Rozsudok ,
Potvrdené, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/1074/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220725
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220725.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.KatarínyMarčekovejačlenovsenátu

Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21. júla
2014 č. k. 19C/610/2012-49 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
19. septembra 2014 č. k. 9C/610/2012-70, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov
konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a), bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 17 ods.
1, 2, § 19 ods. 1 veta prvá zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, § 41 ods. 1, 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zák. č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 14. 06.
2010 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo forme zápisnice
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, keď oprávneným
je POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, povinným F.. F. K., bytom L. XXXX/XA, Q. X.,
exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 09. 04. 2010 sp. zn. SR
01975/10 a predmetom exekúcie bolo vymoženie 1.605,89 eura s príslušenstvom. Dňa 15. 07.

2010 bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Uznesením Okresného súdu Komárno č. k. 5Er/555/2010-12 zo dňa 13. 01. 2011, bola zamietnutá
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, ktoré mu bolo doručené dňa 27. 01. 2011. Právnemu
zástupcovi oprávneného bolo citované uznesenie doručené dňa 28. 01. 2011. Zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na

zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak
nesprávny úradný postup súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupomaškodou.Keďžepredpokladomvznikuzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúnesprávnym
úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných predpokladov,je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné
skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak čo i len jeden z predpokladov nevyhnutný pre

vznik zodpovednosti za škodu nie je v konaní zistený a preukázaný, nedochádza k vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom a súd preto aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady
neskúma. V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Žalobca požaduje
od žalovaného náhradu majetkovej škody vo výške 6.510,40 eura a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo

výške1.302,08eura,atozdôvodunesprávnehoúradnéhopostupuexekučnéhosúdu,ktorýnemalvydať
poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej
žalovaným súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola exekučnému súdu doručená dňa 15. 07. 2010, pričom o tejto žiadosti súdneho exekútora
bolo exekučným súdom rozhodnuté dňa 13. 01. 2011, ktoré uznesenie bolo 27. 01. 2011 doručené

exekútorovi a právnemu zástupcovi oprávneného dňa 28. 01. 2011. Oprávnený tak už 29. 01. 2011 mal k
dispozícii informáciu o čase rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti exekútora na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie a tým aj o prípadnej škode a jej orientačnom rozsahu, ktorá mu mala vzniknúť dňom
nasledujúcim po vydaní vyššie citovaného uznesenia exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie

nároku bola žalovanému doručená 23. 04. 2012, exekučný súd vyššie citované uznesenie vydal dňa
13. 01. 2011, a preto má súd za to, že námietka premlčania je nedôvodná. Je pravdou, že o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo exekučným súdom rozhodnuté nie
v zákonnej 15-dňovej lehote, ale ani nie v omeškaní s rozhodnutím o veci viac ako 247 dní, tak
ako to uviedol žalobca. Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V predmetnej veci nie je splnený hneď prvý
predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny
úradný postup. Naopak, exekučný súd postupoval v súlade s Exekučným poriadkom a nesprávneho
úradného postupu sa nedopustil. Súd poukázal na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že

štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z
07. 05. 2013 sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom
ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne
okolnosti posudzovanej veci. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že exekučným titulom v exekúcii

bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2, zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo
odporuje dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v
§ 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2, písm. d) ExP v znení do 01. 06. 2011 je extrémne krátka na

to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych
a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie
NS SR sp. zn. Cdo 143/2011 z 18. 12. 2012). Je oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo

platnosťrozhodcovskejzmluvya vprípadezistenéhonedostatkukonštatovaťrozporrozhodcovského
rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp. zn.
6Cdo/1/2012 z 21. 03. 2012). Čo sa týka znaleckých posudkov č. 1/2013 a 1/2014, ktoré si v priebehu
konania dal vypracovať žalobca, súd ich vyhodnotil tak, že sú pre súdenú vec bez väčšieho významu.

Znalecký posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve
Európskej únie. Ak bol žalobca v procesnom postavení oprávneného v exekúcii špecifikovanej vyššie
toho názoru, že uznesenie exekučného súdu č. k. 5Er/555/2010-12 zo dňa 13. 01. 2011, ktorým bola
zamietnutá žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vecne nesprávne, nič mu
nebránilo, aby podal odvolanie, v ktorom mohol podrobne rozviesť svoju argumentáciu. Žalobca však

takýmto spôsobom pre súd z neznámych dôvodov nepostupoval, a preto citované uznesenie nadobudlo
právoplatnosť a následne na jeho základe exekučný súd ďalším uznesením exekúciu zastavil v súlade
s Exekučným poriadkom. Ďalší znalecký posudok č. 1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody žalobcu.
Tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpokladškody je bezpredmetný, vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nie sú preukázané zostávajúce dva
predpoklady nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný
postup a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Záverom súd uviedol, že

napriek oprávneniu exekučného súdu skúmať exekučný titul z hľadiska jeho formálnych a materiálnych
predpokladov a samotnej spôsobilosti exekučného titulu, ďalej možnosti exekučného súdu skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, pri ktorej si exekučný
súd vyhodnocuje jej prípadnú neplatnosť, v súdenej veci exekučný súd vydal uznesenie, ktorým zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nie v zákonom stanovenej 15-

dňovej lehote, čo je ale v súlade s príslušnými ustanoveniami ExP v čase rozhodovania
v exekučnej veci. Tým je nutné konštatovať, že nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. V záujme
hospodárnosti konania sa súd ďalším predpokladom, ktorým je existencia škody, vôbec nezaoberal.
Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup zistený nebol. O trovách konania súd

rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech,
nepriznal náhradu trov konania, lebo mu žiadne nevznikli a žiadne si ani neuplatnil a nešpecifikoval.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd 1. stupňa

nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia

potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012

Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska

ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym

aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá
je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces
a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku

konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné
štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods.
1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Uviedol tiež, že ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu

na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom
súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 19. septembra 2014 č. k. 9C 610/2012-70 súd 1. stupňa uložil žalobcovi
povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy zaplatil súdny poplatok za odvolanie zo ZEP a
odvolanie, ktorý je 20 eur + 3 eur podľa pol. 20a, 7a sadzobníka súdnych poplatkov.Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže žalobca len

hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným
postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehalo podanie
žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne

rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. V
prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo
nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková

povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného
práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivýsúdny procespodľačl.6ods.1Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladných
slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že
použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy

vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18 ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.
septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh žalobcom
podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné
v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo

konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu voči rozsudku súdu prvého stupňa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil, avšak odvolanie
žalobcu voči uzneseniu súdu prvého stupňa je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 6.510,40 eura
a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.302,08 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno

v exekučnej veci sp. zn. 5Er/555/2010. Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn.
SR 01975/10.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 citovaného zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §
15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok) exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 14. 06. 2010 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora a súdny exekútor podal
na Okresnom súde Komárno žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci

dňa 15. 07. 2010 a uznesením zo dňa 13. januára 2011 č. k. 5Er/555/2010-12 súd prvého stupňa žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60,
EX 7827/2010 zo dňa 15. 07. 2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Podľa názoru
odvolacieho súdu podľa Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, teda v čase
podania žiadosti o udelenie poverenia súdnym exekútorom, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva, že pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
základe rozhodcovského rozsudku, čo bolo aj v tomto prípade, lehota od 01. 06. 2010 neplatila, a
pokiaľ súd vydal uznesenie č. k. 5Er/555/2010-12, ktorým žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 15. 07. 2010 zamietol dňa 13. 01. 2011, teda v primeranej
lehote, takýmto konaním súdu 1. stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci.

Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka
konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danej veci pritom nebolo zistené,
že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom
čase. Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutím súdu v

primeranej lehote a preskúmaním exekučného titulu súdom 1. stupňa pri vydávaní žiadosti o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o možnosti
preskúmavania exekučného titulu v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútorasa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje
v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 -
3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011 a 4Cdo 31/2013). Keďže v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný

postup súdu 1. stupňa ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, odvolací súd, rovnako ako súd 1. stupňa,
dospel k záveru, že návrh navrhvoateľa je nedôvodný, výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať,
preto pokiaľ súd 1. stupňa návrh navrhovateľa zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom
k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania

viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo
dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní
veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa
nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom,
ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie

navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení,
ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd 1. stupňa citoval dané ustanovenie
v správnom znení, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. K trvaniu stavu právnej neistoty
odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu a vo veci

rozhodol v primeranej lehote nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie
veci v primeranom čase. Keďže v danej veci nebol navrhovateľom podaný návrh na prerušenie konania,

ako uvádza navrhovateľ v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani
rozhodovať. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdil.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa

uložil žalobcovi zaplatiť poplatok za odvolanie zo ZEP, odvolanie, ktorý je 20 + 3 eur podľa pol.
č. 20a, 7a sadzobníka súdnych poplatkov, odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním napadnutého
uznesenia. K námietke žalobcu uvedenej v odvolaní, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne
dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že stručné odôvodnenie rozhodnutia o
poplatkovej povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok a za čo bol stanovený, s

uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch vyhovuje
požiadavke dostatočného odôvodnenia a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom
z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou súdneho rozhodovania
je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri
koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej

povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu
odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale musí byť z neho
zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, podľa ktorého právneho predpisu, v akej
výške a podľa ktorej položky. Napriek uvedeným záverom odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že
pokiaľ súd 1. stupňa v danej veci uviedol, že ide súdny poplatok za odvolanie zo ZEP, odvolanie, ktorý

je 20 + 3 eur podľa pol. č. 20a, 7a sadzobníka súdnych poplatkov, takéto odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia ani uvedeným stručným požiadavkám na odôvodnenie nezodpovedá, keď v uznesení nie je
uvedené ani to, podľa ktorého zákona bol súdny poplatok žalobcovi uložený a okrem toho, ako prvé je
uvedené odvolanie zo ZEP a prvá výška súdneho poplatku 20 eur a položka 20a a ako druhé je uvedené
odvolanie a druhá výška súdneho poplatku 3 eur a položka 7a, čo je nesprávne a zmätočné, a preto aj

nedostatočne odôvodnené, preto z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ súd prvého
stupňa ukladal jedným uznesením viac poplatkových povinností, musí to byť uvedené tak, aby bolo pri
každej poplatkovej povinnosti z uznesenia zrejmé, za aký úkon, v akej výške a podľa ktorej položky a
ktorého právneho predpisu bola poplatková povinnosť uložená, čo v danej veci nebolo.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.