Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. jún 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoE/54/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213204591
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8213204591.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného Československá obchodní banka, a.s., Radlická
333/150, 150 57 Praha 5, IČ: 00001350, Česká republika, zast. Mgr. Petrom Olejárom, usadeným
euroadvokátom so sídlom Bratislava, Mikulášska 29, proti povinnému S. J., nar. XX.X.XXXX, bytom
H. XX, zast. JUDr. Vierou Mulikovou, advokátkou so sídlom Bardejov, Stöcklova 21, pre vymoženie
225 347,50 Kč s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č.k. 10Er

278/2013-33 zo dňa 5.3.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jsa uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie.

II. M e n í sa uznesenie vo výroku o trovách konania tak, že náhrada trov konania sa účastníkom
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým uznesením zastavil exekúciu a
zaviazal oprávneného nahradiť povinnému trovy exekúcie pozostávajúce z trov právneho zastúpenia
vo výške 573,24 Eur na účet právnej zástupkyne povinného JUDr. Viery Mulikovej, do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia.

Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil tým, že u povinného zistil nemajetnosť od roku 2010,

ktorá do roku 2014 pretrváva, nie je u neho ani v súčasnosti ani do budúcna predpoklad nadobudnutia
takého majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. Predmetná exekúcia
bola zastavená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a preto znáša
trovy oprávnený. Trovy právneho zastúpenia oprávneného predstavujú sumu 573,24 Eur, ktorú sumu je
oprávnený povinný nahradiť povinnému.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený vyjadrujúc nesúhlas so zastavením exekúcie.
Je si vedomý navýšenia trov exekúcie, napriek tomu trvá na pokračovaní exekúcie. Situáciu, kedy by
mal po zastavení exekúcie pre nemajetnosť povinného hradiť trovy exekúcie, považoval za absurdnú.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) prejednal vec podľa § 212 O.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne
dôvodné.

Podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (ďalej len „EP“) exekúciu súd
zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.Predmetné zákonné ustanovenie obsahuje dôvod pre zastavenie exekúcie, a to nemajetnosť povinného,
ktorá má vychádzať zo zistení predovšetkým súdneho exekútora a ktorá má za následok vznik
povinnosti oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 EP. Súd v súlade s týmto

zákonným ustanovením je povinný skúmať, či sú preukázané dôvody na zastavenie exekúcie podľa
tohto zákonného ustanovenia.

Prvostupňový súd nezostal pasívny a preskúmal existenciu dôvodov preukazujúcich nemajetnosť
povinného. Rozhodnutie exekučného súdu je vydané za preukázania splnenia podmienok pre

zastavenie exekúcie. Preskúmal skutočnosti uvádzané súdnym exekútorom a zistil, že povinný nie je
evidovaný ako vlastník nehnuteľnosti, ako vlastník alebo držiteľ motorového vozidla, nie je evidovaný
ako poistenec v Sociálnej poisťovni a nepoberá žiadne dávky sociálneho poistenia. Nevlastní žiaden
hnuteľný majetok. Nie je samostatne zárobkovou činnou osobou. Povinný je evidovaný na Úrade práce,
sociálnych vecí a rodiny Bardejov ako uchádzač o zamestnanie. Za takto zisteného skutkového stavu sa
i odvolací súd stotožňuje so záverom o nemajetnosti povinného. Navyše tento záver oprávnený žiadnym

spôsobom v podanom odvolaní nespochybnil.

Vykonané dokazovanie potvrdilo úplnú nemajetnosť povinného a tá predstavuje zákonný dôvod na
zastavenie exekúcie.

Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdvzmysleust.§219ods.1,2O.s.p.uznesenievovýrokuozastavení
exekúcie ako správne potvrdil.

Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje

sa však vždy uznesením.

Podľa § 150 ods. 1 prvej vety O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Odvolací súd konštatuje, že rozhodovanie o trovách konania je vnútorne jednotnou procesnoprávnou
otázkou, nebolo potrebné účastníkov konania poučiť v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 OSP o možnom
právnom posúdení veci aj podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. (obdobne viď uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 8. 12. 2011, č. k. II. ÚS 563/2011-14).

Tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuisticky, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo
sudcovským výkladom. Priestor preto dáva aj cit. ust. § 150 O.s.p.

Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené predpoklady na priznanie
náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre

ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Účelom tohto náhradového ustanovenia je odstránenie
tvrdostí pri náhrade trov konania, ktoré by nastali, ak by sa plne presadila zásada úspešnosti pri tejto
náhrade trov konania, alebo aj tým, že by bolo uloženie povinnosti oprávneného nahradiť trovy konania
povinnému neprimerane prísne.

Odvolací súd zastáva názor, že ust. § 150 ods. 1 O.s.p. o nepriznaní či zmoderovaní trov konania je
aplikovateľné aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).

Uvedený záver podporil i Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 31/04:

„Článok 20 ods. 1 ústavy ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne určuje, že
vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
"Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť
jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné
zásady medzinárodného práva".

Do pojmu majetok patria veci, práva a pohľadávky. Ústavný súd preto považuje náhradu trov konania,
ktorá patrí súdnemu exekútorovi po zastavení súdnej exekúcie, za majetok, ktorý sa nadobúda
právoplatným výrokom všeobecného súdu o jeho priznaní. Tento nárok požíva v celom rozsahu ochranupodľačl.20ods.1ústavyapodľačl.1Dodatkovéhoprotokolu,pretoženáhradatrovkonaniajenesporne
pohľadávka účastníka konania voči inému účastníkovi konania, ktorá je dokonca nútene vymožiteľná
ako každý peňažný nárok.

Pohľadávka na náhradu trov konania musí byť účastníkovi priznaná v celom zákonom upravenom
rozsahu vrátane dane z pridanej hodnoty, ak účastník zo sumy priznanej náhrady je povinný podľa
platného zákona o dani z pridanej hodnoty zaplatiť túto daň. Z tohto dôvodu je potrebné, aby všeobecný
súd ústavne súladným spôsobom interpretoval zákonom ustanovené predpoklady na priznanie náhrady

trov konania, čo je osobitne dôležité v prípadoch, v ktorých nejednoznačné znenie navzájom súvisiacich
zákonov (Občiansky súdny poriadok, Exekučný poriadok, zákon o dani z pridanej hodnoty) pripúšťajú
viaceré výklady a výsledky interpretácie.

Pri tomto výklade je potrebné venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania.
Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva

zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov
konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému
účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon (v tomto prípade sa súdny exekútor
považuje za účastníka konania pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu
trovkonania)náhradutýchtrovkonania,ktorévovecnejačasovejsúvislostiskonanímmuselalebobude

musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným
súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto
výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr
reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP.“

Aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania prichádza do úvahy v prípadoch,
keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však
ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť
môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri

posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a
inépomeryvšetkýchúčastníkovkonania,atiežnaokolnosti,ktoréviedliúčastníkovkuplatneniuprávana
súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam
konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako
neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.

Ustanovenie § 150 O.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť
aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto

nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.

Len výnimočne nemusí súd účastníkovi, ktorému vzniklo právo na náhradu trov konania priznať
uplatnené trovy konania. Môže tak urobiť podľa ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu

dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Zo
slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní
o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť
k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri skúmaní

existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým,
sociálnym,osobnýmaďalšímpomeromvšetkýchúčastníkovkonaniaajepotrebnévziaťdoúvahynielen
pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia
najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú
tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania

a pod.

Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať
dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 150O. s. p. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982,
R 23/1989).

Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto zistenie, či možno od
povinného, ktorý má právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.; jeho obrana o nemajetnosti sa
ukázala ako úspešná), spravodlivo žiadať, aby si náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným konaním
hradil sám.

Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti, pod ktorou treba rozumieť právnu istotu pri
aplikácii práva súdom, a to v rozsahu zabezpečujúcom naplnenie spravodlivej ochrany subjektívnych
práv účastníkov konania v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v súlade s právom na
spravodlivý súdny proces zaručeným článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Zprocesnéhohľadiskajesúdpovinnýsvojoučinnosťouzabezpečiťvýkonspravodlivostitak,abynedošlo
k jej odopretiu (§ 1, 3 O.s.p.).

Odvolací súd zastáva názor, že by nebolo spravodlivé priznať povinnému, ktorý hoci je nemajetný,
právo na náhradu trov konania, ktoré mal platiť svojmu právnemu zástupcovi voči oprávnenému, ktorý

v dôsledku zastavenia exekúcie pre nemajetnosť nedosiahol vymoženie svojej právoplatne priznanej
pohľadávky. Opačný výklad považuje odvolací súd za neprípustný, navyše príkro odporujúci dobrým
mravom a spravodlivému súdnemu konaniu. Je to predovšetkým povinný, ktorý svoj dlh nesplnil.

Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu a tomu zodpovedá i výrok o trovách

odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 2 O.s.p.).

Majúc na zreteli uvedené odvolací súd zmenil postupom podľa § 220 O.s.p. napadnuté uznesenie vo
výroku o trovách konania tak, že náhrada trov konania sa účastníkom nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.