Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. január 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/576/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222148
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyaková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412222148.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň

JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Dagmar Podhorcovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika v jej mene konajúce
MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,Bratislava,ŽupnéNámestie13,ozaplateniemajetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa
10. marca 2015 pod č. k. 7C/185/2012-66 a uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 2. júla 2015
č. k. 7C/185/2012-86 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči
odporcovi zaplatenia majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 1.001,29 eura, ktorá mala
vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky tým, že exekučný

súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po viac ako 543 dňoch a to
zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ako aj ust. § 15 § 17 uvedeného zákona a § 44 ods.
2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Z hľadiska skutkového mal
za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod sp.
zn. 10Er/883/2009 podal súdny exekútor dňa 16.09.2009 žiadosť na základe návrhu oprávneného na

udelenie poverenia a exekučný súd uznesením zo dňa 18.11.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia. Dňa 29.12.2010 exekučné zastavil. Tieto uznesenia neboli napadnuté odvolaním
a nadobudli právoplatnosť. Uviedol, že tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej
lehote o žiadosti o udelenie poverenia je právne irelevantné, pretože Exekučný poriadok stanovuje len
lehotu na vydanie poverenia, nie však na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Názor
navrhovateľa o tom, že 15 dňová lehota sa vzťahuje aj na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia je mylný. Ďalej uviedol, že samotný nesprávny úradný postup bez ďalšieho nemá za následok

vznik práva na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2 a § 17 zák. č. 514/2003 Z.
z. Navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre vznik nároku na náhradu majetkovej
škody ale ani nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia, preto žalobu
zamietol. Ďalej zamietol návrh na prerušenie konania, pretože nevzhliadol dôvody, pre ktoré by malokonanie byť podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP prerušené. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 OSP, keď nepriznal náhradu trov konania, pretože ich nevyčíslil.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ a domáhal sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa vec nesprávne
právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Prvostupňový súd rozhodol v merite na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V právnom

štátne a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia., a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp

priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov.
Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len
usudzovať a podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Samotná nedôveryhodnosť údajov
nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu

a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote. Súd vôbec nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Súdmáaplikovaťplatnéprávoaakékoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. V závere uviedol, že nechápe, aký môže na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd
vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti

súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V závere
uviedol, že tým, že súd nerozhodol o jeho žiadosti na prerušenie konania, odňal mu možnosť konať
pred súdom, zbavil ho možnosti podať proti svojmu rozhodnutiu opravný prostriedok. Jeho návrh na
prerušenie konania odignoroval a je v rozpore s ust. § 167 ods. 1, 2, § 168 ods. 1, 2 a § 169 ods. 1 OSP.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konaniaavzákonomstanovenejlehote(§201,§204ods.1OSP)azistení,žeodvolaniespĺňanáležitosti
§ 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa byť viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, pretože odvolací
súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 OSP) dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a vec správne
posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa § 219 OSP potvrdil.
Navrhovateľ zdôvodnil svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mal za to, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania spočívajúcej v odňatí možnosti
účastníkovikonaťpredsúdom(§221ods.1písm.f/OSP).Odňatímmožnostikonaťvzmysleuvedeného
ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých

jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k skutočnosti, že zákon
vyššie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,

pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu,
ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov
priznaným mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Navrhovateľ v dôvodov svojho odvolania ani nezdôvodnil, v čom videl uvedenú vadu konania. Odvolací
súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľa a dospel k záveru, že prvostupňový

súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady namietanej navrhovateľom v dôvodoch svojho
odvolania.Vzhľadomktomu,ženezistilvadykonania,prektorébymuselzrušiťrozhodnutiesúduprvého
stupňa podrobil ho meritórnemu preskúmaniu a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľa,spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne
právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Nové Zámky dňa 16.09.2009. Exekučný
súd uznesením zo dňa 18.11.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a
toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15.12.2010. Ďalším uznesením zo dňa 29.12.2010 č. k.
10Er/883/2009-18 exekučné konanie zastavil, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.01.2011.

Navrhovateľ sa domáhal svojho nároku titulom, že nebolo vydané rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia
ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. neplatí, ak je žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo v návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v
žiadosti alebo v návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení
plynie záver, podľa ktorého 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je
totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo

umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. Tejto
jednoznačnosti výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie
poverenia.Akbyboloúmyslomzákonodarcuupraviťlehotunazamietnutienávrhunavydaniepoverenia,
upravil by ju v druhej vete citovaného ustanovenia, a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods.
2 Exekučného poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou,

teda normou verejného práva, upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby na
vykonanie núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok
2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len na základe ústavy v jej medziach v
rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu
na vydanie poverenia vyplýva z doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého

sa 15 dňová lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ by zákonodarca mal úmysel, aby sa 15
dňoválehotanavydaniepovereniaupravenávdruhejvete §44ods. 2Exekučnéhoporiadkuvzťahovala
aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete
citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného
poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu

rozhodnúť či už pozitívne, alebo negatívne v tam stanovenej lehote.

V preskúmavanom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá a
vzhľadom na vyššie uvedený právny názor nie je podstatné v akej lehote súd rozhodol. Z uvedeného
preto nemožno vyvodiť záver, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. V tomto smere sa odvolací

súd plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa vyslovenom v jeho rozhodnutí.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľa v časti týkajúcej sa aplikácie novej
právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový súd
v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 do novely prijatej zák. č.

412/2012 Z. z. a po novele prijatej zák. č. 412/2012 Z. z. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013
a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012. Predmetné ustanovenie novely citovaného zákona
však bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia.

Z obsahu zdôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že na daný právny stav správne
aplikoval platnú právnu normu, preto odvolanie navrhovateľa v tejto časti nie je dôvodné. Odvolací súd
v tejto časti poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že
súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci
súd o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,

pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy
v konaní, odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu v tom, že ju použil výkladovo pri
aplikácii pôvodného znenia zákona.

Ďalším dôvodom odvolania navrhovateľa bolo zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom založeným
na nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd sa s takýmto odvolacím dôvodom vôbec nestotožnil,
pretože prvostupňový súd vo veci vykonal riadne dokazovanie, oboznámil sa s obsahom celého spisu
exekučného súdu, správne zistil skutkový stav, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval
na daný prípad. Svoje rozhodnutie nezaložil na uvedenom dôvode tvrdenom navrhovateľom v dôvodoch
svojho písomného odvolania.

Čo sa týka námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal znalecké dokazovanie, v tejto
súvislosti odvolací súd sa plne stotožňuje so súdom prvého stupňa, že v danom prípade nebolo potrebné
nariadiť znalecké dokazovanie, keď dospel k záveru, že navrhovateľovi nevznikla škoda, a preto takéto
dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné.

K odvolaniu navrhovateľa týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že
navrhovateľovi nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až
vydaním rozhodnutia vo veci. Exekučné konanie bolo právoplatne zastavené, pričom odvolací súd
poznamenáva, že titulom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok.

Navrhovateľ uplatňoval svoj nárok na vydanie poverenia na základe nulitného právneho aktu, pre ktorý
bolo exekučné konanie zastavené.

Čo sa týka prerušenia konania odvolací súd nevzhliadol v konaní žiadnu vadu, ktorou by bola
odňatá možnosť navrhovateľa konať pred súdom. O žiadosti navrhovateľa bolo riadne rozhodnuté

výrokom napadnutého rozhodnutia, pričom nie je podstatné, aby o tejto žiadosti musel súd rozhodovať
samostatným uznesením.

Prvostupňový súd zaviazal navrhovateľa uznesením pod č. k. 7C/185/2012-86 na zaplatenie súdneho
poplatku v sume 20 eur za odvolanie s poukazom na položku 7 a/ Sadzobníka súdnych poplatkov zák.

č. 71/1992.

Navrhovateľ podal odvolanie proti uzneseniu. Nenamietal nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia a
aplikáciu 7a Zákona o súdnych poplatkoch. Uviedol, že z uvedenej položky vyplýva, že súdny poplatok
sa vyrubuje za žalobu na náhradu škody alebo nesprávny úradný postup. Spoplatneniu podlieha iba

žaloba a nie ďalšie úkony vo veci samej. Ďalej poukázal na ust. § 189ca Zákona o súdnych poplatkoch, z
ktorého vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. Návrh bol podaný pred 01.
10. 2012, preto je potrebné aplikovať stav platný do 30. 09. 2012.

Odvolací súd sa s právnym názorom navrhovateľa nestotožnil, preto napadnuté uznesenie ako vecne
správne podľa § 219 OSP potvrdil. Nestotožnil sa s dôvodmi odvolania v časti nedostatočného
zdôvodnenia rozhodnutia. Súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods.
1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nielen garancia a poskytnutia ochrany

ohrozenýchaleboporušenýchprávzostranysúdu,aleajposkytnutiesúdnejochranyvurčitomrozsahua
predovšetkým kvalite. K určujúcim znakom práva na spravodlivé súdne konanie patria aj právo na riadne
a vyčerpávajúce odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne
otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce (relevantné argumenty) v jednotlivých strán. Požiadavka
riadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiavyplývanielenzpotrebyúčastníkovmaťmožnosťdozvedieť

sa o dôvodoch a príčinách, pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo
a právne argumentovať proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov. V tejto súvislosti už Ústavný súd SR vyslovil, že všeobecný súd nemusí v
odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV ÚS 115/03, I ÚS 241).

V danom prípade stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúcej len v
citácie aplikovanej právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
V danom prípade je predmetom rozhodovania len deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za

navrhovateľom podané odvolanie, čo z obsahu zákonných ustanovení, Zákona o súdnych poplatkoch,
ktoré boli v napadnutom uznesení vymenované (t.j. ustanovenie o vzniku poplatkovej povinnosti
podaným odvolania o sadzbe poplatku v odvolacom konaní, o poplatníkovi v odvolacom konaní,
o konkrétnej položke zo sadzobníka súdnych poplatkov) vyplýva v plnej miere a bez akejkoľvek
pochybnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tvrdením, že dôvody rozhodnutia možno
hádať, ako z obsahu odvolania vyplýva. Nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje ucelenú časť s

výslovným uvedeným nadpisu „odôvodnenie“ alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne po výrokovej
časti ako je to v predmetnom prípade. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej
právnej ochrany dotknutých práv, nie prepiaty formalizmus pri koncipovaný súdneho rozhodnutia.

K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak

spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že
tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenie Zákona o súdnych poplatkoch a to § 2 ods. 4 tohto
zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého
poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej
sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový v rozpore

so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie
by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolania voči žiadnej žalobe v
Sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Je zjavné, že navrhovateľom prezentovaný výklad je
tendenčný. Ani z dôvodovej správy, na ktorú odkazuje nemožno žiadnym spôsobom vyčítať zámer
zákonodarcu oslobodiť predmetný druh konania od súdneho poplatku za odvolanie. Zavádzajúca je aj

citácia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý hovorí len to, že iné súdne konania
(nie odvolacie konania) než ktoré sú uvedené v prílohe Zákona o súdnych poplatkoch nemôžu byť
analogicky spoplatnené. Záver o vylúčený analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,
nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom (poplatková povinnosť nebola stanovená
analogicky).

Nesprávnym je aj stanovisko odvolateľa k aplikácii ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch riešiaceho
určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30. 09. 2012 (ako je tomu i v predmetnom
prípade). Predmetné prechodné ustanovenia s cieľom predísť nežiaducej retroaktivite ustanovuje, že z
úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzby poplatku ustanovená za konanie,

rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) do 30. 09. 2012
sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012 (kedy bolo konanie o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia súdnych poplatkov) a to i keď sa
stanú splatnými po 30. 09. 2012.

V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý 09. 04. 2015, preto správne okresný súd pristúpil
k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Keďže
v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30.09.2012 nešlo ani o
úkon a o konanie začaté do 30.09.2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov jeho rozhodnutie je

vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 a § 151 ods. 1 veta
prvá OSP tak, že odporkyni nepriznal náhradu trov konania, pretože takýto nárok v priebehu konania

neuplatnila.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.