Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. december 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13CoE/177/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514204647
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3514204647.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: Y. R., bytom F. XX, o vymoženie 1.770,31 eur
s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
zo dňa 26. mája 2015, č.k. 7Er/460/2014-30, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 22.05.2014 bola
tamojšiemu súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn.: SR 05078/12 vydaného
dňa 20.12.2012 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.
so sídlom v Bratislave. V predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzavretej v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
dňa 23.05.2011 medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom, na základe ktorej sa
veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky vo výške 600,00 eur na výkon zamestnania
a dlžník sa zaviazal tieto vrátiť zvýšené o príslušný poplatok vo výške 576,00 eur, t. j. celkovo v
čiastke 1.176,00 eur v 12-tich mesačných splátkach po 98,00 eur počnúc dňom 24.06.2011,
pričom zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť zmluvy
ďalej vyplýva, že právne vzťahy medzi účastníkmi sa spravujú Obchodným zákonníkom
v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. Predmetné ustanovenie zmluvných podmienok o
aplikácii Obchodného zákonníka, či charakter úveru ako absolútneho obchodu však nemá za následok
skutočnosť, že sa na predmetný právny vzťah nebudú aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka, teda aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa s dôrazom na ustanovenie
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc zo zásady subsidiarity Občianskeho zákonníka. Súd
tak v zmysle ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako zmluvu
svojou povahou spotrebiteľskú, pretože bola uzatvorená dodávateľom - oprávneným ako právnickou
osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti o. i. poskytovanie úverov z vlastných zdrojov
a pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom
- povinnou ako fyzickou osobou nepodnikateľom, pričom nebolo preukázané konanie povinnej pri
uzatváraní a plnení zmluvy v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd v tomto
smere považuje za potrebné poukázať na to, že v konkrétnej veci zaznačením kolónky o poskytnutí
peňažných prostriedkov povinnej na výkon povolania, zamestnania či podnikania majúcim za následok
formálne vylúčenie zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov, nemalo zároveň za následok potrebu kvalifikácie úverovej zmluvy za nespotrebiteľskú
zmluvu, majúcu sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku. Čo je možné
vyvodiť z toho, že kým podľa ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch, spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na
iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, a contrario za spotrebiteľa nemožno
považovať dlžníkov úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania, či podnikania, výkladom
úpravy v Občianskom zákonníku v ustanovení § 52 ods. 4 treba dospieť k tomu, že nespotrebiteľom je
len ten, kto do postavenia odberateľa tovaru alebo služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V prípade definície spotrebiteľa v Občianskom zákonníku
tak nie je relevantné či plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon povolania, zamestnania, podnikania.
Zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinnou spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských
zmlúv, ktorých základnou črtou je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež
všeobecné zmluvné podmienky, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred a
pre veľký počet spotrebiteľov. Súd zistil, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vo veci rozhodnúť
na podklade rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej dňa 23.05.2011 formou vyplneného predtlačeného
formulára, v ktorom oprávnený ako veriteľ vyplnil označenie dlžníka - povinnej a číslo zmluvy s
dátumom jej uzatvorenia. Rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, keďže sa jedná o
vyplnené tlačivo vopred pripravené oprávneným, bez možnosti jej zmeny či úpravy. Rozhodcovská
zmluva síce obsahuje vyhlásenie dlžníka, že s uzatvorením zmluvy súhlasí a vyhlasuje, že bol pred jej
uzavretím osobitne poučený o dôsledkoch jej uzavretia, avšak pri predtlačenom formulárovom znení,
podpísaným dlžníkom v rovnaký deň ako zmluva o úvere, ťažko možno predpokladať, že si dlžník bol
vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou "dojednanie" rozhodcovskej zmluvy nesie. Rozhodcovská
doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom
konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť iný spôsob rozhodovania prípadného sporu než v
rozhodcovskom konaní, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na
ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa tak nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou
doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti (porovnaj CSACH,
K. Štandardné zmluvy. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009. s. 214). Takto formulovaná rozhodcovská doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatná. S poukazom na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že rozhodcovská zmluva tvoriaca
podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v predmetnom konaní,
jej neprimeranou (neprijateľnou) a preto neplatnou zmluvnou podmienkou. Z uvedeného vyplýva, že
neplatná rozhodcovská zmluva nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie
veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese
exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom pre vykonanie
exekúcie. Z uvedených dôvodov súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ex offo zamietol žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že exekučný súd v
prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok
a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z.z. Vytýkal súdu prvého stupňa, že na správne zistený
skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Namietal, že v rámci preskúmavania exekučného
titulu po materiálnej stránke nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko
samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na
zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu
nedovolenému, v dôsledku čoho sa exekučný súd v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť
len na skúmanie výroku exekučného titulu. Dôvodil, že v rámci exekučného konania súd nemôže
zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu a musí sa obmedziť len
na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, t.j. nemôže sa
jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Zastával názor, že postupom súdu v tejto veci a jeho
výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o
žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a
účelom zákona o rozhodcovskom konaní. V závere odvolania poukázal na to, že s povinným uzatvára
rozhodcovskú zmluvu podľa ust. § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a
to formou samostatného právneho úkonu a na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je ale
rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné

strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou
nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako
vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Podľa § 234d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len ,,zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014
(ďalej len ,,Exekučný poriadok“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade,
ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne
náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je
taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Zákon
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo
preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hmotnoprávnych hľadísk.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/.
Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok
vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy,
ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, z úradnej povinnosti správne
v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá
taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom
prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu
so zákonom.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na

základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami
o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom
alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
"rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.
Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo
230/2011).

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere,
uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 23.05.2011, je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi
oprávneným a povinnou bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Súd prvého stupňa v
odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že v danej veci je nepochybné, že povinná je
a aj v čase uzavretia zmluvy bola spotrebiteľom, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná
pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle §
52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je irelevantná právna forma zmluvy.

V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Z týchto
dôvodov bolo potrebné na vzťah účastníkov konania aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Pokiaľ aj čl. 16 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru obsahuje
klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že všetky právne vzťahy založené zmluvou
o úvere sa budú spravovať Obchodným zákonníkom, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie
§ 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od
výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.

Odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci je za neprimeranú potrebné považovať rozhodcovskú
zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi konania dňa 23.05.2011, t. j. v rovnaký deň ako oprávnený s
povinnou uzavreli zmluvu o úvere. Uvedená rozhodcovská zmluva bola uzavretá vo formulárovej
podobe, ktorú predkladal oprávnený povinnej, nebola individuálne dojednaná, jej obsah povinná ani

nemohla ovplyvniť, dopĺňali sa len údaje o povinnej ako meno, bydlisko a dátum narodenia. Veriteľ mohol
na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý sám
určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom
veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského
súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku
ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným
súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa),
spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy
rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti
na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08,
C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto odvolací súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou
absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom a účinnom v rozhodnom
období.

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná
rozhodcovská zmluva, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie
veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese
exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie
alebo tiež exekučným titulom). Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v
Uznesení zo dňa 21. marca 2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok
vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva
(či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá
právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v
neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej
zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne
pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ
pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne
aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví, ak ide o plnenie z takejto neprijateľnej
zmluvnej podmienky (v tomto prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Ak
je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská zmluva a dodávateľ ju použije,
v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011). Predmetný rozhodcovský
rozsudok, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe
neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý
exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .