Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. december 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/981/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814220535
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814220535.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov JUDr.
Gabriely Janákovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci navrhovateľa: Ing. K. J., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom G., L.. Sv. Q. XXX/XX, proti odporcovi: G. Q. D., s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom J.,
G. XX, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. S. Q., s.r.o., so sídlom J., T. XX, o zrušenie
rozhodcovských rozsudkov, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 15.
mája 2015 č. k. 14C/170/2014-58, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v bode I. zrušil rozhodcovský rozsudok vydaný Slovenským
arbitrážnym súdom zriadeným zriaďovateľom Slovak arbitration court, s.r.o. so sídlom J., T. XX v
konaní pred rozhodcom JUDr. I. D., PhD. dňa 23.09.2014 pod sp. zn. 371/07/14. V bode II. zrušil
rozhodcovský rozsudok vydaný Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným zriaďovateľom D. arbitration
court, s.r.o., so sídlom J., T. XX, v konaní pred rozhodcom JUDr. I. D., PhD., dňa 23.09.2014,
pod spisovou značkou 372/07/14. Navrhovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že návrh na zrušenie rozhodcovských rozsudkov bol v oboch
prípadoch podaný včas, teda v lehote 30 dní od ich doručenia navrhovateľovi ako účastníkovi
rozhodcovského konania. Ďalej uviedol, že zmluvy o revolvingovom úvere, ktoré uzavreli účastníci sú v
zmysle ustanovení § 52 a § 53 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskými zmluvami a zároveň majú aj
charakter zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa Zák. č. 129/2010 účinného v čase uzavretia týchto zmlúv.
Musia preto spĺňať formálne a obsahové náležitosti, ktoré vyžadujú ustanovenia citovaných právnych
predpisov. Vyslovil názor, že právomoc rozhodcovského súdu na riešenie sporov vyplývajúcich z určitého
zmluvného vzťahu v rozhodcovskom konaní je vždy založená na dohode zmluvných strán, vyjadrené
v rozhodcovskej zmluve. Zaoberal sa preto tým, či rozhodcovské zmluvy, ktoré účastníci uzavreli sú
platné. Rozhodcovská zmluva je takou zmluvnou podmienkou, ktorá v zmysle ust. § 53 Občianskeho
zákonníka musí byť individuálne dojednaná. Pre spotrebiteľa je riešenie sporu zo spotrebiteľskej zmluvy
na rozhodcovskom súde zásadne nevýhodnejšia ako uplatnenie práva na všeobecnom súde, kde je
oslobodený od súdnych poplatkov, miestna príslušnosť súdu je určená trvalým bydliskom spotrebiteľa
a kde má súd povinnosť skúmať ex offo prípadnú neprijateľnosť zmluvných podmienok, čo platilo
pre právny stav platný do 31.12.2014. Podľa názoru súdu prvého stupňa preto každá rozhodcovská
zmluva uzatváraná v rámci spotrebiteľského vzťahu musí byť so spotrebiteľom individuálne dojednaná.
V prejednávanej veci však skúmanie rozhodcovských zmlúv budí dojem, že neboli individuálne
dojednané. Obsahujú vyhlásenie dlžníka, že s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy súhlasí a tvrdenie,
že veriteľ pred uzatvorením rozhodcovskej zmluvy dlžníka o dôsledkoch jej uzavretia dostatočne použil.

Konštatoval, že k takýmto písomným vyhláseniam musí pristúpiť aj skutočná praktická realizácia toho,
čo je v rozhodcovskej zmluve deklarované. Pojem individuálne dojednanie nepochybne znamená taký
priebeh kontraktačného procesu, ktorý vyžaduje dôsledné prerokovanie konkrétnej zmluvnej podmienky
zmluvnými stranami. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že v skutočnosti sa tak nestalo, lebo
rozhodcovská zmluva nebola navrhovateľovi samostatne predložená, nebol oboznámený s jej obsahom,
podmienkami a dôsledkami jej podpisu, a teda odporca nesplnil záväzok, ktorý si sám v rozhodcovskej
zmluve dal. Ďalej uviedol, že ak dodávateľ navodí situáciu, že spotrebiteľ nemá dostatočný čas a
priestor, aby sa so zmluvnými podmienkami riadne a včas oboznámil, nemožno konštatovať, že zmluvná
podmienka je individuálne dojednaná. Keď veriteľ predloží dlžníkovi všetky listiny na uzatvorenie zmluvy
naraz, hoci ho k podpisu nenúti, alebo nenavádza, vyvolá v ňom dojem, že všetko je v poriadku, ničím
sa netreba podrobne zaoberať, stačí to len podpísať a dlží finančné prostriedky. Takýto postup odporcu
podľa názoru súdu prvého stupňa nasvedčuje skôr o tom, že odporca sa snažil skryť rozhodcovskú
zmluvu medzi ostatný obsah hlavnej zmluvy, tak aby ju navrhovateľ podpísal bez toho, aby sa ňou
podrobnejšie zaoberal, alebo vôbec o nej vedel a teda ju do zmluvného vzťahu s navrhovateľom
takpovediac „vpašoval“. V závere odôvodnenia súd prvého stupňa konštatoval, že z vykonaného
dokazovania nevyplýva, že návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy bol navrhovateľovi predložený
takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa mu ako spotrebiteľovi poskytuje možno
voľby prijať alebo neprijať takýto návrh a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté jasné
a zrozumiteľné informácie. Pokiaľ odporca takto nepostupoval, rozhodcovská zmluva je ako zmluvná
podmienka neprijateľná a neprijateľná podmienka je v zmysle § 54 ods. 5 Občianskeho zákonníka
zároveň neplatná. Na základe neplatných rozhodcovských zmlúv preto nebolo možné založiť právomoc
rozhodcovského súdu a rozhodcovský súd nemohol na základe žalôb, ktoré podal odporca ako veriteľ
riadne konať, prejednať ich a rozhodnúť. Súd prvého stupňa napadnuté rozhodcovské rozsudky vydané
rozhodcovským súdom zrušil podľa ust. § 40 ods. 1 písm. c/ Zák. o rozhodcovskom konaní v znení
účinnom do 31.12.2014.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie odporca,
ktorý navrhol jeho zmenu a zamietnutie návrhu, prípadne zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu
na ďalšie konanie. V odvolaní vyslovil názor, že ochrana spotrebiteľa pri určení subjektu, ktorému sa
ochrana poskytuje, vychádza z pojmu priemerný spotrebiteľ, ktoré chápanie zabezpečuje zachovanie
prvku právnej istoty aj pre dodávateľa, ktorá má byť vlastná aj spotrebiteľským právnym vzťahom.
Zmysel ochranného systému vytvorený smernicou 93/13 je síce založený na domnienke, že spotrebiteľ
je slabšou zmluvnou stranou, pokiaľ ide o jeho postavenie pri vyjednávaní a jeho informovanosť, čo
má za následok, že spravidla bude súhlasiť s vopred naformulovanými podmienkami predajcu alebo
dodávateľa bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah, avšak na druhej strane spotrebiteľa nezbavuje
povinnosti konať s priemernou a očakávanou mierou opatrnosti, obozretnosti a zodpovednosti za
vlastné konanie. Priemerný spotrebiteľ je preto definovaný ako osoba, ktorá je v primeranom rozsahu
rozhľadená, informovaná a obozretná. Takéto chápanie vymedzuje priamo súdny dvor EÚ vo svojich
rozhodnutiach, prípadne aj únijné právo na úrovni sekundárnych faktov. Pri definovaní spotrebiteľa
zachováva mieru aj vlastnej zodpovednosti spotrebiteľa za jeho konanie. Nie je preto možné spotrebiteľa
postaviť do úlohy nezodpovedného za vlastné rozhodnutie. Pokiaľ ide o charakter individuálne
dohodnutého, a teda aj samotnej rozhodcovskej zmluvy vyslovil názor, že tento pojem nemá povahu
určenú všeobecným zmluvným právom, ale má špecifiká vyplývajúce z osobitosti spotrebiteľských
zmlúv. Zmluvné podmienky spotrebiteľských vzťahov sa vyznačujú vo všeobecnosti tým, že sú vopred
naformulované dodávateľom, čo je reálnym faktom plynúcim z praxe spotrebiteľských vzťahov a tiež
z úpravy v Občianskom zákonníku, ktorý v § 53 ods. 2 uvádza, že za individuálne nedohodnuté sa
považujú také ustanovenia, s ktorými spotrebiteľ má možnosť sa oboznámiť, no nemohol ovplyvniť
ich obsah. Pojem individuálny je v pomere spotrebiteľského práva znamená nielen reálnu možnosť
spotrebiteľa určitú podmienku formulačne ovplyvniť, ale predovšetkým možnosť spotrebiteľa dosiahnuť,
že takáto podmienka sa nestane súčasťou jeho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa zmenilo jeho
postavenie oproti stavu, ak by podmienku prijal. Podľa odbornej literatúry za štandardné zmluvy sa
vykladajú tak, že je tu práve povinnosť veriteľa navrhnúť spotrebiteľovi rozhodcovskú doložku určitého
obsahu a garantovať mu právo s takouto doložkou nesúhlasiť. Implicitne sa pritom vychádza z toho, že
spotrebiteľ má možnosť uzatvoriť s bankou zmluvu rovnakého obsahu aj bez uzatvorenia rozhodcovskej
doložky a ak takúto možnosť spotrebiteľ má, tak bude dojednanie o rozhodcovskej doložke skutočne
individuálne dojednané. Len aby odmietnutie rozhodcovskej doložky zo strany spotrebiteľa viazané na
iné zmluvné podmienky v ostatných otázkach zmluvy, ktoré sú pre spotrebiteľa menej priaznivé, tak je
spotrebiteľ nepriamo nútený rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Aj v danom prípade mal navrhovateľ ako

spotrebiteľ dve základné oprávnenia, resp. možnosti vo vzťahu k ovplyvneniu toho, či rozhodcovská
zmluva vznikne, alebo či dôjde k jej zrušeniu. Práve možnosť dodatočného odstúpenia od rozhodcovskej
zmluvy sa javí ako základný fakt v tejto súvislosti. Zdôraznil, že rozhodcovská zmluva nevznikla za
stavu, kedy by spotrebiteľ nemal informáciu, že ju prijať nemusí. Táto informácia sa uvádzala hneď v
popredí textu rozhodcovskej zmluvy, teda aj z hľadiska transparentnosti danej informácie nie je možné
konštatovať deficit informovanosti na strane spotrebiteľa naviac, keď v danom čase bol informovaný
o tom, čo uzavretie danej zmluvy má za následok. V spojení s informáciou pre rozhodovanie o prijatí
rozhodcovskej zmluvy je podstatné jednak prehlásenie veriteľa, že existencia rozhodcovskej zmluvy nie
je podmienkou vzniku úverovej zmluvy a ďalej informovanie o tom, čo rozhodcovské konanie je. Zotrval
na stanovisku, že v danom prípade ide o individuálny právny úkon, lebo k uzavretiu došlo v súvislosti
so zmluvným vzťahom so zmluvy o revolvingovom úvere a nešlo o predpoklad alebo podmienku vzniku
úverového vzťahu, čo jednoznačne vyplýva nielen z bodu 2. rozhodcovskej zmluvy, ale aj z právnych
dôsledkov a účinkov jej bodu 7.. Podľa jeho názoru individuálnosť rozhodcovskej zmluvy je daná nielen
tým, že zmluvné strany uzatvárajú rozhodcovskú zmluvu ako samostatný úkon a na osobitnej listine,
ale vyplýva z obsahu rozhodcovskej zmluvy, z okolností jej vzniku, trvania a možného jednostranného
ukončenia. Rozhodcovská zmluva teda nemusela vôbec vzniknúť alebo trvať, a to bez vplyvu na trvanie
zmluvy o revolvingovom úvere a mohla zaniknúť jednostranným úkonom navrhovateľa bez toho, aby
túto skutočnosť a jej dôsledky mohol odporca ovplyvniť. Poukázal na záväzné vyhlásenie veriteľa v
bode 2., podľa ktorého veriteľ vyhlásil, uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia
a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere a dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej
zmluvy zo strany veriteľa. Uplatnil dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221
ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. a písm. d/, f/ O.s.p..

Navrhovateľ vo vyjadrení žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť. Uviedol, že rozhodcovskú doložku
obsiahnutú v rozhodcovskej zmluve považuje za neplatnú, keď pri uzatváraní zmlúv nemal možnosť sa
skutočne oboznámiť s podmienkami konania a vnútornými predpismi rozhodcovského súdu. Ďalej dodal,
že určenie právomoci je neurčité a neobsahuje žiadnu špecifikáciu sporov, v ktorom sa má uplatniť,
rozhodcovská doložka nebola s ním ako spotrebiteľom individuálne dojednaná, ale bola mu daná v
predtlačenej forme, a teda vopred pripravená ako celok a všetky listiny mu boli dané v jednej „kope“,
kde nemal priestor a možnosť vnímať, že podpísal rozhodcovskú doložku.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ cit. zákonného ustanovenia.

Odporca v odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/ O.s.p..

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O.s.p.) je daný v prípade porušenia takých procesných práv účastníka konania, ktoré musia
mať za následok zrušenie rozsudku podľa § 221 O.s.p.. Citované zákonné ustanovenie ich uvádza
pod písm. a/ až j/, pričom odporca v odvolaní poukazuje na písm. f/ (účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom) h/ (súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav). Prvá časť
vety citovaného zákonného ustanovenia uvádza „súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu“ je totožná s dôvodom na odvolanie podľa § 205 ods.
2 písm. f/ O.s.p.. Podľa dôvodovej správy ako aj praxe súdov Slovenskej republiky sa za nesprávne
právne posúdenie veci na účely aplikácie citovaného zákonného ustanovenia považuje stav, kedy súd
prvého stupňa nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu alebo aj keď síce použil správny právny
predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ho nesprávne aplikoval.

V prejednávanej veci je z odôvodnenia napadnutého rozsudku v spojitosti aj s odvolaní zrejmé, že
súd prvého stupňa na danú vec správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa
spotrebiteľských vzťahov (§ 52, § 53 Občianskeho zákonníka) ako aj ust. § 41 Zák. o rozhodcovskom
konaní. Odporca v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybňuje aplikáciu citovaných zákonných

ustanovení na daný predpis, ani nenavrhuje, že by sa daná právna vec mala posudzovať podľa iného
predpisu, prípadne iného ustanovenia Občianskeho zákonníka, alebo Zákona o rozhodcovskom konaní.
Z odvolania je zrejmé, že spochybňuje len výklad pojmu „individuálne dojednané zmluvné ustanovenie“
tak ako je upravené v ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako bolo súdom prvého stupňa aplikované
na prejednávanú vec.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa pojem „individuálne dojednané zmluvné
ustanovenie“ vyložil v súlade s doterajšou praxou súdov Slovenskej republiky ako aj Súdneho dvora
EÚ. Tieto vyznievajú v takom zmysle, ako boli interpretované a aplikované súdom prvého stupňa, t. j.,
že rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory,
ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu sa rozhodnú
v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská
zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1
Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu,
inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente
podpísanú zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo
pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy
a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Platí,
že ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvého stupňa o neprimeranosti rozhodcovskej
zmluvy, ktorú účastníci uzavreli 18.09.2012. Táto bola predložená navrhovateľovi na formulári a preto
jej obsah nemohol ovplyvniť, a preto ju nemožno považovať za individuálne dojednanú. Aj odvolací
súd zastáva názor, že pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu so štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah, teória aj
prax navyše označujú aj za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto
zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej
nerovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu aj v rámci
exekučného konania, pokiaľ ide o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak je takouto
neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom
prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu SR zo
dňa 24.02.2011 sp. zn. IV ÚS 55/2011).

Vzhľadom na všeobecne známe fakty o tom, že pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy je navodená
situácia, keď spotrebiteľ nemá dostatočný čas a priestor aby sa so zmluvnými podmienkami riadne a včas
oboznámil, je mu daná na podpis spolu s ostatnými listinami, treba konštatovať, že zmluvná podmienka
nie je individuálne dojednaná. Rovnako aj body 2 a 7 rozhodcovskej zmluvy, na ktoré poukazuje odporca
v odvolaní a v ktorých mal vyhlásiť, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia
a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere a dlžník je oprávnený od zmluvy odstúpiť, treba považovať
za formálne ustanovenia zmluvy, ktoré vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti majú pre dlžníka
len význam teoretický práve vzhľadom na celkový postup a účel ako aj všetky okolnosti uzatvárania
spotrebiteľských zmlúv a s nimi súvisiacich rozhodcovských zmlúv.

Odvolací súd preto nepovažoval za daný dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p..

Preskúmaním nezistil odvolací súd ani opodstatnenosť dôvodu na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/
O.s.p.. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého
stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti,
ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti,
ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť
aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

Odporca v podanom odvolaní neuvádza, konkrétne ktorý dôkaz súd prvého stupňa nehodnotil v súlade
s ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, pričom
prihliada na všetko, čo bolo v konaní predložené. Súdu prvého stupňa preto nemožno vyčítať nesprávne

hodnotenie dôkazov a tým aj naplnenie dôvodu na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ (súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam).

Z odvolania odporcu zároveň vyplýva, že vyčíta súdu prvého stupňa aj taký postup, ktorým sa mu
odňala možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o definovanie odňatia možnosti účastníkovi občianskeho
súdneho konania konať pred súdom, tak podľa súdnej praxe ide o taký postup súdu, ktorým boli odňaté
alebo zmarené práva účastníkovi na ochranu práv a záujmov v občianskom súdnom konaní. Odporca
v odvolaní nepoukazuje na žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorou by sa tak malo stať (nepredvolanie
na pojednávanie, neoboznámenie s dôkazom a pod.). Pokiaľ by za odňatie možnosti konať pred
súdom považoval odporca prípadne nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa
tak odvolací súd preskúmaním zistil, že odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového rozsudku plne
zodpovedá náležitostiam upraveným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti, považuje za preukázané a
ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Odvolací súd zistil, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa spĺňa všetky náležitosti, keď súd
prvého stupňa podrobne a jednoznačne uviedol, čoho sa domáhal navrhovateľ, akú obranu vzniesol
odporca, podľa akých ustanovení právnych predpisov vec posúdil a v závere aj poskytuje výklad
príslušných právnych predpisov, ktoré na vec aplikoval a závery súdu s poukazom na skutočnosti, ktoré
ho viedli k vyhoveniu návrhu na zrušenie rozhodcovských rozsudkov.

Súd prvého stupňa tak správne rozhodol o návrhu navrhovateľa, ktorý sa domáhal zrušenia
rozhodcovských rozsudkov využijúc svoje právo, ktoré mu vyplýva z ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c/
Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu potvrdil.

V odvolacom konaní bol tak úspešný navrhovateľ, ktorý by mal v zmysle ust. § 224 ods. 1 v spojení
s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak v súvislosti s odvolacím
konaním mu trovy nevznikli, a preto mu neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e je odvolanie p r í p u s t n é .