Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/186/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8611204677
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8611204677.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr.

Petra Šama a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom
Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, proti žalovanému: G. S., H.. XX.X.XXXX, C. O., C. XXX/
XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS, so sídlom Prešov, Nám. legionárov 5, IČO: 42 176 778, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom
Šafrankom, so sídlom Svidník, Sov. hrdinov č. 163/66, o zaplatenie 2.139,87 eur s prísl., na odvolanie
žalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduSvidníkzodňa11.2.2013podč.k.7C/163/2011-82,jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej zamietajúcej časti.

N e p r i z n á v a žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane náhradu trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník vyššie označeným rozsudkom zastavil konanie v časti zaplatenia istiny vo výške
8,07 eur s 0,024 % úrokom z omeškania denne z tejto sumy od 24.2.2009 do zaplatenia a v časti
zaplateniapokutyvovýške20,71eur.Žalovanéhozaviazalzaplatiťžalobcovisumu781,85eurs0,024%
úrokom z omeškania denne z tejto sumy od 24.2.2009 do zaplatenia, do troch dní od jeho právoplatnosti.

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal, s tým, že žalobca
nemá právo na ich náhradu. Taktiež nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobca uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie sumy
2.139,87 eur s príslušenstvom, dôvodiac, že dňa 24.7.2007 uzavrel so žalovaným Úverovú zmluvu
č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva“), predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 1.659,70
eur. Žalovaný sa zaviazal uhradiť úver v 48 mesačných splátkach po 62,70 eur, teda spolu 3.009,60

eur. Pretože nesplácal úver podľa dohodnutých podmienok, žalobca mu uložil v súlade s úverovými
zmluvnými podmienkami pokutu vo výške 20,71 eur, a dňa 23.2.2009 mu zaslal výzvu k splateniu celého
dlhu vo výške 2.160,58 eur. Zákonný úrok z omeškania v zmysle Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. bol v
čase omeškania žalovaného minimálne 9 % ročne. Žalobcom uplatňovaný úrok z omeškania vo výške
0,024 % predstavuje ročný úrok 8,76 %, z čoho je zrejmé, že žalobca ani nevyužíva zákonom povolený
strop tohto inštitútu.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, aplikáciou Smernice Rady č. 93/13/EHS, § 52 ods. 1
a násl. Obč. zákonníka a príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov uzavrel, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere, o ktorúžalobca opiera uplatnený nárok, neobsahuje sumu, počet a termíny splátok úrokov, z dôvodu čoho
žalobca nemôže od žalovaného požadovať zaplatenie úroku neuvedeného v zmluve, a teda je potrebné
predmetný úver považovať za bezúročný. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca poskytol

žalovanému úver vo výške 1.659,70 eur a žalovaný doposiaľ zaplatil sumu 877,85 eur. Vzhľadom na
skutočnosť, že úver je bez úrokov, žalovaný je povinný vrátiť žalobcovi sumu 781,85 eur (1.659,70 -
877,85), a preto v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. K zosplatneniu celého úveru došlo dňa 23.2.2009
a úrok z omeškania si žalobca uplatnil od 24.2.2009. Preto mu súd priznal úrok z omeškania v uplatnenej
výške 0,024 % denne z priznanej istiny od 24.9.2009 (odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru)

do zaplatenia.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že zloženie splátok upravujú úverové zmluvné podmienky, v tejto
súvislosti súd prvého stupňa poukázal na to, že úverové podmienky sú vyhotovené takým drobným
písmom, že sú bežne nečitateľné, preto s nimi nemožno spájať žiadne právne účinky a z tohto dôvodu
sa považujú za ničotné. Aj v prípade, ak by sa úverové podmienky stali súčasťou zmluvy, formulácia

uvedená v Hlave 5 § 1 slovami: „V jednotlivých splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny a
úroky, ktoré klient podľa tejto ÚZ a týchto ÚP je povinný platiť (ďalej iba „splátka“), ak z údajov na lícnej
strane nevyplýva inak. Výška úroku sa zistí ako rozdiel súčinu výšky mesačnej splátky a počtu splátok
a výšky poskytnutého úveru.“, na ktorú poukázal vo vyjadrení žalobca, nespĺňa zákonnú požiadavku na
uvedenie sumy, počtu a termínov splátok úrokov, ktoré musia byť osobitne uvedené v úverovej zmluve.

Pre naplnenie uvedenej zákonnej požiadavky nestačí „možnosť ich výpočtu“ ako rozdiel súčinu výšky
mesačnej splátky a počtu splátok a výšky poskytnutého úveru.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.. Žalobca bol v konaní prevažne
neúspešný a žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil. Preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov

konania nepriznáva a žalobca nemá právo na ich náhradu.

O trovách konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi rozhodol podľa § 151 ods. 1, 2 O.s.p.. Rozsudok
bol vyhlásený na pojednávaní dňa 11.2.2013 tak, že súd zaviazal žalobcu nahradiť vedľajšiemu
účastníkovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu vo výške určenej v jeho písomnom

vyhotovení. Vedľajší účastník v zákonnej lehote trovy konania nevyčíslil a zo spisu okrem trov právneho
zastúpenia iné trovy nevyplývajú. Preto vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, pričom
nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania vo vzťahu

žalobcuažalovanéhopodalžalobcaodvolanie,ktorýmžiadalozmenurozsudkuvtejtočastitak,abyjeho
návrhubolovcelomrozsahuvyhovené,alternatívnezrušiťvzamietavejčastirozsudokavecmuvrátiťna
ďalšiekonanie.Predovšetkýmnesúhlasíaodmietatvrdeniasúdu,žepožadujeodžalovanéhozaplatenie
úroku, ktorý nie je uvedený v úverovej zmluve. Úverová zmluva č. XXXXXXXXXX na lícnej strane v
kolónke 39. obsahovala zákonodarcom požadovaný údaj o výške ročnej percentuálnej miere nákladov

(38,50 %), ktorý v danom prípade žalovanému ako spotrebiteľovi umožňoval posúdiť výhodnosť úveru
s porovnateľnými úvermi v danom čase poskytovanými na finančnom trhu bankovými i nebankovými
subjektmi a slobodne sa rozhodnúť, či uzavrie úverovú zmluvu a vstúpi tým do záväzkovoprávneho
vzťahu so žalobcom. RPMN je číslo, ktoré udáva percentá z dlžnej čiastky, ktoré musí spotrebiteľ
ako dlžník ročne zaplatiť v súvislosti s pôžičkou alebo úverom, správou a vedením úverového účtu.

Zahŕňa aj ostatné výdavky, ktoré sú spojené s čerpaním úveru. Zjednodušene sú to všetky náklady
spojené s pôžičkou alebo úverom, predovšetkým však ide o poplatky vzťahujúce sa k posúdeniu žiadosti
o úvere, administratívne poplatky, resp. poplatky za uzavretie úverovej zmluvy, poplatky za prevody
peňažných prostriedkov, prvá navýšená splátka, poistenie schopnosti splácať. Z uvedeného je zrejmé,
že žalovanému bol poskytnutý pred uzavretím úverovej zmluvy zákonom vyžadovaný údaj v podobe

výšky RPMN, ktorý mu umožňoval zorientovať sa pri posudzovaní ceny úveru. Keďže označená úverová
zmluva v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z.z., účinného v čase vzniku záväzkového
vzťahu, obsahovala údaj o výške RPMN, nie je možné v zmysle zákona sankcionovať poskytnutý úver
za úver poskytnutý bez úrokov a poplatkov.

Taktiež súd prvého stupňa mu vytkol, že úverová zmluva neobsahuje v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/
zákona č. 258/2001 Z.z. sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov. K ustanoveniu § 4 ods. 2 je
nutné povedať, že v zmysle právnej teórie ide o demonštratívny výpočet obsahových náležitostí úverovej
zmluvy. Demonštratívny výpočet teda neobsahuje presné vymedzenie určitých skutočností, ale ukladáich len príkladmo. Žalobca využil dispozitívny charakter tohto ustanovenia a dohodol si so žalovaným
v zmysle § 599 a násl. Obč. zákonníka plnenie v splátkach. Z úverovej zmluvy je zrejmé, že žalobca
dohodol plnenie so žalovaným v počte 48 mesačných splátok v sume 1.889,- Sk (62,70 eur), v termíne

prvej splátky splatnej 3.9.2007 (úver bol žalovanému vyplatený dňa 3.8.2007) a každej nasledujúcej
vždy 3-tého dňa toho-ktorého kalendárneho mesiaca až do úplného zaplatenia dlhu. Samotná mesačná
splátka zahrňovala istinu a úrok tak, ako je štandardne používané pri úveroch poskytovaných bankovými
i nebankovými subjektmi.

Pokiaľ ide o platenie úrokov z poskytnutého úveru, podľa ekonomického slovníka, existuje niekoľko
foriem takejto úhrady. Jednou z nich je aj splácanie úveru v splátkach, kedy splátka je pravidelná platba
za poskytnutý úver, ktorú platí dlžník (klient) veriteľovi v stanovených (zväčša mesačných) intervaloch.
Je to teda peňažná čiastka, časť úveru spolu s príslušnými úrokmi a poplatkami, ktoré klient pravidelne
poukazuje veriteľovi, a tak spláca úver. Splátka sa skladá potom z dvoch častí, zo splátky istiny a
zo splátky úroku a dohodnutých poplatkov. Súhrn všetkých splátok tvorí celkovú výšku požičaných

prostriedkovaúrokovzaplatenýchzaposkytnutieúveru.Vzmyslezmluvnýchpodmienok:„Vjednotlivých
splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny, úroky, poplatok za vedenie úverového účtu a
úhrada za poistenie, ktorej je klient podľa tejto ÚZ a týchto ÚP povinný platiť (ďalej iba „splátka“),
ak z údajov na lícnej strane nevyplýva inak.“ V danom prípade bol poskytnutý úver bez poplatku za
vedenie úverového účtu a bez poistenia. Z gramatického výkladu § 4 ods. 5 citovaného zákona vyplýva,

že veriteľ nemôže od spotrebiteľa požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve
o spotrebiteľskom úvere. V čase uzavretia úverovej zmluvy (30.7.2007) označený zákon neukladal
žalobcovi uvádzať ako podstatnú časť zmluvy o spotrebiteľskom úvere výšku úrokovej sadzby, ani
nedefinoval, ako by mala byť určená výška úroku, prípadne či by mal úrok byť osobitne uvedený, stačilo
iba, aby úrok v zmluve bol uvedený. Teda v zmysle dispozitívnosti predmetného ustanovenia a zmluvnej

voľnosti zmluvných strán v záväzkovom vzťahu bola výška úroku určená v kolónke 35 úverovej zmluvy
pomenovanej ako KONEČNÁ VÝŠKA ÚVERU 90.672,- Sk (3.009,76 eur), od ktorej stačilo odpočítať
výšku poskytnutého úveru 50.000,- Sk (1.659,70 eur), a aj podpriemerný spotrebiteľ musel vedieť zistiť
výšku úroku 40.672,- Sk (1.350,06 eur) bez toho, aby sa musel zaoberať študovaním hl. V § 1 Úverových
zmluvných podmienok, ktoré majú v tomto prípade vysvetľovací a dopĺňací charakter k dojednaniu o

zmluvnom úroku k úverovej zmluve. Je preto nepochybné, že žalobca požadoval od žalovaného úrok
uvedený v Úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX. Preto je presvedčený, že súd prvého stupňa nesprávne
vyhodnotil predložené dôkazy a zároveň ich nesprávne právne posúdil, čím zmenil tak typický záväzkový
vzťah, ktorý je odplatným aj v zmysle § 2 písm. b/, c/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
na bezodplatný v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ktorý bol účinný v čase uzavretia úverovej

zmluvy.

V súvislosti s písomnou formou úverovej zmluvy žalobca poukazuje na skutočnosť, že tak, ako žiaden
právny predpis neobmedzuje počet dohodnutých úverov v jednej písomnej zmluve, tak ani žiaden právny
predpis neustanovuje, kde má byť na listine zachycujúcej písomný prejav vôle umiestnený podpis.

Princíp, že text písaný pod podpisom nereprezentuje relevantný prejav vôle osoby, ktorá sa podpísala,
sa podľa súdnej praxe i odbornej literatúry vzťahuje bez výnimky iba na niektoré úkony - typicky na
závet. Ohľadne iných súkromných listín neprevládajú tak prísne požiadavky, pretože je potrebné dať
prednosť vážne mienenému a obsahovo bezchybnému prejavu pred bezúčelným formalizmom; napr.
súčasťou písomne uzavretej zmluvy sa stávajú aj tie listiny, ktoré sú označené v rámci zmluvných

dojednaní za súčasť zmluvného textu, hoci neboli podpísané (Ro NS ČR z 27.3.2008, sp. zn. 26Cdo
2317/2006). Nakoniec, Úverová zmluva č. XXXXXXXXXX je telefónna pôžička (čo je uvedené aj na
prednej strane dotknutej zmluvy). Na základe toho je zrejmé, že sám žalovaný telefonicky kontaktoval
zamestnancov žalobcov za účelom získania úveru, t.j. finančnej hotovosti. Pri telefonickom vybavovaní
takéhoto úveru žalovaný na základe výzvy zamestnanca žalobcu nadiktoval všetky potrebné osobné

údaje a údaje o zamestnávateľovi, ktoré boli následne zapracované do predmetnej úverovej zmluvy,
ktorá bola zástupcom žalobcu podpísaná dňa 24.7.2007 a odoslaná na podpis žalovanému, ktorý ju
podpísal a uviedol dátum 30.7.2007. Spätne ju vrátil žalobcovi. Znamená to, že žalovaný mal dostatok
času na oboznámenie sa s dotknutou úverovou zmluvou a úverovými zmluvnými podmienkami, výškou
ceny úveru, ktorú zaplatí žalobcovi za poskytnutie úveru, a rozhodnúť sa, či prejaví súhlas s takto

dojednanými zmluvnými podmienkami, a teda či odošle späť žalobcovi podpísanú úverovú zmluvu, a to
dokonca v pohodlí svojho domova.Taktiežžalobcamázato,žesubjektívnevyjadreniekonajúcehosúduotom,žemápotiažesprečítaníma
oboznámenímsúverovouzmluvouaúverovýmizmluvnýmipodmienkami,resp.prirovnaniesakviacako
priemernému spotrebiteľovi, nemožno hodnotiť ako dôkaz objektívne a adekvátne preukazujúci dôvod

sankcionovania ustanovení v úverových zmluvných podmienkach, ktoré boli pevne spojené s úverovou
zmluvou, z dôvodu ničotnosti, pretože vychádzajú z právneho stavu existujúceho v čase uzavretia
dotknutej úverovej zmluvy, pričom žiadny všeobecne záväzný právny predpis, t.j. ani lex generalis ani
lex specialis neurčoval formu zmluvy, na základe ktorej záväzkový vzťah vzniká, t.j. neobsahoval veľkosť
písma, akou má byť zmluva alebo úverové zmluvné podmienky napísané. Podľa čl. 2 ods. 3 zákona č.

460/1992 Zb. Ústavy SR: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť,
aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ V tejto súvislosti poukázal i na Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS
342/09 zo dňa 15.6.2009.

V závere odvolania poukázal aj na vyjadrenie Generálnej advokátky Verica Trstenjak pri rozhodovaní
Súdneho dvora EÚ (C-452/10), ktorá za najdôležitejšiu časť pri skúmaní podmienok úverovej zmluvy

uviedla dôraz na zodpovednosť spotrebiteľa, ktorý si má pred uzavretím zmluvy zvážiť jej obsah a
nespoliehať sa len na ochrannú ruku štátu. Taktiež citoval aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, v
ktorom sa k ochrane spotrebiteľa hovorí: „Je treba zdôrazniť, že i ochrana spotrebiteľa má svoje hranice
a v žiadnom prípade ju nie je možné posudzovať ako obranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti
spotrebiteľa.“ (23Cdo 1201/2009 zo dňa 29.6.2010).

Žalovaný a vedľajší účastník na jeho strane sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 za splnenia
podmienok podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Pokiaľ súd

prvého stupňa vo zvyšnej časti návrh žalobcu zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a
správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku v tejto časti
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti rozsudku v napadnutej časti a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd

dopĺňa:

Z doposiaľ vykonaného dokazovania je zrejmé, že súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi iba rozdiel medzi poskytnutým úverom a žalovaným zaplatenou sumou, a to s príslušným
zákonným úrokom z omeškania, aj keď s jeho určením denne. V zaväzujúcej časti rozsudok zo strany

žalovaného napadnutý nebol.

Okresný súd zamietajúcu časť zdôvodnil tým, že konkrétna zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
sumu, počet a termíny splátok úrokov, a preto žalobca nemôže od žalovaného požadovať zaplatenie
úroku neuvedeného v zmluve, teda je potrebné predmetný úver považovať za bezúročný. V tejto

súvislosti správne dôvodil ustanovením § 4 ods. 1, 2 písm. a/, ods. 4, 5 zákona č. 258/2001 Z.z..

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov,
zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

Podľa § 4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostíobsahujenajmäsumu,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov;akjetomožné,
treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov,
ak veriteľ chce túto možnosť využiť.

Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky,
ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Z úverovej zmluvy zo dňa 30.7.2007 (č. l. 4) vyplýva, že ani v jednom bode neuvádza požadovaný

úrok. Uvádza iba výšku poskytnutého úveru, výšku mesačnej splátky, počet splátok, konečnú výšku
úveru a RPMN. Z čoho pozostáva RPMN, teda tak, ako zdôrazňuje žalobca v odvolaní, je pre bežného
spotrebiteľa nielenže komplikované, ale aj nejasné a nezrozumiteľné.Je síce pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že v Hlave V § 1 Úverových zmluvných podmienok (č. l. 5)
je uvedené, že klient je povinný riadne a včas splácať poskytnutý úver, a to v pravidelných mesačných
splátkach, ktorých počet, výška a termín splatnosti sú určené v ÚZ. V jednotlivých splátkach je zahrnutá

príslušná časť úverovej istiny a úroky, ktoré je klient podľa tejto ÚZ a podľa ÚP povinný platiť (ďalej iba
„splátka“), ak z údajov na lícnej strane nevyplýva inak. Výška úroku sa zistí ako rozdiel súčinu výšky
mesačnej splátky a počtu splátok a výšky poskytnutého úveru (viď údaje v ÚZ). Úverové podmienky však
nie sú nikým podpísané ani odátumované, čo znamená, že nemožno ich považovať za súčasť úverovej
zmluvy a ani za individuálne dojednanie ohľadom toho, že v jednotlivých splátkach je zahrnutý, okrem

príslušnej časti úverovej istiny, aj úrok. Situácia by bola opačná, teda v prospech žalobcu, keď by toto
dojednanie bolo uvedené priamo v úverovej zmluve. Na tom nič nemení ani text úverovej zmluvy, že
súčasťou tejto úverovej zmluvy sú úverové podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., uvedené
na rube tejto listiny (strana 1) a na samostatnom liste (strana 2 a 3).

V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje aj na ustanovenie § 54 ods. 2 Obč. zákonníka, podľa ktorého,

v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
V náväznosti na toto ustanovenie odvolací súd uzatvára, že text v Hlave V § 1 Úverových zmluvných
podmienok ohľadom toho, že jednotlivá splátka úveru má v sebe zahŕňať aj úrok, nie je súčasťou
základnej úverovej zmluvy. Preto správne konštatoval súd prvého stupňa, že žalobca nemôže od
spotrebiteľa (v tomto prípade žalovaného) požadovať úrok, ktorý nie je uvedený priamo v zmluve o

spotrebiteľskomúvere.Teda,akzamietolnávrhohľadomúrokuzúveru,vtejtosúvislostimunemožnonič
vytknúť. Z toho istého dôvodu nemožno za opodstatnené uznať ani ostatné odvolacie dôvody žalobcu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej
zamietajúcej časti ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.), čo sa týka zároveň aj výroku o trovách

prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..
Keďže úspešnému žalovanému ani vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane trovy odvolacieho konania
nevznikli, náhrada týchto trov im priznaná nebola.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.