Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. december 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/945/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3108217643
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3108217643.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členiek JUDr.
Alice Beňovej a JUDr. Ľubice Bajzovej v právnej veci navrhovateľa: Z. Q. S., narodený XX.XX.XXXX,
bytom E. 43X/XX, I., proti odporcovi: Bytová agentúra rezortu Ministerstva obrany Slovenskej republiky,
so sídlom Inovecká 7, Trenčín, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania s náhradou nemajetkovej
ujmy v peniazoch, na odvolanie oboch účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo
dňa 20. decembra 2012, č. k. 18C/114/2008-343, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie návrhu v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
300.000 eur, rozsudok okresného súdu v jeho zamietajúcej časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške 300.000 eur z r u š u j e a v tejto časti konanie z a s t a v u j e .

Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd vyššie označeným rozsudkom čiastočne vyhovel návrhu navrhovateľa a určil, že
odporca odmietnutím ubytovania v jeho ubytovni BARMO v Kežmarku dňa 25.10.2006, postupoval
proti navrhovateľovi v priamej diskriminácii, v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, z dôvodov
jeho zdravotného postihnutia. Odporcovi uložil zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
v relutárnej forme vo výške 10.000 eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti, ktorou
navrhovateľ žiadal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 300.000 eur, jeho návrh zamietol.
Vymienil si právo rozhodnúť o náhrade trov konania samostatným uznesením, postupom podľa § 151
ods. 3 O.s.p.

V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že navrhovateľ sa svojím naposledy zmeneným návrhom
domáhal vyslovenia, že odporca odmietnutím ubytovania v jeho ubytovni BARMO v Kežmarku
dňa 25.10.2006, ako aj svojim listom doručeným na Ministerstvo obrany Slovenskej republiky dňa
26.01.2007, kde ubytovanie navrhovateľa podmieňoval dodržiavaním ubytovacieho poriadku ubytovne,
postupoval voči navrhovateľovi v priamej diskriminácii z dôvodov jeho zdravotného postihnutia a
domáhal sa uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu 400.000 Eur titulom nemajetkovej ujmy. Uviedol,
že v októbri 2006 v dôsledku nemožnosti bývať vo svojom dome navštívil ubytovňu spravovanú
odporcom a predbežne si objednal jednoposteľovú izbu na dobu asi polroka s tým, že o pár dní sa príde
ubytovať. Dňa 25.10.2006 opäť zašiel do ubytovne odporcu v Kežmarku s tým, že zaplatí ubytovanie.
Vedúca ubytovne I. H. ho však odmietla ubytovať. Zašiel preto na obvodný úrad, kde bolo zistené,
že v ubytovni je voľné miesto. Opäť zašiel do ubytovne, kde ho vedúca odmietla ubytovať a na list
pre Obvodný úrad v Kežmarku napísala ako dôvod odmietnutia skutočnosť, že je hluchý - chorý a
nedá sa s ním komunikovať, pre čo by nemohol dodržiavať ubytovací poriadok. Bol nútený v dobe
od 25.10.2006 do 07.02.2007 bývať vo svojom dome pri teplote -3 stupne, bez vody a elektriny. Na

základe jeho sťažnosti na Ministerstvo obrany SR odporca listom doručeným dňa 26.01.2007 oznámil,
že sa môže v ubytovni BARMO v Kežmarku ubytovať za predpokladu, že sa bude riadiť prevádzkovým
poriadkom ubytovne a bude ho dodržiavať. Od 07.02.2007 do konca mája 2007 následne býval v
ubytovni odporcu a žiadne problémy s ubytovacím poriadkom ani s platením neboli. Poukázal na to, že
má 25-ročnú justičnú prax ako prokurátor, sudca a 12 rokov až do roku 2003 ako advokát. Je básnik a
aj prozaik. Z uvedeného má za to, že odporca porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v súvislosti s
poskytovaním ubytovacích služieb a diskriminoval ho z dôvodu jeho zdravotného postihnutia - hluchoty.
Odporca žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Poukazoval na to, že zo strany OO PZ SR Kežmarok
bolo vyšetrované trestné oznámenie navrhovateľa na zamestnankyňu odporcu Štefániu Krajčovičovú
za konanie súvisiace s predmetom návrhu, pričom trestné stíhanie voči menovanej bolo zastavené a
sťažnosť navrhovateľa zamietnutá. Predložil uznesenie OR PZ UJKP Kežmarok ČVS: ORP-480/OSV-
KK-2007 zo dňa 27.02.2007, uznesenie Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa sp. zn. PV 260/07-112 zo
dňa 22.08.2007. Poukazoval aj na výsledok šetrenia veci sekciou kontroly - inšpekciou ministra obrany
a predložil list Ministerstva obrany SR sekcia kontroly - inšpekcia ministra obrany zo dňa 31.01.2007
č.p.: SEKO-IMO-44-2/2007-ZH.

Okresný súd poukázal na to, že navrhovateľ bol na pojednávanie nariadené na deň 20.12.2012
predvolaný súdom písomne dňa 26.11.2012 a rovnako ústne dňa 23.11.2012, v ktorý deň žiadal
navrhovateľ spísať jeho ústne podanie do zápisnice súdu. V ňom uvádzal, že žiada, aby súd vykonal
pojednávanie na Okresnom riaditeľstve PZ v Brezne a vopred si tam zabezpečil miestnosť so všetkými
náležitosťami vrátane televízora a duálneho monitoru k počítaču. Poukazoval na analógiu prípadu
obžalovaného M., ktorý mal pojednávanie vykonané v Košiciach. V minulosti už rovnakú požiadavku
navrhovateľ vzniesol. Po poučení súdu o jeho procesnom práve podľa § 12 ods. 2 O.s.p. žiadať
o prikázanie veci inému súdu rovnakého stupňa z dôvodu vhodnosti, oznámil súdu listom zo dňa
11.05.2011, že postup podľa § 12 ods. 2 O.s.p. nepripadá vôbec do úvahy. Okresný súd listom zo dňa
12.12.2012, doručovaným prostredníctvom polície, opakovane oznámil navrhovateľovi, že pojednávanie
nariadené na deň 20.12.2012 o 09.00 hod sa bude konať tak, ako bolo uvedené v upovedomení o
odročení pojednávania, ktoré mu bolo doručené dňa 26.11.2012 a ústne oznámené dňa 25.11.2012.
Navrhovateľ dňa 19.12.2012 zaslal súdu faxové podanie označená ako stanovisko k pojednávaniu dňa
20.12.2012, v ktorom uviedol, že písomným podaním zo dňa 11.12.2012 zmenil petit svojej žaloby a
nie sú splnené podmienky na dané pojednávanie. Uviedol, že "Súd musí najskôr o jeho požiadavke
podľa OSP rozhodnúť!!!" Nakoľko súd doteraz o zmene žaloby uznesením doručeným účastníkom
nerozhodol, očakáva, že súd pojednávanie zruší a následne nariadi nový termín pojednávania. Okresný
súd považoval uvedené podanie navrhovateľa za žiadosť o odročenie pojednávania. Poukázal na znenie
§ 119 ods. 1 a 2 O.s.p. Dospel k záveru, dôvod uvedený navrhovateľom nie je dôvodom dôležitým
pre odročenie pojednávania v zmysle § 119 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný.
Žiadne ustanovenie procesného predpisu nezakazuje súdu rozhodnúť o zmene návrhu na pojednávaní
bez ohľadu na skutočnosť, či zmena návrhu bola vykonaná na pojednávaní alebo mimo pojednávania.
Ustanovenie § 95 ods. 3 O.s.p., ktoré navrhovateľ v žiadosti o odročenie cituje, stanovuje len poriadkovú
lehotu, v ktorej má súd rozhodnúť, a to osobitne pre prípad zmeny návrhu na pojednávaní a osobitne
zmeny návrhu mimo pojednávania. Jedinou procesnou povinnosťou súdu v zmysle § 95 ods. 1 O.s.p.
je doručiť zmenený návrh (nie uznesenie, ako uvádza navrhovateľ) odporcovi. Odporca nežiadal o
odročenie pojednávania. Zmenený návrh mu bol riadne doručený, ani na výzvu súdu sa k nemu
nevyjadril. Napokon, ako uviedol sám navrhovateľ v podaní obsahujúcom zmenu návrhu, k zmene
návrhu došlo len z dôvodu odstránenia zrejmého pochybenia a následne uvedenia správneho označenia
listu odporcu v petite návrhu, na ktorú chybu upozorňoval navrhovateľa odporca už na pojednávaní
dňa 13.07.2011 (č.l. 158 p.v. spisu). Dôkaz týmto listom bol vykonaný už na prvom pojednávaní.
Okresnému súd teda nebránilo žiadne zákonné ustanovenie rozhodnúť o návrhu na zmenu návrhu na
pojednávaní, (za predpokladu, že sa tak stalo v lehote 60 dní od podania návrhu na zmenu návrhu).
Okresný súd tak postupoval aj na predchádzajúcich pojednávaniach, na ktorých navrhovateľ opakovane
menil návrh. Preto tento dôvod, uvádzaný navrhovateľom ako dôvod na odročenie pojednávania,
okresný súd nepovažoval za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Keďže súd posúdil aj prvú
žiadosť navrhovateľa zo dňa 25.11.2012 o odročenie pojednávania nariadeného na deň 20.12.2012 ako
nedôvodnú, ktoré posúdenie navrhovateľovi oznámil bezodkladne listom zo dňa 12.12.2012, vzhľadom
na uvedené posúdil ako nedôvodnú aj jeho ďalšiu žiadosť zo dňa 19.12.2012 o odročenie toho istého
pojednávania nariadeného na bezprostredne nasledujúci deň. Navrhovateľ však v žiadosti neuviedol
elektronickú adresu, telefax alebo telefón, na ktoré by mu okresný súd mohol oznámiť vzhľadom na
krátkosť času od zaslania žiadosti, ako návrh posúdil. Preto v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec

v neprítomnosti navrhovateľa, vyhovel návrhu navrhovateľa a pripustil zmenu jeho návrhu. Prihliadol
pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Odporca sa na pojednávanie dostavil.

Okresný súd ďalej v odôvodnení rozsudku poukázal podrobne na obsah jednotlivých vykonaných
dôkazov a na znenie ustanovení § 2 ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1, 2, 3, § 5 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, 3, § 11
ods. 1, 2, 3 zákona č. 365/2004 o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení účinnom v
období od 25.10.2006 do 31.01.2007 a § 754 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľ sa
podaným návrhom domáhal poskytnutia primeraného zadosťučinenia za nedodržanie zásady rovnakého
zaobchádzania vo forme určenia, že došlo k porušeniu uvedenej zásady, teda k diskriminácii v
súvislosti s poskytovaním služieb, a to ubytovacích služieb zo strany odporcu voči nemu. Aj keď v
znení antidiskriminačného zákona v rozhodnom období nebol výslovne zakotvený zákaz diskriminácie
osôb z dôvodu zdravotného postihnutia, okresný súd poukázal na novelu antidiskriminačného zákona,
vykonanú zákonom č. 85/2008 Z. z., ktorou sa rozšírili dôvody, na základe ktorých je zakázané
porušovať zásadu rovnakého zaobchádzania a rozšíril sa zákaz diskriminácie na všetky oblasti pokryté
antidiskriminačným zákonom. Tým bol zavŕšený aj proces transpozície rámcových smerníc Európskeho
parlamentu, ktoré upravujú antidiskriminačnú oblasť a ktoré sú pre Slovenskú republiku záväzné. Preto
hoci zákon v rozhodnom období vo svojom ustanovení § 5 osobitne neustanovoval zákaz diskriminácie
z dôvodu zdravotného postihnutia pri poskytovaní služieb, pri aplikácii všeobecných ustanovení § 2
ods. 1 v spojení s § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona v znení účinnom v rozhodnom období, možno
uvedený zákaz diskriminácie z dôvodu zdravotného postihnutia dovodiť aj pre oblasť poskytovania
tovaru a služieb.

Podľa zistení okresného súdu v prejednávanom prípade navrhovateľ tvrdil skutočnosti, z ktorých možno
dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu jeho zdravotného
postihnutia - obojstrannej hluchoty, preukázanej lekárskymi správami došlo. Na preukázanie týchto
skutočností navrhovateľ označil aj predložil dôkaz, a to list odporcu, podpísaný I. H. zo dňa 25.10.2006,
adresovaný prednostovi "Okresného úradu Kežmarok". Bolo preto procesnou povinnosťou odporcu, aby
preukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. Túto dôkaznú povinnosť však odporca podľa
názoru okresného súdu neuniesol. Z vykonaného dokazovania, a to nielen z výsluchu navrhovateľa, ale
aj z výsluchu svedkyne I. H., zamestnankyne odporcu, vyplynulo, že list svedkyňa napísala preto, aby
uviedla dôvody, pre ktoré navrhovateľa neubytuje. Svedkyňa I. H. vo výpovedi uviedla, že ju navrhovateľ
požiadal o to, aby napísala prednostovi obvodného úradu, prečo odmietla ubytovať navrhovateľa.
Okresný súd z uvedeného listu, ktorý považoval za rozhodujúci priamy dôkaz o dôvodoch neubytovania
navrhovateľa, zistil, že v prvom je uvedený dôvod neubytovania navrhovateľa, že je nepočujúci, nedá
sa s ním komunikovať, ma zdravotné problémy, že ubytovňa má vlastný domový poriadok, s ktorým sa
ubytovaný musí oboznámiť a rešpektovať vstup chyžných pri upratovaní. Skutočnosť, uvádzaná v prvej
vete listu, že neregistrujú žiadnu objednávku od obvodného úradu na ubytovanie navrhovateľa, nemohla
byť dôvodom pre odmietnutie ubytovania navrhovateľa, keďže odporca mohol navrhovateľa ubytovať
aj bez podnetu obvodného úradu, najmä za situácie, ak si navrhovateľ rezervoval ubytovanie, teda
prejavil oň záujem už skôr. Až ako posledný dôvod neubytovania bola uvedená prednosť ubytovania
profesionálnym vojakom, ktorý dôvod uvádzala svedkyňa pri svojom výsluchu ako jediný dôvod
neubytovania odporcu. V uvedenom liste, ani v nasledujúcich vyjadreniach k listu nespomínala svedkyňa
prebiehajúcu akciu vyvagónovania, v dôsledku ktorej by nemala voľné kapacity. Táto skutočnosť
nevyplynula jednoznačne ani z predloženej ubytovacej knihy, kde v rozhodnom období sú ako ubytovaní
uvedené aj fyzické osoby - nevojaci a nezamestnanci ozbrojených síl. Existenciu voľných izieb v
ubytovni v rozhodnom období s vedomosťou záujmu navrhovateľa o dlhodobejšie ubytovanie vo svojej
výpovedi potvrdila aj zamestnankyňa odporcu O. Z.. Dôkaz výsluchom svedkyne I. H. preto podľa názoru
okresného súdu nepreukázal nepochybne opak navrhovateľovho tvrdenia. Výpoveď uvedenej svedkyne
sa nezhodovala s jej vyjadrením, ktoré podala dňa 24.01.2007 v liste adresovanom vedúcej odboru
prevádzok ubytovní odporcu. V tomto liste svedkyňa ako dôvod neubytovania navrhovateľa uvádzala
neochotu navrhovateľa zaplatiť vopred cenu, resp. vôbec zaplatiť za ubytovanie. K tomuto rozporu vo
výpovedi sa nevedela vyjadriť. Jej výpovede, resp. vysvetlenia na polícii sa zhodovali. Opätovne ako
hlavný dôvod uvádzala nemožnosť dohodnúť sa s odporcom na podmienkach ubytovania a na spôsobe
platby. Nepresvedčivosť výpovede svedkyne vzhľadom na rozpory s jej predchádzajúcimi vyjadreniami

a nedostatok dôkazov na podporu jej tvrdení viedla okresný súd k hodnoteniu dôkazu jej výsluchom
ako nedostatočného pre vyvrátenie skutočností zistených z listu svedkyne.

Keďže podľa názoru okresného súdu k neoprávnenému zásahu došlo v rámci plnenia úloh odporcu
konaním zamestnankyne, ktorá v jeho mene tieto úlohy plnila, voči navrhovateľovi je daná zodpovednosť
odporcu. Preto okresný súd dospel k záveru, že odporca neposkytol navrhovateľovi ubytovacie služby,
pričom ako dôvod uviedol, jeho zdravotné postihnutie. Na základe uvedeného okresný súd určil, že
odporca odmietnutím ubytovania v jeho ubytovni BARMO v Kežmarku dňa 25.10.2006 postupoval voči
navrhovateľovi v priamej diskriminácii v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania z dôvodov jeho
zdravotného postihnutia.

Na základe návrhu navrhovateľa okresný súd hodnotil aj list odporcu, doručený Ministerstvu obrany
Slovenskej republiky dňa 26.01.2007, v ktorom podľa tvrdenia navrhovateľa odporca podmieňoval
ubytovanie navrhovateľa dodržiavaním ubytovacieho poriadku ubytovne. Samotný list sa v spise
nenachádza. Dôkaz o existencii uvedeného listu vyplýva len z odkazu naň v liste Ministerstva obrany
SR sekcia kontroly - inšpekcia ministra obrany zo dňa 31.01.2007, č.p.: SEKO-IMO-44-2/2007-
ZH, adresovanom navrhovateľovi. V ňom odporca uviedol doslovne možnosť navrhovateľa ubytovať
sa za predpokladu, ak sa bude riadiť prevádzkovým poriadkom ubytovne a bude ho dodržiavať.
Okresný súd v takomto vyjadrení odporcu nezistil žiadnu diskrimináciu, teda porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania. Ubytovacie poriadky konkretizujú bližšie podmienky ubytovania, teda aj
obsah povinností a práv ubytovaného, ktorými sa každý ubytovaný bez rozdielu musí riadiť. Ide teda o
obsahovú náležitosť, bez dohody o ktorej nemôže dôjsť k uzavretiu zmluvy o ubytovaní. Z uvedeného
dôvodu upozornenie na túto skutočnosť, ako na podmienku uzavretia zmluvy o ubytovaní, nemožno
považovať za diskriminujúcu skutočnosť z akéhokoľvek dôvodu. Okresný súd tu nezistil rozdiel v
zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou, ktorá je alebo môže byť v tej istej pozícii, ako navrhovateľ,
len u nej absentuje zákonom chránený dôvod diskriminácie. Preto okresný súd návrh navrhovateľa na
určenie tejto skutočnosti, ako skutočnosti v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, zamietol.

Okresný súd nepovažoval poskytnuté zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania za dostačujúce a priznal odporcovi aj náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Pritom prihliadol najmä na to, že nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania pri
poskytovaní takej služby, ako je ubytovanie, čo v prípade navrhovateľa v jeho osobnej situácii znamenalo
zabezpečenie aspoň nejakého obydlia v zimnom období, bolo značným spôsobom zasiahnuté do
jeho chránených práv. Bol mu spôsobený škodlivý následok, keďže vychádzajúc z listov Kancelárie
prezidenta SR a Mestského úradu Kežmarok nemal v tomto období možnosť iného cenovo rovnako
výhodného ubytovania. Je pritom irelevantné, či odporca chcel alebo nechcel diskriminovať, či chcel
alebo nechcel spôsobiť závažný či závažnejší následok. Pri porušení zásady rovnakého zaobchádzania
ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, teda zodpovednosť, pri ktorej sa zavinenie zo strany poškodzovateľa
neskúma. Preto ani jeho poukaz na iné možné ubytovacie kapacity v meste nie je náležité a nemožno sa
ním zbaviť zodpovednosti za tento čin. Okresný súd tiež prihliadol na skutočnosť, že odporca dobrovoľne
upustil od protiprávneho konania po troch mesiacoch a poskytoval navrhovateľovi ubytovacie služby
niekoľko mesiacov. Preto okresný súd určil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy náhradu vo výške
10.000 Eur, ktorú je odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Pri
určovaní povinnosti odporcovi zaplatiť peňažnú náhradu postupoval podľa § 160 ods. 1 O.s.p.

Okresný súd nevykonal navrhovateľom navrhovaný dôkaz videozáznamom časti z relácie VOĽBY 94,
ktorej sa navrhovateľ osobne zúčastnil v roku 1994, nakoľko odporca nijako nerozporoval tvrdenie
navrhovateľa o jeho pôsobení v minulosti v politickom živote.

V súvislosti s trovami konania účastníkov okresný súd o ich náhrade nerozhodoval z dôvodu postupu
podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obaja účastníci.

Navrhovateľ v odvolaní uviedol, že okresný súd postupoval správne v časti, v ktorej ustálil, že bolo
porušené jeho právo na dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania pri poskytovaní ubytovacích
služieb. Podľa jeho názoru sa však okresný súd dopustil pochybenia v tom, že list odporcu, doručený
na MO SR dňa 26.1.2007, v ktorom odporca podmienil ubytovanie odporcu dodržiavaním ubytovacieho

poriadku a platbou ubytovacích služieb mesiac vopred, neuznal ako porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania. Navrhovateľ poukázal na to, že v ubytovacej knihe na strane 552296 sú záznamy o
ubytovaní osôb, ktoré neuhrádzali ubytovacie služby vopred. Preto požiadavka odporcu, aby navrhovateľ
vopred uhradil platbu za ubytovanie a vopred sa zaviazal dodržiavať ubytovací poriadok napĺňa znaky
diskriminácie, ako to predpokladá antidiskriminačný zákon. Podľa názoru navrhovateľa okresný súd
nedostatočne zhodnotil podstatné okolnosti prípadu. Poukázal na to, že odporca nie je súkromná firma,
ale jej hmotný majetok pochádza z podstatnej časti z doby do roku 1989. Ako občan s VŠ od roku 1975
pracoval jednak v justícii, ale aj na ústrednom orgáne štátnej správy. Dlhodobo prispieval daňami do
štátneho rozpočtu a ja absolútne neprijateľné, že v situácii invalidného a úplne hluchého nesmel bývať
v zariadení vybudovanom aj za jeho peniaze, ktorého vlastníkom je SR. Neobstojí tvrdenie súdu, že
odporca umožnil, aby sa po niekoľkých mesiacoch mohol na jar roku 2007 u neho v BARMO Kežmarok
ubytovať. Odporca nekonal z vlastnej vôle a dobrovoľne, ale v situácii, že Ministerstvo obrany SR
riešilo sťažnosť (dokonca to riešila aj polícia) a teda neobstojí záver súdu o dobrovoľnom upustení
od jeho diskriminácie. Naopak list doručený na MO SR dňa 26.01.2007 jasne dokazuje pokračujúcu
diskrimináciu osoby pre jeho zdravotné postihnutie v porovnaní s inými zdravými občanmi. Poukázal
na množstvo súdnych sporov sudcov všeobecných súdov SR, kde za svoju diskrimináciu požadujú
sudcovia sumy okolo 150 tis. eur nemajetkovej náhrady a už mnoho sudcov aj sumy okolo 100.000
eur právoplatne vyhralo. V jeho prípade bol zavinením odporcu v situácii, ktorá podľa čl. 3 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd napĺňa znaky neľudského a ponižujúceho zaobchádzania a
dokonca mučenia. Klamstvá o jeho osobe mal súd spolu s neľudskými podmienkami, v akých bol vinou
odporcu nútený niekoľko mesiacov žiť, považovať za tak mimoriadne závažné, že výška požadovanej
satisfakcie za dvojnásobné porušenie zásad rovnakého zaobchádzania mala tomu aj zodpovedať.
Poukázal na ním predložené doklady, podľa ktorých iné osoby vysúdili v Poľsku a vo Veľkej Británii
za diskrimináciu oveľa vyššie sumy (100.000 eur resp. 60.000 eur). Slovenská republika je pritom
štátom Európskej únie a ekonomicky patrí medzi najsilnejšie štáty tohto spoločenstva, ktoré pomáhajú
ekonomicky slabším štátom. Navrhovateľ uviedol, že pri posudzovaní nemajetkovej ujmy musia súdy
postupovať obdobne, ako v prípadoch ochrany osobnosti, poukazujúc na rozhodnutie Ústavného súdu
ČR z roku 2012 vo veci spisovateľa Michala Wievegha. Poukázal aj na uznesenie ÚS SR, sp. zn. IV.
241/04 z 25.8.2004, podľa ktorého je diskriminačný taký postup všeobecného súdu k súdnej ochrane,
ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup nemožno
rozumne odôvodniť Vzhľadom na to, že navrhovateľ bol sudcom KS v Bratislave, prokurátorom MP v
Bratislave a dlhoročným advokátom, je literárne činný a bol v politike na vysokých funkciách, postup
okresného súdu pri ustálení výšky náhrady v peniazoch je v porovnaní s prípadmi, na ktoré poukázal,
diskriminačný. Navrhol, aby odvolací súd pripustil zmenu návrhu v prílohe k odvolaniu a sám rozhodol
vo veci rozsudkom tak, že podľa § 220 O.s.p zmenil rozsudok okresného súdu tak, že návrhu v celom
rozsahu vyhovie.

K odvolaniu navrhovateľ pripojil písomné podanie, nazvané „Zmena petitu návrhu“ ktorým podaním
žiadal, aby súd s poukazom na § 95 ods. 1, 2, 3 O.s.p. pripustil zmenu návrhu v nasledovnom
znení: „Určuje sa, že odporca odmietnutím ubytovania v jeho ubytovni BRAMO v Kežmarku dňa
25.10.2006, ako aj svojim listom doručeným na Ministerstvo obrany Slovenskej republiky dňa 26.1.2007,
kde ubytovanie navrhovateľa podmieňoval dodržiavaním ubytovacieho poriadku a platením úhrady za
ubytovacie služby mesiac vopred, postupoval voči navrhovateľovi v priamej diskriminácii v rozpore so
zásadou rovnakého zaobchádzania z dôvodu jeho zdravotného postihnutia“. V uvedenom písomnom
podaní ďalej uviedol, že podaným návrhom poukázal na diskriminačný postup odporcu jednak pri
osobnom kontakte dňa 25.10.2006, ako ja jeho písomným podaním, doručeným na MO SR dňa
26.1.2007. V konaní však došlo k navrhovateľovmu opomenutiu podstatnej časti skutku odporcu, keď
jeho požiadavku, aby navrhovateľ platil ubytovanie mesiac vopred, navrhovateľ neuviedol v pôvodnom
petite návrhu. Z listinných dôkazov však jednoznačne vyplýva, že súd mal k dispozícii kompletnú
požiadavku odporcu, ktorou si určil podmienky, za akých je ochotný navrhovateľa ubytovať. Navrhovateľ
tvrdí, že v iných prípadoch odporca od ubytovaných nepožadoval vopred záväzok, že budú dodržiavať
ubytovací poriadok a platiť za ubytovacie služby mesiac vopred a tým navrhovateľa ako zdravotne
postihnutého oproti iným ubytovaným diskriminoval. Preto navrhol, aby súd túto zmenu pripustil.

Písomným podaním zo dňa 27.2.2013 navrhovateľ doplnil svoje odvolanie argumentáciou, opierajúcou
sa o novinové články, z ktorých vyplýva, že sudcovia, prokurátor, podnikateľ aj dôchodca pre svoje
právnické postavenie sa domáhajú voči vydavateľovi denníka Nový Čas nemajetkovej ujmy v sumách
od 100.000 do 200.000 eur. Vzhľadom na profesionálnu minulosť, angažovanosť navrhovateľa v

spoločenskom živote a okolnosti prípadu je podľa jeho názoru okresným súdom priznaná náhrada v
porovnaní so súdmi priznanými nárokmi kolegom sudcom a súčasným politikom výsmechom právneho
štátu.

Odporca v odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p., vytýkajúc
okresnému súdu, že nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a tak dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Pochybenie vidí v tom, že okresný súd z vetného spojenia „JUDr. Q. S. je nepočujúci, nedá
sa s ním komunikovať, po zdravotnej stránke podľa vlastného vyjadrenia má problémy“ vyvodil, že zo
strany odporcu došlo k diskriminácii z dôvodov zdravotného postihnutia. Z vykonaného dokazovania
podľa názoru odporcu vyplýva, že išlo obyčajné ľudské nedorozumenie a vyriešeniu situácie na mieste
zabránila neochota navrhovateľa pochopiť argumenty odporcu, pre ktoré nebolo možné dlhodobé
ubytovanie v jeho ubytovni. Odporca má za to, že aj nezainteresovaná osoba by po prečítaní
predmetného listu zo dňa 25.10.2006 pochopila, že pisateľka sa v jeho druhej vete len snažila adresátovi
listu objasniť dôvod (zdravotný stav), pre ktorý nebola schopná vysvetliť navrhovateľovi dôvod jeho
neubytovania. Takto obsah listu pochopili aj orgány činné v trestnom konaní. Odporca vytýkal okresnému
súdu, že nevzal do úvahy odlišnosť medzi civilnou a vojenskou ubytovňou. Nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia odporca vidí v úplnej absencii vyporiadania sa s výpoveďou svedka A., ktorý potvrdil
skutočný dôvod neubytovania navrhovateľa tým, že navrhovateľ pri návšteve svedka žiadal o poskytnutie
finančných prostriedkov, pre navrhovateľa neobjednával žiadne ubytovanie v predmetnej ubytovni
a z telefonického rozhovoru so zamestnankyňou ubytovne bezprostredne po odmietnutí ubytovania
navrhovateľa sa dozvedel, že sa tak stalo pre nedostatočnú kapacitu, určenú pre dlhodobé ubytovanie.
Odporca namietal, že okresný súd sa nevyporiadal s tým, že radová zamestnankyňa Z. odporcu
nemusela vedieť o rezervácii dlhodobej ubytovacej kapacity pre ministerstvo, okresný súd nevzal do
úvahy vypätie pisateľky listu zo dňa 25.110.2006, ktorý list považoval za rozhodujúci dôkaz. Podľa názoru
odporcu pkresný súd ďalej pochybil, keď nevzal do úvahy vyjadrenie svedkyne H. o bežnom ubytovávaní
postihnutých alebo sociálne slabších osôb a nekonkretizoval rozpory vo výpovediach tejto svedkyne.
Odporca má za to, že neuvádzanie všetkých dôvodov pre neubytovanie navrhovateľa svedkyňou
H. vo všetkých jej výpovediach nemôže spôsobovať rozpory v jej výpovediach. Nie nevýznamné je
vyjadrenie navrhovateľa na polícii dňa 30.5.2007, ktorý označil udalosť za nedorozumenie, s čím možno
súhlasiť. Podľa názoru odporcu navrhovateľom postupne menený návrh ohľadne požadovanej finančnej
náhrady svedčí, o čo mu ide. Navrhovateľ podal návrh na súd až skoro po dvoch rokoch. V závere
odporca uviedol, išlo výlučne o nedorozumenie a je vecou súdu rozhodnúť, či udalosti, ktoré sa udiali,
plnohodnotne odôvodňujú priznanie navrhovateľom požadovanej sumy. Ak tomu tak nie je, odporca to
považuje za dôvod na zamietnutie návrhu. Preto navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok
v celom rozsahu tak, že ho zamietne ako nedôvodný.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ. Vo vyjadrení poukázal na to, že zákon neurčuje,
kedy musí diskriminovaná osoba podať na súd návrh. Navrhovateľ podal návrh až po tom, ako sa s vecou
zaoberala polícia, o čom predložil dôkazy. Podľa jeho názoru okresný súd správne vyhodnotil výpovede
p. Krajčovičovej. Taktiež svedok Dr. A. pred políciou krátko po udalosti netvrdil nič o tom, že by ubytovňa
bola obsadená pre potreby armády. Z odvolania navrhovateľa je preukázané, že v októbri 2006 sa u
odporcu bez problémov mohli ubytovať iné súkromné osoby na akúkoľvek dlhú dobu a pri ubytovaní nad
30 dní neplatili vopred, ako sa to žiadalo od navrhovateľa. Podľa názoru navrhovateľa na úspech v konaní
sa nevyžaduje preukázanie úmyslu zo strany porušovateľa práva. Ani jeho prípadný omyl nie je dôvod na
tvrdenie, že išlo iba o nedorozumenie a navrhovateľ by sa mal uspokojiť s ospravedlnením. Odporca si
protirečí, keď na jednej strane tvrdí, že nebolo voľné miesto a na druhej strane v odvolaní sa snaží tvrdiť,
že navrhovateľ iba nepochopil dobrú snahu pre jeho hluchotu. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení ďalej
poukázal, že sudcovia NS a zastupujúci generálny prokurátor podali návrhy na ochranu osobnosti až rok
po udalosti. Neuspokojili sa s ospravedlnením a žiadali náhrady nemajetkovej ujmy od 100 do 200 tisíc.
Tvrdenia odporcu prostredníctvom vedúcej ubytovne odporcu pre MÚ Kežmarok a prezidenta republiky
navrhovateľa mimoriadne znevážili vzhľadom na jeho právnické pôsobenie, politickú činnosť a zdravotné
postihnutie. Odporca na pojednávaní menil svoju obranu a to spôsobom, že navrhovateľa označoval za
človeka, ktorý chce bývať zadarmo, ktorá okolnosť musí byť súdom zohľadnená v súvislosti s priznaním
nemajetkovej ujmy. Snaha odporcu prekrúcať obsah listu v tom smere, že sa s navrhovateľom nedalo
len dohodnúť, navrhovateľ považuje za znevažovanie. Poukázal na výpoveď svedkyne, Z., ktorá jasne
povedala, že navrhovateľa o všetkom informovala, ani slovom sa nezmienila, že by ju navrhovateľ
nechápal a naviac jasne povedala, že v ubytovni bolo voľné bez problému s ubytovaním. V rovnakom
zmysle vypovedal svedok Dr. A.. Keďže vzhľadom na útrapy navrhovateľa, spojené s bývaním po

odmietnutí ubytovania s poukazom na jeho profesijnú minulosť, navrhovateľ vyjadril názor, podľa ktorého
naturálna satisfakcia nie je možná. Preto prichádza do úvahy iba finančná náhrada v navrhovanej
výške, pretože zodpovedá sumám, aké žiadajú a súdy SR priznávajú osobám s rovnakým vzdelaním a
minulosťou. Preto navrhol, aby odvolací súd zamietol odvolanie odporcu.

S poukazom na písomné podanie navrhovateľa, podané spolu s odvolaním, označené navrhovateľom
ako „Zmena petitu návrhu“, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že uvedené podanie v zmysle §
41 ods. 2 O.s.p. nemohol považovať za zmenu návrhu na začatie konania podľa § 95 ods. 1 O.s.p. pre
absenciu obsahových náležitostí takéhoto návrhu, ale toto podanie posúdil ako súčasť odvolania.

Podľa § 41 ods. 2 O.s.p. každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne
označený. Z citovaného ustanovenia vyplýva autonómna a výlučná právomoc súdu posudzovať úkony
účastníkov podľa ich obsahu, pričom samozrejme nesmie ísť o svojvôľu v tejto autonómnej činnosti
súdu. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva aj autonómna právomoc súdu vyvodiť z podania také dôsledky,
aké z jeho obsahu skutočne vyplývajú (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28.10.2010, sp. zn. 3 Cdo 128/2010).

Z uznesenia okresného súdu zo dňa 20.12.2012, č. k. 18C/114/2008-343, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 29.1.2013, ktorým uznesením je aj odvolací súd v tomto konaní viazaný podľa § 170 ods.
1 O.s.p., bolo rozhodnuté o pripustení zmeny návrhu na začatie konania v nasledovnom znení:
„Určuje sa, že odporca odmietnutím ubytovania v jeho ubytovni BARMO v Kežmarku dňa 25.10.2006
ako aj svojim listom doručeným na Ministerstvo obrany Slovenskej republiky dňa 26.01.2007, kde
ubytovanie navrhovateľa podmieňoval dodržiavaním ubytovacieho poriadku ubytovne postupoval voči
navrhovateľovi v priamej diskriminácii z dôvodov jeho zdravotného postihnutia. Odporca je povinný
zaplatiť navrhovateľovi 400.000 Eur ako nemajetkovú ujmu v peniazoch do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.“ Ako vyplýva z uvedeného uznesenia a vyššie citovaného obsahu podania navrhovateľa zo
dňa 5.2.2013, označeného ako „Zmena petitu návrhu“, navrhovaná zmena spočíva jedine v doplnení
slov „a platením úhrady za ubytovacie služby mesiac vopred“ za slovo „ubytovne“ v pripustenej zmene
návrhu uvedeným uznesením okresného súdu.

Odvolací sú považuje za potrebné uviesť, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom navrhovateľa
v podaní, podľa ktorého uvedené slovné spojenie, o ktoré navrhovateľ žiada upraviť petit, je súčasťou
skutku (skutkových okolností prípadu). S poukazom na náležitosti návrhu vo veci samej podľa § 79 ods.
1 O.s.p. odvolací súd poukazuje na to, že návrh okrem iného má obsahovať opis rozhodných skutočností
a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Z ustanovenia § 153 ods. 2 O.s.p. vyplýva,
že súd v návrhových konaniach pri formulácii výroku rozsudku vo veci samej je viazaný navrhovaným
petitom, nie však opísaním rozhodných skutkových okolností v návrhu. Z ustálenej súdnej praxe tiež
vyplýva, že požiadavka ustanovenia § 79 ods. 1 vety druhej O.s.p., aby z návrhu vyplývalo, čoho sa
navrhovateľ domáha, neznamená, že by navrhovateľ bol povinný (teda logicky aj procesne oprávnený)
urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Ak navrhovateľ označil v návrhu presne, určite
a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť odporcovi uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia
právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím
iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa navrhovateľ
domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom
navrhovateľa na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd
musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa navrhovateľ skutočne domáhal (viď.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.9.2010, sp. zn. 5Cdo254/2009). Odvolací
súd považuje za potrebné tiež dodať, že účelom výroku rozsudku z hľadiska jeho vykonateľnosti nie je
popisovať skutkové okolnosti prejednávanej veci, ktoré skutkové okolnosti majú byť v zmysle § 157 ods.
2 uvedené v odôvodnení rozhodnutia (V odôvodnení rozsudku súd ... stručne, jasne a výstižne vysvetlí,
ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ...).

V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 a vyššie uvedenej súdnej praxe zo spisového materiálu nepochybne
vyplýva, že navrhovateľ sa podaným a následne doplneným návrhom domáhal určenia, že odmietnutie
ubytovania navrhovateľa odporcom dňa 25.10.2006 v ubytovni odporcu bolo diskriminačné, že
navrhovateľ bol listom odporcu, doručeným Ministerstvu obrany Slovenskej republiky dňa 26.1.2007
diskriminovaný a žiadal zaviazať odporcu k zaplateniu sumy 400.000 eur. Z uvedeného teda vyplývajú
jasné, nezameniteľné a zrozumiteľné požiadavky navrhovateľa na spôsob určenia právnej skutočnosti

a povinnosti, ktorá má byť odporcovi uložená rozhodnutím súdu. Úkon navrhovateľa zo dňa 5.2.2013,
ktorým žiada, aby súd pripusti zmenu petitu jeho návrhu o časť obsahu listu (a platením úhrady za
ubytovanie mesiac vopred), ktorým listom mal byť diskriminovaný, preto objektívne nemôže mať žiadny
vplyv na totožnosť právnej skutočnosti, ktorú žiada určiť rozhodnutím súdu, teda určenia, že navrhovateľ
bol listom odporcu, doručeným Ministerstvu obrany Slovenskej republiky dňa 26.1.2007 diskriminovaný.
S poukazom na vyššie uvedenú súdnu prax v súvislosti s oprávnením súdu formulovať výrok svojho
rozhodnutia, s poukazom na ustanovenie § 41 ods. 2 O.s.p., ako aj s poukazom na správny názor
navrhovateľa v predmetnom podaní, podľa ktorého obsah predmetného listu je skutkovou okolnosťou
prípadu, ktorá z hľadiska obsahových náležitostí návrhu podľa § 79 ods. 1 O.s.p. nepochybne patrí do
časti opisu rozhodných skutočností, odvolací súd podľa § 41 ods. 2 O.s.p. posúdil podanie navrhovateľa
zo dňa 5.2.2013, nazvaného „Zmena petitu návrhu“, ako súčasť skutkovej argumentácie odvolania
navrhovateľa, s ktorým bolo toto podanie zaslané okresnému súdu. S poukazom na uvedené preto podľa
názoru odvolacieho súdu nebol daný žiadny zákonný podnet rozhodovať podľa § podľa § 95 O.s.p.,
keďže uvedené podanie neobsahovalo návrh, aby súd rozhodol o inej alebo ďalšej povinnosti, ktorá
by mala byť uložená odporcovi, alebo o inom alebo ďalšom určení práva, alebo právnej skutočnosti v
porovnaní s pripustenou zmenou návrhu navrhovateľa uznesením okresného súdu zo dňa 20.12.2012,
č. k. 18C/114/2008-343. Preto odvolací súd podanie navrhovateľa zo dňa 5.2.2013, označeného ako
„Zmena petitu návrhu“, podľa § 41 ods. 2 O.s.p. posúdil ako súčasť odvolania a podľa tohto posúdenia
postupoval pri jeho vybavovaní v zmysle vyššie uvedenej ustálenej súdnej praxe, prezentovanej aj
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2010, sp. zn. 3 Cdo 128/2010.

Pokiaľ navrhovateľ na pojednávaní odvolacieho súdu žiadal pripustiť zmenu návrhu a žiadal určiť, že
odporca svojím listom zaslaným Ministerstvom obrany Slovenskej republiky a doručeným 26.01.2007,
ktorým podmienil ubytovanie navrhovateľa vo svojej ubytovni BARMO v Kežmarku tým, že navrhovateľ
bude dodržiavať ubytovací poriadok a platiť za ubytovanie vždy mesiac vopred, konal v rozpore so
zásadou rovnakého zaobchádzania z dôvodov zdravotného postihnutia navrhovateľa, odvolací súd
takúto zmenu v odvolacom konaní nepripustil, a to s poukazom na vyššie uvedené závery, teda,
že predmetom prejednania a rozhodnutia boli požiadavky navrhovateľa a jeho skutkové tvrdenia
(odmietnutie ubytovania, aj list z 26.01.2007), preto už nebol dôvod pripúšťať zmenu návrhu s
navrhovaným obsahom.

Pokiaľ ide o podané odvolania proti napadnutému rozsudku krajský súd, ako súd odvolací, vec
preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. po prejednanom odvolaní na
pojednávaní odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 1 písm. c) O.s.p., čím rešpektoval právny záver
vyslovený v uznesení NS SR zo dňa 27. októbra 2014, sp. zn. 7Cdo 366/2014. Na základe preskúmania
veci dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správny potvrdiť z týchto dôvodov:

Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo
vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje
s týmito skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku a podľa § 219
ods. 2 O.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru okresný súd sa už v odôvodnení
rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými rozhodnými dôvodmi podaných odvolaní,
ktoré dôvody odvolatelia prezentovali už počas konania pred okresným súdom. Preto podľa názoru
odvolacieho súdu nie je daný objektívny dôvod pre vyvodenie záveru o nepreskúmateľnosti napadnutého
rozsudku okresného súdu.

V súvislosti s výrokom napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd určil, že odporca odmietnutím
ubytovania v jeho ubytovni dňa 25.10.2006 postupoval voči navrhovateľovi v rozpore so zásadou
rovnakého zaobchádzania, ktorý výrok napadol odporca, odvolací súd konštatuje, že okresný súd na
základe vykonaných dôkazov správne zistil, že k odmietnutiu ubytovania navrhovateľa v rozhodnom
mieste a čase skutočne došlo. Táto skutočnosť nie je sporná ani medzi účastníkmi konania.
Okresný súd tiež veľmi správne poukázal na to, že v zmysle ustanovení antidiskriminačného zákona
navrhovateľ v priebehu konania tvrdil skutočnosti, spôsobilé vyvodiť záver o porušení zásady rovnakého
zaobchádzania a preto na základe objektívnej povinnosti dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania

v zmysle § 3 antidiskriminačného zákona bolo v prejednávanom prípade dôkazné bremeno ohľadne
dodržiavania tejto objektívnej povinnosti na strane odporcu.

Za správne považuje odvolací súd aj právne úvahy okresného súdu v odôvodnení jeho rozsudku, ktorými
odôvodňuje aplikáciu ustanovení antidiskriminačného zákona v znení účinnom v rozhodnom období,
v ktorom skutočne nebol zakotvený zákaz diskriminácie osôb z dôvodu zdravotného postihnutia pri
poskytovaní služieb. Úž uvedené úvahy okresného súdu odvolací súd považoval za správny podklad
pre jeho záver o porušení zákazu diskriminácie navrhovateľa v prejednávanom prípade.

Rovnosť všetkých ľudí pred zákonom a zákaz diskriminácie je jednou zo základných zásad právneho
štátu a je neodmysliteľnou súčasťou každého demokratického právneho poriadku.

Platný právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje princíp rovnosti a zákaz diskriminácie,
prípadne zásadu rovnakého zaobchádzania v niekoľkých právnych predpisoch rôznej právnej sily. Popri
všeobecných a osobitných ustanoveniach o rovnosti obsiahnutých v Ústave Slovenskej republiky č.
460/1992 Zb. (napr. čl. 12, čl. 13 ods. 3, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 3 a 4, 34 ods. 4) možno nájsť
relevantné ustanovenia o rovnosti a nediskriminácii aj v niekoľkých zákonoch. Ide o niekoľko zákonov
so špeciálnou úpravou zásady nediskriminácie a rovnakého zaobchádzania, ktorá je záväzná pre oblasť
spoločenských vzťahov upravenú príslušným zákonom (napr. § 13 a § 41 ods. 8 zákon č. 311/2001 Z.
z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, § 6 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v
znení neskorších predpisov, § 4 zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších
predpisov a pod.). Zvláštnu skupinu tvoria normy trestného práva, ktoré postihujú diskrimináciu a
prejavy intolerancie (napr. § 196 ods. 2 a 3, § 198, § 198a, § 219 ods. 1 a 2 písm. f/ zákona č. 140/161
Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov).

Významným prameňom práva v oblasti ochrany pred diskrimináciou sú aj medzinárodné zmluvy,
ktoré Slovenská republika ratifikovala, alebo do ktorých sukcedovala. Spomedzi rozsiahlej
medzinárodnoprávnej úpravy je v tomto kontexte potrebné poukázať na dokumenty schválené na
pôde Organizácie spojených národov, resp. jej špecializovaných organizácií - Všeobecná deklarácia
ľudských práv z roku 1948 (ktorá však nemá právnu záväznosť), Medzinárodný pakt o občianskych
a politických právach z roku 1966, Medzinárodný pakt o hospodárskych a sociálnych právach z roku
1966, Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien z roku 1979, Dohovor o odstránení
všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku 1965, Dohovor o právach dieťaťa z roku 1989, Dohovor proti
diskriminácii vo vzdelávaní prijatý UNESCO-m, Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o rovnakom
odmeňovaní mužov a žien za prácu rovnakej hodnoty (č. 100) z roku 1951, Dohovor Medzinárodnej
organizácie práce o diskriminácii (v zamestnaní a povolaní) (č. 111) z roku 1958, ako aj niekoľko ďalších
zmlúv a dohovorov. Nemenej dôležité pre Slovenskú republiku sú aj záväzky vyplývajúce z dokumentov
prijatých na pôde Rady Európy, z ktorých má najväčší význam čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 v znení dodatkových protokolov 1 až 11 (ďalej len
„Dohovor“).

Osobitnú kategóriu medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky predstavujú záväzky voči
Európskej únii. V tomto ohľade je pre Slovenskú republiku smerodajný čl. 13 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva (ďalej len „ZES“), ktorý ukladá Rade EÚ prijať potrebné opatrenia
na zamedzenie diskriminácie na základe rasy, etnickej príslušnosti, náboženstva, veku, telesného
postihnutia a sexuálnej orientácie. Na základe článku 13 ZES boli v roku 2000 prijaté dva mimoriadne
významné právne predpisy Európskeho spoločenstva, ktoré dopĺňajú už jestvujúce komunitárne
právo v oblasti rovnakého zaobchádzania: Smernica Rady EÚ č. 43/2000 z 29. júna 2000, ktorá
ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod
a Smernica Rady EÚ č. 78/2000 z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec rovnakého
zaobchádzania v zamestnaní a zárobkovej činnosti.

Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktorá sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať
jednotne. Právo Spoločenstva má tu zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu
k zákonom.

Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II
(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená,
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského
štátu a súdu Spoločenstva.

Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej
za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom
rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva).

Vychádzajúc u vyššie uvedeného okresný súd správne ustálil, že povinnosť dodržiavať zásadu
rovnakého zaobchádzania je objektívneho charakteru, z ktorého dôvodu dôkaznú povinnosť,
že v súvislosti s odmietnutím ubytovania navrhovateľa nedošlo k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania, nesie v tomto konaní odporca.

Z hľadiska dôvodov odvolania odporcu, ktorý v súvislosti s napadnutým výrokom o určení diskriminácie
navrhovateľa namietal správnosť okresným súdom zisteného skutkového stavu, odvolací súd dospel
k záveru, že okresný súd pri hodnotení dôkazov postupoval v súlade s ustanovením § 132 O.s.p.
Okresný súd jasne a zrozumiteľne poukázal na rozdielne dôvody odmietnutia ubytovania navrhovateľa,
ktoré rozdielne dôvody boli prezentované vo vykonávaných dôkazoch. Za uvedenej dôkaznej situácie
okresný súd v súlade s ustanovením § 120 ods. 1 O.s.p. správne vyvodil neunesenie dôkazného
bremena o neexistencii diskriminačného postupu odporcu voči navrhovateľovi. Pokiaľ odporca v
odvolaní poukazoval na to, že pisateľka (zamestnankyňa odporcu) v liste zo dňa 25.10.2006 sa len
snažila adresátovi listu len objasniť dôvod (zdravotný stav navrhovateľa), pre ktorý nebola schopná
vysvetliť navrhovateľovi dôvod jeho neubytovania, odvolací súd nepovažoval túto obranu odporcu za
dôvodnú. Z celého obsahu spisu vôbec nevyplýva, že by s navrhovateľom nebolo objektívne možné
komunikovať z dôvodu jeho zdravotného stavu (okrem pisateľky listu takúto okolnosť neuviedol nikto
z vypočutých svedkov, ktorí s navrhovateľom osobne komunikovali, okresný súd bol tiež schopný
komunikovať s navrhovateľom). Preto okresný súd správne ustálil, že odporca nepreukázal objektívnu
nemožnosť komunikácie s navrhovateľom z dôvodu jeho zdravotného stavu v rozhodnej dobe tak, ako
to odporca uviedol v liste spísanom jeho zamestnankyňou zo dňa 25.10.2006. Z uvedených dôvodov
odvolací súd dospel k záveru, že odporcom napadnutý výrok rozsudku o určení odmietnutia ubytovania
navrhovateľa zo strany odporcu ako diskriminačného sa opiera o správne zistený skutkový stav veci,
ustálený na základe vyhodnotenia vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. Z hľadiska
správne určenej dôkaznej povinnosti odporcu preto odvolací súd považoval poukazy odporcu na to,
že okresný súd sa nevyporiadal s niektorými tvrdeniami svedkov, citovanými v jeho odvolaní, za nie
rozhodné z hľadiska posúdenia unesenia dôkazného bremena odporcu v tomto konaní.

Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu navrhovateľa na určenie
konania odporcu listom „doručeným na Ministerstvo obrany Slovenskej republiky dňa 26.01.2007“ za
diskriminačné, ktorý výrok napadol svojim odvolaním navrhovateľ, podľa názoru odvolacieho súdu aj
v tomto smere postupoval okresný súd vecne správne. Okresný súd dôvodne poukázal na konkrétny
obsah uvedeného listu a na to, že odporca v liste uviedol možnosť ubytovania sa navrhovateľa do
budúcna za predpokladu, ak sa bude riadiť prevádzkovým poriadkom a bude ho dodržiavať. Okresný
súd z uvedeného správne vyvodil, že požiadavky odporcu dodržiavať ubytovací poriadok pri ubytovaní v
jeho zariadení nemôže byť považovaná za diskriminačnú, keďže sa vzťahuje na všetkých ubytovaných
(spotrebiteľov tejto služby) bez ohľadu na ich individuálne rozdiely, vrátane zdravotného stavu.

V súvislosti s listom odporcu „doručeným na Ministerstvo obrany Slovenskej republiky dňa 26.01.2007“
odvolací súd poukazuje na to, že obsah listu bol v konaní prezentovaný sprostredkovane, a to len
v obsahu odpovede Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa 31.01.2007 navrhovateľovi na
jeho sťažnosť. Z obsahu tejto odpovede ministerstva vyplýva, že navrhovateľovi bola sprostredkovaná
odpoveď odporcu na aktuálnu možnosť ubytovania navrhovateľa v zariadení odporcu. Zo spisového
materiálu nie je zrejmé, kedy bola navrhovateľovi doručená táto odpoveď ministerstva, dátumovaná

dňom 31.01.2007. Je však nepochybné (a vyplýva to aj z tvrdení navrhovateľa v konaní), že odporca
následne dňa 07.02.2006 ubytoval navrhovateľa. Z uvedeného vyplýva, že odporca ako poskytovateľ
služby dňa 07.02.2006 poskytol navrhovateľovi ako spotrebiteľovi službu (ubytovanie vo svojej ubytovni).
Preto podľa názoru odvolacieho súdu okrem neposkytnutia ubytovania navrhovateľovi dňa 25.10.2006
nemožno hovoriť, že by odporca aj v ďalšom prípade diskriminoval navrhovateľa v súvislosti s
poskytovaním služby, či už. v rozpore s ustanovením § 5 ods. 1, 2 písm. d) antidiskriminačného
zákona, účinného v rozhodnej dobe, eventuálne podľa § 6 zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom v
rozhodnom období. Naviac predmetný list odporcu bol len odpoveďou odporcu v rámci prešetrovania
sťažnosti navrhovateľa ministerstvom, teda nešlo o konanie odporcu v hmotnoprávnom význame, ktoré
by podľa hmotného práva bolo spôsobilé zakladať vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností
medzi navrhovateľom a odporcom. Aj z uvedeného dôvodu obsah listu odporcu „doručeného na
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky dňa 26.01.2007“ nemôže podľa názoru odvolacieho súdu
napĺňať pojmové znaky diskriminácie navrhovateľa v hmotnoprávnom význame podľa príslušných
ustanovení diskriminačného zákona, resp. § 6 zákona č. 634/1992 Zb. účinného v rozhodnej dobe.
Z uvedených dôvodov v tejto časti odvolací súd z hľadiska ochrany pred diskrimináciou považoval
výrok napadnutého rozsudku aj v uvedenej časti za vecne správny a vzhľadom na procesnoprávny
charakter uvedeného listu odporcu (odpoveď odporcu v rámci šetrenia sťažnosti navrhovateľa) odvolací
súd nepovažoval za rozhodujúce pre posúdenie veci samej poukazy navrhovateľa v odvolaní, podľa
ktorých u iných osôb odporca nevyžadoval platbu vopred za ubytovanie, resp. podmieňovať ubytovanie
dodržiavaním ubytovacieho poriadku.

Odvolací súd po posúdení vyššie uvedených otázok následne pristúpil k posúdeniu správnosti výrokov
napadnutého rozsudku, ktorým bola priznaná navrhovateľovi finančná náhrada vo výške 10.000 eur a
ktorým bol vo zvyšku zamietnutý uplatnený nárok na finančnú náhradu.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa
ktorého v prejednávanom prípade nie je dôvodné považovať určenie porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania za dostačujúce. Aj v tomto smere odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na
úvahy okresného súdu, ktoré súvisia s touto otázkou a ktoré si odvolací súd osvojil. Nad rámec správnych
úvah okresného súdu odvolací súd poukazuje aj na povinnosť členských štátov Európskej únie,
vyplývajúcu zo smerníc, týkajúcich sa diskriminácie, ktoré boli implementované do platného právneho
poriadku Slovenskej republiky. Zo znenia uvedených smerníc vyplýva povinnosť členských štátov
bezpodmienečne zabezpečiť postihovanie porušovania zásady rovnakého zaobchádzania účinným
a odstrašujúcim spôsobom (napr. čl. 8 ods. 2 smernice Rady 2004/113/ES), pričom za účinnú a
odstrašujúcu sankciu možno považovať aj zaplatenie odškodného obeti bez osobitnej sankcie v
rámci verejného práva (napr. čl. 14 smernice Rady 2004/113/ES). Keďže antidiskriminačný zákon
a ani iný platný právny predpis neupravuje otázku sankcionovania zisteného porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania v rámci verejného práva, je potrebné zabezpečiť požiadavku zabezpečenia
účinného a odstrašujúceho sankciovania diskriminácie v zmysle komunitárneho práva prostredníctvom
odškodnenia obete. Aj z uvedených dôvodov sa odvolací súd nemohol stotožniť s názorom odporcu v
odvolaní, podľa ktorého by bola požiadavka odporcu na finančné odškodnenie nedôvodná.

Pokiaľ ide o otázku výšky odškodnenia navrhovateľa za zistené diskriminačné konanie odporcu, podľa
názoru odvolacieho súdu okresným súdom ustálená výška finančného odškodnenia navrhovateľa
zodpovedá okolnostiam prejednávaného prípadu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu k zlyhaniu odporcu
v danom prípade nedošlo z dôvodu nesprávneho systémového prístupu odporcu k spotrebiteľom vo
všeobecnosti, ale v dôsledku individuálneho zlyhania jeho zamestnanca. Je pritom potrebné prihliadnuť
na to, že odporca následne ubytoval navrhovateľa. Preto priznanie náhrady vo výške 10.000 eur za
útrapy, ktoré uvádzal navrhovateľ v súvislosti s odmietnutím ubytovania (bývanie počas zimného obdobia
v zhoršených podmienkach), napriek navrhovateľom tvrdenému obdržaniu 100.000 Sk od Sociálnej
poisťovne bezprostredne pred odmietnutím ubytovania, podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa tiež
vyššie uvedenú požiadavku odstrašujúceho účinku sankcie za zistené porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania.

Pokiaľ navrhovateľ počas konania, vrátane svojho odvolania, poukazoval na iné prípady, v ktorých
dotknuté osoby požadovali vyššie sumy náhrad, odvolací súd nezistil, že by išlo o obdobné prípady,
nakoľko ani v jednom z navrhovateľom uvedených prípadoch nešlo o prípady diskriminácie v súvislosti
s odmietnutím poskytnutia služby na území Slovenskej republiky, konkrétne odmietnutia ubytovania.

Z hľadiska kritérií primeranosti náhrady za diskrimináciu v prejednávanom prípade odvolací súd v
tejto súvislosti poukazuje napríklad na zákonom stanovený rozsah morálneho odškodňovania osôb
poškodených trestnými činmi podľa zákona č. 215/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov. Podľa
ustanovení uvedeného zákona, ak bola spôsobená smrť, poškodený má nárok na odškodnenie vo
výške päťdesiat násobku minimálnej mzdy a poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia
alebo sexuálneho zneužívania má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu
vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy (§ 5 ods. 1). Na základe porovnania skutkových okolností
ujmy navrhovateľa v prejednávanom prípade so všeobecnými skutkovými okolnosťami, podmieňujúcimi
odškodňovanie morálnej ujmy obetí násilných trestných činov v zákonom určenej výške a s prihliadnutím
aj na nevyhnutnosť sankčného charakteru odškodňovania obetí diskriminácie (v prípade trestných činov
plní sankčný charakter trestný postih páchateľa), odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa v
odvolaní, podľa ktorého by okresným súdom určená výška jeho odškodnenia, ako obete diskriminácie,
bola neprimeraná, teda nízka. Preto odvolací súd dospel k záveru, že výrok okresného súdu v časti
zamietnutia návrhu navrhovateľa na odškodnenie jeho ujmy je tiež vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. S poukazom
na vyššie uvedené odvolací súd, súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní, potvrdil rozsudok
okresného súdu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

O trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 4 O.s.p. bude rozhodovať okresný súd z dôvodu jeho
postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

O čiastočnom späťvzatí návrhu navrhovateľa rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 208 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .