Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. marec 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoE/66/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811201277
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8811201277.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom
Astrová 2/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpeného Máčaj a Novák, s.r.o., so sídlom Karpatská 18,
811 05 Bratislava, proti povinnému Z. Z., bytom A. U. XX, Z. G. E., o vymoženie 1.566,62 Eur s prísl.,
vykonávanej súdnou exekútorkou JUDr. Vierou Uhríkovou, so sídlom Exekútorského úradu v Košiciach,
Letná 40, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou z 21.11.2011

č.k. 3Er/186/2011-13 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e uznesenie.

II. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ,,prvostupňový súd“) uznesením žiadosť súdnej exekútorky

JUDr. Viery Uhríkovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. Ex 252/2011, doručenú
tamojšiemu súdu dňa 23.2.2011 zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že „Okresnému súdu Vranov nad Topľou bola dňa 23.02. 2011 doručená
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pre vymoženie istiny s
príslušenstvom.

Súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom
oprávneného a exekučným titulom, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,
zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., sp. zn. WHB0110591, zo dňa 11.11.2010,
(ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného (t.j. Poštová banka, a.s.) a povinným vznikol

dňa 22.05.2007, keď bola medzi nimi uzavretá úverová zmluva v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka.

Podľa § 44 ods. 2 Ex. por., súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15

dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V súlade s § 44 ods. 2 Ex. por., exekučný súd sa pri preskúmavaní súladu exekučného titulu so

zákonom zameral predovšetkým na to, či rozhodca správne postupoval pri vyhodnotení úverovej zmluvy
ako spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a či v tejto súvislosti spotrebiteľskázmluva obsahovala neprijateľné podmienky, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 1 ods. 2, druhá veta Obchodného zákonníka, ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto
ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto
predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento
zákon.

Podľa § 52 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.

Súdu je z jeho rozhodovacej činnosti a z reklamnej kampane Poštovej banky, a.s. vo verejných
médiách (najmä televízia a denná tlač) známe, že táto spoločnosť ako bankový subjekt podniká

v oblasti požičiavania peňažných prostriedkov (v médiách označované ako „pôžička“) širokému,
nešpecifikovanému okruhu osôb. Pôvodný oprávnený mal preto pri uzatváraní zmluvy postavenie
dodávateľa.

Súd taktiež zistil, že povinný pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti

alebo inej podnikateľskej činnosti, nemal postavenie podnikateľa, ale konal ako fyzická osoba, v
postavení spotrebiteľa.

Na základe uvedeného, exekučný súd vyhodnotil úverovú zmluvu medzi Poštovou bankou, a.s. ako
dodávateľom a povinným ako spotrebiteľom (§ 497 a nasl. Obch. zákonníka) ako spotrebiteľskú zmluvu

(§ 52 ods. 1 Obč. zák.).

Podľa prvej a druhej vety článku 11, bodu 11.2 všeobecných obchodných podmienok úverovej
zmluvy, zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené
dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov

vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ
alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, ....

Podľa § 53 ods. 1 Obč. zák., spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 4 cit. zákona, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Podľa § 54 ods. 1, 2 cit. zákona, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (bývalý čl. 153 ods. i Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň
ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich

záujmov.

Podľačl.6ods.1,smerniceRady93/13/EHSz5.apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách (ďalej len ako „smernica"), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité vzmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre
strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 2. písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky znamenajú zmluvné
podmienky definované v článku 3.

Podľa čl. 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za

nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 3 smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré
môžu byť považované za nekalé.

Príloha smernice 93/13/EHS ods. 1 písm. q) obsahuje nekalú podmienku: „neposkytnúť spotrebiteľovi
právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena,
ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.“

Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia,
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, súd vychádzal jednak z
vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva.

Podľa vnútroštátneho práva, v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od
ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53
ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho

zákonníka obsahuje exemplifikatívny príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v
spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný.
Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou
od 01.01.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci
dojednanejrozhodcovskejdoložky,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.Len

zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy
nenachádzala, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou
podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádza z teleologického výkladu, a teda
vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom

úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom
štáte minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica 93/13/EHS.

V posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom na vykonanie exekúcie vymoženia pohľadávky
s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym

rozhodcovským súdom, zriadeným pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. Rozhodcovská
doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti
používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je
však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v
zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. O neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak síce

spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia

ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným
spôsobomovplyvniťichobsah.Ajvpredmetnomprípadepovinnýnemalmožnosťpodstatnýmspôsobom
obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky.
Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsahrozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že
si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.
Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe

zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä
citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa
opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti
konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice,
ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia

vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu.

Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť
spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj
vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby
bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

Rozhodca ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva absolútne opomenul aplikovanie
príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich
dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a

nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS. Teda na základe uvedeného súd dospel k
názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou
podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Na základe
uvedeného súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol a rozhodol tak ako je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol rozhodnutie
zmeniť tak, že odvolací súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie alternatívne navrhol
uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Odvolací súd v zmysle zásad v ust. § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“) preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal
bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je
dôvodné.

Prvostupňový súd zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu
odvolaciehokonaniasanatýchtoskutkovýchaprávnychzisteniachničnezmenilo,odvolacísúdsiosvojil
náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje. Nedostatok sa týka len nesprávneho oficiálneho prekladu smernice a faktu, že dojednanie

rozhodcovského konania je upravené priamo v zmluve (bod 3.6) a nielen vo všeobecných podmienkach,
ktoré nedostatky však nemajú vplyv na správnosť rozhodnutia (viď. odôvodnenie v ďalšej časti). V
súvislosti s odvolacími námietkami a na zdôraznenie vecnej správnosti uznesenia prvostupňového súdu
odvolací súd dopĺňa.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“)
vychádza nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového
okruhu klauzúl. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53
ods. 4 OZ upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná
sankcia pod písm. k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od

1.1.2008, kým hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 1.4.2004.

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň
sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných
podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie

opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni

judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné
zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude

len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá
1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

A tomuto postupu, teda judikovaniu nad rámec smernice a čierneho zoznamu neprijateľných podmienok
(§ 53 ods. 3 OZ v čase vzniku zmluvy, t. č. odsek. 4) zodpovedá aj uznesenie prvostupňového súdu.

Prvostupňový súd odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že vyžaduje od spotrebiteľa,
aby všetky spory riešil v rozhodcovskom konaní. Ide o zásadné rozhodnutie a odvolací súd sa s ním

stotožňuje.

Odvolací súd sa in concreto stotožňuje s prvostupňovým súdom, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby
spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa
nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto

doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu (porov. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn.
10CoE 153/2011, sp. zn. 10CoE 230/2011, sp. zn. 10CoE 109/2011). Právna veda na tento problém
reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov
prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ

svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať
svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred
štandardnými zmluvami.“ In: Štandardné zmluvy, str. 214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

Oprávnený v odvolaní poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ (vrátane dôvodovej správy),

ktoré v čase vzniku zmluvy nebolo súčasťou zákonnej úpravy. Uvedené ustanovenie je svojím obsahom
najbližšie problémovej doložke ,,...vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“.

Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa.

(porov. internetovú diskusiu na otázku neprijateľnosti doložky, ktorá ponúkala na výber medzi štátnym
a rozhodcovským súdom: Kristián Csach: ,,Takže otázne je, ako by som
posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali:
1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS - OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ
sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť).

2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia:
4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS - klauzula je neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre
spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „odsunul" na iné bojisko.

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a
zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná
za neprijateľnú“.

Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa
arbitráži. Teda ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym asúkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa
podrobiť sa arbitráži.

Aj keď z hľadiska historického výkladu z určitých dôvodov môže mať význam aj výklad ustanovenia §
53 ods. 4 písm. r/ OZ (ciele zákonodarcu), odvolací súd poznamenáva, že uvedené ustanovenie bolo
upravené až od 1.1.2008, a teda nie je aplikovateľné na predmetnú vec. Spotrebiteľská zmluva bola
uzavretádňa22.mája2007.Navecitovšakničnemení,pretožetak,akoprvostupňovýsúduvádza,súdu
nič nebráni judikovať nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1 OZ

zakotvenej do zákona od 1.4.2004. Vyžaduje to práve záujem EÚ na vysokej úrovni ochrany spotrebiteľa
pred nekalými zmluvnými podmienkami.

Ako je zrejmé zo smernice, na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky ide
aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a

spotrebiteľom (čl. 1ods.1, čl.2 písm.b/,c/ Smernice Rady 93/13/EHS). Pred 1.1.2008 zákonodarca
zahrnul do definície spotrebiteľskej zmluvy aj zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Aj pred týmto
dátumom sa za spotrebiteľské zmluvy považovali zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka (porov.
tzv. ,,Prvý zákon o ochrane spotrebiteľa; zákon č. 634/1992 Zb.“ ,,Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých

charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje“; § 23a).

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo

možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej úverovej zmluvy. Naopak,
akniektorýspotrebiteľvýnimočneuplatňujesvojepráva,takvyužíva-prenehotransparentnýštátnysúd.
Odvolacísúdpritomnepochybujeotom,žespotrebiteľ,ktorýsarozhodneosobitneindividuálnevyjednať
rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne
(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu
sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne
zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne
prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní

vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom
čo najskoršieho privodenia exekúcie. Podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne naviac nevysvetlil
spotrebiteľovi význam rozhodcovskej doložky, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania,
nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po
preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa (§ 90 ods. 3 Zákona o platobných službách).

Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom
rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej
kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“
proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidla. O týchto niet v spise ani zmienky a oprávnený sa

tomuto problému v odvolaní vyhol. Preukázateľné poučenie sa musí týkať aj pravidiel arbitráže. Odvolací
súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné individuálne
zmluvnévyjednanie,akspotrebiteľnepoznájehoobsah(vedľajšípredmetzmluvy).Jetakmernotorietou,
že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa bankoví úradníci nijako nezmieňujú o podrobnostiach
a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné

individuálnevyjednaniemákampaňovitýrozmer.Tvrdenieotom,že sitakýtoprocesvyjednalspotrebiteľ
a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž za každú
cenu, s čím je ale spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa. O to sa ale súd musí postarať, pretože
štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov, ako správne poznamenal
prvostupňový súd s odkazom na čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou, že možnosť voľby medzi rozhodcovským a
štátnym súdom v štandardnej rozhodcovskej doložke už bez ďalšieho odstraňuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.Príloha smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod písm. q/,,...
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne

arbitrážou...“

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne
by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh
neprijateľných podmienok podľa vlastných predstav. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec

obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie
týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie
smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení. Rovnako je nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom
„doložka“ alebo „podmienka“ v prílohe smernice.

Odvolací súd zároveň upozorňuje, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod bodom q/ je

nesprávny. V tejto časti je odvolacia námietka správna, aj keď nemá vplyv na správnosť rozhodnutia.

Z hore uvedených dôvodov je síce nie až tak dôležité presné znenie, ale pre poriadok odvolací súd na
to upozorňuje a pre porovnanie uvádza znenie písmena q/ vo viacerých jazykových verziách (CILFIT):

„excluding or hindering the consumer's right to take legal action or exercise any other legal remedy,
particularly by requiring the consumer to take disputes exclusively to arbitration not
covered by legal provisions [...];

neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať

akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou [...];

zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na
spotřebiteli,abypředkládalsporyvýlučněrozhodčímusoudu,nakterýsenevztahujíustanoveníprávních

předpisů [...];

demVerbraucherdieMöglichkeit,RechtsbehelfebeiGerichteinzulegenodersonstigeBeschwerdemittel
zu ergreifen, genommen oder erschwert wird, und zwar insbesondere dadurch, daß er ausschließlich auf
ein nicht unter die rechtlichen Bestimmungen fallenden Schiedsgerichtsverfahren verwiesen wird [...];

de supprimer ou d'entraver l'exercice d'actions en justice ou des voies de recours par le consommateur,
notamment en obligeant le consommateur a saisir exclusivement une juridiction d'arbitrage non couverte
par des dispositions légales [...];
wyłączenielubograniczenieprawakonsumentadowystąpieniazpowództwemlubskorzystaniazinnego

środka zabezpieczającego, zwłaszcza zaś żądanie od konsumenta poddania sporów wyłącznie pod
arbitraż nieobjęty przepisami prawa [...]."

Porovnanie ukazuje, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá, ako keby sa
atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom (čo je mimochodom pomerne zvláštna

predstava). Všetky ostatné verzie jednoznačne ukazujú, že atribút „neupravenosti právnymi predpismi“
sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby
spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a
kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo (Juraj Gyarfas, http://
www.lexforum.sk/247).

Znenie smernice má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej klauzuly uvedenej v §
53 ods. 1 OZ, pretože už len tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal na niektoré klauzuly,
nepochybne tak urobil preto, že majú vysokú potenciu spôsobiť v praxi značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Tým, že je v rámci prílohy smernice spomínaná aj arbitráž,

je treba mať v aplikačnej praxi súdov osobitne na zreteli arbitráž, čo prvostupňový súd ani najmenej
nepodcenil, práve naopak.Ďalej odvolací súd udáva, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou aj z dôvodu geografickej
neprijateľnosti miesta rozhodcovského konania. Geografická neprijateľnosť miesta konania o spore bola
predmetom rozhodovania súdneho dvora (rozsudok Océano Grupo Editorial, spojené veci C 240/98 až

C-244/98, rozsudok Pannon C-243/08).

Mohlo by sa zdať, že vzhľadom na písomnú formu rozhodcovského konania nemá význam námietka
geograficky neprijateľného miesta arbitráže. Nejde však len o problém neverejného rozhodovania, ale
aj prístup k súdu v iných súvislostiach (štúdium spisu, informatívny výsluch, psychologické aspekty a

odradenie neprijateľného miesta rozhodcovského konania od procesných aktivít slabšej strany a pod.).
Pre porovnanie v prípade konania na štátnom súde by mal povinný možnosť vybrať si súd v mieste
svojho bydliska (§ 87 písm. f/ O.s.p.).

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec povinného napadla takáto myšlienka namietať neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Tú odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej

doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita.
Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 4 OZ; podľa platnej právnej
úpravy ods. 5) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť
všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného

založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak
nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp.
reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným

vyjednaním, a teda nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi, takže arbitráž môže fungovať, no nie ako
netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných podmienok ako efektívny
prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide. Na individuálne
dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený
v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných

praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa;
ďalej len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť
tejto časti formuláru, zdá sa, sa zneužíva k absurdným záverom o individuálnom vyjednaní zo
strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky

do všeobecných zmluvných podmienok versus vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na
samostatnom liste (hárku) papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri
nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací
súd nielen že neprijíma, ale aj odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných
vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je

vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora [...je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Océano, Mostaza Claro (bod. 25-27), Godard
(bod 61), ASTURCOM (bod 51), uznesenie POHOTOVOSŤ (bod 50), Pannon a iné]. To isté platí,

pokiaľ ide o rozpor rozhodcovskej doložky s generálnou klauzulou. Odvolací súd naviac poukazuje
na uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom ústavný súd podporil
judikatúru na ochranu spotrebiteľa: ,,Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov
a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie
týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov

z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové
metódy.
Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu
zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnostio tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej

podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a
dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a
má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky

mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má
svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už
v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení
exekúcie (§ 44 ods. 2, 3 EP).

Odvolací súd nijako nespochybňuje pohľadávku oprávneného. Problém nie je v existencii pohľadávky,

ale v použití nečestnej rozhodcovskej doložky poškodzujúcej práva spotrebiteľa.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa
rozumie ,,najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,

alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,
využívanajmäomyl,lesť,vyhrážku,výraznúnerovnosťzmluvnýchstránaporušovaniezmluvnejslobody
(pre porov. § 4 ods. 8 ZOS).

Názor odvolateľa, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok

súdu, nie je dôsledný. Bez toho, aby odvolací súd in abstracto nejako spochybňoval materiálnu
právoplatnosť právoplatných rozhodcovských rozsudkov, pri ktorých došlo k rešpektovaniu právnych
predpisov,jetreba poznamenať,žepodľa §35zákonač.244/202Z.z.orozhodcovskomkonaní(,,ZRK“)
má rozhodcovský rozsudok síce rovnaké účinky, ale len pre účastníkov konania a nie pre všetky štátne
orgány,akojetomu vprípaderozsudkuvšeobecnéhosúdu(§159ods.1O.s.p.).Podľa§35ZRK.....,,má

doručený rozsudok pre účastníkov konania rovnaké účinky“.... Exekučný súd a ani iný štátny orgán tak
nie je pri právnom posúdení a výkone jemu štátnou mocou priznaných právomocí viazaný rozsudkom
súkromného rozhodcu založenom na neplatnej rozhodcovskej doložke, čo je ipso facto prirodzenou
reflexiou jeho súkromnoprávnej povahy a jednoznačným vyjadrením hraníc jeho právnych účinkov.

Podstatnú časť odvolania oprávnený sústreďuje na argumentáciu o nedostatku právomoci exekučného
súdu preskúmavať právoplatný rozhodcovský rozsudok, o nedôvodnosti ochrany pasívneho
spotrebiteľa, nedôvodnosti naprávania opomenutia procesného charakteru s poukazom na judikatúru
súdneho dvora a že zákon pripúšťa ochranu spotrebiteľa pri opomenutí namietať nekalosť doložky
v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku a nie v exekúcii. Poukázal na rozpor s čl. 2 ods. 2

ústavy. Namietal nedostatok právomoci exekučného súdu, pretože nejde ani o konanie o zrušenie
rozhodcovského rozsudku ani o základné konanie. Vytkol tiež porušenie čl. 46 ústavy. Odvolacia
argumentácia má svoj pôvod vo vlastnom výklade relevantných ustanovení právnych predpisov
oprávneným, ktorému však nemožno priznať atribút správnosti. Vyjadrenia oprávneného v tomto zmysle
žiaľ postrádajú aj náležitý stupeň objektivity a rešpektu k zásadám súkromného práva a princípu ochrany

práv slabšieho subjektu (porov.uznesenie NS SR 6Cdo 1/2012).

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných

podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni
tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa

takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom
2008.“Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval a je to uvedené aj v spomínanom
stanovisku kolégia, že nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia,

a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej
strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju
prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (porov. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd
nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O takýto prípad ide aj v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní („ZRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné

konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného
konania, ktoré nasleduje po zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, teda exekučný súd prelomuje
materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý je naviac súkromnoprávnym nejudikovaným
(v zmysle štátomocenského judikovania) titulom a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci.

Európsky súd pre ľudské práva nevidel porušenie čl. 6 Dohovoru v prípade, že z podstatných dôvodov

došlo k prelomeniu účinkov veci právoplatne štátnym súdom judikovanej (porov. § 64 rozsudku
Zehentner v. Rakúsko).

Predovšetkým je potrebné uviesť, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porov. napr.
§ 103 O. s. p.), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo

ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší.
Z ustanovenia § 57 Ex. por. totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných [ods.
1 písm. c) cit. paragrafu], ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciou
používapojem„zastavenie“,nemožnohovykladaťlenvjehoprocesnomvýzname,tedaakopostupsúdu
pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie

sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie
Exekučného poriadku, ktorý na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a
„exekúcie“(porov.napr.§38ods.3a§40ods.2proti§57Ex.por.),keďvprvomprípadeideozastavenie
z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej
neprípustnosti (zákazu) exekúcie.

Dôvodom tohto rozlišovania - a tiež odlišnosti od občianskeho súdneho konania - je skutočnosť, že
exekúcia ako postup núteného vymáhania nárokov sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom
rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora
postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno

striktne rozlíšiť medzi „zastavením“ konania z procesných dôvodov a „zamietnutím“ návrhu z dôvodov
hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému
okamihu - k okamihu vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V exekúcii však takáto koncentrácia -
vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické
odlišovanie pojmov „zastavenia“ a „zamietnutia“.

Napokon, treba vidieť, že samotné procesné podmienky exekúcie sú relatívne skromné - na to,
aby sa exekučné konanie začalo a bolo v ňom možné pokračovať postačí, aby (popri účastníkoch
konania, právomoci a príslušnosti súdu) existoval spôsobilý návrh na vykonanie exekúcie, ku ktorému
je pripojená listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je to exekučný titul. Všetky ďalšie podmienky vykonania
a postupu exekúcie (existencia a vykonateľnosť exekučného titulu, splnenie vzájomného záväzku alebo

podmienky, prechod alebo prevod pohľadávky a pod.) sú hmotnoprávnymi podmienkami exekúcie, teda
podmienkami, ktoré musia byť splnené na to, aby súd mohol poveriť exekútora vykonávaním exekúcie
a aby exekúcia bola hmotnoprávne prípustná. Je zrejmé, že vzhľadom na trvanie exekúcie môže počas
jej výkonu dôjsť k zmene hmotnoprávnych podmienok a exekúcia, ktorá na začiatku bola dôvodná, sa
stane nedôvodnou [napr. dodatočné zrušenie exekučného titulu - § 57 ods. 1 písm. b) Ex. por.]. Postup

súdu v takomto prípade potom terminologicky výstižne vyjadruje pojem „zastavenia“.
Preto ak § 45 ZoRK hovorí o tom, že za tam uvedených podmienok je exekučný súd oprávnený „zastaviť
exekúciu“, je potrebné preskúmať, či tam ustanovené dôvody „zastavenia“ sú dôvodmi hmotnoprávnymi
alebo procesnoprávnymi. Ako už bolo uvedené, procesnými podmienkami exekúcie sú spôsobilí
účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, spôsobilý návrh (§ 38 až 40 Ex. por.) a listina, o ktorej oprávnený

tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom (to, či skutočne aj je exekučným titulom, je hmotnoprávnou
podmienkou exekúcie, ktorú súd skúma pri rozhodovaní o udelení poverenia), prípadne listiny, o ktorých
oprávnený tvrdí, že preukazujú prechod alebo prevod nároku. Všetky ostatné predpoklady exekúcie súpredpokladmi hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti exekúcie ako takej.
Z vyššie uvedeného potom plynie, že dôvody „zastavenia exekúcie“ uvedené v § 45 ods. 1 ZoRK

nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti
exekúcie ako takej na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Existencia ktoréhokoľvek
z týchto dôvodov tak predstavuje prekážku vykonania exekúcie, nielen prekážku postupu exekučného
konania.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por. ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia

preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba
rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu
vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe
tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže
ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia
ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú

povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok
priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.
Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti
aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 ZoRK preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná

exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto
ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v §
40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným
ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho

základe.
Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je
hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania
prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené
v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného

v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať
len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].
V tomto smere ani Európska komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10 nezistili
žiadny problém v ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť exekúcii, ak by
sa ňou mal porušiť medzinárodný záväzok štátu.

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia

existencia možná bez nekalých podmienok“.
Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných
právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj
na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu

zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10).
Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa“.
Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z

predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so
všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo
strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická
rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05,

Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).

Zákon teda výslovne počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a z
ustanovenia § 45 ZRK nemožno vylúčiť ani prípady zastavenia exekúcie v celom rozsahu.Oprávnený v odvolaní poukazuje na to, že kým v ,,nachádzacom“ konaní rozhoduje sudca, v
exekučnom vykonáva úkony úradník. Aj tým odôvodňuje neprípustnosť exekučného súdu preskúmavať

rozhodcovské rozsudky.

K tejto argumentácii odvolací súd poznamenáva, že aj v základnom konaní rozhodujú úradníci. Tak
je tomu napríklad pri vydávaní platobných rozkazov, ktoré po právoplatnosti nadobúdajú účinky
právoplatných rozsudkov súdu. Musia sa zároveň vyrovnať s povinnosťou nevydať platobný rozkaz, ak

zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky (§ 172 ods. 9 O.s.p.). Vytýkaný nedostatok právomoci
neobstojí vzhľadom na právomoc sudcu poveriť úradníka vykonávaním úkonov (§ 3 zákona č. 549/2003
Z.z.).Zústavnoprávnehohľadiskajedôležité,ževždyzakaždýchokolnostíjeprotirozhodnutiuúradníka
prípustné odvolanie (čl. 142 ods. 2 ústavy).

Na margo odvolacieho dôvodu, že exekučný súd si „uzurpoval“ vstupovať do ,,nachádzacieho“ konania,

odvolací súd pripomína ďalšiu judikatúru.

Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať
existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,

je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.“. Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo
245/2010, uznesenia Ústavného súdu vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.

Snaha názorovo uprednostniť jednostranný výklad zákona na strane odvolateľa evidentne a principiálne
naráža na ciele práva Európskej únie, ktoré musí štát naplniť. Medzinárodná zmluva vrátane Zmluvy
o fungovaní EÚ má po jej ratifikácii prednosť a v hierarchii právnej sily je nad zákonom (čl. 7 ústavy).
Lojalita k aktom EÚ je zásadná a rešpektovanie judikatúry súdneho dvora je principiálnou otázkou.

Ako už odvolací súd uviedol, nijako nechce relativizovať význam princípu právnej istoty vyplývajúci z
právoplatného rozhodnutia ale na druhej strane ak ide o výnimočné a závažné okolnosti a naplnenie
cieľov práva EÚ, súd ich má naplniť a predísť situáciám obdobným ako prípad Frucona, v rámci ktorého
rovnako neúspešne rezonovala obrana slovenskej strany s poukazom na res iudicata a na právoplatné
rozhodnutia slovenských štátnych súdov v kontroverzii s cieľmi EÚ.

Oprávnený v odvolaní opisuje právomoci exekučného súdu len ako súdu, ktorý nemá vykonať nič iné,
než pristúpiť k priamemu výkonu exekúcie a vyhnúť sa prieskumu záverov rozhodcovského súdu.

K tomu odvolací súd poznamenáva, že na prejudiciálnu otázku Krajského súdu v Prešove v exekučnej

veci POHOTOVOSŤ/Korčkovská odpovedal súdny dvor uznesením (C-76/10), pretože považoval
otázku vyvodenia dôsledkov exekučným súdom z existencie neprijateľných zmluvných podmienok za
vec judikovanú (rozsudok ASTURCOM C-40/08) a meritórne sa neodklonil od línie, ktorá exekučnému
súdu umožňuje súdny prieskum neprijateľných podmienok. Naopak v čl. 50 zdôraznil povinnosť
exekučnéhosúdupristupovaťknaplneniučl.6smernicevrežimeochranypodľavnútroštátnychpravidiel

verejného poriadku t.j. vždy a za každých okolnosti trvať na cieli v čl. 6 smernice, ktoré ustanovenie
označil za kogentnú normu.

Odvolací súd si nedokáže predstaviť, aby napriek neprijateľnej rozhodcovskej doložke mal vykonať
exekúciu bez ďalšieho tak, ako to navrhuje oprávnený v odvolaní a tak ignorovať ciele smernice

EÚ a v konečnom dôsledku založiť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením noriem
supranacionálneho európskeho práva.Oprávnený v odvolaní poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci 4Cdo 159/2009, ktoré
sa však týka odlišnej právnej otázky. Naopak odvolací súd pripomína uznesenie Najvyššieho súdu SR
vo veci 6Cdo 1/2012, ktoré prelomovo poukazuje na princíp ochrany spotrebiteľa, ktorého skutočný

význam oprávnený v odvolaní síce formalisticky spomína, ale nijako do reality nepretavuje. Aj keď
ústavnoprávna ochrana a ochrana základných práv a slobôd, medzi ktoré patrí aj vysoký záujem na
ochrane spotrebiteľa (čl.38 Charty ,,politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa“)
má subsidiárnu povahu, ciele tejto ochrany sa musia stať súčasťou rozhodovania všeobecných súdov.
Aj exekučný súd je súdom Európskej únie a rámec jeho rozhodovania je meritórne určený Zmluvou o

fungovaní EÚ, Chartou Európskej únie a smernicou (v predmetnej veci najmä článok 6 smernice).

Oprávnený poukázal len na preňho vyhovujúcu časť rozsudku (bod 37, 47) súdneho dvora C-240/08
(Asturcom) o tom, že právo spoločenstva neprikazuje národnému súdu, aby nepoužil vnútroštátne
procesné normy, na ktorých základe získava rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť
porušenie akéhokoľvek ustanovenia práva spoločenstva predmetným rozhodnutím a na to, že niet

dôvod bezbreho chrániť pasívneho spotrebiteľa.

Odvolací súd však musí pristupovať k judikatúre komplexne a ani uvedená časť rozsudku súdneho
dvora v spojení s ostanými závermi nijako neospravedlňuje oprávneného z aplikácie neprijateľnej
rozhodcovskej doložky. Oprávnený napríklad už neodcitoval záver z uvedeného rozsudku .

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky
a má poznať aj dôsledky ich používania (§ 4 ods. 8 ZOS). Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie
na základe nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej
rozhodcovskej doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti

o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. g) EP).

Oprávnený v závere odvolania poukazuje na rozsudok NS ČR vo veci 33Cdo 2675/2007 a argumentuje,
že právom nedovolené plnenie sa spája s predmetom záväzku a nie s okolnosťami, pre ktoré by mal
byť výkon práva odmietnutý (pre rozpor s dobrými mravmi) a že za právom nedovolené plnenie treba

rozumieť právnym poriadkom neaprobované plnenie.

Tak ako už odvolací súd spomenul, ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má vykonať v
režime pravidiel verejného poriadku, a teda pravidiel, ktorých dodržiavanie musí štát bezpodmienečne
vyžadovať (čl. 50 uznesenia súdneho dvora POHOTOVOSŤ/Korčkovská). Odvolací súd vo svetle tohto

cieľa práva Európskej únie odmieta vymôcť plnenie priznané postupom odporujúcim dobrým mravom.

Oprávnený ďalejdoexekučnýchspisovrozoslalmimoriadnedovolanie,ktorépodalgenerálnyprokurátor
v jeho prospech a na ktoré oprávnený argumentačne poukazuje (na exekučnom súde je uložené pod
1SprO 189/2012). Za takýchto okolností prichodilo odvolaciemu súdu vyrovnať sa aj s argumentmi

uvedenými v mimoriadnom dovolaní.

V mimoriadnom dovolaní sa uvádza, že vzhľadom na obdobie vzniku zmluvy boli súdy povinné aplikovať
na skutkový stav ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. cit.: ,,Keďže právny predpis
ukladá banke predložiť klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a keďže

predpokladá následný právny úkon klienta (prijatie alebo odmietnutie návrhu), nemožno pri takto
špecifickej právnej úprave aplikovať všeobecné ustanovenia o charaktere individuálneho dojednania
zmluvného ustanovenia“. Ďalej generálny prokurátor uvádza, že ,,Na klienta banky sa totiž vzťahuje
nevyvrátiteľná domnienka znalosti právneho predpisu. Má sa za to, že klient banky vie, že návrh na
uzavretie zmluvy zo strany banky musí obsahovať aj návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy“.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou“.

Uvedenú argumentáciu generálneho prokurátora považuje odvolací súd za vecne nesprávnu. Povinnosť
ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne vyjednanej
rozhodcovskej doložky. Odvolací súd nepredložil prejudiciálnu otázku na tento problém, pretože nemá
žiadne pochybnosti o tom, že uvedená zákonná povinnosť bánk nevyjadruje nič iné ako technikuponuky návrhu, pričom podstata individuálne vyjednanej podmienky sa nemení (CILFIT). Evidentne
ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly vrátane časti o rozhodcovskom konaní
a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej

zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu
neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2.
bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy má dodávateľ povinnosť
osobitne spotrebiteľovi navrhnúť. Je preto vylúčené, bez ďalšieho stotožňovať individuálne vyjednávanie
so zákonnou povinnosťou oferty rozhodcovskej zmluvy. Podľa názoru vyjadreného v mimoriadnom

dovolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté medzi bankou a spotrebiteľom sú
individuálne vyjednané len z dôvodu zákonnej povinnosti ponúknuť spotrebiteľovi arbitráž. Spotrebiteľ
mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú
doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže jej obsah, vrátane relevantných pravidiel
rozhodcovského procesu nepoznal. Teória prezentovaná v mimoriadnom dovolaní nielenže vecne
nesprávne spája individuálne dojednanie s povinnosťou (a technikou) ponuky rozhodcovského procesu

bankou,alenaviacpriprávnomposúdeníindividuálnehodojednaniajevpriamomrozporesrelevantnými
ustanoveniami OZ. Nevedno si predstaviť, aké dôsledky by boli pri uznaní tejto teórie v prípade zákonnej
povinnosti dodávateľov na úverovom trhu oboznámiť spotrebiteľov pred uzavretím zmluvy s dôležitými
podmienkami úveru (§ 5 zákona č. 129/2010 Z. z.). Tu rovnako platí, že za podmienku, ktorá nie je
individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ nemôže

meniťjejobsah.Akbypodstatuindividuálnevyjednanejzmluvnejpodmienkydeterminovalabezďalšieho
možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky formulárové typové zmeny a doplnky k
pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa
odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu zmyslu a cieľa supranacionálnej ochrany práv
spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory efektívneho vnútorného trhu

EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu byť pre spotrebiteľa dôležité,
ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je, že spotrebiteľ nemá možnosť
meniť obsah formulára. Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne. Súdna kontrola bola vytvorená
práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv vrátane formulárových zmien a doplnkov
pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ generálny prokurátor vôbec náležite nedocenil, resp.

nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky k EÚ.

V mimoriadnom dovolaní sa ďalej uvádza, že obligatórny návrh banky sa musí tykať stáleho
rozhodcovského súdu, ktorý má riešiť spory z celého územia republiky. ,,Je preto zarážajúce, že
súdy považovali za ,,nekalé“, ak banka žiadala, aby klient akceptoval rozhodcovský súd so sídlom

vzdialeným od jeho bydliska. Znamená to, že súdy vykonali hodnotové (morálne) posúdenie zákonného
ustanovenia“. V tom vidí generálny prokurátor pochybenie súdov.

Aj túto argumentáciu považuje odvolací súd za vecne nesprávnu a naviac v rozpore s judikatúrou
súdneho dvora Asturcom C-40/08, Océano gruppo editoriale C-240/98 až 244/98. Odvolací súd je toho

názoru, že zákonná úprava o povinnosti banky ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nebráni
vytvoreniu takých podmienok arbitráže, ktorá by zodpovedala judikovaným záverom spomenutým v
rozsudkoch súdneho dvora. Niet takého racionálneho a obhájiteľného dôvodu, ktorý by „bankovú“
arbitráž pri posudzovaní existencie čo i len spôsobilosti hrozby poškodzovania práv spotrebiteľov
odlišoval od arbitráže všeobecnej. Závery citovaných rozhodnutí súdneho dvora je potrebné vykladať

tak, aby boli naplnené ciele a zmysel ochrany spotrebiteľa ako spoločenskej hodnoty postavenej na
roveň hodnôt verejného poriadku. Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora
v rozhodnutí Pohotovosť/Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná exekučným súdom
v exekučnom konaní vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení noriem vyššej
právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa

nezaväzovala. Tento záver je plne zlučiteľný aj so zásadami procesnoprávnej autonómie právneho
poriadku Slovenskej republiky, keďže exekučný súd je všeobecne povinný vždy a v každom štádiu
(nielen pri exekúcii na podklade rozhodcovského rozsudku a v spotrebiteľskej veci) ex offo prihliadať
na dôvody, pre ktoré nemožno exekúciu vykonať (pozri vyššie). Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych
záverov súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského

štátu EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred
nekalou rozhodcovskou doložkou. Prvostupňový súd tak svojím rozhodnutím ochránil aj jednu z hodnôt,
na ktorej ochrane musí štát bezvýhradne trvať. V tomto zmysle treba posúdiť aj argumenty generálneho
prokurátora o hraniciach ochrany spotrebiteľa.Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu
(uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Ide o úpravu súkromného práva a účastníkom úverových vzťahov

zákonná úprava o povinnosti ponúknuť arbitráž nebráni takej dohode, ktorá by zodpovedala judikatúre
súdneho dvora. Odvolací súd nevidí nič „zarážajúce“ na postupe exekučných súdov. Naopak súdy
interpretovali a aplikovali právo v súlade s medzinárodnou zmluvou. Pre úplnosť judikatúra sa už
dotkla aj možnosti nepoužitia zákonného pravidla (porov. rozsudok Cofidis C-473/00, pripomienky EK
k prejudiciálnej otázke KS v Prešove C-252/11 Šujetová/Rapid life, v ktorej veci EK navrhuje nepoužiť

zákonné pravidlo v § 88 ods. 2 O.s.p. in fine v znení účinnom do 31.12.2011; v priebehu prejudiciálneho
konania došlo k zmene úpravy; pozn. odvolacieho súdu).

Oprávnený predložil do exekučných spisov mimoriadne dovolanie, na ktorého odôvodnenie poukazuje
a odvolací súd sa nemôže stotožniť ani s ďalšou argumentáciou. Oprávnený uvádza pochybenie súdu v
súvislostistým,že„vžiadnomprípadevšakzosmernicenevyplýva,žeakákoľvekrozhodcovskádoložka

medzi dodávateľom a spotrebiteľom je nekalou podmienkou“.

Ako už odvolací súd spomenul, smernica uvádza len vzorový okruh podmienok pre členské štáty a čl. 8
smernice umožňuje členským štátom prijať opatrenia aj nad rámec smernice. Slovenský zákonodarca
upravil indikatívny výpočet neprijateľných podmienok. Nemožno preto vylúčiť ani judikatúru, ktorá určí

rozhodcovské doložky individuálne nevyjednané bez ďalšieho za neprijateľné a bude to na rozdiel od
názoru vysloveného v mimoriadnom dovolaní v súlade s cieľmi smernice a Občianskym zákonníkom.

Len pre porovnanie podľa rakúskej právnej úpravy predstavuje formulárová rozhodcovská doložka
neprípustnú časť zmluvy bez ohľadu na jej formuláciu. Rakúsko má zakázanú rozhodcovskú doložku

a bez toho, aby si ju spotrebiteľ osobitne vyjednal, je neakceptovateľné, aby regulovala vzťah medzi
dodávateľom a spotrebiteľom („Pokiaľ podnikateľ nepreukáže, že boli zmluvné podmienky jednotlivo
vyjednané, vzťahuje sa to isté [čo v odseku 1; neprípustné časti zmluvy] aj na zmluvné ustanovenia,
podľa ktorých: (7) má byť spor medzi podnikateľom a spotrebiteľom rozhodnutý jedným alebo viacerými
rozhodcami.“ (Zákon z 8. marca 1979, ktorým sa vydávajú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa; zákon

na ochranu spotrebiteľa, Spol. zák. č. 140/1979 z 8. marca 1979, ktorým sa vydávajú ustanovenia na
ochranu spotrebiteľa; § 6 ods. 2 bod 7).

Odvolací súd tiež komparatívne poukazuje na odôvodnenie k § 617 rakúskeho procesného kódexu,

spolkový zákonník I č. 7/2006 vo svetle publikácie Dr. Paula Oberhammera ,,Entwurf eines neuen
Schiedsverfahrensrecht“ vydanej na základe odporúčaní viacerých univerzitných profesorov práva a
iných významných osobností. Na základe individuálneho dojednania tak môže spotrebiteľ napr. platne
dojednať právomoc rozhodcu až po vzniku sporu.

Rakúska právna úprava vychádza z náročných požiadaviek na vyváženie skutočného nerovnovážneho
stavu. Spotrebiteľské a pracovno-právne veci boli označené za objektívne a subjektívne nearbitrabilné.
Arbitráž predstavuje inštitút typicky pre dva rovné subjekty, najčastejšie podnikateľov, ktorí uprednostnia
arbitra pred všeobecným súdom.

Isteže nie je relevantná rakúska právna úprava, ale významná štúdia a pripomenutie rakúskej právnej
kultúry je, zdá sa, aj v pomeroch slovenského trhu potrebné. Odvolací súd na ňu poukazuje, najmä preto,
že podľa poznatkov odvolacieho súdu z vlastnej činnosti sa nemožno zbaviť pocitu, že pre porovnanie v

našich vnútroštátnych podmienkach - od právnej vedy cez diskusné fóra, odborné stavovské podujatia
až po aplikačnú prax finančných a vymáhačských skupín je citeľný nápor na presadenie štandardných
formulárových rozhodcovských zmlúv v spotrebiteľských veciach, ich vnucovanie spotrebiteľom a na
presadenie názorovej línie, že sú to nie dodávatelia, ale spotrebitelia, ktorí si individuálne želajú
(vyjednávajú) arbitráž. Minimálne, aby sa plošne nie eliminovali neprimeranosti (čl. 7 ods. 1 smernice),

ale plošne presadila konštrukcia zdania jednoznačnej vôle spotrebiteľov riešiť spory v rozhodcovskom
konaní. Ide pritom o dôležitú otázku kvality života vo vzťahu k otázke vylúčenia súdnej kontroly
rozhodcovských zmlúv, pre ich údajné individuálne vyjednanie. V skutočnosti sa odvolací súd nemôže
zbaviť obavy, že pri názoroch v mimoriadnom dovolaní, ktoré vychádzajú z nesprávnej interpretáciea výkladu noriem európskeho práva, indikujú prístup porušujúci medzinárodné záväzky štátu voči EÚ
(záväzok lojality), budú široké vrstvy spotrebiteľov sofistikovanými postupmi zbavené komunitárnej
ochrany a práva na súdnu kontrolu rozhodcovských doložiek pre ich údajné individuálne vyjednanie,

ktoré však nie je ničím iným ako odlišným technickým postupom ponúknutia a dojednanie štandardnej
zmluvnej klauzuly podliehajúcej súdnej kontrole nekalosti zmluvnej podmienky.

V mimoriadnom dovolaní sa vyskytla pochybnosť o súlade ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 zákona č.

483/2001Z.z.obankáchsosmernicouRady93/13EHSaženapriektomu vzhľadomnaúčinkysmernice
nie je možné prehodnotiť zákonnú povinnosť banky.

Aj uvedenú argumentáciu považuje odvolací súd za nedôslednú a vecne nesprávnu. Uvedená
právna úprava zákona o bankách tak trochu umožňuje prenášať bremeno dôsledkov z nevhodného

predkladania zmluvných podmienok na spotrebiteľa. Nevhodné predkladanie zmluvných podmienok
sa však týka inej smernice a to smernice Európskeho parlamentu a Rady z 11.5.2005 2005/29
ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou
sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES,
98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o

nekalých obchodných praktikách“). Odvolací súd pripomína, že nie zákon o bankách, ale OZ v rovine
vnútroštátnej zakotvuje normatívne mantinely posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, zatiaľ čo
zákon o bankách upravuje iba postup - spôsob - techniku ponuky rozhodcovskej doložky - Generálny
prokurátor vzťah a prioritu OZ vo vzťahu k zákonu o bankách zásadným spôsobom nedocenil, a preto
nemožno priznať úspech ani tomuto jeho argumentu.

K relevancii argumentu „veľkosť písma“ odvolací súd poznamenáva, že aj veľkosť písma môže
predstavovať nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa (porov. I.
ÚS 342/09 ČR). K nevykonanému dokazovaniu, ktoré generálny prokurátor vytýka, prichodí uviesť, že

v exekučnom konaní sa v zásade nenariaďuje pojednávanie. V tomto zmysle odvolací súd vyjadruje
prekvapenienadnenáležitýmkonštatovanímgenerálnehoprokurátoraotajnosti,inkvizičnosticharaktere
exekučného procesu. Je ťažko predstaviteľné, aby v desiatkach tisícoch rozhodcovských exekučných
veciach súdy začali vykonávať dokazovanie, na ktoré sa poukazuje v mimoriadnom dovolaní. Tým
odvolací súd nijako nepopiera význam otázky objektívneho skutkového stavu, oboznámenia sa s

vykonanými dôkazmi a význam predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Je však dôležité aj to, že
na strane oprávneného je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si perfektne vo svetle vyššie
uvedených požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto
smere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce
záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k

individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno preukázať individuálne vyjednanie (§ 53
ods. 3 OZ) - ani tento aspekt nie je v mimoriadnom dovolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy vo
svetle vyššie uvedených dôvodov nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a oprávnený
neoznačil žiadne iné relevantné dôkazy. Iba všeobecné námietky v mimoriadnom dovolaní sú zjavne
nepostačujúce.

Záverom odvolací súd zhŕňa, že odvolacie námietky oprávneného sú neadekvátne skutkovému a
právnemu stavu veci. Občianske súdne konanie má svoje zásady a nemôže predstavovať len akýsi
nástroj na vymáhanie plnení bez rešpektovania princípov, ktoré sú v súlade s hodnotovým poriadkom

uznávaným väčšinou v spoločnosti (uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/201-19).

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie vrátane osvojenia si dôvodov vo vyššie
naznačenom rozsahu (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Ani odvolací súd nie je presvedčený, že by sa mal vykonať

predložený rozsudok súkromného rozhodcu.O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.
1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva, pretože oprávnený bol v
odvolacom konaní neúspešný a povinnej a súdnemu exekútorovi v jeho priebehu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.