Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. január 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/54/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814210614
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814210614.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy

Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa H. A. a.s. so sídlom v N., Z. B. č. 7,
L.: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. V. Z., advokátom so sídlom v N., Na vŕšku č. XX proti odporkyni L.
S., bytom U., C. XX/XX, o zaplatenie 550 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 15. októbra 2014, č.k. 6C/112/2014-19 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči
odporkyni zaplatenia 550 eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 20.11.2010 do zaplatenia. O náhrade
trov konania rozhodol tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že dňa 9.4.2010 uzavrel s odporkyňou ako dlžníkom zmluvu o úvere na sumu 500,- eur za
poplatok za správu úveru 345,- eur. Odporkyňa sa zaviazala celkovú čiastku 845,- eur zaplatiť v 13
mesačných splátkach po 65,- eur. Prvá splátka bola splatná 10.deň po uzavretí zmluvy a každá ďalšia
30.deň po splatnosti predchádzajúcej splátky, pričom v prípade neuhradenia troch splátok je veriteľ

oprávnený žiadať vrátenie celej dlžnej sumy spolu s úrokmi. Odporkyňa zaplatila celkom len sumu
295,- eur, posledná úhrada 25,- eur bola uhradená 19.11 2010. Odporkyňa neplnila riadne a včas
splátkový kalendár, navrhovateľ jej oznámil stratu výhody splátok a žiadal vrátenie celej pohľadávky.
Rozdiel medzi poskytnutým úverom s poplatkom a zaplatenou sumou 295,- eur predstavuje 550,- eur.
Odporkyňa vzniesla námietku premlčania. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie kópiou zmluvy č.
320100689zodňa9.4.2010,predžalobnouupomienkouz21.9.2010,oznámenímozosplatnenízáväzku
z 1.3.2011 a zistil, že dňa 9.4.2010 uzavreli účastníci zmluvu o úvere pod č. 320100689, na základe

ktorej navrhovateľ ako veriteľ poskytol odporkyni ako dlžníkovi úver vo výške 500,- eur za odplatu a
úrok vo výške 20% istiny /poplatok za správu úveru, ktorý zahrňuje tak odplatu, tak dohodnutý úrok/ a
odporkyňa ako dlžník sa zaviazala uhradiť navrhovateľovi istinu vo výške 500,- eur a celkový poplatok
za správu 345,- eur, t.j. 845,- eur v pravidelných mesačných splátkach v počte splátok 13 pri výške
mesačnej splátky 65,- eur. Prvá splátka je splatná 10.deň po uzatvorení zmluvy a každá ďalšia je
splatná 30.deň po splatnosti predchádzajúcej splátky s tým, že veriteľ je oprávnený žiadať vrátenie
celej dlžnej sumy s úrokmi po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Priemerná

RPMN je ku dňu podpisu zmluvy 48,66%. Súčasťou zmluvy sú aj obchodné podmienky a rozhodcovská
doložkaupravené nazadnejstranezmluvy.Navrhovateľvyzývalodporkyňupredžalobnouupomienkouz
21.9.2010kzaplateniudlhu 130,-euraupozorňovalnazosplatnenieceléhodlhu.Zpísomnýchvyjadrení
navrhovateľa vyplýva, že odporkyňa zaplatila splátky 295,- eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciouustanovení § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, § 54 ods. 2, § 100 ods. 1, § 101 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník, § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (platného a účinného v
čase uzavretia Zmluvy o úvere), § 497 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. obchodný zákonník, § 5b zákona

č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa
nemožno vyhovieť. Medzi účastníkmi konania existoval záväzkovo právny vzťah na základe zmluvy
o úvere, ktorý s poukazom na vyššie citované ustanovenia, považoval jednoznačne za spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že vzhľadom na právnu
úpravu zákona č. 258/2001 Z.z., predmetnú zmluvu uzavretú medzi navrhovateľom a odporcom je

možné podriadiť režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase
uzavretia zmluvy. Zákon o spotrebiteľských úveroch patrí do oblasti predpisov občianskeho práva
a je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis, preto pokiaľ určité otázky nie sú výslovne
upravené zákonom č. 258/2001 Z.z., použijú sa na ich riešenie príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch podľa prvej hlavy ôsmej časti Občianskeho
zákonníka. Rovnako na spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 až 60 Občianskeho zákonníka je potrebné

vzhľadom na ich systematické zaradenie do Občianskeho zákonníka aplikovať všeobecné ustanovenia
o občianskoprávnych vzťahoch. Vyplýva to i zo znenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veta
druhá, podľa ktorej možno vyvodiť, že spotrebiteľ si zmluvou nemôže zhoršiť postavenie, ktoré by
inak mal pri aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka ako celku. Súd prvého stupňa teda dospel
k záveru, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka sa vzťahujú

príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (nie Obchodného zákonníka). Nakoniec v zmysle § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu odchýliť od
ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (od akýchkoľvek, t.j. aj od všeobecných
ustanovení, a teda i ustanovení o premlčaní). Mal za to, že v konaní bolo nepochybne preukázané,
že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o úvere, na základe ktorého boli odporkyni poskytnuté

finančné prostriedky vo výške 500,- eur a odporkyňa sa zaviazala dlžnú sumu uhradiť spolu s poplatkom
za správu úveru vo výške 65,- eur v pravidelných 13. mesačných splátkach. Rovnako bolo preukázané,
že odporkyňa si povinnosti zo zmluvy neplnila, preto právny predchodca navrhovateľa vyhlásil dňa
1.3.2011 mimoriadnu splatnosť celého úveru a odporkyňa bola vyzvaná bezodkladne uhradiť celú dlžnú
sumu. Navrhovateľ si voči nej v konaní uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania odo dňa

nasledujúceho po zosplatnení celého dlhu, t.j. od 19.11.2010 až do zaplatenia. Odo dňa zosplatnenia
dlhu teda začala plynúť navrhovateľovi premlčacia doba 3 roky na uplatnenie nároku voči odporkyni.
Navrhovateľ si teda mohol svoj nárok uplatniť najneskôr dňa 19.11.2013. Návrh však bol na súd podaný
až dňa 13.6.2014, teda po uplynutí premlčacej doby. Ako už bolo uvedené, navrhovateľ svoj návrh
voči odporkyni na súde uplatnil až po uplynutí premlčacej doby, súd na premlčanie prihliadol z úradnej

povinnosti, a preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa
§ 142 ods. 2 O.s.p..

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil odvolací

dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ v spojení s § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p.. V odvolaní spochybnil
záver súdu prvého stupňa o premlčaní uplatneného nároku s tým, že v danej právnej veci premlčacia
lehota spočívala, a to minimálne počas časového obdobia odo dňa 11.12.2012, t. j. od dátumu, kedy
bola podaná žaloba na Medzinárodný rozhodcovský súd v Bratislave do právoplatnosti uznesenia
Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9Er/1769/2013 o zastavení exekučného konania, kedy prebiehali

konania, ktoré zapríčinili spočívanie premlčacej lehoty. Vyslovil súhlas so zistením súdu prvého stupňa,
že celý dlh sa stal splatným ku dňu 19.11.2010, pričom vyslovil názor, že dňom 20.11.2010 t. j.
prvým dňom po zosplatnení záväzku začala plynúť premlčacia lehota, a to vo všeobecnom trvaní troch
rokov. Ďalej uviedol, že začiatok plynutia premlčacej lehoty v tomto prípade predstavuje okamih, kedy
navrhovateľ mohol prvý krát uplatniť ochranu svojho práva, čiže navrhovateľ mohol dňa 20.11.2010

prvý krát uplatniť ochranu svojho práva vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Uvedený začiatok plynutia
premlčacej lehoty potvrdil aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/44/97. V danej právnej
veci však začala dňa 11.12.2012 premlčacia lehota spočívať, lebo navrhovateľ uplatnil svoje právo na
Medzinárodnom rozhodcovskom súde v Bratislave zriadeným Rozhodcovskou spoločnosťou a.s.. Tento
súd vydal dňa 25.02.2013 rozhodcovský rozsudok sp. zn. 0352/2012. Na základe tohto právoplatného

a vykonateľného rozhodnutia navrhovateľ podal návrh na začatie exekučného konania súdnemu
exekútorovi. Okresný súd Prievidza dňa 14.08.2013 uznesením sp. zn. 9Er/1769/2013-13, zamietol
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následne mal exekučné
konanie zastaviť. Vyslovil názor, že počas časového intervalu od doručenia žaloby navrhovateľamedzinárodnému rozhodcovskému súdu po deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Okresného
súdu Prievidza sp. zn. 9Er/1769/2013 o zastavení exekučného konania premlčacia lehota spočívala.
Navrhovateľ splnil podmienky § 112 Občianskeho zákonníka, teda sám inicioval predmetné konanie,

riadne v tomto konaní pokračoval, pričom v danej veci bol vydaný právoplatný rozsudok. Rovnako
mal navrhovateľ za to, že inicioval exekučné konanie, teda boli splnené podmienky na spočívanie
premlčacej lehoty, čiže uplatnil svoje práva. V tejto súvislosti citoval rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2Cdo/41/2000, sp. zn. 26 Cdo/582/2005, ako aj Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/129/1999,
rovnako aj sp. zn. 33Odo/454/2006. Domnieval sa, že uplatnenie svojho práva na Medzinárodnom

rozhodcovskom súde v Bratislave spĺňa uplatnenie práva podľa § 112 Občianskeho zákonníka a nie
je potrebné uplatniť právo len na súde, ale je ho možné uplatniť aj pred iným orgánom, príslušným
alebo nepríslušným. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR
III.ÚS 149/2010 zo dňa 2.10.2012 ako i rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/454/2006
zo dňa 29.5.2008. Podľa názoru navrhovateľa premlčacia lehota začala plynúť dňom 20.11.2010 a
začala spočívať dňa 11.12.2010. Spočívanie tejto konkrétnej premlčacej lehoty skončilo nadobudnutím

právoplatnosti uznesenia o zastavení exekučného konania vedeného Okresným súdom Prievidza pod
sp. zn. 9Er/1769/2013, pričom nasledujúcim dňom opäť začala plynúť premlčacia lehota, a to až do
podania návrhu na vydanie platobného rozkazu. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že predmetná
pohľadávka v žiadnom prípade nemôže byť premlčaná a preto nie je na túto vec možné aplikovať
ustanovenie Občianskeho zákonníka o premlčaní. V závere uviedol, že podľa jeho názoru nie je možné

v danej veci rozhodnúť o jeho právnom nároku ani ako o veci „res iudicata“, vo vzťahu k rozhodnutiu
Medzinárodného rozhodcovského súdu v Bratislave, pričom v tomto smere poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10CoE/308/2011-39.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
nie je dôvodné.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ cit. zákonného ustanovenia.
Navrhovateľ uplatňuje dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. (doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§
205a). Citovaný dôvod na odvolanie je daný v prípade, ak účastník konania oprávnene uplatní nové

dôkazné prostriedky v súlade s § 205a ods. 1 písm. c/, d/ a z týchto skutočností vyplynie skutkový stav,
ktorý je v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého rozhodnutia. Vtedy je
zrejmé, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí.

Občiansky súdny poriadok tak pripúšťa skutočnosti, alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa

napáda prvostupňové rozhodnutie len v obmedzenom rozsahu, a to za podmienok upravených v
ustanovení § 205a O.s.p.. Navrhovateľ uplatňuje dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p.
s poukazom na ust. § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p., podľa ktorého skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej
odvolacím dôvodom len vtedy, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p..

V prejednávanej veci odvolateľ považuje za ďalšiu skutočnosť, alebo iný dôkaz, ktoré neboli uplatnené
v dovtedajšom konaní, existenciu rozhodcovského rozsudku sp. zn. 0352/2012 v spojení s uznesením
Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9Er/1769/2013. Ako dôkaz v odvolacom konaní navrhol uvedený
exekučný spis Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9Er/1769/2013. Zo spisu je však jednoznačné, že
rozhodnutia ani iné listiny týkajúce sa daných konaní navrhovateľ nepripojil, a to ani spolu s odvolaním,

v ktorom tieto skutočnosti uplatňuje. Pokiaľ ide o prvostupňové konanie, tak súd prvého stupňa určil
termín pojednávania na 15.10.2014, pričom predvolanie prevzal navrhovateľ ako i jeho právny zástupca
dňa 22.08.2014. Odvolací súd poukazuje na to, že súčasťou tohto predvolania bolo aj poučenie podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p.Listom zo dňa 14.10.2014, ktorý bol doručený súdu prvého stupňa 14.10.2014
navrhovateľ svoju neúčasť ospravedlnil s odkazom na zásadu hospodárnosti konania a nenavyšovania

ďalších trov konania s tým, že ak bude súd pojednávať, súhlasí s tým, aby vo veci bolo rozhodnuté
v jeho neprítomnosti. Zo zápisnice o pojednávaní súdu prvého stupňa, ktoré sa konalo 15.10.2014 a
na ktorom nebol prítomný navrhovateľ ani jeho právny zástupca, ale bol prítomný odporca, ktorý bol
aj vypočutý ako účastník konania je zrejmé, že súd prvého stupňa vykonal okrem výsluchu odporcuako účastníka konania aj dokazovanie oboznamovaním listinnými dôkazmi a v závere zápisnice je
uvedené, že bolo dané poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Podľa cit. zákonného ustanovenia súd je
povinný okrem veci podľa ods. 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť

alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých
sa nenariaďuje pojednávanie najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy
a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. V danej veci sa navrhovateľ napriek
riadnemu a včasnému predvolaniu nezúčastnil pojednávania súdu prvého stupňa, pričom výslovne
uviedol, že súhlasí aby bolo pojednávané v jeho neprítomnosti. Takýmto postupom sa sám zbavil

možnosti včas uplatniť skutočnosti a dôkazy, ktoré sa uplatňuje v odvolacom konaní, rovnako ako aj
opakovaného prijatia poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a jeho dôsledkov. Nie je preto akceptovateľný
dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. s odkazom na ust. § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p..
Navrhovateľ preto nemôže za takýchto okolností úspešne uplatniť existenciu ďalšej skutočnosti, ktorá
nebola uplatnená v prvostupňovom konaní, a to existenciu rozsudku rozhodcovského súdu. Neobstojí
zároveň odvolacia námietka navrhovateľa uvedená v závere odvolania o tom, že súd prvého stupňa

mal lustrovaním zistiť, že v danej veci prebieha konanie o ten istý predmet, keďže konanie prebiehalo
pred rozhodcovským súdom a exekučné konanie nie je konaním, ktoré by mal súd v súvislosti s
podaním návrhu na začatie konania v občianskom súdnom konaní zisťovať ako okolnosť, ktorá sa aj na
takomto návrhu vyznačuje a má signalizovať súdu prekážku veci rozhodnutej, prípadne litispendenciu.
Keďže navrhovateľom uvádzaný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. nebol uplatnený

opodstatnene, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v celom
rozsahu potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
O.s.p. tak, že úspešnej odporkyni nebola táto náhrada priznaná, nakoľko si ju neuplatnila.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.