Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. máj 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/231/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112227207
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1112227207.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek
senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: T. E.,
Z. W.. L.. Š. Č.. XX, Y. , zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., Bratislava so
sídlom Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Národnou
bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o zaplatenie náhrady škody vo výške

3.478,85€ s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 24.februára 2014, č.k. 10 C 158/2012-662 a proti uzneseniam tohto istého súdu č.k. 10 C
158/2011-678 zo dňa 3.apríla 2014 a č.k. 10 C 215/2012-680 zo dňa 3.apríla 2014, pomerom hlasov
3:0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Odvolací súd napadnuté uznesenia č.k. 10 C 158/2012-678 zo dňa 3.4.2014 a č.k. 10 C 158/2012-680

zo dňa 3.4.2014 p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ voči
odporcovi domáhal zaplatenia sumy 3.478,85€ s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporcu pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou

PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI") a obchodníka s cennými
papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len "obchodník s CP"). Ďalej prvostupňový súd zamietol
návrh navrhovateľa na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a rozhodol, že
odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 3 ods.1,2, § 9
ods.1,2, § 15 ods.1 , § 17 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci , § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, keď z obsahu
návrhu je zrejmé, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáha náhrady škody titulom zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., preto súd nárok posudzoval v
intenciách tohto zákona. Prvostupňový súd uviedol, že navrhovateľ bol členom družstva PODIELOVÉ
DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, do tohto družstva vložil členský vklad, avšak vzhľadom na
rozhodnutie o vystúpení z Družstva mu členstvo zaniklo rozhodnutím predstavenstva družstva podľa čl.

16 ods.3 Stanov družstva k 30.03.2011, čím mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu . Na
základe schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF -002/2002/ SPI z 21.03.2002,
právoplatný 28.03.2002, bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej
ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori
získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Zo Zmluvy o zriadení portfólia z 02.06.2008 mal
súd preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi

CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.. Predmetná zmluva bola Obchodníkom s cennými papiermi vypovedaná
listom z 30.03.2010 s účinnosťou od 01.05.2010. Po tomto úkone Družstvo listom z 15.04.2010požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.. V tomto čase
Družstvo však nepodalo žalobu voči Obchodníkovi s cennými papiermi o náhradu škody, ale žiadalo
NBS aby situáciu riešila. Na základe zisteného skutkového stavu do 01.06.2010 - NBS ako aj jej

právny predchodca Úrad pre finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
postupovalisprávnevovzťahukDružstvu,ktorébolo NBS povinnépredkladaťpolročnésprávyosvojom
hospodárení. Z obsahu správ nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií
Družstva a ani po rokovaní so štatutárom Družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností
družstva. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal súd preukázaný zo

zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev z 24.08.2007. Družstvo dňa
10.10.2007 doručilo NBS list s tým, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov
investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo
k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal
dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami
a družstvami. Podľa názoru Družstva narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam

spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými
spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo
ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ktorých emitentami by boli
spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s.. Družstvo zdôraznilo, že dlhodobé vysoké
výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola

vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti
družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné
plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom finančnom trhu
nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám nebolo zrejmé, že
by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám. Družstvo až listom doručeným

NBS dňa 15.04.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST,
o.c.p., a.s. potom, čo mu Obchodník CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných
dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu odporcu mal súd preukázané, že
NBS vykonala v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u Obchodníka s cennými papiermi dohľad
na mieste. NBS v tomto období vyzvala Družstvo listom z 20.04.2010, aby predĺžilo žiadosť o

schváleniedodatkuprospektuinvestícietak,abyDružstvomohlopokračovaťvzhodnocovanífinančných
prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z
obsahu listinných dôkazov mal súd ďalej preukázané, že Družstvo predložilo NBS dňa 28.04.2010
žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa §
21ods.1 písm. a) zákona č.747/2004 Z.z. prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10.05.2010

na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po
opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho
NBS rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 z 26.08.2010 konanie vo veci žiadosti o schválenie dodatkov
k prospektu investície, zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Bankovej rady NBS číslo
GUV-1744/2010 z 08.12.2010, právoplatné 16.12.2010. NBS súbežne začala voči Družstvu konanie

o uložení sankcie podľa § 144 ods.4 zákona č.566/2001 Z.z. za porušenie ustanovenia §129 ods.3
v spojení s ustanovením §128 ods.1 písm. b), c) a h) ZoCP a §125c ods.1 v spojení s §127ods.4
ZoCP, rozhodnutím ODT -10890-4/2010 z 30.05.2011, právoplatné 18.07.2011. Týmto rozhodnutím
NBS Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, avšak nezakázala Družstvu vykonávať inú činnosť,
keďže NBS takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. NBS na základe

získaných poznatkov o činnosti Družstva ako aj Obchodníka s CP, podala dňa 27.07.2010 orgánom
činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k.
ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo 16. 11. 2010, bolo dňa 10.08.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199
ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a)

Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.
Prvostupňový súd vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval v zmysle § 9 zákona
č.514/2003 Z.z., keď navrhovateľ bola povinný preukázať zákonné podmienky vzniku zodpovednosti
odporcu za vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bola členkou. Zákonné podmienky vzniku

zodpovednosti odporcu za vznik škody musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie,
nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Podľa názoru súdu navrhovateľ
nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala. Práve naopak, v konaní
bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 01.06.2010bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt- Družstvo, dodržiava
schválený prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťouDružstvaakovyhlasovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôt,nakoľkobykonalavrozpore

s čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o
Národnej banke Slovenska, so zákonom č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a zákonom č. 747/2004
Z.z. o dohľade nad finančným trhom. Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd návrh zamietol z dôvodu,
že navrhovateľ nepreukázal už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody a to
nesprávny úradný postup NBS a z dôvodu hospodárnosti konania sa s ostatnými podmienkami vzniku

zodpovednosti štátu výškou škody a príčinnou súvislosťou s nesprávnym úradným postupom NBS pri
výkone dohľadu nad Družstvom, nezaoberal.
Prvostupňový súd ďalej poukázal nato, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne
uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi,
ktorý je povinný plniť. Navrhovateľ si svoj nárok na náhradu škody uplatnil v konkurznom konaní
vedenom Okresným súdom Bratislava I sp.zn. 3K 95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého členom bol

čo znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti
pohľadávky poškodeného - navrhovateľa ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom odvíja až
odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok navrhovateľa
na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávka navrhovateľa bola
síce správcom konkurznej podstaty popretá /čo však neznamená, že počas incidenčného konania

pohľadávku navrhovateľa neuzná/, navrhovateľ si uplatnil pohľadávku na tunajšom súde incidenčnou
žalobou. Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe navrhovateľa nerozhodol a konkurz nie je ukončený, preto
nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá navrhovateľovi vznikla a návrhy na začatie konania o zaplatenie
škody je možné považovať za predčasne podané.
S poukazom na tieto skutočnosti prvostupňový súd vyhodnotil žalobu za predčasne podanú a to

aj z dôvodu, že navrhovateľ ako bývalý člen družstva, ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených
finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť
v zmysle ustanovenia §243a ods.4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči
členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia §244 Obchodného
zákonníka. Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje,

že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi
predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, že každý veriteľ
družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti
členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť
svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky

veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže
uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorí ak porušili
svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým
družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky navrhovateľa na náhradu škody voči vyššie uvedeným
subjektom Družstva vylučuje možnosť, podľa názoru súdu, aby sa navrhovateľ domáhal náhrady škody

voči štátu podľa zákona č.514/2003 Z.z..
Podľanázoruprvostupňového súduvdanomprípadejeprávnerelevantným prípadnýnesprávnyúradný
postup,ktoréhobysamohlaNBS dopustiťzanedbanímdohľadulenvovzťahukdohliadanémusubjektu,
ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy,
že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľovi vznikla škoda.

Navrhovateľ poukázal, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany
NBS nad činnosťou Obchodníka s CP, pričom uviedol, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky
potom, ako ich získalo od neho Obchodníkovi s CP na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi
Družstvom a Obchodníkom s CP tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci
zmluvy povinní plniť z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s CP si svoje povinnosti

vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na
ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky
nedomohlo voči Obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúcim zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky)
dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom
NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP. V priamej príčinnej súvislosti s

prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom
s CP mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od navrhovateľa. Podľa
názoru súdu z vyššie uvedených dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z
dohľadu nad Obchodníkom s CP v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane navrhovateľkynedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom
NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP, preto sa súd takýmto prípadným
nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal.

Odporca v konaní preukázal, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala,
keď Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až 128 ZoCP. V
súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom
posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP), t.j. či obsahuje všetky

údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte
investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca tiež preukázal, že nebolo v právomoci
NBS schvaľovať zmluvu o riadení, resp. portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len
zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 ZoCP).
NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo

k prekročeniu jej kompetencií. NBS až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť,
či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Slovenská republika
ako štát, nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov,
v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom
čase stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Navrhovateľ ako člen Družstva (podnikateľského

subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden
vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého
členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v
zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Navrhovateľ nepreukázal, že počas členstva
v Družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne zasahoval do

činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych
zástupcov Družstva. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti prvostupňový súd návrh
zamietol.
V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa ďalej zamietol návrh navrhovateľa na podanie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

konštatujúc,žerozhodnutieSúdnehodvoraEÚonavrhovateľompoloženýchotázkachniejenevyhnutné
pre meritórne rozhodnutie veci. Návrh na začatie prejudiciálneho konania zamietol aj z dôvodu, že nie
je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému
odporcovi nepriznal z dôvodu, že tento si náhradu trov konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku a to proti výroku, ktorým súd návrh vo veci samej zamietol podal v zákonom
stanovenej lehote odvolania navrhovateľ, ktorý žiadal aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
zmenil, návrh v celom rozsahu vyhovel a zaviazal odporcu k náhrade trov konania, alternatívne žiadal
rozsudokvnapadnutejčastizrušiťavecvrátiťsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie.Vosvojomodvolaní
namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd

prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to,
že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov

práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim
postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany
subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože
vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať, že
dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto

je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad
Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech
každého, ktorý sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument, že upozornila
Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva

posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť.
Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a
porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone
dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval záver súduprvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko
ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti
dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci

dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohol zabezpečiť
dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt
donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných
papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa
týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch

( platného v tomto znení od 1. mája 2007 ) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky
Slovenska napriek tomu, že v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala Národná banka
Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť
vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre
finančnýtrhanáslednepravidelnekontrolovanýNárodnoubankouSlovenska)aobchodníkoviscennými

papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak
široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,
teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod

sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka R.. E. V., H.. preukázané, že Národná banka Slovenska už
v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené
portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v
tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že Družstvo malo všetky peňažné
prostriedky získané od navrhovateľov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s

obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a
GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo

konateľom R.. Y. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Navrhovateľ poukázal tiež na to,
že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a
investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi ( v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými
papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil zákon

o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem
udelenej pokuty vo výške 10.000 € nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov
a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie

ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázal ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s

cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.
ODT-10890-4/2010 ( právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt

z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s

ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovaloust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4
zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011 ( zákazom činnosti ).

Navrhovateľ mal tiež zato, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať
veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a
nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať,
či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako
veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá

čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy
ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna
norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak navrhovateľ
doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je ( podľa názoru odporcu a
prvostupňového súdu ) povinný mu dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne

predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu.
Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu
škody,potombyzákonokonkurzeareštrukturalizáciifaktickysuspendovalObčianskyzákonník,zákono
zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia
konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť

štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o
konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo
dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je
tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska,
Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným subjektom a preto aktuálny stav

konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Záverom vo svojom odvolaní
navrhovateľ poukázal na závery uznesenia Najvyššieho SR zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6MCdo
11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné
dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané
spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie

veci o základe uplatneného nároku.
Odporca vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako
vecne a právne správne potvrdiť. Uviedol, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej veci
postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku

mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či
už predložené navrhovateľom alebo ním. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti ( § 121 O.s.p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Odporca vo vyjadrení zopakoval svoje

počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa
daného prípadu a uviedol, že navrhovateľ v konaní nepreukázal bezúspešné uplatnenie nároku voči
družstvu PDSI čo znamená, že nepreukázal vznik škody. K námietke o riadnom nevykonaní listinných
dôkazov uviedol, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil
(vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní presne

špecifikoval o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 3 O.s.p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods.
3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku nie je dôvodné.
Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je
objektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Zákon č. 514/2003 Z.z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladmo v ust. § 9 ods. 1 druhá veta tak,

že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu "nesprávny úradný postup" vyplýva, že vo všeobecnostimôže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto
výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.
Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela

zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýprospektinvestície.
Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície.
Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods.
4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až

od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č.
566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č.
566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad
nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľ. NBS mohla podľa platnej
právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130

zák. č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho,
že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až
130 boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným
dňa 22.7.2013). Ak si toho navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky

Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide
o argumentáciu navrhovateľa, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.
Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto

ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností

Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny

na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s
§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo
portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť

( čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi).
Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma

nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľovi.
Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej

banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi ( v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č.
OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 €,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 , ktorým uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 € a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,

č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ sa nemôže v konaní
domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení
v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne
pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za

nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.
Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým

je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.
Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktorý v Pokiaľ ide o rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval navrhovateľ, jeho
interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú
veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto

povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal
na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa
ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky
poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal
plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo 4968/2009

nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008,
podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než
pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného
uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri
právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia

konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných
nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku
Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v
ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že
1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v

tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej
výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného
rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní
vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej
podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to

nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky navrhovateľa
nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na
to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa i v tom , že návrh na
začatie konania bol podaný predčasne.
K námietke navrhovateľa, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené

účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť
právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku odvolací súd uvádza,
že podľa § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrhna začatie konania, následné podania navrhovateľa a vyjadrenie sa odporcu boli vzájomne účastníkom
súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním nariadeným na prejednanie veci samej. Zo
zápisnice z pojednávania súdu nariadeného na deň 24.2.2014 jednoznačne vyplýva, že prvostupňový

súd v zmysle § 119 ods. 5 O.s.p. oboznámil účastníkov konania s doposial vykonaným dokazovaním
a obsahom spisu.Uvedené znamená, že navrhovateľom vytýkané procesné pochybenie súdu prvého
stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností
spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O.s.p. nebolo odvolacím súdom zistené.
Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil vrátane výroku o trovách konania, o ktorých
prvostupňový súd správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
Napadnutým uznesením č.k. 10 C 158/2012-678 zo dňa 3.4.2014 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote desať dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- € s
poukazom na položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatku za výpis z registra trestov.

Uznesenie odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol navrhovateľ podľa § 205 ods. 2 písm. f)
O. s. p. domáhajúc sa, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubení súdneho
poplatku zastavil. Namietal, že predmetom konania je nárok na náhradu škody proti Slovenskej
republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, konanie ktoré sa začalo

do 30. 09. 2012, a na ktoré sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku
ex lege, týkajúce sa všetkých položiek Sadzobníka Zákona o súdnych poplatkoch, teda aj poplatku
uvedeného v položke 7a.
Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska tohto odvolania podaného proti uzneseniu podľa § 212 ods.
1 O.s.p. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.
Zákonom č. 621/2005 Z. z ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona bolo vypustené písm. c/ od poplatku
je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 01. 01. 2006. Zákonom č. 621/2005 Z. z s

účinnosťou od 01. 07. 2007 bolo vsunuté do § 4 ods. 1 zákona písm. k/ od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré bolo písm. k/ z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01. 10. 2012 s tým, že za podanie návrhu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupomjeurčenáosobitnásadzba,vsume20,-€ (položkač.7asadzobníka;od01.10.2012).Zúkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných
do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 (§ 18ca zákona).
Vsúdenej vecisanavrhovateľžaloboupodanounasúdprvéhostupňadňa 21.8.2012domáhalnáhrady
škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., o návrhu ktorom bolo rozsudkom zo dňa 24.2.2014 súdom prvého

stupňa rozhodnuté. Navrhovateľ dňa 13.3. 2014 podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa.
Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od 01. 10.
2012 nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Návrhy vo veci samej, odvolania, dovolania
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania

poplatkového úkonu. Ak teda podal navrhovateľ odvolanie po 01.10. 2012 vznikla mu povinnosť zaplatiť
poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania
odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako
poplatok z návrhu na začatie konania (po 01. 10. 2012).
Bezvýznamné z aspektu právneho posúdenia súdenej veci je, kedy bol podaný návrh na začatie

konania , keďže zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie konania, odvolaním, dovolaním
podania, ktoré sú z hľadiska zákona o súdnych poplatkoch samostatnými poplatkovými úkonmi,
nezávisle od seba idúcimi. Uvedenému záveru nasvedčuje aj ustanovenie § 6 ods. 2 citovaného zákona
podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.Ak prvostupňový súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku
podané dňa 13.3.2014 postupoval vecne správne, v dôsledku čoho odvolací podľa § 219 ods. 1 a 2
O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Napadnutým uznesením č. k. 10C 158/2011-680 zo dňa 3.4.2014 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní 21,60€ v
zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov do 10 dní od doručenia uznesenia.
Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil. Uviedol, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov a elektronických podaní nie je povinný

zaplatiť vzhľadom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, keď poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 20/2010, z ktorého vyplýva, že oslobodenie od
súdnych poplatkov (či už osobné alebo vecné) nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené
a vzťahuje sa na všetky položky uvedené v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch. Zároveň poukázal
na to, že podania boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom a preto ich nebolo potrebné
doplňovať v potrebnom počte rovnopisov.

Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska tohto odvolania podaného proti uzneseniu podľa § 212 ods.
1 O.s.p. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do
sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol

účinnosť dňa 1.7.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb.
vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené
súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň bol týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb.
vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú

poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
Z toho vyplýva, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov.
Posudzovaný poplatok nie je poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov
elektronických podaní. Iba ak by sa poplatok vyberal za konanie súdu, tak by sa jeho sadzba týkala
konania na jednom stupni (§ 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.). Keďže v danom prípade išlo o poplatok

za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, oslobodenie od jeho platenia sa s poukazom na §
18ca vzťahuje len na úkony navrhnuté do 30.9.2012. Vychádzajúc teda z názoru Najvyššieho súdu
prezentovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 5 M Cdo 20/2010 je navrhovateľ oslobodený od všetkých
poplatkov uvedených v Sadzobníku súdnych poplatkov, avšak len za úkony navrhnuté do 30. 9. 2012.
V prejednávanej veci bol poplatok vyrúbený za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli

súdu prvého stupňa doručené v roku 2013, teda po termíne 30. 9. 2012 a z tohto dôvodu je navrhovateľ
povinný zaplatiť súdny poplatok v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.
Neobstojí odvolacia námietka navrhovateľa, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané
zaručeným elektronickým podpisom a preto mu nevzniká poplatková povinnosť (zrejme odvolateľ
mal na mysli poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkoch). Nebolo sporné, že

podania navrhovateľa doručené súdu boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Odvolací súd
však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym poplatkom za vyhotovenie rovnopisu
podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom podľa
osobitného zákona (viď položka 20a sadzobníka súdnych poplatkov) od úhrady vecných nákladov
podľa § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak bolo podanie urobené elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným

elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal
náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (poznámka 1 k položke 20a sadzobníka). Uvedené
však nezbavuje povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok, keďže súdny poplatok nepredstavuje
náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky).
Ak prvostupňový súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za vyhotovenie rovnopisov

elektronických podaní postupoval vecne správne a odvolací napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal pretože v zmysle § 151 ods.
1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.