Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/220/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7202899709
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7202899709.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu

JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu: Q. Q., s.r.o. M. č. XX,
B., IČO: XX XXX XXX, zast. P.. P. O., advokát, T. kancelária O. & X., J. nám. č. 1, B., proti žalovanému:
T.-K. spol. s r.o. „v likvidácii", P. trieda č. XX, A., IČO: XX XXX XXX, zast. P.. F. K., advokát, A. č. XX,
E., o zaplatenie 34.110,60 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k.
31Cb/240/2002-308 zo dňa 2.9.2014 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 500,97 eur na účet
právneho zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v plnom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal v
lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku nahradiť žalovanému trovy konania vo
výške 8.290,80 eur, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného advokátovi JUDr. F. K..
Trovy konania v časti 1.472,61 eur predstavujú náhradu za zaplatený súdny poplatok a v časti 6.818,19
eur predstavujú nárok na nahradenie trov právneho zastúpenia žalobcu.

Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 33.110,60 eur
(1.027,616,00 Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6% z dlžnej sumy ročne od 18.11.2000
do zaplatenia, na základe nájomnej zmluvy z 5.12.1996 na prenajatie dvoch pozemkov žalovaného.
Dňa 17.11.1997 uzavreli účastníci Dodatok č. 1, v ktorom sa dohodli, že nájomné za obdobie od
1.1.1998 do 31.12.2004 bude činiť 1.500.000,00 a ak dôjde k uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy na
predmetné pozemky, tak sa stane jednorazová úhradu nájomného zálohovou platbou na kúpnu cenu.

Dňa 15.12.1998 sa účastníci dohodli, že nájomné na rok 1998 bude činiť 250.000,00 Sk a dňa 29.4.1998
uzavreli kúpnu zmluvu, na základe ktorej previedol žalovaný do vlastníctva žalobcu pozemky (ktoré
boli predmetom nájmu) nachádzajúce sa v katastrálnom území Košice - Juh - parcela č. XXXX/X o
výmere 2.076 m2 a parcela č. XXXX/X o výmere 251 m2. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 1.550,00
Sk/m2, t.j. celkovo vo výške 3.606.850,00 Sk a na túto mala byť zarátaná zálohová úhrada nájmu vo
výške 1.500.000,00 Sk podľa Dodatku č. 1 nájomnej zmluvy. Do vlastníctva žalobcu však na základe
citovanej kúpnej zmluvy prešiel iba pozemok -parcela č. XXXX/X. o výmere 251 m2 za dohodnutú cenu

389.050,00 Sk. Vlastníctvo k pozemku - parcela č. XXXX/X na žalobcu neprešlo, pretože návrh na
vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu bol príslušným orgánom zamietnutý s odôvodnením priority
návrhov na zápis do katastra nehnuteľností, nakoľko žalovaný medzičasom previedol vlastnícke právo
k tomuto pozemku na spoločnosť M., spol. s r.o.. Žalobcom uplatnená pohľadávka 1.027.616,00 Skteda predstavuje žalobcom uplatnený nárok na vrátenie rozdielu na uhradenej zálohe nájomného vo
výške 1.500.000,00 Sk a položiek: 389.050,00 Sk uhradená kúpna cena za parcelu č. XXXX/X a nároku
na alikvotnú časť nájomného za obdobie roka 1998 vo výške 83.334,00 Sk - konkrétne za obdobie od

1.1.1998 do 29.4.l998. Podľa tvrdenia žalobcu bola nájomná zmluva ukončená ku dňu 29.4.1998, t.j.
konkrétne ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy na prevod vlastníckeho práva k prenajatým pozemkom v
prospech žalobcu.

Dňa 2.6.2006 žalobca zobral žalobu ohľadom uplatneného úroku z omeškania za obdobie do 1.7.2001
čiastočne späť, pretože tieto úroky z omeškania boli uhradené na základe jednostranného zápočtu
žalobcu voči pohľadávke žalovaného titulom trov konania vo výške 110.612,00 Sk, pričom tento zápočet
urobil žalobca listom zo 6.7.2004. Konanie o tejto časti nároku žalobcu bolo zastavené jedným z výrokov
rozsudku súdu prvého stupňa z 18.4.2007.

Žalovaný najprv navrhol, aby súd žalobu v rozsahu nad čiastku 375.338,00 Sk zamietol z dôvodu, že za
obdobie od 1.1.l998 do 7.7.2000 má voči žalobcovi nárok na úhradu nájomného vo výške 625.000,00
Sk v zmysle Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve. Ďalej mu voči žalobcovi vznikol nárok na uhradenie
kúpnej ceny vo výške 389.050,00 Sk za predaj pozemku - parcela č. XXXX/X a ďalej zo zaplatenej

zálohy 1.500.000,00 Sk uhradil žalobcovi čiastku vo výške 110.612,00 Sk a to tak, že voči uplatnenej
pohľadávke žalobcu si na pojednávaní 3.4.2006 započítal svoj nárok voči žalobcovi, pričom išlo o nárok
na náhradu trov súdneho konania, ktorý bol žalovanému priznaný rozsudkom Okresného súdu Košice
II sp.zn. XXC/XXX/XX. Dĺžku trvania nájmu do 7.7.2000 odôvodnil tak, že pri parcele č. XXXX/X tento
nájom trval do tohto dňa z dôvodu, že k tomuto dňu došlo k podpísaniu kúpnej zmluvy medzi žalovaným

a spoločnosťou M. Q., spol. s r.o. a čo sa týka parcely č. XXXX/X, tak nájom podľa žalovaného trval
do 13.9.2000, t.j. do dňa, keď bol príslušným správnym orgánom povolený vklad vlastníckeho práva v
prospech žalobcu.

Neskôr žalovaný podaním zo 6.6.2011 vzniesol námietku premlčania, z dôvodu, že Nájomná zmluva
z 5.12.1996 je absolútne neplatná a preto plnenie žalobcu (úhrada nájomného) poskytnuté podľa
tejto zmluvy je bezdôvodným obohatením, pričom ku dňu podania žaloby sa nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia premlčal. Neplatnosť zmluvy podľa žalovaného vyplýva zo skutočnosti, že
nájomná zmluva nebola riadne podpísaná a to ako žalovaným (Ing. P. K., ktorý zmluvu podpísal ako

prokurista nebol prokuristom žalovaného), tak aj žalobcom (prokuristi za žalobcu mali konať spoločne,
čo sa pri podpise zmluvy nestalo).

Súd z vykonaného dokazovania (Nájomnou zmluvou z 5.12.1996, Dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve

zo 17.11.1997, Kúpnou zmluvou z 29.4.1998, písomnými podaniami účastníkov konania - listom
žalovaného z 12.7.1999 a listom žalobcu zo 7.11.2000, výpismi z obchodného registra) súd zistil, že v
čase uzatvorenia Nájomnej zmluvy boli konateľmi žalovaného D.. P. K. (osoba, ktorá predmetnú zmluvu
za žalovaného podpísala) a D.. A. A.. Konatelia žalovaného v danom čase konali za žalovaného tak, že
písomnosti za spoločnosť podpisovali a za žalovaného konali spoločne. V čase uzatvorenia Nájomnej

zmluvy (5.12.1996) mal žalobca dvoch prokuristov - Q. P. a T. A.. Prokuristi žalobcu konali za žalobcu
tak, že mali povinnosť konať spoločne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia (§ 39, § 40 ods. 3 Občianskeho

zákonníka, § 13 ods. 1, 2, § 14 ods. 1, 4, 5, § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 451, § 456, § 100
ods. 1 a § 107 ods. 1.2 Občianskeho zákonníka) súd konštatoval, že Nájomná zmluva zo dňa 5.12.1996
nebola účastníkmi riadne podpísaná. Za žalobcu v rozpore so zápisom v obchodnom registri a tiež aj
v rozpore so zákonom podpísal túto zmluvu iba jeden prokurista Ing. Q. P. (hoci mal zmluvu podpísať
spolu s prokuristkou T. A.), pričom pri jeho podpise navyše absentuje obchodné meno žalobcu. Zmluva

nebola riadne podpísaná ani žalovaným a to z dôvodu, že konateľ žalovaného mal zmluvu podpísať
spoločne s druhou konateľkou A. A.. Vzhľadom na to, že žalobca, ani žalovaný nepodpísali príslušnú
nájomnú zmluvu riadne, súd konštatoval, že zmluva nebola podpísaná a táto skutočnosť má za následokabsolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Teda žalobcom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia je premlčaný, a preto súd žalobu zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s ust. § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p.. Úspešnému
žalovanému súd priznal náhradu trov konania vo výške 8.290,80 eur, ktoré v odôvodnení rozsudku
rozsiahlo špecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm.d/ O.s.p.), že
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p.) a
že rozhodnutie je nepreskúmateľné, v dôsledku čoho došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm.f/ o.s.p. v

spojení s § 205 ods. 2 písm.a/ O.s.p..

Poukázal na to, že z absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy prvostupňový súd dôvodil vznik
bezdôvodného obohatenia žalovaného, ako i premlčanie práva žalobcu na vydanie tohto bezdôvodného

obohatenia. Premlčaním s poukazom na ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka nadväzujúc
na § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka prvostupňový súd odôvodnil zamietnutie žaloby. Odhliadnuc
od skutočnosti, že uvedený právny záver prvostupňového súdu je v rozpore s právnym názorom
odvolacieho súdu prezentovaného v rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29.11.2010 č.k.
1Cob/55/2007-171, predmetný právny záver je nesprávny a navyše bez právnej relevancie k žalobou

uplatnenému nároku. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Vychádzajúc z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je zrejmé, že prvostupňový súd vec nesprávne posúdil, keďže aplikoval na
daný skutkový stav a právny vzťah nesprávny právny predpis. Z dikcie ustanovení § 261 ods. 1 a

nasl. Obchodného zákonníka vyplýva, že právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným sa spravujú
primárne práve ustanoveniami Obchodného zákonníka. Citujúc ust. § 387 ods. 1, 2, § 394 ods. 2 a § 397
Obchodného zákonníka má žalobca za to, že premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
v obchodnoprávnych vzťahoch je nevyhnutné posudzovať výlučne podľa ustanovení Obchodného
zákonníka a to podľa všeobecných ustanovení jeho tretej časti, upravujúcich premlčanie.

Poukazujúc na viaceré zásadné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR,
podľa ktorých skutočnosť, že Obchodný zákonník nemá vlastnú úpravu bezdôvodného obohatenia
neznamená, že záväzkový vzťah vzniknutý medzi tým, kto sa obohatil a tým, na ktorého úkor sa takto

obohatil, ešte neznamená, že takýto vzťah nemôže byť svojou povahou vzťahom obchodným. Ak je v
danom prípade záväzkový vzťah medzi účastníkmi vzťahom obchodným, má nepochybne obchodnú
povahu aj záväzkový vzťah vzniknutý z bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo preto, že pôvodný
právny dôvod odpadol.

Právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku má komplexnú povahu. Aj vzhľadom na to, že
Obchodný zákonník výslovne upravuje počiatok behu premlčacej doby a jej dĺžku aj pokiaľ ide o
právo na vydanie bezdôvodného obohatenia znamená, že tieto otázky je potrebné riešiť práve podľa
obecných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní (§ 391 a § 397). Keďže Obchodný zákonník

je v pomere k Občianskemu zákonníku predpisom zvláštnym (lex specialis), čo platí aj pre obecné
ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce premlčanie (§ 391 a § 397) v pomere k ustanoveniu
§ 107 Občianskeho zákonníka platí, že pri riešení otázky premlčania práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia v obchodných vzťahoch sa použije predovšetkým právna úprava obsiahnutá v Obchodnom
zákonníku. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok NS ČR sp.zn. 35Odo 619/2002 z 18.6.2003

a sp.zn. 29Odo 813/2001 z 27.8.2003 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo 57/2003 z
26.2.2004.Vzhľadom na uvedené odvolateľ má za to, že v danom prípade prvostupňový súd nepostupoval správne,
keď konštatoval, že žalobcom uplatnené právo, ktoré sám súd definoval ako bezdôvodné obohatenie,
teda ako právo na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy, sa premlčalo v dvojročnej premlčacej dobe v

zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

V ďalšom odvolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 29.11.2010 sp.zn.
1Cob/55/2007, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku a z ktorého jednoznačne vyplýva,

že na to, aby bolo možné o veci v súlade so zákonom a spravodlivo rozhodnúť, musí byť vykonané
dokazovanie na skutočnosti preukazujúce vôľu strán v okamihu uzatvárania zmluvy. Minimálne
tento právny názor Krajského súdu v Košiciach definujúci predpoklady zákonného a spravodlivého
rozhodnutia v tejto veci je a bol pre prvostupňový súd záväzný. Podľa žalobca sa prvostupňový súd
týmto záverom, ako ani pokynmi odvolacieho súdu týkajúcich sa obligatórneho skúmania rozsahu
skutkových zistení neriadil. Okrem iného odvolací súd uložil prvostupňovému súdu povinnosť dospieť

prostredníctvom ďalšieho dokazovania k celému radu skutkových zistení, ktoré sú definované na strane
4,5 a 6 citovaného rozhodnutia.

Keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje akákoľvek zmienka o tom, či sa takýmito

skutkovými zisteniami súd zaoberal, či k nejakým dospel a či vykonal relevantné dôkazy, nie je žalobcovi
jasné, či bol skutkový stav zistený v rozsahu, aký je potrebný „.... na zákonné a spravodlivé rozhodnutie
veci .....“.

Vzhľadom na uvedené je tak vadou napadnutého rozsudku nielen nedostatočnosť v skutkových
zisteniach, ale i v jeho nepreskúmateľnosti. Poznanie toho, či a ak áno, tak ako sa prvostupňový súd
vysporiadal s podstatnými otázkami a skutkovými zisteniami, ktoré považuje aj odvolací súd v danej
veci za predpoklad zákonného a spravodlivého rozhodnutia, je predsa imanentnou súčasťou práva na
súdnu ochranu.

Preto je podľa žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný, v dôsledku čoho
došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm.f/ O.sp. v spojení s § 205 ods. 1 písm.a/ O.s.p.. Odňatím
možnosti konať pred súdom v zmysle uvedeného ustanovenia treba rozumieť taký postup súdu, ktorým

sa účastníkovi konania odníma možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu priznáva O.s.p. (R
50/1997).

V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 147/2001 a sp.zn.

5Cdo88/99,akoajnaNálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS26/1994,zktoréhovyplýva,žeobsahpráva
na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené
relevantné konanie súdov SR. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je porušením ústavou
zaručeného práva na súdnu ochranu. Článok 46 ods. 1 Ústavy je potrebné vykladať v spojitosti s čl. 51

a čl. 2 ods. 2 Ústavy. V spojení s čl. 51, pokiaľ ide o spôsob, ktorým sa každý môže domáhať svojho
práva, a to len v medziach zákona, ktorými sa čl. 46 Ústava SR vykonáva.

Vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu SR, súčasťou práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces je, aby súd vo veci na skutkový stav aplikoval platný a účinný právny predpis, objektívne posúdil
všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie z hľadiska relevantných právnych predpisov v zmysle
zásady iura novit curia a starostlivo sa zaoberal vecou tak, aby poskytol účinnú právnu ochranu (sp.zn.
II. ÚS 71/97, sp.zn. III. ÚS 64/2000, sp.zn. IV. ÚS 77/02, sp.zn. II. ÚS 249/04), pričom rozhodnutie
všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené a vysporiadať sa s

tými argumentmi účastíka, ktoré sú vo veci relevantné (sp.zn. III. 119/03, sp.zn. IV. ÚS 115/03). Súčasťou
práva na spravodlivý proces je aj riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu. Účastník konania má právo na
to, aby sa súd vysporiadal s jeho argumentmi (námietkami), ktoré sú relevantné (rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva vo veciach H. proti Belgicku z roku 1987, Van de Hurk proti O. z roku 1994 alebo
J. K. proti V. z roku 1994).

V závere poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/171/2005
z 27.4.2006, podľa ktorého: „ Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so
špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti

súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia
právezvolenýmspôsobom)odnímamožnosťnáležiteskutkovoaprávneargumentovaťprotirozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
právanaspravodlivésúdnekonanie,tátovadazakladáiprípustnosťdovolaniapodľa§237písm.f/O.s.p.
a zároveň aj dôvodnosť podaného odvolania. I s prihliadnutím na obsah vyššie zmienenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie a Ústavného súdu Slovenskej republiky to však znamená,
že za prekonaný treba považovať názor považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len
za tzv. inú vadu konania (R 11/98)“.

V závere žalobca uviedol, že pre prípustnosť dovolania nie je rozhodné, či bola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom v odvolacom konaní alebo pred súdom prvého stupňa (R ČR 25/93).

Žalovaný považuje odvolanie žalobcu za zjavne nedôvodné a má za to, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa je správne. Súd prvého stupňa správne zistil vo veci skutkový stav, vec správne právne posúdil
a ani žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom.

Vo svojom odvolaní voči rozsudku žalobca poukazuje na 4- ročnú premlčaciu dobu upravenú

Obchodným zákonníkom. Tvrdenie žalobcu nie je správne, pretože žalovaný nemá v podnikateľskej
činnosti činnosť prenájom nehnuteľností. Keby aj súd vyvodil, že na tento prípad sa mal aplikovať
Obchodnýzákonník,nárokžalobcujeajtakpremlčaný,pretožežalobupodalaž4.7.2002akpeňažnému
plneniu na základe absolútne neplatnej písomnej nájomnej zmluvy došlo 15.12.1997, teda po uplynutí
4 ročnej premlčacej doby.

Navyšežalovanýuviedol,ženeplatnosťnájomnejzmluvyspôsobilsámžalobca,ktorýpredmetnúzmluvu
vypracoval a ktorá je označená aj jeho logom.

Konanie pred súdom prvého stupňa netrpí žiadnou vadou, pre ktorú by súd prvého stupňa odňal
žalobcovi možnosť konať pred súdom a ani sám žalobca žiadnu právne relevantnú vadu v odvolaní
neuviedol.

Preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zároveň priznal žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania v sume 500,97 eur t.j. za jeden právny úkon (vyjadrenie k odvolaniu)
á 492,93 eur + režijný paušál 8,04 eur.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa zásad uvedených v ust. § 212
O.s.p. aj s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec po právnej stránke posúdil v súlade so zákonom,
a preto aj správne rozhodol.Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.)
a na doplnenie dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa a k odvolaniu žalobcu
uvádza nasledovné:

Súd prvého stupňa správne konštatoval, že nájomná zmluva uzavretá 5.12.1996 nebola uzavretá platne
z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku.

Za takejto situácie žalobcova úhrada vo výške 1.500.000,00 Sk, ktorú uskutočnil 15.12.1997 bola
plnením z neplatného právneho úkonu a teda ide o bezdôvodné obohatenie.

Pochybil však konštatovaním, že právo na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia sa premlčalo
najneskôr 5.12.1999.

Totiž podľa ustálenej súdnej praxe (napr. Nález ÚS SR 214/04) aj keď bezdôvodné obohatenie sa
premlčuje podľa Občianskeho zákonníka, avšak dĺžka lehoty je v obchodných vzťahoch zásadne odlišná
a do úvahy prichádza iba (všeobecná) štvorročná premlčacia lehota.

Aj pri takomto posudzovaní štvorročná premlčacia lehota v tomto prípade uplynula najneskôr 5.12.2001
a žaloba bola podaná na súde až 4.7.2002, t.j. po jej uplynutí.

Ostatné dôvody, uvedené v odvolaní sú preto pre rozhodnutie odvolacieho súdu právne bezvýznamné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny.

Žalovanýmalvodvolacomkonaníplnýúspech,apretoježalobcapovinnýnahradiťmutrovyodvolacieho
konania na účet jeho právneho zástupcu a to za jeden úkon (vyjadrenie k odvolaniu) 1x po 492,93 eur,

režijný paušál 1x 8,04 eur, spolu 500,97 eur (§ 142 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.