Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. február 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/100/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7505204491
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7505204491.4

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: O. s.r.o., B. trieda č. XX, C. IČO: XX XXX XXX, zast.: B..
M.A.,advokátom,sosídlomI.XX,C.protižalovanej:U.E.nadK.,IČO:XXXXXXXX,zast.:B..B.A.,O..,
advokátom,sosídlomB.triedač.1,C.,vkonaníozaplatenie134.571,46eurasprísl.,oodvolanížalobcu
protiuzneseniuOkresnéhosúduKošice-okolieč.k.17Cb/38/2006-311zodňa10.12.2012,jednomyseľne
takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie v napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej na
účet právneho zástupcu trovy konania v sume 9.228,96 eura do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia
sumy 4.054.100,00 Sk (134.571,46 eur), pozostávajúcej zo sumy 2.046.600,60 Sk (67.934,69 eur)
fakturovanej fa č. XXXXXXXX titulom vybudovania inžinierskych sietí k 28 nájomným bytom v obytných
domoch a zo sumy 2.007.510,80 Sk (66.637,15 eur) fakturovanej fa č. XXXXXXXX titulom búracích prác
- demolácie materskej školy. Vo veci súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom č.k. 17Cb/38/2006-183 z
30.3.2009, ktorým žalobe vyhovel. O trovách konania si súd vyhradil právo rozhodnúť po právoplatnosti

vo veci samej. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací
rozsudkom sp.zn. XCob/XX/XXXX z 11.3.2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, rozsudok sa
stal právoplatným dňa 16.4.2010. Dňa 14.5.2010 bolo súdu doručené dovolanie žalobcu proti týmto
rozsudkom, spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia (§ 243 O.s.p.). Najvyšší súd SR v
konaní sp.zn. 40bdo/20/2010 uznesením z 30.6.2011 rozsudok krajského súdu sp.zn. 3Cob/61/2009
zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Košiciach po zrušení veci najvyšším súdom,

rozhodol uznesením č.k. 3Cob/203/2011 - 266 z 30.3.2012, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa
a vrátil na ďalšie konanie s tým, že presne uviedol, v akom smere má súd prvého stupňa doplniť
dokazovanie.

Súd prvého stupňa konštatoval, že vzhľadom na to, že bezprostredne po doručení potvrdzujúceho
uznesenia krajského súdu bolo podané dovolanie, súd vyčkal na rozhodnutie Najvyššieho súdu za

tým účelom, aby v závislosti od jeho výsledku rozhodol aj o trovách konania (ktoré si vyhradil po
právoplatnosti rozsudku). Keďže Najvyšší súd SR zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach a
Krajský súd v Košiciach následne zrušil aj rozsudok súdu prvého stupňa, žiadne právoplatné meritórne
rozhodnutie o veci neexistuje. Po zrušení všetkých rozhodnutí nariadil pojednávanie na deň 3.9.2012.
Podaním dourčeným súdu 31.8.2012 žalobca oznámil, že na základe právoplatného a vykonateľného
rozsudku súdu prvého stupňa (ktorým bola žalovaná istina s príslušenstvom priznaná a rozsudok

bol potvrdený odvolacím súdom), došlo prostredníctvom exekučného konania k uspokojeniu celej jeho
pohľadávky. Preto žalobca zobral žalobu celkom späť a žiadal, aby súd konanie zastavil. Žalobcamal za to, že dôvodne podanú žalobu zobral späť pre správanie žalovaného, preto žiadal priznať
trovy konania, ktoré vyčíslil sumou 6.728,57 eur za zaplatený súdny poplatok a sumou 7.758,83 eur
titulom trov právneho zastúpenia. Žalobca dňa 10.9.2012 doručil súdu o.i. tiež zmluvu zo dňa 7.5.2012,

ktorou pohľadávku priznanú mu v konaní č.k. 17Cb/38/2006 - 183 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 3Cob/61/2009, postúpil na spoločnosť B., s.r.o., IČO: XX XXX XXX za 99%
jej nominálnej hodnoty a 99% úroku z omeškania. Ako vyplýva z pokladničného príjmového dokladu
žalobcu a výdavkového pokladničného dokladu spoločnosti B., s.r.o. zo dňa 17.8.2011, žalobca od
postupníka prijal sumu 186.021,38 eur titulom zmluvy o postúpení pohľadávky. Žalovanej vyslovil

nesúhlas so späťvzatím žaloby a v podaní zo dňa 8.10.2012 poukázal na to, že žalobca nemá vecnú
aktívnu legitimáciu. Dôvodom je skutočnosť, že prijatím sumy 186.021,38 eur stratil svoju aktívnu vecnú
legitimáciu, a preto je treba žalobu voči nemu zamietnuť.

Súd prvého stupňa citoval ust. § 90 a § 92 ods. 1, 2 O.s.p. a uviedol, že uvedené ustanovenie
upravuje postup zmeny v procesnom postavení či už žalobcu alebo žalovaného v prípade, že dôjde

k singulárnej sukcesii vyplývajúcej z hmotného práva, v danom prípade k postúpeniu pohľadávky.
Postúpenie pohľadávky spočíva v tom, že na základe zmluvy medzi doterajším veriteľom (postupcom) a
treťou osobou (postupníkom) postúpi pôvodný veriteľ svoju pohľadávku novému veriteľovi a postupník
sa stane novým veriteľom. Následky postúpenia sa prejavia v právnom postavení všetkých účastníkov.
Postupca stráca postúpenú pohľadávku s celým príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými.

Nie je už ďalej oprávnený vymáhať a prijímať od dlžníka plnenie. Postupník sa stane veriteľom a
nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Uvedená zmena hmotnoprávne
oprávneného subjektu sa prejavila v tom, že práve postupník - B. s.r.o. podal voči žalovanej obci
(povinnej) návrh na vykonanie exekúcie titulom zmluvy o postúpení pohľadávky zo 7.5.2010, ako to
vyplýva zo spisu Okresného súdu Košice-okolie sp.zn. XXEr/lXXX/XXXX. Po tom, ako začalo dovolacie

konanie v základnom konaní, súd uznesením č.k. XXEr/lXXX/XXXX - 91 z 24.6.2010 síce zamietol
námietkypovinnej(žalovaného)protiupovedomeniuozačatíexekúcie,nozároveňzúradnejmocipovolil
odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku. Účelom odkladu exekúcie bolo vyčkať na
spôsob, akým o dovolaní žalovaného v hlavnej veci bude rozhodnuté Najvyšším súdom SR, avšak toto
uznesenie bolo rozhodnutím Krajského súdu Košice I č.k. lCoE/62/5010 - 119 z 28.6.2011 zmenené tak,

ženávrhnaodkladexekúciebolzamietnutý.Poskončeníkonaniaodovolanívhlavnejvecinapriektomu,
že už dňa 19.8.2011 bolo doručené uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorým bolo rozhodnutie Krajského
súduKošicezrušené(atedastatusvykonateľnostistratilajrozsudoksúduprvéhostupňa),dňa22.8.2011
bolo v exekučnom konaní z účtu žalovaného zrazených 230.486,63 eur. V dôsledku vyššie uvedených
zrušujúcich rozhodnutí sa teda celá vec dostala do štádia ako na samom začiatku konania. Tým, že

žalobca uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávok na iný subjekt, jeho hmotnoprávna legitimácia zanikla,
pričom ani jeden z nich (postupca ani postupník) súdu návrh na zmenu účastníka nedal. V dôsledku
toho pôvodný žalobca zostal účastníkom konania aj naďalej, avšak bez vecnej aktívnej legitimácie.

Vzhľadom na to, že žalobca zobral podaním z 31.8.2012 žalobu späť tvrdiac, že voči žalovanej žiadnu

pohľadávku neeviduje, a že k jej uspokojeniu došlo prostredníctvom exekučného konania, súd prvého
stupňa s poukazom na ust. § 96 ods. 1, 2 O.s.p. aj napriek nesúhlasu žalovaného (z dôvodu, že
došlo k úhrade pohľadávky a zároveň z dôvodu nedostatku hmotnoprávnej aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu) uviedol, že žalobca je dominus litis v konaní a žalovaná neuviedla žiadne vážne dôvody pre svoj
nesúhlas,pretokonaniezastavil.Súdmalzato,ževdanejvecizavážnydôvodprevyslovenienesúhlasu

so späťvzatím (v zmysle § 96 ods. 2 O.s.p.) nemožno považovať to, že došlo k úhrade pohľadávky,
pretože táto skutočnosť je bez právneho významu. Či by žalobca od postupníka odplatu obdržal alebo
nie, už samotným účinným postúpením svojho práva, jeho nárok naň zanikol a do hmotnoprávneho
vzťahu nastúpil postupník. K zmene účastníka na strane žalobcu ale nedošlo a preto, ak by žalobca
nezobral žalobu späť, súd by práve z tohto dôvodu žalobu zamietol, a teda výsledok konania by bol v

konečnom dôsledku rovnaký, iba odlišným spôsobom rozhodnutia.

S poukazom na ust. § 146 ods. 2 O.s.p. súd prvého stupňa uviedol, že zavinenie je treba posudzovať
len z hľadiska procesného, nikdy nie z hľadiska hmotného práva, pretože potom by šlo o posudzovanie
dôvodnosti nároku vo veci samej, takže by po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť nároku vo

veci samej. Preto, ak žalobca zobral svoj návrh späť, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil,
že konanie muselo byť zastavené a je preto povinný nahradiť trovy konania žalovanému, (o zavinenie
pôjde aj vtedy, ak sa napr. konanie muselo zastaviť preto, že vec nepatrí do právomoci súdov, že šlo o
vec rozsúdenú). Osobitne je upravený prípad, keď pre chovanie žalovaného bol návrh vzatý späť, hocibol podaný dôvodne, najmä tým, že po začatí konania dobrovoľne splní žalobcom navrhované plnenie.
V danom prípade ale k zastaveniu konania nedošlo z príčin spôsobených správaním žalovaného tým,
že by dobrovoľnou úhradou t.j. faktickým plnením osvedčil žalobcom uplatnený nárok. Totiž žalovaná

obec pohľadávku žalobcu popiera od samého počiatku v jej základe a priori aj v jej výške. Stratu
hmotnoprávneho oprávnenia zo žalovaného nároku i stratu svojej aktívnej legitimácie v tomto spore
vytvoril práve žalobca, ktorý žalovanú pohľadávku zmluvne postúpil na iný subjekt, pričom v jeho
procesnom postavení ho nikto nenahradil. Kvôli späťvzatiu žaloby a následnému zastaveniu konania
sa súd k dokazovaniu, ktoré mal vykonať v zmysle pokynov zrušujúcich uznesení nadriadených súdov,

vôbec nedostal a teda nemohol byť následným dokazovaním ani prijatý záver o tom, či žaloba bola
alebo nebola podaná dôvodne. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd prvého stupňa za to, že k
zastaveniu konania došlo výlučne po späťvzatí žaloby, a preto žalobcu súd zaviazal k náhrade trov, ktoré
žalovanémuvtomtokonanívzniklititulomprávnehozastúpenia.Právnyzástupcažalovanéhovzákonnej
lehote predložil súdu vyúčtovanie, v ktorom trovy právneho zastúpenia v tomto konaní vyčíslil sumou
19.008,80 eur vrátane DPH (15.840,68 eur + 3.168,13 eur DPH). Súd prvého stupňa po preskúmaní

predloženého vyúčtovania priznal žalovanému trovy konania v celkovej sume 9.228.96 eur za 11 úkonov
právnej služby, pričom hodnota l úkonu činí podľa § 10 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. 692,13 eur (prevzatie
a príprava zastúpenia, odpor proti platobnému rozkazu z 3.2.2006, písomné vyjadrenie k žalobe z
9.4.2006, účasť na pojednávaní dňa 20.3.2007, 12.6.2007, 2.10.2007, 3.9.2012, 10.12.2012 a 9.3.2009
- pričom toto pojednávanie trvalo 3 hodiny (t.j. 2 hodiny), odvolanie proti rozsudku z 27.4.2009 a podanie

dovolania z 10.4.2010), spolu teda odmena za 11 úkonov: 7.613.43 eura + režijný paušál 77,37 eur (3
x 5,44 eur t.j. 16,32 eur (rok 2006); 3 x 5,91 eur t.j. 17,73 eur (rok 2007); 3 x 6,95 eur t.j. 20,85 eur (rok
2009); 7,21 eur (rok 2010); 2 x 7,63 eur t.j. 15,26 eur (rok 2012)) + 20% DPH (1.538,16 eur).

Súd nepriznal žalovanému úkony, ktoré boli účtované buď nad rámec alebo za úkony, ktoré vyhláška

655/2004 Z.z. vôbec nepozná (napr. nahliadnutie do spisu 2.4.2007, 25.9.2007; prevzatie zastúpenia v
dovolacom konaní, návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia (tie vyhláška nepozná);
rokovanie s protistranou). Za vyjadrenia, ktoré boli podané súdu dňa 24.11.2008, 3.2.2009, 28.5.2009
a 8.10.2012 právny zástupca žalovaného trovy nežiadal.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne, aby
napadnuté uznesenie zmenil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich zo
zaplateného súdneho poplatku vo výške 6.728,57 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 6.851,69
eur (5.709,74 eur + DPH). Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 839,88

eur. Má za to, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (§ 205 ods. 2 písm.a/ O.s.p.
v spojení s § 221 ods. 1 písm.f/ O.s.p.) t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, že napadnuté rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre
jeho vnútornú rozporuplnosť a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p.).

Svoje odvolanie v podstate odôvodnil tým, že nie je zrejmé, prečo súd prvého stupňa na jednej strane
prijal záver, že neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie vo veci, teda nie je zrejmé, či žaloba bola
podaná dôvodne a na strane druhej vo výrokovej časti rozhodnutia, súd prvého stupňa rozhodol o
trovách konania tak, ako by bola žaloba podaná nedôvodne, čo pochopiteľne žalobca odmieta. Preto je

napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, keďže jeho odôvodnenie nekorešponduje s výrokom.

Ďalej žalobca uviedol, že súd nesprávne vec právne posúdil, keď v odôvodnení napadnutého
rozhodnutiauviedol,ževdôsledkukonaniažalobcu(postúpeniepohľadávky,späťvzatiežaloby),ktorého
dôsledkom bolo zastavenie konania, sa súd vôbec nedostal k dokazovaniu, či žaloba bola podaná

dôvodne. Žalobca svojím konaním nezapríčinil vznik situácie, kedy neexistuje žiadne právoplatné
meritórne rozhodnutie a zároveň jeho nárok bol uspokojený na základe právoplatného rozhodnutia
súdu, napriek tomu bol rozhodnutím súdu zaviazaný znášať následky tejto procesnej situácie vo forme
povinnosti nahradiť trovy konania. S takýmto záverom nemôže žalobca súhlasiť. Ak súd, ako to uvádza
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nemohol na základe dokazovania prijať záver o dôvodnosti

podanej žaloby, nie je možné, aby zároveň zaviazal žalobcu na náhradu trov konania, tak ako keby
bola žaloba podaná nedôvodne. Žalobca vzal žalobný návrh späť z dôvodu, že jeho pohľadávka bola
uspokojená, čím došlo k zániku záväzku splnením. Je nepochybné, že by tak neurobil, ak by pohľadávku
stále evidoval ako nezaplatenú, avšak nemôže v konaní niesť ťarchu trov, ak sa v tejto procesnej situáciineocitol vlastným zavinením. Je pravdou, že aj keď bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa z 30.3.2009
a odvolacieho súdu z 11.3.2010 zrušená situácia sa procesne síce vrátila do stavu, ako keby nebolo o
veci rozhodnuté, ale pohľadávka žalobcu bola uspokojená, a preto žalobca nebral žalobu späť v takej

istej situácii, aká bola na začiatku konania, keď jeho pohľadávka nebola vôbec uspokojená.

Podľa názoru žalobcu, súd nesprávne vyložil ustanovenie § 146 ods. 1, 2 O.s.p., na ktoré v odvolaní
poukázal, ak dospel k záveru, že „V danom prípade ale k zastaveniu konania nedošlo z príčin
spôsobených správaním žalovanej tým, že by dobrovoľnou úhradou t.j. faktickým plnením osvedčila

žalobcom uplatnený nárok. Totiž žalovaná obec pohľadávku žalobcu popiera od samého počiatku v jej
základe a priori aj v jej výške.", pretože popieranie pohľadávky zo strany žalovanej má prinajmenšom
rovnako absentujúcu oporu v dokazovaní, ako tvrdenie žalobcu o dôvodnosti návrhu. Žalobca pristúpil k
exekučnému výkonu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu potom, ako žalovaný (povinný)
dobrovoľne neplnil mu súdom uloženú povinnosť na zaplatenie súdom stanovenej sumy.

Konštatovanie sudu prvého stupňa, že žalobca „stratu svojej aktívnej legitimácie v tomto spore vytvoril
práve žalobca, ktorý žalovanú pohľadávku zmluvne postúpil na iný subjekt, pričom v jeho procesnom
stavení ho nikto nenahradil" je taktiež nesprávne, pretože žalobca svoju pohľadávku postupoval v čase
existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. V čase postúpenia pohľadávky neexistoval
spor, do ktorého by mohol postupník vstúpiť na miesto žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca

ani týmto svojím konaním nemohol zapríčiniť nemožnosť pokračovania v dokazovaní, či bola žaloba
podaná dôvodne. V čase núteného výkonu rozhodnutia súdu, nemohlo ani nebolo sporné, či žaloba
bola podaná dôvodne, o čom svedčí samotný fakt právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia súdu,
podporený vydaním poverenia pre súdneho exekútora.

Ďalej má žalobca za to, že procesnú situáciu, kedy sa súd prvého stupňa „nedostal" k dokazovaniu,
žalobca späťvzatím nezapríčinil. Táto situácia, keď súd nemohol pokračovať v konaní, pretože
pohľadávka žalobcu už bola uspokojená, tu bola už v čase späťvzatia. Žalobca späťvzatím žaloby urobil
jediný možný procesný úkon, ktorý v opisovanej procesnej situácii bol z jeho strany možný, inak by
čelil zamietnutiu žalobného návrhu. V takom prípade by žalobca bol ako neúspešná strana v konaní

zaviazaný na náhradu trov konania. Na základe vyššie uvedeného ako aj obsahu samotného spisu je
nerozporovateľné, že podanie žaloby bolo dôvodné. Rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré zaväzuje
žalobcu niesť ťarchu trov konania a zároveň nezohľadňuje jeho procesnú situáciu (faktickú nemožnosť
preukázať dôvodnosť svojho žalobného návrhu, ktorú nezapríčinil), nemožno považovať za spravodlivé.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Je nepochybné, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba postupovať podľa ust.
§ 146 O.s.p..

Žalobca postúpil pohľadávku v čase právoplatnosti rozsudku, ktorý bol exekučným titulom. Na jeho
základe v exekučnom konaní bola pohľadávka uspokojená.

Za takejto situácie žalobca bol nútený vziať žalobu späť (pohľadávka bola uspokojená) a zámena

účastníkov znamenala len predlžovanie konania.

Ak by k uspokojeniu pohľadávky nedošlo, nedošlo by ani k späťvzatiu žaloby.

Pretopodľanázoruodvolaciehosúduvdanomprípadeprirozhodovaníonáhradetrovkonaniaprichádza

do úvahy použitie ust. § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm.h/ O.sp.
napadnuté uznesenie v napadnutej časti zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.