Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. september 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/70/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114232716
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8114232716.1

Rozhodnutie

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia
Slovakia s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154 právne zastúpeného
JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Karadžičova 8, P.O.Box 205, 810 00 Bratislava proti
žalovanému: F. X., r.č. 655119/6916, XXX XX Y. XXX o zaplatenie 160,96 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 160,96 € spolu s úrokom z omeškania vo výške

9,0 % ročne zo sumy:
- 18,42 € od 18.04.2012 do zaplatenia,
- 74,62 € od 18.03.2012 do zaplatenia,
- 12,56 € od 18.02.2012 do zaplatenia,
- 55,36 € od 18.01.2012 do zaplatenia,

a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi v prospech jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Šoltésa,
náhradu iných trov konania vo výške 16,50 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou súdu dňa 16.12.2014 sa žalobca domáhal na žalovanej zaplatenia sumy 160,96 € s

príslušenstvom.

Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaná s právnym predchodcom žalobcu Slovak Telekom, a.s.
uzavrela zmluvu o pripojení v zmysle § 43 zák. č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách. Slovak
Telekom a.s. vystavil žalovanému faktúry v odôvodnení nižšie uvedené, ktoré žalovaný neuhradil.

Žalobou uplatnenú pohľadávku žalobcu nadobudol postúpením od pôvodného veriteľa Slovak Telekom
a.s. na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 09.06.2014.

Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a ods. 2 O.s.p. (Pojednávanie nie je
potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch.) v spojení s § 200ea ods. 1 O.s.p. (Ak v priebehu konania
dosiahne predmet konania sumu 1 000 eur, od toho okamihu ide o drobný spor.) z dôvodu, že ide o

drobný spor.

Súd rozhodoval na základe listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise a zistil nasledujúce:

Žalovaná mala uzavretú zmluvu s právnym predchodcom žalobcu T - Mobile a.s. podľa zákona
610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách. Za poskytnuté služby boli právnym predchodcom

žalobcu žalovanej vystavené nasledujúce faktúry:a) faktúru č. 733897126 s dátumom splatnosti do 17.12.2011, na sumu 12,56 €,
b) faktúru č. 6734894799 s dátumom splatnosti do 17.01.2012, na sumu 55,36 €,
c) faktúru č. 6736889056 s dátumom splatnosti do 17.03.2012, na sumu 74,62 €,

d) faktúru č. 8737880904 s dátumom splatnosti do 17.04.2012, na sumu 578,52 € (uplatňuje sa suma
vo výške 18,42 €).

Kópie predmetných faktúr žalobca v konaní súdu predložil.

Na základe vyššie uvedeného mal súd nárok žalobcu za preukázaný v celom rozsahu. Nárok na
zaplatenie uvedených súm vyplýva okrem Zmluvy o pripojení z nasledujúcich ustanovení právnych
predpisov:

Podľa ustanovenia § 43 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách zmluvou o
pripojení sa podnik zaväzuje účastníkovi zriadiť potrebný prístup k verejnej telefónnej sieti alebo k inej

verejnej sieti a sprístupniť súvisiace služby. Súčasťou zmluvy sú všeobecné podmienky a tarifa.

Podľa § 42 ods.1 písm.a) zákona č. 610/2003 Z.z. podnik má právo na zaplatenie ceny za poskytnutú
verejnú službu podľa tarify, ak jej vyúčtovanie doručil účastníkovi najneskôr do troch mesiacov od
posledného dňa zúčtovacieho obdobia; to neplatí pri vyúčtovaní predplatených služieb.

Podľa § 42 ods. 4 písm. b) zákona č. 610/2003 Z.z. účastník je povinný platiť cenu za poskytnutú verejnú
službu podľa zmluvy o pripojení a podľa tarify, ak to povaha služby umožňuje až na základe predloženia
dokladu o vyúčtovaní.

Keďže žalovaný sa s úhradou jednotlivých faktúr dostal do omeškania (§ 517 ods. 1 Občianskeho
zákonníka - dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej
primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné
plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.) priznal súd
žalobcovi úroky z omeškania v nasledujúcom rozsahu - vo výške 9,0 % ročne zo sumy:

? 18,42 € od 18.04.2012 do zaplatenia,
? 74,62 € od 18.03.2012 do zaplatenia,
? 12,56 € od 18.02.2012 do zaplatenia,
? 55,36 € od 18.01.2012 do zaplatenia.

Výška úrokov je daná § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995, ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.6.2010 - výška úrokov z omeškania je o 8

percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Základná úroková sadzba ECB bola ku dňom splatnosti jednotlivých faktúr vo výške 1,00% ročne potom
výška úrokov z omeškania je 9,00% ročne tak ako to požaduje žalobca.

Pokiaľ ide o trovy konania, pri ich náhrade súd postupoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu
priznal v konaní úspešnému žalobcovi. Náhradu trov konania priznal za zaplatený súdny poplatok vo
výške 16,50 €, nie však za trovy právneho zastúpenia.

Pri tomto závere vychádzal súd z aktuálneho rozhodnutia NS SR sp. zn. 6 M Cdo 5/2013, v ktorom bolo
uvedené: „Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah
jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch v Slovenskej
republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. V
takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom

zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s názorom, že právo na právnu pomoc a
náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo
na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním advokátom) totiž závisí
od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať advokátom. Správnosť tohto názoru možnodokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa účastníkom náhrada trov konania nepriznáva
(napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a ďalšími) a
účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná

náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde
o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní
advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislosti nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ
teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov
konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“

Súd má za to, že uvedený právny názor možno uplatniť nielen voči vedľajšiemu účastníkovi
zastúpenému advokátom ale aj voči účastníkovi zastúpenému advokátom.

Súdu je známe, že žalobca podáva množstvo žalôb vo veciach skúpených pohľadávok, vrátane
pohľadávok týkajúcich sa nedoplatkov za elektronické služby. Takéto žaloby a ich spisovanie sú iba

administratívnou činnosťou, pri ktorej dochádza iba k zmene účastníkov konania a súm požadovaných
na zaplatenie, preto má súd za to, že náhradu trov konania priznať nemožno, nakoľko náhrada trov
právneho zastúpenia v tomto prípade nebola účelná.

V rámci argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania súd poukazuje ďalej aj na

- rozhodnutie Ústavného súdu ČR z 25.7.2012 sp. zn. I.ÚS 988/2012, podľa ktorého typový spôsob
uplatnenia pohľadávky je dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej
pomoci ale parazitovanie na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do
nezmyselnej výšky za účelom zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na

zastúpenie advokátom, resp. dokonca procesnou šikanou a preto takéto trovy konania nemožno priznať,
hoci bol účastník vo veci samej úspešný.

-rozhodnutie Ústavného súdu ČR vo veci sp. zn. III. ÚS 2985/14: „Právo žalující strany domáhat se
svého nároku u soudu a využít k tomu služeb advokáta nezbavují obecný soud povinnosti brát na zřetel

všechny relevantní okolnosti pro posouzení výše účelně vynaložených nákladů žalobce při vymáhání
bagatelní pohledávky.
Relevantní okolnosti je třeba vyhodnotit ústavně konformním způsobem, tedy racionálně a srozumitelně,
s respektem k výkladu provedeným Ústavním soudem ohledně posuzování výše nákladů v tzv.
formulářových žalobách, kdy je vedle obecně použitelných obratů prováděna jen konkretizace osobních

údajů žalované strany, čísla linky prostředku hromadné dopravy, data jízdy, variabilního symbolu tzv.
hlášenky revizora a kopie této listiny.
Pokud by obecný soud nepřihlédl ke specifickým okolnostem případu, které mohly mít vliv na výši účelně
vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní pohledávky, porušil by svým postupem právo na
spravedlivý proces zaručené čl. 36 odst. 1 Listiny, a to tím spíše pokud takové okolnosti neúspěšná

strana namítala (srov. nález Ústavního soudu ze dne 15. 5. 2012 sp. zn. II. ÚS 3011/11). Relevantní
okolnosti však nelze toliko slovně zohlednit, nýbrž je třeba je rovněž vyhodnotit ústavně konformním
způsobem, tedy racionálně a srozumitelně.
Právě této povinnosti krajský soud v napadeném rozhodnutí nedostál. Jeho závěru, že žalující stranou
podaný návrh nelze hodnotit jako tzv. formulářovou žalobu, neboť obsahuje konkrétní žalobní tvrzení,

nemůže Ústavní soud přisvědčit ani při maximální zdrženlivosti stran prosazování svého vlastního
hodnocení dílčích skutečností posuzovaného řízení. Jak vyplývá ze spisového materiálu, lze z obsahu
původního návrhu považovat, vedle osobních údajů stěžovatelky, za konkrétní žalobní tvrzení pouze
uvedení linky hromadné dopravy, kterou stěžovatelka měla cestovat bez platného dokladu, datum, kdy
se tak mělo stát, variabilní symbol tzv. hlášenky revizora a kopii této listiny. Všechny ostatní údaje a

tvrzení lze považovat za obecně uplatnitelná ve všech obdobných sporech, kterých žalující strana musí
jako provozovatel hromadné dopravy v krajském městě vést dlouhou řadu. Tak je v judikatuře Ústavního
soudu chápána formulářová žaloba (srov. např. bod 28 nálezu Ústavního soudu ze dne 29. 3. 2012
sp. zn. I. ÚS 3923/11). Uvedený skutkový závěr krajského soudu lze proto považovat za tzv. extrémně
rozporný s provedenými důkazy, neboť jej při žádné rozumné interpretaci nelze považovat za správný.

Toto hodnocení je přitom v zásadě jediným konkrétním tvrzením, o nějž krajský soud opírá svůj závěr o
účelnosti nákladů vynaložených žalující stranou za právní zastoupení. Zbytek odůvodnění představuje
toliko argumentace obecnými právními principy, dle nichž "žalující má právo domáhat se svého nároku u
soudu a využít k tomu služeb advokáta". Taková tvrzení nelze nijak zpochybnit, nejsou však bez dalšíhodle Ústavního soudu jakkoliv relevantní pro posouzení účelnosti účastníkem vynaložených nákladů
řízení. Kritérium účelnosti je přitom pro přiznání náhrady nákladů řízení zcela klíčové, přičemž Ústavní
soud ve výše zmíněné ustálené judikatuře opakuje názor, že soudní vymáhání bagatelních pohledávek

nenímožnébrátjakovpodstatěbezpracnýzpůsobgenerovánínepřiměřenéhozisku,aťužspolečnostmi
zabývajícími se skupováním pohledávek, či právních zástupců napojených na společnosti, které se
vymáháním bagatelních pohledávek zabývají v podstatě denně.“

- rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3372/11 - „Právní řád a jeho interpretace Ústavním

soudem soudům zachovává prostor, aby ve svých rozhodnutích zohlednily nejen okolnosti průběhu
řízení, ale i případné chování účastníků a jejich poměry konstituované ještě před jeho zahájením (viz
ustanovení § 143, § 147 odst. 1, § 150 a § 151 odst. 2 o. s. ř.). Soudy při rozhodování o náhradě nákladů
řízení jsou povinny posoudit účelnost právního zastoupení žalobce, zvláště ve specifických případech,
kdy jde
-zaprvéořízení,vněmžprotirozsudkunalézacíhosouduneníodvolánípřípustné(řízeníotzv.bagatelní

věci),
- za druhé jednotlivé žaloby se v zásadě liší jen údaji o žalovaných a žalované částce (jde o tzv.
formulářovou žalobu),
- za třetí jde o pohledávky ze smluv, kde jednou ze stran byl spotřebitel,
- za čtvrté jde o smlouvu, nebo podmínky jiného právního důvodu k plnění, při nichž je spotřebitel

fakticky vyloučen z možnosti sjednat si je s jiným obsahem (typicky půjde zejména o smlouvy o přepravě,
dodávce tepla nebo energií, spotřebitelském úvěru, běžném účtu, o poskytování služeb informační
společnosti, o poskytování služeb elektronických komunikací, o pojistné smlouvy, o regulační poplatek
podle zák ona č. 48/1997 Sb., o veřejném zdravotním pojištění a o změně a doplnění některých
souvisejících zákonů).“

Procesný súd ďalej uvádza, že k rovnakému záveru ako vyplýva z vyššie citovaných rozhodnutí NS SR a
Ústavného súdu ČR možno dospieť aj aplikáciou § 150 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak sú trovy konania
v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Predmetné
ustanovenie je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá ponecháva na súde zváženie,

či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané a čo vôbec pod neprimeranosťou treba
rozumieť.Neprimeranosťoupodľasúdunemožnorozumieťibazjavnýnepomermedzivýškouuplatnenej
drobnej pohľadávky a výškou trov konania ale vôbec aj vznik trov konania, ktorých vznik vo vzťahu k
jednoduchosti sporu ako taký neprimeraný. Tomu bolo podľa súdu aj v danom prípade, kde sa žalobou
vo forme kvázi administratívneho úkonu uplatňovala pohľadávka bežne uplatňovaná na súdoch SR,

pri uplatňovaní ktorej nebolo potrebné využiť právne zastúpenie a to o to viac ak ide o spoločnosť,
ktorá sa zaoberá skupovaním pohľadávok a u ktorej možno predpokladať administratívny aparát na ich
uplatňovanie.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v

3 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. § 205
ods. 1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.