Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. august 2012

Súd: Okresný súd Topoľčany
Spisová značka: 11Er/666/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4609206103
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martina XXXGogová
ECLI: ECLI:SK:OSTO:2012:4609206103.2

Uznesenie

Okresný súd Topoľčany v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom v Bratislave, Pribinova
25, proti povinnému: E. J., nar.: XX.XX.XXXX, F. XXXX/XX, XXX XX V., o vymoženie 307,38 eur s prísl.,
vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 60,
821 08 Bratislava, Ex 7998/09 takto

r o z h o d o l :

I. Súd exekúciu vyhlasuje za neprípustnú.

II. Súd exekúciu zastavuje.

II. O trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava,
č.k. SR 04634/09 zo dňa 03.06.2009 (ďalej len rozhodcovský rozsudok), pre vymoženie sumy 307,38
eur s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 299,42 eur od 28.12.2008 do zaplatenia, trov
predchádzajúceho konania vo výške 127,16 eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského
rozsudku. Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré mu bolo udelené dňa 29.09.2009 na vymoženie uloženej
povinnosti zaplatiť sumu 307,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 299,42
eur od 28.12.2008 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania vo výške 127,16 eur a všetky účelne
vynaložené trovy exekúcie.

Exekučnýmtitulomvovecijerozhodcovskýrozsudok,ktorýmbolapovinnémuuloženápovinnosťzaplatiť

oprávnenému v exekúcii uplatňované nároky. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že
právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným
a povinným, ktorý ju riadne neplnil. Podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku suma 307,38 eur
pozostávaznesplatenéhoúveruapoplatkuzajehoposkytnutievovýške299,42eur,úrokovzomeškania
vo výške 0,00 eur vypočítaných k 28.12.2008 a poplatku za upomienku vo výške 7,96 eur.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej len EP) súd exekúciu
zastaví, ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať.

Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej len EP) exekúciu môže súd
zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 EP exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený

výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 EP súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že súd je povinný aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení

exekúcie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods. 1 ZoRK,
napr. či plnenie, na ktoré zaväzuje, nie je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo či odporuje
dobrým mravom. Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre
účastníkov rozhodcovského konania účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Účinky
právoplatného rozsudku v Občianskom súdnom poriadku nie sú upravené, teória však rozoznáva

dvojaké účinky právoplatnosti - tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia
vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne
opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia
vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový
právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), o ktorom nemožno znova konať a ktorý

je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná,
teda rozhodnutie buď je, alebo nie je, napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, z materiálnej
právoplatnosti existujú výnimky. Jenou z nich je aj materiálna právoplatnosť rozhodcovských rozsudkov.
Prejavom takejto výnimky je aj ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré v sebe zakotvuje prieskumný inštitút
- prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu, ktorý rozhoduje vo veci výkonu rozhodnutia.

Toto ustanovenie umožňuje exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému
rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád v tomto ustanovení uvedenú. Exekučný súd je
teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne
právoplatný nebol - nie je ním viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku, môže teda
skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie exekúcie uvedené v § 57 EP, či sú tu nedostatky uvedené v

§ 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto
samostatne posúdiť, napr. či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní, ale je

oprávnený posúdiť aj obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej
možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom. Aby bolo možné
preskúmať rozhodcovský rozsudok podľa uvedených hľadísk, bolo potrebné preskúmať aj listiny, na
základe ktorých vznikol medzi oprávneným a povinným záväzkovo právny vzťah, z dôvodu porušenia
ktorého došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku.

Zo zmluvy o úvere číslo 44381665 zo dňa 03.06.2009 (ďalej len zmluva) a jej súčasti - všeobecných
podmienok poskytnutia úveru (ďalej len všeobecné podmienky alebo VP) bolo zistené, že oprávnený
poskytol povinnému úver vo výške 5.000,-Sk. Povinný sa zaviazal zaplatiť oprávnenému úver zvýšený
o príslušný poplatok vo výške 4.840,-Sk, t. j. celkom sa zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 9.840,-Sk

v 12-tich mesačných splátkach po 820,-Sk. Zo všeobecných podmienok vyplýva, že tretina príslušného
poplatku, ktorý sa povinný zaviazal oprávnenému zaplatiť vo výške 4.840,-Sk, predstavuje dohodnutý
úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou (bod 13 VP).

V zmluve (všeobecných podmienkach) oprávnený upravil viaceré sankcie, ktoré by povinný mal uhradiť
v prípade porušenia zmluvy. Medzi tieto sankcie patrí povinnosť povinného v prípade, že sa celý dlh
stane splatný naraz podľa bodu 4 VP zaplatiť oprávnenému úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej
sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa celý dlh stal splatný, až do dňa jeho uhradenia (bod 06VP). Ďalšou sankciou vyplývajúcou z VP (bod 4) je zmluvná pokuta vo výške 9,96 eur za každý jeden
prípad omeškania s platením niektorej splátky sedem dní a viac. Podľa bodu 4 VP, ak povinný neuhradí
včas štyri po dve idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku

alebo časť poslednej splátky, stáva sa celý dlh splatný okamžite. Dlžník má možnosť uhradiť dve po sebe
idúce splátky, prípadne len časti dvoch po sebe idúcich splátok v oboch prípadoch spolu so zmluvou
pokutou vo výške 9,96 eur. Z bodu 4 VP vyplýva pre povinného aj povinnosť uhradiť oprávnenému
paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej v sume 1,99 eur za každú zaslanú upomienku
v prípade porušenia podmienky zmluvy do 5 dní od doručenia písomnej výzvy na úhradu. Všeobecné

podmienky obsahujú aj rozhodcovskú doložku (bod 17). Podľa rozhodcovskej doložky všetky spory
vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Karloveské
rameno 8, Bratislava, IČO: 35922761, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa

táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy na

účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové

náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy veriteľom je
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania;
v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 Občianskeho zákonníka (OZ) účinného v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľskými zmluvami
sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona,

ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ
je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 2 OZ účinného v čase uzavretia zmluvy ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet
plnenia alebo cenu plnenia.

Podľa § 53 ods. 3 OZ účinného v čase uzavretia zmluvy za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve.

Podľa § 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzavretia zmluvy neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.Podľa § 54 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto
zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu
tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu

spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa Smernice Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účastní spotrebiteľa,

musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez
návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim
alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, či je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné previesť
také posúdenie v rámci obdobných podobných riadení na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o
neprimeranú doložku prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.

Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(čl. 3 ods. 1) zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

PodľaSmerniceRadyč.93/13/EHSz5.4.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách(čl.
3 ods. 2) podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ
preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou
štandardnou zmluvou.

Podľabodu1písm.e)prílohySmerniceRadyEurópskejúnieč.93/13/EHSz5.4.1993nekalápodmienka
uvedená v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka na spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok,
aby zaplatil neprimerane vysokú kompenzáciu.

Podľa bodu 1 písm. q) prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 nekalá podmienka uvedená
v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podniknúť právnu akciu alebo realizovať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne
arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dokazovania podľa

aplikovateľného práva, hoci táto povinnosť prislúcha inej strane kontraktu.

Podľa § 3 Občianskeho zákonníka (OZ) výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Súd preskúmal zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi a všeobecné podmienky a zistil, že medzi
účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo, pričom úver
poskytnutý povinnému je spotrebiteľským úverom, a to z nasledovných dôvodov. Predmetom zmluvy o
úvere bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru. Oprávnený je podnikateľom,

pričom medzi predmety jeho činnosti patrí aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým
spôsobom. Oprávnený teda pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti a ako veriteľ zo zmluvy mal preto pri jej uzatváraní postavenie dodávateľa. Pokiaľ ide o
povinného, ktorý je dlžníkom zo zmluvy o úvere, z jeho označenia v zmluve je nepochybné, že zmluvu
uzatváral ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej

podnikateľskej činnosti. Účel poskytnutia peňažných prostriedkov v zmluve uvedený nie je. Definíciu
spotrebiteľa upravuje Občiansky zákonník, ktorý je predpisom všeobecným (lex generalis) a aj zákon o
spotrebiteľských úveroch, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave predpisom špeciálnym (lex specialis).
Úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže
stavu, v ktorom by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských

zmluvách v OZ s poukazom na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone - o spotrebiteľských
úveroch. Nad princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho pred predpisom všeobecným tu totiž
zmysel úpravy kladie princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná úprava problém neriešivôbec, nečiní tak úplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je
celkom nesporné, či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na

iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2). Spotrebiteľom podľa OZ
(§ 52 ods. 3) je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z výkladu úpravy OZ treba dospieť k tomu,
že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje
konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej

zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu
osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Úprava spotrebiteľa obsiahnutá v OZ
je teda širšia ako úprava obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských úveroch. Nespotrebiteľský charakter
zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ). Keďže povinný
ako dlžník pri uzatváraní a plnení zmluvy konal ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a úver jej nebol poskytnutý na účel zamestnania,
povolaniaalebopodnikania,malpostaveniespotrebiteľapodľaZoSÚajpodľaOZ.Nakoľkonebolzistený
dôvod, pre ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval (§ 1 ods. 2), je úver
poskytnutý oprávneným povinnému spotrebiteľským úverom.

Dobré mravy sú zákonu neodporujúce mimoprávne spoločenské normy správania sa akceptované v
danom čase v rámci určitej spoločenskej skupiny, ktoré zodpovedajú požiadavke spravodlivého, teda
vyváženéhousporiadaniavzájomnýchprávapovinnostíúčastníkovspoločenskýchvzťahov,ktorétakéto
normy správania upravujú. V zmysle § 4 ods. 5. zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými

tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej
pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní
dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť
zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Táto zákonná definícia je vytvorená na účely ochrany
spotrebiteľa, ako je však zrejmé z jej znenia, zodpovedá aj všeobecnému chápaniu dobrých mravov

resp. konania proti nim.

Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi konania, sa aplikujú
spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia,
ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola

spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva (§ 262 ods. 1 ObZ), alebo
či sa jedná o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 ObZ). Právne normy upravujúce spotrebiteľské právne
vzťahy sú pritom kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť dohodou zmluvných
strán a ani inak. Znenia spotrebiteľských právnych noriem sú všeobecne známe a veriteľ ako dodávateľ,
ktorý v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov podniká a má teda, na rozdiel od spotrebiteľa,

vyššiu úroveň informovanosti, by mal uzatvárať také zmluvy, aby podmienky v nich boli v súlade s
ustanoveniami spotrebiteľského práva a nie v rozpore s ním a nemal by sa snažiť ich obísť cez rôzne
zmluvné dojednania, ktoré spotrebiteľ nemá možnosť nijako ovplyvniť a ktorými sa v konečnom dôsledku
spotrebiteľvzdávasvojichprávalebosiinakzhoršujesvojepostavenie,čospotrebiteľsképrávovylučuje.

Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou o spotrebiteľskom úvere (podľa § 2
ZoSÚ). Takáto zmluva musí okrem iného obsahovať aj náležitosti ustanovené v § 4 ods. 2 ZoSÚ, medzi
ktoré patrí aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ktorá je vyjadrením skutočnej ceny
spotrebiteľského úveru. Ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 ZoSÚ), čo znamená, že sa

na uvedené poplatky a úroky v zmysle uvedenej právnej fikcie neprihliada. V zmluve uzavretej medzi
účastníkmikonaniaúdajoročnejpercentuálnejmierenákladovabsentuje,povinnémuposkytnutýúverje
tedabezúročnýabezpoplatkov(ajkeďzozmluvyvyplývajú,neprihliadasanane).Súčasťousumy,ktorú
bol povinný zaviazaný rozhodcovským rozsudkom zaplatiť, je však aj príslušný poplatok. Rozhodcovský
rozsudok tak z dôvodu, že zmluva neobsahuje údaj o RPMN, zaväzuje povinného aj na zaplatenie

právom nedovoleného plnenia.

Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky
vyplývajúcej zo všeobecných podmienok. Nakoľko medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah,bola rozhodcovská doložka podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút
neprijateľnej (nekalej) podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy, t. j. bolo posúdené,
či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy, teda v rámci

oprávneným vopred pripravených zmluvných dojednaní, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy a nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči
dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka). Význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s
ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná

osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon
verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc
rozhodnúť ich spor.

Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba
chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje
silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny
formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej
tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu

zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu
zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď. Súd
preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva aj
z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ vzdával v spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade
rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom.

Rozhodcovská doložka, z ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov,
znemožňuje voľbu povinného (spotrebiteľa) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak
podá žalobu oprávnený (dodávateľ). Ak aj rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a
rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí

spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie,
ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným dodávateľ. Rozhodcovskú doložku
je treba preto vykladať tak, že neodporuje ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ iba vtedy, ak práva
v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ, čo nie je tento prípad, pretože v tomto exekučnom
konaní na základe rozhodcovského rozsudku uplatňuje práva dodávateľ, ktorý aj podal návrh na

začatie rozhodcovského konania. Ďalej je nepochybné, že rozhodcovskú doložku si povinný osobitne
nevyjednal, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ako zmeniť, alebo ovplyvniť jej
obsah (mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam). Len veľmi ťažko
pritom možno predpokladať, že si dlžník bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Dokonca vzhľadom na formu a spôsob, akým sú úverové zmluvné

dojednania oprávneného písané, je odôvodnená obava, že spotrebiteľ ani nemal možnosť si ich vôbec
riadne prečítať a dôsledne sa s nimi oboznámiť a teda aj pochopiť ich význam a následky. Rozhodcovská
doložka je v neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania,
nakoľko v prípade riešenia sporu by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je bydlisko povinného
(spotrebiteľa), čo neplatí v prípade rozhodcovského konania.

Rozhodcovská zmluva (bez ohľadu na formu akou bola uzavretá), ktorá síce poskytuje spotrebiteľovi
možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, ale v prípade, že rozhodcovské konanie iniciuje dodávateľ a
spotrebiteľ sa musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, je iba iluzórna, pretože trvá iba do podania
návrhu na začatie rozhodcovského konania dodávateľom. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je

pritom zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské
konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi.

Rozhodcovskú doložku súd posúdil vzhľadom na všetky uvedené dôvody za neprijateľnú podmienku
spotrebiteľskej zmluvy. Podstatné pritom ďalej je, že v rozhodnutí C-168/05, Mostaza Claro Európsky

súdny dvor vyložil, že rozhodcovský nález v spore zo spotrebiteľskej zmluvy nie je treba zrušiť spôsobom
predpokladaným národným právom pre zrušenie rozhodcovského nálezu (rozsudku), ale súd má
kedykoľvek prihliadať na neplatnosť takého rozhodcovského nálezu. Táto možnosť priznaná súdu bola
posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä sohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo
má ťažkosti s ich uplatnením. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je rozhodcovský rozsudok,
teda vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky - neprijateľnej rozhodcovskej doložky.

Zmluva obsahuje aj ďalšie neprimerané zmluvné podmienky, pričom jednou z nich je aj dohoda o
úroku z omeškania vo výške 0,25% denne (91,25% ročne) z dlžnej sumy. Táto sankcia (rovnako ako
ďalšie - zmluvné pokuty, poplatok za upomienky) nebola dohodnutá v úverovej zmluve, ale je súčasťou
všeobecných podmienok, ktoré sú na predtlačenom tlačive, sú všeobecne koncipované pre veľký počet

dlžníkov (spotrebiteľov) a teda nie sú individuálne dojednané a je nepochybné, že povinný nemal
možnosť ich zmeniť. Podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho
zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 OZ). Povinnosti spotrebiteľa sú preto limitované
ustanoveniami Občianskeho zákonníka bez ohľadu na právnu formu, ktorú dodávateľ so spotrebiteľom
uzatvorili (napr. či došlo k dohode o voľbe práva, alebo ide o tzv. absolútny obchod). Týka sa to aj úroku
z omeškania, ktorý preto patrí veriteľovi iba podľa predpisov občianskeho práva, teda podľa § 517 ods.

2 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a nie podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Rozhodcovským súdom bol úrok z omeškania priznaný oprávnenému vo výške 0,25% denne zo sumy
299,42 eur od 28.12.2008 do zaplatenia pričom z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že
rozhodcovský súd vychádzal z bodu 6 všeobecných podmienok (tento bod je v rozsudku citovaný), teda
zo zmluvného dojednania, ktorým malo dôjsť k dohode účastníkov o úroku z omeškania. Ustanovenia

§ 517 ods. 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. však dohodu zmluvných strán o výške
úroku z omeškania nepripúšťajú (ani nepripúšťali) a naopak stanovujú jeho výšku, resp. spôsob jeho
určenia v závislosti od výšky diskontnej, resp. základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska (do
31.12.2008) a základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky (od 1.1.2009). Zmluvná povinnosť
zaplatiť riadne a včas je základnou povinnosťou dlžníka, na druhej strane výška zabezpečenia je v

tomto prípade zjavne neprimeraná a podľa názoru súdu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ) ako
aj pre neprijateľnosť (§ 53 ods. 4 písm. k/ OZ) absolútne neplatná. Nie je zlučiteľné s dobrými mravmi,
že pre porušenie právnej povinnosti (hoc takej významnej v právnom vzťahu) je dojednané sankčné
zabezpečenie predstavujúce v ročnom vyjadrení takmer 100% istiny. Zmluvné dojednanie o úroku z
omeškaniajevzhľadomnauvedenédôvodyneprijateľnouzmluvnoupodmienkouspotrebiteľskejzmluvy.

Okrem toho je nepochybné, že úrok z omeškania, keďže bol priznaný zo sumy 299,42 eur, bol priznaný
oprávnenému aj z právom nedovoleného plnenia, t. j. z príslušného poplatku, ktorý je súčasťou uvedenej
sumy. Úrok z omeškania z príslušného poplatku za poskytnutie úveru je tak (bez ohľadu na jeho výšku)
právom nedovoleným plnením.

Povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný nahradiť oprávnenému trovy rozhodcovského
konania. Aj v tejto časti je rozhodcovský rozsudok v rozpore s dobrými mravmi. V rozsudku sa
konštatuje,ženáhradatrovkonaniabolaoprávnenémupriznanáakoúspešnémuúčastníkovi.Naúspech
oprávneného v rozhodcovskom konaní však s poukazom na výsledky preskúmania rozhodcovského
rozsudku,keďbolozistené,žejevrozporesozákonomapretoaninemôžebyťpodkladomprevykonanie

exekúcie, nemožno prihliadať.

Súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody v zmysle citovaných zákonných ustanovení exekúciu zastavil.
Rozhodol tak z dôvodu, že zistil rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom. Rozhodcovský rozsudok
zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, pričom aj samotné rozhodcovské

konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, vychádza z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej
zmluvy. Nároky, ktoré aj keď sú priznané exekučným titulom, ale vychádzajú z neprijateľných podmienok
obchádzajúcich právne normy spotrebiteľského práva, nemožno vymáhať v rámci exekúcie, pretože
takýto výkon práva by bol v rozpore s dobrými mravmi. Na rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
podmienku je potrebné aplikovať § 53 ods. 5 OZ, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská doložka ako

neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe takejto rozhodcovskej doložky rozhodcovský
súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať rozhodcovský rozsudok.

Súd exekúciu zastaví, ak nepochybne zistí, že je daný dôvod na zastavenie exekúcie. Súd zistil dôvody
pre zastavenie exekúcie, preto ju zastavil, pričom tak postupoval aj v súlade so záverom vyplývajúcim

z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 322/2010-37 z 13.4.2011, v ktorom sa okrem
iného uvádza: „Okrem uvedeného ústavný súd považoval za potrebné reagovať aj na vyjadrenie
okresného súdu, že v zmysle § 57 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. júna 2010) je exekútor
povinný predložiť vec súdu bezodkladne potom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvodyna zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie, a v tejto súvislosti odkázať na svoju
konštantnú judikatúru (napr. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010, III. ÚS 329/2010 a iné), z ktorej vyplýva,
že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú

dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania.“

O trovách exekúcie súd podľa §-ov 251 ods. 4, 167 ods. 2 a 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku

rozhodne samostatným uznesením po ich vyčíslení súdnym exekútorom.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd
Topoľčany, písomne v troch vyhotoveniach.
Odvolanie musí mať náležitosti § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (musí z neho byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané

a datované) a § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (musí sa v ňom tiež uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha).
Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody
odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.