Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 7. február 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14Cpr/8/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112233427
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8112233427.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcu: T. C., L..

XX.XX.XXXX, J. V. T. XX, D., právne zastúpeného JUDr. Petrom Čurillom, advokátom so sídlom Hlavná
11,Prešov,protižalovanému:Ľ.T.,L..XX.X.XXXX,J.D.XX/A,G.,právnezastúpenéhoJUDr.Petronelou
Kaveckou, advokátkou so sídlom Kolísková 1, Bratislava, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

žalobu z a m i e t a ,

žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v sume 2.148,31 EUR, na účet právnej
zástupkyne žalovaného v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,

žalobca je p o v i n n ý nahradiť trovy štátu v sume 3,70 EUR na účet Okresného súdu Prešov, v lehote
3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou súdu doručenou dňa 11.10.2012 navrhol žalobca, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
mu sumu 2.987,45 EUR s 9%-tným ročným úrokom z omeškania od 21.6.2001 do zaplatenia, ako aj
nahradiť trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia. V rámci žaloby poukázal na to, že
žalobca uzavrel dňa 1.6.1996 so spoločnosťou Staviteľ, s.r.o., Prešov pracovnú zmluvu na základe
ktorej začal vykonávať prácu dispečera nákladných vozidiel. Dodatkom k tejto pracovnej zmluve zo

dňa 1.4.1999 sa zamestnávateľ zaviazal platiť žalobcovi mzdu vo výške 15.000,- Sk mesačne vždy
do 20-teho dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Počas trvania pracovného pomeru žalovaný
nevyplatil žalobcovi mzdu za obdobie od 1.1.2001 do 30.5.2001. Žalobca ďalej poukázal na to, že
rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 1.10.2009 sp. zn. 33T/217/2008, bol žalovaný uznaný
vinným z trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 284a ods. 1, ods. 2 písm. a), ods.
3 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, keďže ako štatutárny orgán právnickej osoby nevyplatil
svojim zamestnancom mzdu, náhradu mzdy a odstupné na ktorých vyplatenie mali zamestnanci nárok,

v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal finančné prostriedky na ich výplatu. V rámci žaloby žalobca
citoval ustanovenia §§ 118 ods. 1, 129 ods. 3, 130 ods. 2, ods. 4 Zákonníka práce, §§ 420 ods. 1, § 517
ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka.
Súd v predmetnej veci vydal dňa 10.12.2012 platobný rozkaz, na základe ktorého žalobe v celom
rozsahu vyhovel. Proti tomuto platobnému rozkazu podal žalovaný odpor v rámci ktorého namietal výšku
uplatneného nároku a premlčanie nároku. Taktiež poukázal na právoplatne skončený spor tunajšieho
súdu vo veci 12C/188/2003 a namietal prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Namietal aj podstatu

nároku, ktorú žalobca žiada priznať z titulu náhrady škody s poukazom na to, že nie sú preukázané a
splnené predpoklady požadované ustanovením § 420 Občianskeho zákonníka.Súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie oboznámením žaloby, pracovnej zmluvy zo dňa
1.6.1996, dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 1.4.1999, výpisu z obchodného registra spoločnosti
Staviteľ, s.r.o. a Staviteľ Kušnír, s.r.o. v likvidácii, vyjadrení právnych zástupcov účastníkov, vyjadrení

Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov zo dňa 15.5.2013 a 29.10.2013, zápisnice z rokovania valného
zhromaždenia zo dňa 2.3.2001, zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 2.3.2001, evidenčných
listovdôchodkovéhozabezpečeniazodňa15.5.2011,vyjadreniaS.B.zodňa15.5.2013,akoajostatným
obsahom spisu, výsluchom účastníkov a svedkov, oboznámením pripojených spisov tunajšieho súdu
sp. zn. 33T/217/2008, 14C/69/2003, 12C/88/2003, pričom zistil nasledovné:

Žalobca C.. T. C. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že v spoločnosti Staviteľ, s.r.o. pracoval
od 1.6.1996 s tým, že jeho čistý príjem od 1.4.1999 predstavoval 15.000,- Sk mesačne. Uviedol, že
problémy v spoločnosti nastali vtedy, keď žalovaný začal budovať svoju vlastnú firmu a podľa jeho
názoru vyberal peniaze z firmy a dával ich do svojej firmy. Uviedol, že v konaní tunajšieho súdu sp.
zn. 12C/188/2003, kde bola riešená otázka vyplatenia mzdy za mesiac november bolo preukázané, že

podpis na výplatnej listine je jeho podpisom, hoci on ani teraz s určitosťou nemôže povedať, či mu táto
mzda bola alebo nevyplatená, avšak keď je to jeho podpis, v tomto konaní si neuplatňuje výplatu za
mesiac november a oproti žalobe upresnil, že žiada výplaty za mesiac december roku 2000 a január
až máj roku 2001. Vyjadril sa aj k otázke zníženia mzdy, ktorá mu mala byť znížená na sumu 4.400,-
Sk v hrubom a uviedol, že o tom, že mu mala byť znížená mzda počul prvýkrát až v rámci tohto

pojednávania, avšak ani takáto znížená mzda mu vyplatená nebola. Žalobca sa nevedel vyjadriť dokedy
fakticky vykonával v spoločnosti prácu, pričom niekedy v roku 2001 keď prišiel do firmy, mu bolo na
vrátnici oznámené, že tam má zakázaný vstup.

Žalovaný Ľ. T. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že nárok žalobcu neuznáva, pretože v decembri

roku 2000 vzhľadom na dlhodobú zlú finančnú situáciu v spoločnosti navrhol práve otec žalobcu zníženie
miezd na minimálne mzdy, pričom žalobcovi bola mzda takto znížená. Ďalej poukázal na to, že v
konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 14C/169/2003, kde boli riešené nároky otca žalobcu, boli
výpovede svedkov o tom, že mzda bola žalobcovi znížená, keďže s tým žalobca súhlasil. Žalovaný
uviedol, že spoločnosť fakticky fungovala do konca marca roku 2001, pričom s otcom žalobcu si rozdelili

nehnuteľnosti patriace do firmy a keďže otcovi žalobcu boli poskytnuté nehnuteľnosti vo vyššej hodnote,
než bol jeho vklad do spoločnosti, vznikol rozdiel vo výške 1.760.000,- Sk, ktorý mal zaplatiť, čo však
dodnes neurobil.

Svedkyňa S. J., v rámci výsluchu pred súdom vypovedala, že vo firme Staviteľ, s.r.o. pracovala ako

účtovníčka a pokladníčka od 1.2.1997 do 31.5.2001, pričom mala na starosti aj vyplácanie miezd.
Poukázala na to, že so žalobcom bol pracovný pomer ukončený dohodou k 31.3.2001, pričom k tomuto
dátumu boli skončené pracovné pomery dá sa povedať so všetkými zamestnancami, keďže bolo zrejmé,
že firma končí, pričom zamestnanci si boli vedomí tejto situácie. Zároveň uviedla, že ona spolu s G..
I., ktorá bola mzdárkou pracovali do 31.5.2001, keďže dávali všetky doklady do poriadku a archivovali

ich. Vyjadrila sa aj ku skutočnosti týkajúcej sa zníženia mzdy žalobcu a v tejto súvislosti uviedla, že
niekedy pred Vianocami roku 2000 všetkých THP pracovníkov zavolal do svojej kancelárie G.. C. D..,
otec žalobcu, ktorý ich informoval o tom, že finančná situácia je v spoločnosti veľmi zlá, preto je potrebné
zníženie mzdy zamestnancov na minimálne mzdy, pričom nikto z prítomných s tým nesúhlasil, okrem
žalobcu, a preto G.. C. D.. dal G.. I. ako mzdárke pokyn, aby mu znížila mzdu na minimálnu mzdu. Z tohto

dôvodu bola preto mzda žalobcu od januára roku 2001 do marca roku 2001 znížená na sumu 4.400,- Sk
mesačne v hrubom. Zároveň uviedla, že žalobcovi nebola vyplatená aj mzda za mesiac december roku
2000, kedy mal dohodnutú mzdu 15.000,- Sk, pokiaľ si pamätá tak v čistom. Uviedla tiež, že k zníženiu
mzdy žalobcu došlo na základe dodatku k pracovnej zmluve, ktorý na základe žiadosti žalovaného aj
chcela pre potreby tohto konania vyhľadať, avšak zistila, že tento dodatok nie je k dispozícii a taktiež aj

ďalšie doklady zo zložky žalobcu, pričom je možné, že tieto doklady mohol zobrať aj samotný žalobca,
resp. jeho otec, keďže mali kľúče od budovy, kde bol archív týchto dokumentov.

Svedok I. T. vypovedal, že v spoločnosti Staviteľ, s.r.o. pracoval od apríla roku 1997 do 31.3.2001 ako
stavebný technik a určitý čas ako vedúci dopravy, pričom pracovný pomer skončil obdobne ako ostatní

zamestnanci dohodou k 31.3.2001. Zároveň uviedol, že v roku 2000 začali vo firme finančné problémy,
pričom niekedy koncom roku 2000 bola zvolaná porada, na ktorej otec žalobcu predniesol návrh na
zníženie miezd na minimálnu mzdu, čo bolo vtedy asi okolo 4.000,- Sk, pričom on osobne, ani nikto
iný s tým nesúhlasil, avšak súhlasil s tým žalobca, ktorému bola táto mzda aj pravdepodobne znížená,keďže s tým súhlasil. Svedok uviedol, že ekonomické veci a financie mal na starosti otec žalobcu a
technické záležitosti riešil žalovaný. Taktiež uviedol, že pracovný pomer s ním bol skončený dohodou,
ktorú aj podpísal, pretože si bol vedomý situácie vo firme a každý kto chcel riadne pracovať si musel byť

vedomý, že spoločnosť je v takej situácii, že už ľudí zamestnávať nebude.

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 12C/88/2003 vyplýva, že žalobca si žalobou súdu doručenou
dňa 8.8.2003 uplatnil voči spoločnosti Staviteľ, spol. s r.o., Priemyselná štvrť 13, Sabinov ako
žalovanému náhradu nevyplatenej mzdy vo výške 90.000,- Sk za obdobie 11 - 12/2000 a za obdobie

1 - 3/2001, ako aj náhradu za dovolenku za rok 2000, spolu 90.000,- Sk. Z uznesenia v tejto veci
zo dňa 19.11.2007 (právoplatné dňa 14.12.2007) vyplýva, že konanie v tejto veci bolo zastavené,
keďže žalovaný bol dňa 15.6.2007 ex offo vymazaný z obchodného registra, nakoľko bol žalovaný
zrušený rozhodnutím konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok
majetku podľa § 68 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Keďže výmazom žalovaného z obchodného
registra zanikla jeho spôsobilosť byť účastníkom konania a tento nedostatok podmienky konania nie je

možné odstrániť, súd konanie v tejto veci zastavil. Predmetné uznesenie bolo žalobcovi doručené dňa
28.11.2007.

Z pripojeného trestného spisu sp. zn. 33T/217/2008 vyplýva, že rozsudkom zo dňa 1.10.2009, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 5.10.2009, bol žalovaný uznaný vinným z trestného činu nevyplatenia

mzdy a odstupného podľa § 248a ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 Trestného zákona účinného do
31.12.2005, keďže ako konateľ spoločnosti Staviteľ, s.r.o. Sabinov v roku 2001 od 1.1. do 30.5. vo
výplatných termínoch za jednotlivé mesiace nevyplatil zamestnancom spoločnosti mzdy, náhradu mzdy
alebo odstupné v celkovej výške najmenej 391.844,- Sk, aj keď v deň ich splatnosti mal finančné
prostriedky na ich výplatu. Z predmetného rozsudku zároveň vyplýva, že poškodený C.. T. C. bol s

nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Z uznesenia Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 1To/98/2010 zo dňa 6.4.2011 vyplýva, že bolo zamietnuté odvolanie poškodených E.
Y., C. E. S. S. T., ktorí vystupovali ako poškodení v predmetnej veci a to z dôvodu, že poškodení si v
prejednávanej veci v rámci adhézneho konania uplatňovali nárok na náhradu nevyplatenej mzdy a s tým
súvisiaceho príslušenstva. Nárok na mzdu však poškodeným ako zamestnancom nevznikol v dôsledku

protiprávneho konania obžalovaného, čo by v zmysle ust. § 46 ods. 3 Trestného poriadku zakladalo
dôvod na priznanie takéhoto nároku v rámci adhézneho konania, ale vznikol na základe príslušných
ustanovení Zákonníka práce (zák č. 65/1995 Zb. v znení neskorších predpisov) a zák. č. 1/1992 Zb.
o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov,
za vykonanú závislú prácu pre zamestnávateľa dohodnutú v pracovnej zmluve. Pokiaľ teda nárok

poškodených na mzdu nevznikol ako dôsledok protiprávneho konania obžalovaného, ale vznikol priamo
na základe zákona, jeho priznania sa nie je možné domáhať v trestnom konaní v rámci adhézneho
konania (tak ako tomu je v prípade nároku na výživné vzniknuté na základe zák. č. 36/2005 Z.z. o
rodine v znení neskorších predpisov a nárokov štátu na zaplatenie jednotlivých daní vzniknutých na
základe príslušných daňových zákonov) a aj keď takíto poškodení majú zachované všetky ostatné práva

vyplývajúce z ust. § 46 ods. 1 Trestného poriadku (napr. právo navrhovať vykonanie dôkazu, nazerať
do spisu, zúčastniť sa hlavného pojednávania atď.), právo uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom
konaní vyplývajúce z ust. § 46 ods. 3 Trestného poriadku im nepatrí. Súd prvého stupňa preto mal
poškodených postupom podľa § 256 ods. 4 Trestného poriadku s ich nárokmi na náhradu škody podľa §
46 ods. 3 Trestného poriadku, pri zachovaní všetkých ich ostatných práv ako poškodených vyplývajúcich

z ust. § 46 ods. 1 Trestného poriadku, do konania nepripustiť a o ich nárokoch, a to ani odkázaním
na občianske súdne konanie, nerozhodovať. Ani takýto postup však poškodeným nebráni, aby si svoje
nároky na mzdu uplatňovali v občianskom súdnom konaní.
Z pripojeného trestného spisu ďalej vyplýva, že žalobca pred vyšetrovateľom vypovedal ako svedok -
poškodený dňa 20.10.2004, kedy uviedol, že mzda mu nebola vyplácaná od októbra roku 2000 až do

apríla roku 2001, pričom si na to presne nespomína a ako poškodený sa pripojil k trestnému konaniu a
uplatnil si náhradu škody vo výške približne 100.000,- Sk, ktorú však do konca trestného konania upresní
a žiada, aby súd o jeho nároku rozhodol.
Žalobca vypovedal, že ako svedok - poškodený aj dňa 19.8.2008, kedy už uviedol, že mu nebola
vyplatená mzda za mesiaca november a december roku 2000, ako aj január, február a marec roku 2001

v celkovej sume 75.000,- Sk a taktiež mu nebola preplatená dovolenka za rok 2000, ktorej náhrada mzdy
predstavuje 15.000,- Sk. S poukazom na ustanovenie § 46 ods. 3 Trestného poriadku si teda uplatnil
nárok na náhradu škody vo výške 90.000,- Sk.Podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka (ďalej len Obch.Z), nároky spoločnosti na náhradu škody
voči konateľom môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť
svoju pohľadávku z majetku spoločnosti. Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa použijú primerane. Nároky

veriteľovspoločnostivočikonateľomnezanikajú,aksaspoločnosťvzdánárokovnanáhraduškodyalebo
s nimi uzatvorí dohodu o urovnaní. Ak je na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, uplatňuje nároky
veriteľov spoločnosti voči konateľom správca konkurznej podstaty.
Podľa § 135a ods. 1 Obch.Z, konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou
a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a

pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať
mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo
spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej
pôsobnostinesmúuprednostňovaťsvojezáujmy,záujmylenniektorýchspoločníkovalebozáujmytretích
osôb pred záujmami spoločnosti.
Podľa § 135a ods. 2 Obch.Z, konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti,

sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Najmä sú povinní
nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že
a)poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom,
b) nadobudli majetok v rozpore s § 59a.
Podľa § 135a ods. 3 Obch.Z, konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone

svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Konatelia
nezodpovedajú za škodu spôsobenú spoločnosti konaním, ktorým vykonávali uznesenie valného
zhromaždenia; to neplatí, ak je uznesenie valného zhromaždenia v rozpore s právnymi predpismi,
spoločenskouzmluvoualebostanovami.Akmáspoločnosťzriadenúdozornúradu,konateľovnezbavuje
zodpovednosti, ak ich konanie dozorná rada schválila.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil
porušením právnej povinnosti.

Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až

110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 100 ods. 2 OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie
je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 106 ods. 1 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Podľa § 106 ods. 2 OZ, najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 112 OZ, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu
a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.
To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bolo na súde alebo u iného príslušného
orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

Podľa § 261 ods. 1 Zákonníka práce, (ďalej len ZP - zák. č. 65/1965 Zb. v platnom znení) vyplýva,
že nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde v lehote v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie
sa prihliadne, len ak sa ten, voči ktorému sa nárok uplatňuje, premlčania dovolá; v takomto prípade
nemožno premlčaný nárok účastníkovi ktorý si ho uplatňuje, priznať.

Podľa § 262 ods. 1 ZP, lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz.
Podľa § 263 ods. 1 ZP, ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak je lehota na uplatnenie peňažných
nárokov tri roky.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd

rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.V prejednávanej veci tunajší súd rozhodol rozsudkom zo dňa 22.5.2013 tak, že žalobu zamietol, keďže
na základe vykonaného dokazovania dospel k jednoznačnému záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný,
pretože nie je nárokom spoločnosti na náhradu škody voči konateľom spoločnosti a jedná sa o nárok

samotného žalobcu z titulu nevyplatenej mzdy. Žalobca zároveň neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by
preukazovali to, že spoločnosť (bývalý zamestnávateľ žalobcu - spoločnosť Staviteľ spol. s r.o.), má
nárok na náhradu škody voči konateľom spoločnosti a v tomto smere teda neuniesol dôkazné bremeno.
Ako podstatnú skutočnosť teda vyhodnotil to, že nárok, ktorý si uplatňuje žalobca nie je nárokom v
zmysle ustanovenia § 135a Obchodného zákonníka, teda nárokom, ktorý má spoločnosť voči vlastným

konateľom, preto žalobu zamietol a z dôvodu procesnej ekonómie sa už nezaoberal ďalšími námietkami
žalovaného.

Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 30.9.2013 predmetný
rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodnutie

prvostupňového súdu predčasné, neúplné a nepreskúmateľné. Odvolací súd poukázal na to, že sám
žalobca v návrhu, ako aj v priebehu konania uviedol, že sa domáha náhrady škody, avšak z obsahu
rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd neaplikoval aj ustanovenia týkajúce sa náhrady škody (§ 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka) a prečo k nim neprijal svoje právnej závery, prečo nevykonal potrebné dôkazy,
resp. ak ich vykonal, ako sa v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. s jednotlivými skutočnosťami,

ktoré vyšli najavo vysporiadal a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Taktiež nie je zrejmá ani úvaha
súdu o zodpovednosti žalovaného za predmetný nárok, teda jeho pasívna legitimácia, aj keď aktívnou
legitimáciou žalobcu sa súd zaoberal s odkazom na ustanovenia § 135a Obchodného zákonníka. Z
rozhodnutia rovnako nevyplýva, prečo sa súd nevyporiadal so vznesenou námietkou premlčania, ktorú
od počiatku vznášal žalovaný, pretože ak by bol ustálil hmotnoprávny základ nároku a zistil, že tento

je premlčaný, nemusel sa vecou samou tiež ďalej zaoberať. Taktiež chýbajú zistenia o tom, o aký
nárok vlastne u žalobcu ide, aká mzda mu bola vyplatená, alebo nebola, resp. kým a v závislosti
na tom aj záver súdu, či ide o nárok z titulu nevyplatenej mzdy, alebo o nárok na náhradu škody
k uplatneniu ktorého je žalobca povinný preukázať splnenie predpokladov a ozrejmiť aj dostatočným
spôsobom pasívnu legitimáciu žalovaného účastníka v konaní. Súd prvého stupňa síce v napadnutom

rozhodnutí konštatoval, že žalobca neprodukoval dôkazy, tieto sa však mali dotýkať iba právneho záveru
súdu, že nejde o nárok spoločnosti na náhradu škody voči konateľom spoločnosti. V tomto smere sú
možno zistenia súdu správne, avšak uplatnený nárok žalobca neodôvodňoval len poukazom na toto
ustanovenie, ale aj ďalšími okolnosťami, s ktorými sa nevyporiadal, nezobral ich do predmetu svojich
úvah, nevykonal potrebné dokazovanie a nezistil komplexne, či nim takto žiadaný nárok je dôvodný

alebo nie. V konaní bolo potrebné brať ohľad aj na všetky doklady predkladané žalobcom, a to pracovnú
zmluvu, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/217/2008 a dôkazy, na ktoré upozorňoval aj
žalovaný a predkladal listiny, ktoré neboli vyhodnotené vôbec. Samozrejme, že pri každom rozhodnutí
súd musí dbať na ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd

môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. V napadnutom rozhodnutí absentuje hodnotenie dôkazov súdom, ktoré ním boli
vykonané a popísané v napadnutom rozhodnutí. Rovnako aj tie, ktoré účastníci predkladali. Obmedzuje
sa len na konštatovanie - neunesenie dôkazného bremena v rovine neosvedčenia tej skutočnosti, žeby
spoločnosť mala mať nárok na náhradu škody voči konateľom spoločnosti. Ako však súd prvého stupňa

sa vyporiadal aj s ostatnými okolnosťami a dôkazmi, sa odvolací súd z rozhodnutia nedozvedel.
Z týchto dôvodov mal odvolací súd za to, že je potrebné napadnutý rozsudok z dôvodov jeho
nepreskúmateľnosti a neúplnosti v zmysle ust. § 221 ods. h) O.s.p. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe vykonaného dokazovania a jeho doplnenia súd opätovne dospel k záveru, že nárok žalobcu

nie je dôvodný a preto žalobu zamietol. Už v prvotnom prvostupňovom rozsudku súd poukázal na to,
že nárok žalobcu, ktorý si uplatňuje v tomto konaní nie je nárokom spoločnosti na náhradu škody voči
konateľom spoločnosti s poukazom na ustanovenie §135a Obchodného zákonníka a z tohto dôvodu
nie je žalobca aktívne legitimovaný, pričom ani po doplnení dokazovania žalobca neprodukoval žiadne
dôkazy, ktoré by mali svedčať o tom, že spoločnosť (Staviteľ spol. s r.o.), ktorá bola dokonca dňa

15.6.2007 vymazaná z Obchodného registra, má nárok na náhradu škody voči konateľom spoločnosti.
Túto skutočnosť, teda nedostatok aktívnej legitimácie súd považoval za dostačujúcu pre zamietnutie
žaloby, avšak vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho súdu, je nevyhnutné vyjadriť sa aj k ďalším
okolnostiam prejednávanej veci.Právny zástupca žalobcu sa v rámci pojednávania konaného dňa 3.4.2013 vyjadril, že v danom prípade
sa vlastne jedná o nárok uplatnený z titulu náhrady škody, keďže táto bola uplatňovaná v trestnom

konaní, kde o nej nebolo rozhodnuté a žalobca bol odkázaný s nárokom na občianskoprávne konanie.
Z hľadiska pasívnej legitimácie sa právny zástupca žalobcu vyjadril, že žalobca si uplatňuje nárok voči
žalovanému ako konateľovi obchodnej spoločnosti, na ktorého prešli určité povinnosti tak ako to vyplýva
zo samotnej žaloby. V rámci tohto istého pojednávania sa právny zástupca žalobcu taktiež vyjadril,
že žalobca si uplatňuje nárok z titulu náhrady škody, ktorá vznikla z dôvodu, že mu nebola vyplatená

mzda, čo vlastne vyplýva aj z trestného konania. V rámci pojednávania konaného dňa 7.2.2014 právny
zástupca žalobcu poukázal na to, že žalobca mal právo na vyplatenie mzdy, pričom úmyselným trestným
činom žalovaného mu bola spôsobená škoda s poukazom na ustanovenie § 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka, pričom išlo o úmyselné konanie žalovaného. Z vyjadrení právneho zástupcu teda vyplýva,
že sumy uplatnené v žalobe si žalobca uplatňuje z titulu náhrady škody, pričom pasívna legitimácia
žalovaného vyplýva zo skutočnosti, že tento bol uznaný vinným z trestného činu, resp. z ustanovenia

§ 135a Obchodného zákonníka.

Podľa názoru súdu však uplatnený nárok nie je nárokom na náhradu škody, ale peňažným nárokom,
ktorý vznikol žalobcovi z titulu nevyplatenej mzdy a v tomto ohľade žalovaný nemôže byť ani pasívne
legitimovaný, keďže nie je subjektom, ktorý mal povinnosť vyplatiť žalobcovi mzdu, pretože týmto bola

spoločnosť Staviteľ spol. s r.o. Sabinov, Priemyselná štvrť č. 13, pričom z rozhodnutia tunajšieho súdu
sp. zn. 12C/88/2003 zo dňa 19.11.2007 vyplýva, že žalobca si už tento svoj nárok uplatnil, avšak konanie
bolo zastavené z dôvodu, že zamestnávateľ žalobcu bol dňa 15.6.2007 ex offo vymazaný z obchodného
registra, čím zanikla jeho spôsobilosť byť účastníkom konania.

V súvislosti s uplatneným nárokom žalovaný vzniesol taktiež námietku premlčania, pričom pokiaľ si
žalobca uplatňoval nárok na náhradu mzdy za obdobie do 31.5.2001, tak najneskôr splatná mzda za
mesiac máj r. 2001 bola splatná k 20.6.2001, teda žalobca si svoj nárok za tento posledný mesiac mohol
uplatniť už dňa 21.6.2001 a keďže sa jedná o peňažný nárok v zmysle citovaného ustanovenia § 263
ods. 1 Zákonníka práce platí trojročná premlčacia lehota, pričom žalobca si tento nárok uplatnil až dňa

11.10.2012, preto aj pokiaľ by boli účastníci v konaní legitimovaní a nárok žalobcu by bol dôvodný, súd
ho na základe dôvodne vznesenej námietky premlčania nemohol priznať.

Pokiaľ by súd nárok žalobcu posudzoval ako nárok na náhradu škody, tento nárok by bol taktiež
premlčaný s poukazom na ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, aj pokiaľ by malo ísť o

škodu spôsobenú úmyselne, kedy sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď
došlo k udalosti z ktorej škoda vznikla. Pokiaľ nárok na vyplatenie mzdy má predstavovať náhradu škody,
tak škoda by vznikla k nasledujúcemu dňu po splatnosti mzdy, pričom žalobca požadoval nesprávne
nárok na náhradu mzdy za mesiac máj roku 2001, kedy by mu škoda vznikla k 20.6.2001, teda ku dňu
splatnosti mzdy za mesiac máj roku 2001, pričom žalobca si tento nárok uplatnil až dňa 11.10.2012, teda

aj po uplynutí desaťročnej premlčacej lehoty, ktorá začala správne plynúť odo dňa, keď došlo k udalosti,
z ktorej škoda vznikla, t. j. najneskôr od 21.4.2001 (splatnosť mzdy za mesiac marec r. 2001, pretože
žalobca ukončil pracovný pomer k 31.3.2001 a od 1.4.2001 bol už preukázateľne zamestnaný u iného
zamestnávateľa), pričom súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v uznesení Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 1To/98/2010 zo dňa 6.4.2011 v tom, že žalobca si v trestnom konaní nemohol uplatniť nárok

na náhradu škody, keďže toto právo mu nepatrí a do konania ani nemal byť pripustený a o jeho nároku
nemalo byť rozhodované, ani odkázaním na občianske súdne konanie. Preto súd z dôvodu vznesenej
námietky premlčania nemohol žalobe vyhovieť. V súvislosti s uplatnením nároku na náhradu mzdy súd
taktiež poukazuje na už avizovanú skutočnosť, a to že z vyjadrenia Sociálnej poisťovne jednoznačne
vyplýva, že žalovaný bol zamestnaný u zamestnávateľa Staviteľ, spol. s r.o. Sabinov do 31.3.2001 a od

1.4.2001 už bol zamestnaný v spoločnosti M.I.M.A. spol. s r.o. Sabinov.

Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že aj keď si žalobca uplatňoval nárok na zaplatenie mesačnej
mzdy vo výške 15.000,- Sk, z výsluchu svedkov vypočutých v tomto konaní (S. J., I. T.), ako aj z výsluchu
svedka V. D.Á., ktorý bol vypočutý v konaní sp. zn. 14C/169/2003 vyplýva, že od 1.1.2001 bola žalobcovi

znížená mzda na minimálnu mzdu (4.400,- Sk mesačne brutto). Z tohto teda vyplýva, že nárok žalobcu,
z hľadiska jeho výšky by mohol byť dôvodný iba za obdobie december 2000 (15.000,- Sk) a za obdobie
január, február a marec r. 2001 by mzda žalobcu predstavovala mesačne iba sumu 4.400,- Sk v hrubom.S poukazom na závery odvolacieho súdu vyplývajúce z uznesenia sp. zn. 16CoPr/5/2013 zo dňa
30.9.2013 prvostupňový súd konštatuje, že, podľa jeho názoru sa v danom prípade nejedná o nárok na
náhraduškodyzaktorúzodpovedážalovaný,keďženárokžalobcujenárokomztitulunevyplatenejmzdy

podľa ustanovení Zákonníka práce. Súd zároveň konštatuje, že žalovaný nie je v tomto konaní pasívne
legitimovaný, keďže nárok žalobcu na mzdu nevznikol ako dôsledok protiprávneho konania žalovaného,
ale vznikol priamo na základe zákona (Zákonník práce, resp. zákon o mzde) a priznania tohto nároku
sa nie je možné domáhať v trestnom konaní v rámci adhézneho konania, pričom v trestnom konaní
mal súd uznesením vysloviť, že žalobcu ako poškodeného na hlavné pojednávanie nepripúšťa. Žalobca

si v trestnom konaní nemohol riadne uplatniť svoj nárok, preto aj z hľadiska prípadného prerušenia
plynutia premlčacích lehôt nemožno uvažovať o tom, že žalobca si v tomto konaní riadne a včas uplatnil
svoj nárok. Pokiaľ by súd teoreticky vychádzal zo skutočnosti, že žalobca si riadne a včas v trestnom
konaní uplatnil nárok na náhradu škody, tak žalobca až v rámci výsluchu realizovaného v trestnom
konaní dňa 19.8.2008 uviedol, že si uplatňuje nárok na náhradu škody v sume 90.000,- Sk a túto aj
riadne špecifikoval ako nevyplatenú mzdu za mesiace 11,12/2000 a 1,2,3/2001, a náhradu mzdy za

nevyplatenú dovolenku za rok 2000, teda pokiaľ by sa k tomuto momentu prerušilo plynutie premlčacej
lehoty, tak žalobca nepreukázal, aby po skončení trestného konania v konaní riadne pokračoval, pričom
od právoplatného ukončenia trestného konania žalovaného t.j. od 5.10.1999 pokračovalo plynutie
premlčacej lehoty a keďže žaloba v tejto veci bola podaná až dňa 11.10.2012, tak už uplynula aj 10-
ročná premlčacia lehota (R 31/1974, R 29/1985). Najneskôr splatná mzda (marec r. 2001) bola splatná

do 20.4.2001, od 21.4.2001 teda začala plynúť objektívna trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula
21.4.2004. Pokiaľ by mala plynúť desaťročná premlčacia lehota, tak jej plynutie mohlo byť prerušené od
19.8.2008 (potencionálne uplatnenie nároku v trestnom konaní, aj keď sa už súd vyjadril, že žalobca si
v tomto konaní nárok na náhradu škody nemohol uplatniť) do 5.10.2009 (právoplatnosť rozhodnutia v
trestnom konaní), teda z desaťročnej lehoty uplynulo 7 rokov a 121 dní a od 6.10.2009 do 11.10.2012

ďalšie 3 roky a 5 dní, teda v súčte už uplynula aj táto lehota.
V neposlednom rade súd opätovne zvýrazňuje skutočnosť, že s poukazom na ustanovenie § 135a
ods. 5 Obchodného zákonníka žalobcom uplatnený nárok v tomto konaní nie je nárokom spoločnosti
na náhradu škody voči konateľom, keďže sa jedná o jeho „osobný“ nárok z titulu nevyplatenej
mzdy, teda žalobca si na základe tohto ustanovenia nemôže uplatňovať nárok voči žalovanému

ako bývalému konateľovi spoločnosti (zamestnávateľovi), keďže v tomto konaní nie je jednoznačne
aktívne legitimovaný. Pokiaľ si žalobca uplatňoval nárok z titulu náhrady škody v zmysle všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka, na základe už vyššie citovaných dôvodov nie je žalovaný ani
pasívnelegitimovaný,takakotonepochybnevyplývazodôvodeniauzneseniaKrajskéhosúduvPrešove
sp.zn.1To/98/2010zodňa6.4.2011,pričomzároveňjenepochybné,žepokiaľbyajboliúčastníciaktívne

resp. pasívne vecne legitimovaní, nárok žalobcu by bol premlčaný jednak na základe Zákonníka práce
(§ 263 ods. 1), ako aj Občianskeho zákonníka v trojročnej resp. desaťročnej lehote (§ 106 ods. 1, ods. 2).

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia a úspešnému
žalovanému priznal náhradu trov konania z titulu zaplateného súdneho poplatku za podaný odpor v
sume 179 EUR a trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej pomoci, (každý úkon po 111,21 EUR):
- prevzatie a príprava zastúpenia

- písomné podanie - odpor
- vyjadrenie zo dňa 4.2.2013 na výzvu súdu
- účasť na pojednávaní dňa 3.4.2013
- účasť na pojednávaní dňa 17.5.2013 (pojednávanie trvalo viac ako 2 hodiny)
- vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 15.7.2013

- účasť na pojednávaní dňa 7.2.2014
- t.j. spolu 111,21 EUR x 8 = 889,68 EUR + režijný paušál 7,81 EUR x 7 + 1 x 8,04 EUR = 62,71 EUR
t.j. spolu 952,39 EUR.

Súd z titulu trov právneho zastúpenia žalovaného priznal taktiež cestovné náklady jeho právnej

zástupkyne za pojednávanie konané dňa 3.4.2013 Bratislava - Prešov a späť (2 x po 18,76 EUR) ako
aj náhradu za stratu času za cestu Bratislava - Prešov za 14 polhodín po 13,01 EUR = 182,14 EUR a
za cestu Prešov - Bratislava z dôvodu meškania vlaku 193 minút náhrada za stratu času predstavuje19 polhodín x 13,01 = 247,19 EUR t.j. spolu cestovné a náhrada za stratu času za pojednávanie dňa
3.4.2013 predstavuje sumu 466,85 EUR.
Ďalej súd priznal cestovné náhrady za cestu na pojednávanie konané dňa 17.5.2013 v sume 43,84 EUR

(1 x 25,10 EUR + 1 x 18,76 EUR) a náhradu za stratu času za cestu Bratislava - Prešov za 10 polhodín po
13,01 EUR = 130,10 EUR a za cestu Prešov - Bratislava za 13 polhodín x 13,01 EUR =169,13 EUR, t.j.
spolu cestovné a náhrada za stratu času za pojednávanie dňa 17.5.2013 predstavuje sumu 343,07 EUR.
Súdtaktiežpriznalnáhradycestovnýchvýdavkovzaúčasťnapojednávanídňa7.2.2014vcelkovejsume
37,60 EUR (2 x 18,80 EUR), ako aj náhradu za stratu času za cestu Bratislava - Prešov za 13 polhodín x

13,14 EUR = 174,20 EUR a za cestu Prešov - Bratislava v tej výške t.j. 174,20 EUR, t.j. spolu cestovné
náhrady a náhrada za stratu času za pojednávanie dňa 7.2.2014 predstavuje sumu 386 EUR.

Celkovo teda trovy konania predstavujú sumu 2.148,31 EUR (952,39 + 466,85 + 343,07 + 386 EUR).

Súd nepriznal právnej zástupkyni žalovaného trovy právneho zastúpenia za úkon označený ako

vyjadrenie vo veci, na výzvu súdu zo dňa 26.4.2013, keďže sama právna zástupkyňa žalovaného
v rámci pojednávania konaného dňa 3.4.2013 uviedla, že prípadné ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania súdu dodatočne písomne predloží a v rámci predloženého vyjadrenia taktiež poukázala
na určité skutočnosti, na ktoré ju súd nevyzýval a ktoré mohla uviesť aj v rámci ústneho prednesu na
nadchádzajúcom pojednávaní. Tento úkon teda súd nepovažoval za nevyhnutne potrebný pre účelné

uplatňovanie práv žalovaného.

Podľa § 148 ods. 1 O.s.p., štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov
konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov,
náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

V predmetnom konaní si svedok I. T. uplatnil za účasť na pojednávaní dňa 17.05.2013 svedočné v sume
3,70 Eur. Svedočné bolo svedkovi vyplatené zo štátnych prostriedkov dňa 17.05.2013.
O náhrade trov štátu súd rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a na ich
náhradu zaviazal neúspešného žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.