Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. september 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/311/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213189
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6412213189.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom 811 09
Bratislava,Pribinovaulicač.25,IČO:35807598,právnezastúpenéhoAdvokátskoukanceláriouFridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporkyni Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13,
v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o návrhu na prerušenie konania, o odvolaní

navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4C/142/2012-57 zo dňa 04. 12.
2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte len „O. s. p.“).

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že otázku, či sudcovia sú vylúčení z prejednávania a
rozhodovania veci so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom, nemôže riešiť
okresný súd. O tejto skutočnosti však už právoplatne rozhodol krajský súd svojimi rozhodnutiami a
samotná skutočnosť, že je súdom prejednávaná vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tohto súdu v inej veci, hypotézu právnej
normy uvedenú v § 14 ods. 1 O. s. p. nenaplňuje. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/727/2011. Nevzhliadol dôvod na prerušenie konania
ani v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., nakoľko v tomto prípade je daná súdu voľba, či konanie
preruší alebo urobí iné vhodné opatrenie. Navrhovateľ podľa okresného súdu nepredložil žiadny dôkaz o
tom, že by prebiehalo nejaké konanie, v ktorom by sa riešila otázka, ktorá by mala mať vplyv na žalobu,
týkajúcu sa náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na tieto skutočnosti návrh na
prerušenie konania zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie
navrhovateľ, keď uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c) a f) O. s. p. Tvrdil,
že prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že dôvod na prerušenie konania preukázal. Namietal
porušenie základného práva na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom, keď už v žalobe
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na
prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd v označených
skutočnostiach nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a
objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Sudca Okresného súdu

Žiar nad Hronom má pomer k veci. K takémuto názoru dospeli aj iné krajské súdy v Slovenskej republike,
ktoré v dôvodoch rozhodnutí o vylúčení sudcov konkrétneho súdu uviedli, že súd musí konať nestrannea musí sa navonok aj javiť ako nestranný. Navrhovateľ práve s vedomím, že názor krajského súdu vo
veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, podal ústavnú sťažnosť pre

porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu.
Namietal, že nie je prípustné, aby do rozhodnutia ústavného súdu sa v konaní o veci samej pokračovalo,
a aby tento naďalej vykonával úkony, a aby vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Navrhol preto napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust.

§ 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. napadnuté
uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.
K námietkam navrhovateľa, že napriek rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu

nadriadenéhootom,čije,aktorýsudcavylúčenýzprejednávaniaarozhodovaniaveci,musíokresnýsúd
prerušiť konanie vo veci samej do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti proti porušovaniu základných
práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sa vzťahuje odôvodnenie na druhej strane
v štvrtom odseku uznesenia okresného súdu, kde okresný súd uznal, že nie je oprávnený riešiť otázku,
či sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci a o tejto otázke musí rozhodnúť krajský

súd, ktorý aj rozhodol a okresný súd je jeho rozhodnutím viazaný.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola predložená sťažnosť navrhovateľa na porušovanie
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a mala sa týkať uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24NcC/261/2012. Otázku, či vo

veci rozhodoval vylúčený sudca však môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom
postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, nie ústavný súd v konaní o
sťažnosti navrhovateľa, ktorými namieta porušenie svojich základných práv tak, ako je uvedené vyššie,
a ako to vyplýva z uznesení Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS
89/2013zodňa06.02.2013,I.ÚS92/2013zodňa13.02.2013,ktorýmisťažnostiobchodnejspoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, odmietol pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.
Aj odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že samotná skutočnosť, že
navrhovateľ s rozhodnutím o námietke zaujatosti nie je spokojný a podal preto sťažnosť na Ústavný
súd SR, nie je dôvodom na prerušenie konania. V tejto veci už bolo o jeho námietke právoplatne

rozhodnuté a v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k.
3Cdo/102/2013 zo dňa 11. 03. 2013, keď v obdobnej veci týkajúcej sa tých istých účastníkov ako v tejto
veci, v zmysle ktorého sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne, a to len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Už v tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR zdôraznil, že

subjektívny názor účastníka konania nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania a výslovne uviedol, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá
sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Nc/14/2010).
Okresný súd teda dospel k správnemu názoru, že neexistuje dôvod na prerušenie konania ani podľa §

109 ods. 2 písm. c) O. s. p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca
význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.
Vzhľadom na tú skutočnosť, že žiadna z odvolacích námietok navrhovateľa nebola uplatnená dôvodne,
odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.