Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. december 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/521/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214602
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5712214602.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v právnej veci navrhovateľa - POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v zastúpení - Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grôsslingova
4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivostiSR,Župnénám.13,Bratislava,onáhraduškodyanáhradunemajetkovejujmy,nazáklade
odvolania navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 8C/225/2012-53 zo dňa 8.8.2013

takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd v horeuvedenej veci konanie zastavil. Postupoval tak podľa § 7
ods. 1, 3, § 8 Občianskeho súdneho poriadku aplikáciou ustanovenia § 103 a 104 ods. 1 O.s.p.
Navrhovateľ v konaní uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej

ujmy v sume 612,21 eur, ktorá mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Martin, pretože tento v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa vzniklej neplnením
záväzku plynúcim zo zmluvy o úvere č. 609700041 dlžníka (povinný Martin Sitár) nesprávne aplikoval
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie.
Podmienky uplatňovania nárokov zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu, alebo iného orgánu verejnej moci
upravuje zákon č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej funkcie a o zmene
niektorých zákonov. Okresný súd poukazuje na ustanovenie § 15 a 16 označeného právneho predpisu,
podľa ktorých je potrebné nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11 právneho predpisu. Predbežné

prerokovanie nároku je zákonom stanovená podmienka, ktorá musí byť splnená, aby nárok mohol byť
prejednaný v konaní pre súdom. V prípade, že táto podmienka konania nie je splnená, nie je založená
právomoc súdu vec prejednať a rozhodnúť. Príslušným orgánom na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci (§ 4 ods. 1 písm. a/
bod 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., aplikáciou § 3 ods. 1 právneho predpisu) je Ministerstvo spravodlivosti
SR.

Navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 21.9.2012, ani v následných podaniach, ktorými reagoval na
jednotlivé opakované výzvy súdu, nepredložil kópiu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody s príslušným orgánom, ktorým je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Doloženie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku je potrebné preto, aby súd vedel vyhodnotiť, či
nárok uplatňovaný v konaní pred Ministerstvom spravodlivosti SR, a následne uplatnený v konaní pred
súdom je totožný a vyvodzovaný z rovnakých skutkových okolností. Súd zvýraznil, že za predbežne

prerokovaný možno považovať len taký nárok, ktorý, čo sa týka argumentácie, dôvodov a uplatňovanej
výšky, je totožný s nárokom uplatňovaným v konaní pred súdom. V posudzovanej veci ide o tzv. „delenúprávomoc“, je preto potrebná kópia žiadosti podľa § 15 a 16 Zákona č. 514/2003 Z.z.. V jednotlivých
spisoch na ktoré navrhovateľ vo svojich podaniach odkazuje, sa žiadosť o predbežné prerokovanie
uplatňovaného nároku nenachádza. Navrhovateľ doložil súdu len sprievodný list opatrený prezenčnou

pečiatkou Ministerstva spravodlivosti, z ktorého vyplynulo, že každá jednotlivá žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody pozostáva zo šiestich strán a jej prílohou je plnomocenstvo.
Súčasťou tohto sprievodného listu bol aj zoznam žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, ktorý pozostával zo 197 strán. Navrhovateľ nedoložil súdu kópiu podanej žiadosti, súd nemôže
preskúmať, či sa voči Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky domáha toho istého nároku, čo

sa týka argumentácie, dôvodov, skutkového stavu a uplatňovanej výšky ako žalobou uplatnenou na
súde v predmetnom konaní, nemôže teda preskúmať, či vznikla právomoc súdu na prejednanie sporu.
V súdenom prípade ide o sporové konanie, v ktorom dôkazné bremeno zaťažuje prioritne navrhovateľa,
preto bolo jeho povinnosťou preukázať predbežné prerokovanie nároku ako základnej procesnej
podmienky konania, ktorou je právomoc súdu na konanie a rozhodovanie. Túto povinnosť nemožno
prenášať na odporcu, nakoľko dôkazné bremeno je na navrhovateľovi.

Okresný súd súhrnom uvádzaných skutočností konštatoval nedostatok svojej právomoci, čo zakladá
neodstrániteľný nedostatok podmienok konania a z tohto dôvodu konanie podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
zastavil.
O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal
právo na ich náhradu, pretože konanie bolo zastavené.

Proti uzneseniu okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolateľ namietal záver súdu o tom, že pred podaním návrhu nepodal na príslušnom orgáne žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (ktorú si uplatňuje v tomto konaní) a namietal zároveň

i následné právny záver súdu, že nemá právomoc v tejto veci konať. Ide o skutkové zistenia a právne
závery podľa názoru odvolateľa nesprávne. Okolnosť, že podal na Ministerstvo spravodlivosti žiadosť o
predbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody,preukázaltým,žepredložilsúduzoznamjednotlivých
žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti potvrdilo. Viackrát označil dôkaz, ktorý žiada v konaní vykonať
- oboznámiť sa s príslušným spisom MS SR k jemu podanej žiadosti o predbežné prerokovanie. Súd

však tento dôkaz vôbec nevykonal, dôkazný návrh celkom ignoroval bez kvalifikovaného odôvodnenia.
Prvostupňový súd tak bez skutočného zistenia dospel k záveru, že žiadosť o predbežné prerokovanie v
konkrétnej veci nebola podaná a to napriek tomu, že on - odvolateľ jednak predložil dôkaz preukazujúci
danú skutočnosť, jednak označil ďalší dôkaz, ktorý danú skutočnosť potvrdzuje. K danému záveru
prvostupňový súd nedospel s určitosťou, ale len na základe pochybnosti o tejto skutočnosti, ktorú si

zároveň sám založil. Uvedenú skutočnosť tak nemal preukázanú, zistenú, ale len o nej pochyboval.
Tvrdilďalej,žeknaplneniupojmupredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodydôjdeužsamotným
podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v danom prípade žiadosť bola
jednoznačne podaná, čo potvrdzuje odporca i v obsahu svojich vyjadrení.
Odvolateľ zdôraznil, že v posudzovanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Citoval obsahové znenie ust.

§ 15, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 1 O.s.p. Na podporu svojho názoru upriamil pozornosť na právny názor,
ktorý vyslovil Krajský súd v Trnave v rozhodnutí zo dňa 17.10.2012, sp. zn. 11Nc/46/2012-24 v právne a
skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda a vec prikázal
na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Galanta, nešlo pritom o jedno rozhodnutie, ale obdobne
rozhodol v ďalších 50-tich veciach.

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu. Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
článku 36 ods. 1 listiny (a článku 46 ods. 1 Ústavy SR) je v Občianskom súdnom konaní zabezpečené
vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O.s.p. poukaz
na I ÚS 27/98). Pokiaľ krajský súd v posudzovanej veci nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod

na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti
nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Za takýchto okolností a s vedomím, že: názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca,- v konaní preto bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad nepripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.Konečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. proti ktorému legálne pripustil

odvolanie. Preto navrhovateľ podával proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania sa súdu, kedy predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
ootázkenestrannostisudcu,zakladajúporušenieprávanavrhovateľanasúdnuochranu.Osobitnemaria

jeho možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.
Navrhovateľ - odvolateľ vytýkal súdu ďalej, že nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p., viedol
pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. Ignoroval jeho žiadosť o
zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu napriek tomu, že on v žiadosti
zdôrazňoval, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude
vedené nestranným sudcom na nestrannom súde.

Napokon nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom. Odvolateľ v tejto súvislosti zvýraznil právo na kontradiktórne konanie, v

ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej
žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa
k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. On - odvolateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov a nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a nemal
možnosť sám navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

V súvislosti s rozhodnutím o trovách konania poukázal odvolateľ na to, že odporca použil na
dopravu neprimeraný dopravný prostriedok, náklady nie sú nevyhnutné a účelne vynaložené. Použitie
motorového vozidla s enormnou spotrebou pohonných látok je neadekvátne a neúspešný účastník by
za žiadnych okolností nemal znášať náklady, ktoré nemožno predpokladať.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom v
ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a aplikáciou postupu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd sa nezaoberal (podstatnou) časťou odvolacej argumentácie navrhovateľa,
nekorešpondujúcou obsahom napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti krajský súd zvýrazňuje svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a zodpovednosť navrhovateľa za obsahové

vymedzenie svojho odvolania. Zároveň nie je možné zaoberať sa prieskumom procesných situácii
namietaných odvolateľom, ku ktorým v konaní pred súdom prvého stupňa ani nedošlo. V tomto
kontexte sú všetky odvolacie argumenty o porušení práva na kontradiktórne konanie súdom, resp.
odňatie možnosti konať pred súdom v dôsledku ignorácie žiadosti o odročenie nariadenia pojednávania,
zamietnutia návrhu na prerušenie konania, vydania meritórneho rozhodnutia v neprítomnosti právneho

zástupcu navrhovateľa, odňatia možnosti reagovať na prednesy, tvrdenia protistrany, navrhovať dôkazy
a účelnosti trov konania,- „ bezpredmetné“.

Neopodstatnená je aj námietka o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom. V súdenej veci žiadne
rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti (ako to uvádza odvolateľ) voči zákonnej sudkyni

neexistuje a subjektívny pocit odvolateľa nie je v tomto smere určujúci. Podstatné skutočnosti
odôvodňujúce irelevanciu tvrdenia o konaní „vylúčeného sudcu“ sú jednak výslovné vylúčenie podania
námietkyzaujatostisamotnýmnavrhovateľom(nač.l.15spisu) azároveňvyjadreniezákonnejsudkyne,
ktorá sa vo veci necítila byť zaujatá ( na č.l. 35 spisu). Nadväzne v tomto štádiu nie je daný právny
dôvod na posudzovanie nezaujatosti konajúceho sudcu nadriadeným súdom.

Odvolateľ poukazuje aj na niektoré rozhodnutia Krajských súdov v Trnave, Nitre a Prešove o vylúčení
všetkých sudcov konajúceho/okresného súdu, v tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť tak na
skutočnosť, že tieto rozhodnutia nie sú v predmetnej veci záväzné (§ 135, § 226 O.s.p.), ako aj na
rozhodovaciu prax Krajských súdov v Banskej Bystrici, Trenčíne, Košiciach, Bratislave, (ktoré zhodneako konajúci odvolací súd nevideli dôvod pre vylúčenie sudcu v okolnosti, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu) a predovšetkým na aktuálnu
aplikačnú prax Najvyššieho súdu SR, ktorá sa pri zohľadnení teórie zdania v prevažujúcej miere prikláňa

k záveru o povinnosti sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, pričom samotná
skutočnosť, že predmetom konania je údajný nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva
funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda nie je daný dôvod pre jeho vylúčenie. Osobitosť vzťahu
sudcu k štátu umožňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda
aj vo veciach týkajúcich sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu sudcovskej funkcie má, ako aj

vo veciach týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu (viď uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 54/2012, resp. 1Nc 16/2012).
Zároveňplatí,žeprocesnýpostojúčastníkakonaniazásadnenemôžebezďalšiehoznamenaťpovinnosť
všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy a procesné úkony a rozhodovať podľa nich (rozhodnutie
Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 329/2004). Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie totiž nie
je záväzok súdu rozhodovať v súlade so skutkovými a právnymi názormi účastníka konania.

Problematickým sa javí vymedzenie procesného stavu, ktorý vzal okresný súd za základ aktuálne
posudzovaného rozhodnutia. Z obsahu odôvodnenia je možné (opodstatnene) nadobudnúť dojem, že
nepreukázanie predbežného prerokovania nároku je viac predpokladom/ domnienkou prvostupňového
súdu, ako jeho jednoznačne ustáleným záverom.
Obdobne nie je zrejmé, ako sa vyporiadal s dôkaznou povinnosťou navrhovateľa; osobitne s možnosťou

jej splnenia nielen predložením konkrétneho dôkazu, ale aj iba jeho (jednoduchým) označením. V tejto
súvislosti odvolací súd zo všeobecného hľadiska uvádza, že je namieste vyžadovať od účastníka/
navrhovateľa predloženie dôkazu, ktorý je výsledkom jeho vlastnej činnosti, bol ním vytvorený a teda
logicky musí byť v jeho dispozícii. Prenášanie dôkaznej povinnosti v takomto prípade na protistranu,
napr. tým že predmetná písomnosť jej mala byť zaslaná, nie je opodstatnené. Najmä za situácie, že nie je

preukázané prijatie konkrétne individualizovanej písomnosti (navyše v celom jej relevantnom rozsahu).
Taktiež v prípade zastavenia konania pre nepreukázanie predbežného prerokovania nároku musí byť z
odôvodnenia dotknutého rozhodnutia zrejmé, prečo okresný súd nepostúpil vec príslušnému orgánu. Na
jednej strane totiž okresný súd uzavrel, že predbežné prerokovanie nároku ministerstvom je špecifickou
podmienkou prebiehajúceho súdneho konania (súdnemu konaniu má predchádzať iné konanie), ale z

konštatovania jeho nepreukázania nevyvodil aj (popri zastavení konania) subsidiárny výrok o postúpení
veci.
Napokon úlohou okresného súdu bolo právne vyhodnotiť súvislosti vyplývajúce z ust. § 16 ods. 2
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v zmysle ktorého neodstránenie
nedostatkov žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nebráni poškodenému domáhať sa (za splnenia

ostatných zákonných podmienok) uplatnenia nároku na všeobecnom súde. Osobitne, ak z vyjadrenia
odporcu sa javí pravdepodobným, že návrh na predbežné prerokovanie žiadosti podaný bol, avšak len
nemal všetky náležitosti.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie prípustné.