Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/1509/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6413210621
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6413210621.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa G. M., nar.
XX.XX.XXXX,bytomF.R.č.XXX,protiodporcoviPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomBratislava,Pribinova
25, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 1.600,00 € s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 18C/80/2013-97 zo dňa 22. 08. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
1.258,00 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (výrok v poradí prvý) potvrdzuje;

vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.258,00
e v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že prioritne sa zaoberal otázkou, či navrhovateľ spĺňa
charakteristiku spotrebiteľa. Dospel k názoru, že navrhovateľ má postavenie spotrebiteľa bez ohľadu na

to, že v zmluve urobil vyhlásenie o tom, že finančné prostriedky poskytnuté dodávateľom použil na výkon
podnikateľskej činnosti. Uvedená otázka bola vyriešená aj v exekučnom konaní vedenom na Okresnom
súde v Žiari nad Hronom pod sp. zn. 5Er/413/2011, preto súd nemal dôvod odchýliť sa od záverov
prvostupňového,akoajdruhostupňovéhosúduvtomtoexekučnomkonaní,aknebolipreukázanéžiadne
nové relevantné dôkazy, ktoré by spochybňovali túto skutočnosť.

K námietke miestnej nepríslušnosti súdu vznesenej odporcom okresný súd uviedol, že navrhovateľ má

postavenie spotrebiteľa, preto v zmysle § 87 O. s. p. mal i právo podať návrh na Okresný súd v Žiari nad
Hronom. Námietku miestnej nepríslušnosti zo strany odporcu nepovažoval za dôvodnú, ak navrhovateľ
je spotrebiteľom a preto využil svoje právo zvoliť si na prejednanie jeho návrhu súd v obvode, v ktorom
má bydlisko.

Následne okresný súd pristúpil k preskúmaniu Zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania č.
402100149, z ktorej mal za preukázané, že navrhovateľovi boli zo strany odporcu poskytnuté finančné

prostriedky vo výške 1.400,00 eur. Navrhovateľ sa zaviazal vrátiť tieto finančné prostriedky zvýšené o
poplatok vo výške 1.008,00 € v ôsmich mesačných splátkach po 301,00 €. V predmetnej zmluve síce
navrhovateľ uviedol, že si úver berie za účelom výkonu podnikania a údaje o svojom obchodnom mene,
mieste a sídle podnikania, ako aj IČO, napriek tomu podľa okresného súdu ide o zmluvu spotrebiteľskú,ak ide o zmluvu formulárovú, ktorej obsah nemohol navrhovateľ ovplyvniť a vypĺňal ju zamestnanec
odporcu. Predmetná zmluva bola predmetom posúdenia už v exekučnom konaní, v ktorom bolo
jednoznačne uvedené, že zmluva má spotrebiteľský charakter, navrhovateľ mal postavenie spotrebiteľa

a od uvedeného právneho záveru sa neodklonil ani prejednávajúci okresný súd. Po preskúmaní zmluvy
mal okresný súd za preukázané, že predmetná zmluva neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov,
ako ani výšku dojednaných úrokov, považuje sa preto za zmluvu bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu
absencie vyššie uvedených zákonných náležitostí. Z týchto dôvodov navrhovateľ bol povinný vrátiť
odporcovi len finančnú sumu vo výške poskytnutého úveru.

Okresný súd zdôraznil, že exekúcia, ktorá bola vedená na základe rozhodcovského rozsudku proti
navrhovateľovi ako povinnému zo strany odporcu ako oprávneného, bola právoplatnými rozhodnutiami
Okresného súdu Žiar nad Hronom ako aj Krajského súdu Banská Bystrica ( sp.zn. 5Er/413/2011)
vyhlásená za neprípustnú a zastavená, nakoľko rozhodcovský rozsudok, ktorý predstavoval exekučný
titul, bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. V prípade vydaného rozhodcovského

rozsudkuišloonulitnýprávnyakt,nakoľkotakýtorozsudokbolvydanýnazákladeneplatnéhodojednania
medzi účastníkmi konania o tom, že ich spory sa prejednajú v rozhodcovskom konaní pred príslušným
rozhodcovským súdom. Keďže navrhovateľ zaplatil odporcovi sumu 3.200,00 €, (čo vyplýva z potvrdenia
od súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zo dňa 10. 02. 2014, ktoré je zažurnalizované na č. l. 88),
pričom suma 2.658,00 € bola uhradená v prospech odporcu a suma 542,00 € bola uhradená súdnemu

exekútorovi (spočívajúca v trovách súdneho exekútora), a odporca mal oprávnenie na vrátenie len istiny
z poskytnutého úveru vo výške 1.400,00 €, pričom mu bola uhradená suma 2.658,00 €, potom na strane
odporcu došlo k bezdôvodnému obohateniu v rozsahu 1.258,00 €. Suma 1.258,00 eur predstavuje
rozdiel medzi poskytnutým úverom a výškou plnenia zo strany navrhovateľa, nakoľko odporca nemal
právny dôvod na takéto plnenie, ak sa úverová zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov. V tejto

časti bol preto návrh navrhovateľa dôvodný, ak došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane odporcu a
ten je povinný takéto bezdôvodné obohatenie vydať navrhovateľovi, pretože na jeho úkor sa obohatil.
V tejto súvislosti okresný súd poukázal i na príslušné ustanovenia exekučného poriadku.

Pokiaľ však ide o sumu presahujúcu rámec 1.258,00 €, v tejto časti okresný súd návrh zamietol pre

nedostatok pasívnej legitimácie na strane odporcu. Navrhovateľ síce zaplatil sumu 3.200,00 €, avšak
časť z tejto sumy vo výške 542,00 € spočívala v trovách súdneho exekútora, túto navrhovateľ plnil v
prospech súdneho exekútora, a preto nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na strane odporcu.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie
odporca, a to proti prvému výroku napadnutého rozsudku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 1.258,00 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Namietal, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. V prejednávanej veci podľa odporcu je na konanie miestne príslušným Okresný
súd Bratislava I, a to s poukazom na ust. § 84 a § 85 ods. 2 O. s. p., pričom uvedenú skutočnosť
namietal už pri prvom úkone, ktorý mu patril. Chýbajúca miestna príslušnosť na strane prvostupňového

súdu predstavuje nedostatok podmienky konania, ktorým sa súd pred termínom pojednávania vôbec
nezaoberal. Došlo tým k porušeniu ústavného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, ak prvoradou
podmienkou na správne ustálenie osoby zákonného sudcu je správne ustálenie vecnej, resp. miestnej
príslušnosti konajúceho súdu.

Rozhodnutie okresného súdu považoval odporca za nepreskúmateľné, pretože okresný súd predmetné
rozhodnutie neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O. s. p..

Odporca sa ďalej nestotožnil s právnym záverom okresného súdu, že nemá dôvod skúmať skutočný
účel poskytnutia úveru s prihliadnutím na existenciu rozhodnutí okresného súdu v exekučnom konaní

(sp. zn. 5Er/413/2011). Naďalej trval na tom, že navrhovateľ nie je spotrebiteľom, ak úver žiadal ako
podnikateľ v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou a preto nie je správne, ak okresný súd
posudzovalzmluvuuzavretúmedziúčastníkmikonaniaakozmluvuspotrebiteľskú.PodľajudikatúryESD
nie je spotrebiteľom ani podnikateľ konajúci mimo rámca svojho podnikania. V tejto súvislosti poukázalna viaceré rozhodnutia všeobecných súdov SR. Konštatoval tiež, že v prípade jeho postavenia treba
akceptovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho v vzťahu s navrhovateľom vstupoval. Ak teda
spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom, je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie

spotrebiteľský záväzok.

Na záver odporca namietal, že navrhovateľ mu plnil na základe právoplatného a vykonateľného
rozhodcovského rozsudku, preto poskytnuté plnenie nemôže vykazovať znaky bezdôvodného
obohatenia. Uvedené nemožno vyvodiť ani z exekučného konania vedeného pred Okresným súdom v

Žiari nad Hronom, na ktoré okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazoval, ak navrhovateľ
nedosiahol zrušenie uvedeného rozhodcovského rozsudku v konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku v zmysle zák. č. 244/2002 Z. z.. Navrhol, aby odvolací súd ním napadnutý výrok okresného
súdu - v poradí prvý - zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že ochrana spotrebiteľa je prejavom

verejného záujmu a ochrany ústavných práv občanov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu ČR zo dňa 01. 11. 2011 (II. ÚS 2164/10) a následne rozhodnutie Inšpektorátu
Slovenskej obchodnej inšpekcie po ich kontrole v sídle odporcu. Na základe tohto rozhodnutia práve
odporca postupoval v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti. K vylúčeniu zmluvy o úvere spod
režimu právnej úpravy spotrebiteľských úverov však môže dôjsť len v prípade, keď je jednoznačne

preukázané, že povolanie spotrebiteľa patrí do skupiny povolaní vykonávaných v tzv. podnikateľskom
režime, ako aj po náležitom vyhodnotení zmluvou proklamovanej okolnosti - poskytnutia úveru naozaj
na výkon povolania so skutočnosťou. V prejednávanom prípade nedošlo k takémuto vyhodnoteniu a
úver poskytnutý navrhovateľovi bol bez ďalšieho subsumovaný pod úpravu Obchodného zákonníka, čím
bolo zhoršené jeho postavenie vo vzťahu k zvýšenej právnej ochrane zabezpečenej právnym režimom

Zákona o spotrebiteľských úveroch, a to predovšetkým vo vzťahu k informáciám, s ktorými je povinný
veriteľ oboznámiť spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy a vo vzťahu k jej náležitostiam, k výške zákonom
regulovanej odplaty a v neposlednom rade k neuvedeniu základného porovnávacieho údaju ročnej
percentuálnej miery nákladov. Okresný súd preto správne posúdil celú vec, zohľadnil európske právo
na ochranu spotrebiteľa, správne interpretoval i ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach.

Navrhovateľ sa nestotožnil s argumentáciou odporcu k miestnej príslušnosti okresného súdu a k jeho
postaveniu ako spotrebiteľa. K posúdeniu zmluvy o úvere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 31Cdo/660/2010 zo dňa 11. 01. 2012, podľa ktorého aj podnikateľ si môže opatriť veci alebo
služby pre svoju osobnú potrebu, resp. pre inú než podnikateľskú činnosť. Potom však nejde o vzťah,
ktorý by mal obchodný charakter a nie je dôvod, aby preň platila špeciálna úprava. Naopak, práve

odporca zneužil jeho údaje a skutočnosť, že je živnostníkom, aby ho zbavil ochrany ako spotrebiteľa
domáhajúceho sa svojho práva. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp.
zn. 6Co/84/2011. Odporca je naviac všeobecne známy, že praktikami zneužitia IČO poskytuje svoje
služby a obchádza všetky protiúžerné opatrenia prijímané slovenským zákonodarcom.

Pokiaľ ide o rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého došlo z jeho strany k plneniu odporcovi, tento
považuje za nulitný rozsudok, nakoľko bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, ktorá
nebolaplatnedojednaná,pretoneboladanáaniprávomocrozhodcovskéhosúdurozhodovaťvtejtoveci.
Aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 13. 01. 2012, sp. zn. 5 Obdo/44/2011 najvyšší súd judikoval,
že súdy konali nesprávne, keď pred rozhodnutím o zastavení konania vôbec neskúmali platnosť a

neprijateľnú zmluvnú povahu rozhodcovskej doložky dohodnutej medzi nebankovou spoločnosťou a
spotrebiteľom. Preto v prípade prejudiciálneho záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky predstavuje
rozhodcovský rozsudok nulitný akt, na ktorý súd nemôže prihliadať. Vzhľadom na vyššie uvedené preto
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým okresný súd uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.258,00 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (výrok v poradí
prvý) potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako v celom rozsahu vecne správny.

V odvolaním nenapadnutej časti rozhodnutia okresného súdu, a to vo výroku, ktorým bol návrh vo zvyšku
zamietnutý, a ktorým súd náhradu trov konania navrhovateľovi nepriznal (výrok v poradí tretí) zostáva
rozsudok okresného súdu v zmysle ust. § 206 ods. 2 O. s. p. nedotknutý.Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil
podľa § 132 a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Z odôvodnenia
rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Vo svojej argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je súd koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho

argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnom nároku navrhovateľa na zaplatenie sumy 1.258,00
€ titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Obsah odvolania odporcu je takmer zhodný s jeho
vyjadreniami pred prvostupňovým súdom, preto je samotné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k
námietkam odporcu úplné, teda aj pokiaľ ide o samotné odvolanie.

Prioritne sa odvolací súd zameral na to, či postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu možnosti

odporcu konať pred súdom, teda, či okresný súd vo veci konal ako súd miestne príslušný.

Podľa § 105 ods. 1, 2 O. s. p. súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ
vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu príslušnosť namieta odporca,
súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne

konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone,
ktorý účastníkovi patrí. Ak súd podľa odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný, neodkladne postúpi vec
príslušnému súdu bez rozhodnutia alebo ju za podmienok uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky; o tomto postúpení súd upovedomí účastníkov.

Miestna príslušnosť určuje, ktorý vecne príslušný súd toho istého druhu má povinnosť vo veci konať
a rozhodnúť. Z obsahu spisu je nesporné, že odporca vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti
Okresného súdu Žiar nad Hronom. Z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku však okresnému súdu
nevyplýva povinnosť v prípade, ak má za to, že je miestne príslušným o tejto námietke rozhodnúť
osobitným rozhodnutím. Uvedené vyplýva z výkladu ust. § 105 ods. 2 O. s. p. a contrario, nakoľko

len v prípade, ak súd zistí, že nie je miestne príslušným, neodkladne postúpi vec príslušnému súdu
bez rozhodnutia, alebo ju za podmienok uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu súdu SR. Ak
teda zistí, že je miestne príslušným, vyššie uvedená povinnosť mu z ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva. Ani v prípade zistenia miestnej nepríslušnosti okresný súd o tom nerozhoduje
osobitným rozhodnutím. Okresný súd tým, že konal vo veci, mal za to, že je súdom miestne príslušným,

v dôsledku čoho vo veci konal, účastníkov konania riadne predvolal na pojednávanie, ktoré predvolanie
im bolo včas a riadne doručené a vo veci po vykonanom dokazovaní rozhodol. Odvolací súd uznáva,
že otázka miestnej príslušnosti nie je iba otázkou, ktorý súd vec prejedná, ale je aj otázkou zákonného
sudcu, pričom právo na zákonného sudcu je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu a základným
právom chráneným nielen Ústavou SR ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv. Z uvedeného však

vyplýva len to, že ak vec, napriek včas a dôvodne vznesenej námietke nepríslušnosti súdu, prejedná a
rozhodneinakmiestnenepríslušnýsúd,išlobyorozhodnutievydanénezákonnýmsudcomsdôsledkami
vyplývajúcimi z ust. § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje,
že o návrhu navrhovateľa rozhodol vecne a miestne príslušný Okresný súd Žiar nad Hronom, a to z
nasledovných dôvodov:

Z obsahu spisu vyplýva, že návrh vo veci samej bol podaný na Okresnom súde Žiar nad Hronom na
základe návrhu navrhovateľa, ktorý sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého na
strane odporcu. Účastníci konania uzavreli dňa 03. 02. 2010 zmluvu o úvere. Napriek tomu, že ide o

zmluvu o absolútnom obchode v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, uvedená
zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a v tomto rozsahu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s právnym záverom okresného súdu. Tento právny záver vyplýva najmä z toho, že odporca ako
dodávateľ vystupoval pri jej uzavretí jednoznačne v rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej
činnosti a navrhovateľ vystupoval ako spotrebiteľ, keď pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej

obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti nekonal. V zmysle § 52 Občianskeho zákonníka ods. 1
platného v čase uzavretia tejto úverovej zmluvy sa za spotrebiteľskú zmluvu považovala každá zmluva
bezohľadunaprávnuformu,ktorúuzatváraldodávateľsospotrebiteľom.Uvedenéustanovenievýslovne
konštatuje, koho považuje za dodávateľa a koho za spotrebiteľa, keď v tomto prípade účastníci konaniatúto charakteristiku spĺňajú. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že v
prejednávanom prípade ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Navrhovateľ má bydlisko v obvode
Okresného súdu Žiar nad Hronom, a preto v zmysle § 87 písm. f) O. s. p. je príslušným na konanie

Okresný súd Žiar nad Hronom, v dôsledku čoho nebol dôvod postúpiť vec inému súdu v zmysle § 105
ods. 2 O. s. p..

Ak odporca tvrdí, že zmluva o úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko navrhovateľ nemal
postavenie spotrebiteľa, ak mu bol úver poskytnutý na účel podnikania, odvolací súd poznamenáva,

že len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy na účel podnikania tým, že v zmluve bolo zaškrtnuté tomuto
zodpovedajúce políčko, nepreukazuje nespotrebiteľský charakter tejto zmluvy. Tento údaj vo forme
zaškrtnutia políčka neposkytuje odpoveď na otázku, či skutočne poskytnutý úver zodpovedá účelu
podnikania navrhovateľa, a aký konkrétny súvis s takýmto podnikaním, či predmetom podnikateľskej
činnosti navrhovateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Argumentácia odporcu v tomto rozsahu je
preto nedôvodná, ak naviac v prípade pochybností o tom, či ide, alebo nejde o zmluvu spotrebiteľskú,

má dôkazné bremeno práve dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym
pre dôkazné konanie, spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Len „zaškrtnutie“ možnosti
spôsobu použitia úveru, sama o sebe neumožňuje vyvodiť záver, že nejde o zmluvu spotrebiteľskú.
Naviac, v zmluve je navrhovateľ označený menom, priezviskom, rodným číslom a bydliskom, číslom
občianskeho preukazu, a teda z uvedených údajov nevyplýva, že by navrhovateľ ako fyzická osoba

pri uzatváraní predmetnej zmluvy konal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V
tejto súvislosti navrhovateľ dôvodne v jeho písomnom vyjadrení poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 31Cdo/660/2010, ale najmä rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1930/11,
podľa ktorého je porušením práva na spravodlivý proces taká interpretácia ustanovení na ochranu
spotrebiteľa, a to i vo vzťahoch podriadených režimu Obchodného zákonníka, ktorá vedie k odmietnutiu

ich aplikácie na vzťahy, v ktorých vystupuje fyzická osoba, ktorá má podnikateľské oprávnenie, avšak
v týchto vzťahoch sa ako podnikateľ nechová. V tejto súvislosti naviac odvolací súd poukazuje aj na
judikatúru ESD, napríklad rozhodnutie Johann Gruber proti Bay VaAG, vec C-464/01, rozsudok Súdneho
dvora zo dňa 20. 01. 2005.

Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania úverového dlžníka
ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda
nespotrebiteľský úver, majúci sa riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku, teda
odporcu. Preukázaním tejto skutočnosti nemôže byť len všeobecný údaj v zmluve o poskytnutí úveru
- „na výkon podnikania“, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s predmetnou

činnosťou odberateľa, teda navrhovateľa, vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. Uvedené možno
vyvodiť aj zo skutočností, že predmetná zmluva o úvere má povahu značne jednostranne adhéznej
zmluvy obsahujúcej veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcich dlžníka, ktorej obsah rozhodne
nenasvedčuje tomu, že by jej uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi
podnikateľmi. Jej forma na predtlačenom formulári skôr svedčí o skutočnosti, že bola uzatváraná bez

hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán. Nemožno teda opomenúť, že predmetná zmluva o úvere
mápodobuštandardnejformulárovej zmluvy,ktorájetypickátým,žesauzatváravoviacerýchprípadoch
a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemôže meniť vzhľadom na formulárovú predtlač, čo znamená, že
spotrebiteľ podmienky, ktoré sú dané buď príjme, ktoré si však poskytovať sám v predstihu a zjavne
v kľude a bez časového stresu podľa svojich predstáv naformuloval, alebo zmluvný vzťah následne

nevznikne. Za takéhoto stavu je spotrebiteľ, v tomto prípade z hľadiska informovanosti a vyjednávacej
pozícieslabšoustranouzmluvnéhovzťahu,pričomajzpredmetnejzmluvyoúverejednoznačnevyplýva,
že jej jednotlivé časti vrátane uvedenia, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, sú
vypĺňané odporcom.

Okresný súd naviac dôvodne poukázal na exekučné konanie vedené pred Okresným súdom Žiar nad
Hronom pod sp. zn. 5Er/413/2011, v ktorom bol vyslovený okresným súdom právny záver o postavení
navrhovateľa ako spotrebiteľa ( podporený i odvolacím súdom ), keď práve na základe charakteristiky
zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej došlo ex offo k skúmaniu rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu.

Keďže odvolací súd má za to, že odporcovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred súdom
a súčasne vo veci rozhodol zákonný sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci
samej.Hmotno-právnym dôvodom pre vyhovenie návrhu navrhovateľa a ním uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia bol právny záver okresného súdu, podľa ktorého zmluva o úvere ako zmluva

spotrebiteľská neobsahovala príslušné zákonné ustanovenia vyplývajúce zo zákona o spotrebiteľských
úveroch platného a účinného ku dňu uzavretia tejto zmluvy. Keďže zmluva neobsahuje zákonom
vyžadované náležitosti, ročnú percentuálnu mieru nákladov, výšku dojednaných úrokov, potom sa v
zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch považuje úver za bezúročný a bez poplatkov,
ku ktorému správnemu záveru dospel i okresný súd.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že na základe zmluvy o úvere bol navrhovateľovi poskytnutý úver
vo výške 1.400,00 €. Z exekučného spisu Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5Er/413/2011
vyplýva, že navrhovateľ v rámci exekučného konania uhradil sumu 3.200,00 €. Okresný súd dôvodne
zaviazal odporcu na vydanie bezdôvodného obohatenia navrhovateľovi vo výške 1.258,00 € ako
rozdiel medzi poskytnutým úverom (1.400,00 €) a výškou plnenia zo strany navrhovateľa (2.658,00 €),

nakoľko odporca nemal právny dôvod na takéto plnenie, pretože uzavretá úverová zmluva bola dôvodne
posúdená ako bezúročná a bez poplatkov a rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého došlo k plneniu
odporcovi, bol exekučným súdom považovaný za nulitný právny akt. Sumu 542,00 € navrhovateľ plnil
v prospech súdneho exekútora, táto spočívala v trovách súdneho exekútora, preto v tomto nedošlo k
bezdôvodnému obohateniu na strane odporcu.

K námietke odporcu, že navrhovateľ mu plnil na základe právoplatného a vykonateľného
rozhodcovského rozsudku, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť na jeho strane k vzniku bezdôvodného

obohatenia, odvolací súd uvádza nasledovné:

Predmetný rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého došlo zo strany navrhovateľa k plneniu
odporcovi, bol už Okresným súdom Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/413/2011
posúdený ako nulitný právny akt. Rozhodcovský súd nemal právomoc na vydanie tohto rozhodcovského

rozsudku, nakoľko tento bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy. Odvolací súd uznáva,
že právoplatný rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného rozsudku. Uvedené však neplatí v
prípade, ak bol tento rozhodcovský rozsudok založený na neplatnej rozhodcovskej doložke. Na základe
neplatnej rozhodcovskej doložky vydaný rozhodcovský rozsudok je nulitným aktom, na ktorý súd
nemôže prihliadať (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo/44/2011). Dôsledkom

vyššie uvedeného je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie žaloby odporcu, čo
spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a teda jeho nezáväznosť. Právna
teória takéto rozhodnutia označuje ako ničotné, tzv. paakty, z právneho hľadiska považované za
neexistujúce. Vzhľadom na tieto skutočnosti preto odvolací súd nemohol prihliadať k námietke odporcu,
že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný, avšak naďalej existuje. Podľa právnej teórie totiž nulitný

akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň, ako by neexistoval, v dôsledku čoho v prejednávanej veci
nepredstavuje rozhodcovský rozsudok, na ktorý odporca poukazuje prekážku res iudicatae. Nemožno
totiž opomenúť, že v exekučnom konaní, ku ktorému došlo na základe rozhodcovského rozsudku bola
exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie zastavené práve z dôvodu, že predmetný
rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom. Preto je treba námietku odporcu týkajúcu sa

existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia a založenia ním údajnej prekážky právoplatne
rozsúdenej veci odmietnuť; keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) právny akt žiadnu prekážku
následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje.

Aj v zmysle rozsudku Veľkej komory občianskoprávneho a obchodného kolégia z 23. 04. 2014 (sp. zn.

31Cdo/3309/2011) Najvyšší súd ČR uviedol, že „ak žalovaný, či už dobrovoľne alebo vo vykonávacom
konaní splní na základe právoplatného rozsudku jemu uloženú povinnosť, potom v prípade, že táto
povinnosť podľa hmotného práva skutočne existovala, zaniká splnením. Ak neexistovala, získava
žalobca na úkor žalovaného bezdôvodné obohatenie.“ V prejednávanom prípade potom rozhodnutiu
exekučného súdu, ktorý vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a túto zastavil práve z dôvodu neexistencie

exekučného titulu, ak rozhodcovský rozsudok považoval za nulitný právny akt (nakoľko rozhodcovský
súd nemal právomoc na jeho vydanie), možno prisúdiť účinky rozhodnutia, ktorý určil, že v prípade
rozhodcovského rozsudku ide o paakt z právneho hľadiska považovaný za neexistujúci.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval okresný súd rozsudok okresného súdu v
napadnutej časti za vecne správny a podľa § 219 ods. 1 O. s. p . ho potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s §
151 ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.. V odvolacom konaní bol úspešným účastníkom
konania navrhovateľ, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, tieto mu zo spisu
nevyplývajú, preto odvolací súd rozhodol, že úspešnému účastníkovi konania - navrhovateľovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.