Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. november 2012

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/11/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810210199
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3810210199.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov
JUDr. Gabriely Janákovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľov: 1. U. O., narodený
XX.XX.XXXX, 2. T. O., narodená XX.XX.XXXX, obaja bytom O. XXX/XX, XXX XX T. Q., zastúpení
advokátom Pavlom Trnkom, so sídlom Novomeského 1322/16, Bánovce nad Bebravou, proti odporcovi:
F. P., narodený XX.XX.XXXX, bytom T. ulica č. XXX/X, F., zastúpený advokátom JUDr. Jánom Lackom,

so sídlom Bojnická cesta 28/5, Kanianka, o ochranu osobnosti, na odvolanie odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 7. októbra 2011, č. k. 6C/117/2010-94, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v záhlaví identifikovaným rozsudkom uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade
8.300 eur a navrhovateľke v 2. rade 8.300 eur, obom v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku.
Vymienil si právo rozhodnúť o náhrade trov konania po právoplatnosti rozhodnutia o veci samej (§ 151
ods. 3 O.s.p.). Rozsudok okresného súdu vychádza zo skutkových zistení, že rozsudkom Okresného

súdu v Prievidzi 2T 30/2007 - 299 zo dňa 18.04.2008 v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu v Prievidzi 2T 30/2007 - 311 zo dňa 13.08.2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
3To 119/2008 - 323 zo dňa 20.04.2009 právoplatným dňa 20.04.2009 v trestnej veci proti obžalovanému
F. P. , bol tento uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 odst. 1,2 Trestného
zákona č. 140/1961 Z.z v znení uznesenia ÚS SR č. 38/2002 Z.z. na tom skutkovom základe , že
dňa 19.04.2002 asi o 12.35 hod. riadil nákladné motorové vozidlo zn. IVECO Eurocargo evid. Č.

NEW-AR530 po v ceste č. I. /50 smerom od F. na T. Q., kde v kilometri 156 na začiatku obce T. Q.
v dôsledku neprispôsobenia rýchlosti jazdy okolnosti, ktorú mohol predvídať, teda okolnosti možného
prechádzania detí cez vozovku po vyznačenom priechode pre chodcov, ktorý bol označený aj zvislou
dopravnou značkou priechod pre chodcov , ktoré predtým z miesta vodiča videl, nedbal na zvýšenú
opatrnosť voči deťom a následne oneskorene reagoval na maloletého chodca U. O., ktorý sa pohyboval
z pravej strany v smere jazdy vozidla a vstúpil na priechod pre chodcov , ktorého zachytil pravou
bočnou časťou vozidla pričom maloletý U. O. nar. XX.XX.XXXX pri dopravnej nehode utrpel zlyhanie

riadiacej a regulačnej funkcie centrálneho nervového systému - mozgu v dôsledku rozsiahleho až
devastačného poranenia hlavy v ľavo zo zlomeninami kosti klenby a spodiny lebečnej pri pomliaždení
tkaniva mozgu a pri krvácaní pod mäkkú plenu mozgovú, pričom na následky týchto zranení pri
prevoze do nemocnice dňa 19.04.2002 zomrel. Teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť tým, že
porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona. Citovaným rozsudkom bol uložený odporcovi
trest odňatia slobody vo výmere 15 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2,5

roka a trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu dva roky a zároveň
bol zaviazaný uhradiť poškodenému U. O. navrhovateľovi v 1. rade škodu vo výške 2.309,90
eur (69.588 Sk). Podrobne popísal obsah výpovedí navrhovateľov v 1. a 2. rade, svedkov E. P.,Q. F., Y. F., P. P., o tom, ako smrť maloletého zasiahla do života rodiny, najmä navrhovateľov v 1. a
2. rade a lekárske potvrdenie MUDr. F. zo dňa 08.07.2011 o tom, že navrhovateľka v 2. rade bola
opakovane hospitalizovaná a následne bol urgentne urobený cisársky rez v 33. týždni tehotenstva.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovatelia v 1. a 2. rade tvorili plnohodnotne
fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými citovými väzbami. Smrť prvorodeného maloletého syna zasiahla
do ich života nečakane a tragicky zásadným spôsobom a nenávratne pretrhla dovtedajšie silné citové
väzby. Navrhovatelia v 1. a 2. rade stratili možnosť realizácie, výchovy a ďalšieho rozvoja rodinného
života so svojím synom a sú o citový vzťah k synovi ako rodinnému príslušníkovi úplne ochudobnení.

Na základe uvedených skutkových zistení dospel k právnemu záveru, že navrhovateľom je možné
každému z nich ako samostatný nárok priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na
ust. čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má
právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života. Uvedené právo každej fyzickej osoby je
zakomponované i v citovanom ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka. Súčasťou súkromného života
je tiež rodinný život, zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými pričom právo na súkromie v sebe

zahŕňa oprávnenie fyzickej osoby vytvárať, udržiavať a slobodne rozvíjať interpersonálne vzťahy na
emocionálnej báze, o to viac vzťahy medzi príslušníkmi rodiny, budované na dlhodobých a citovo
mimoriadne silných vzájomných väzbách . Pri reálnej existencii takýchto vzťahov určitej kvality, medzi
ľudskými bytosťami, dochádza podľa názoru súdu porušením práva na život jednej z nich, k absolútnej
a nezvratnej deštrukcii všetkých vybudovaných citových väzieb a tým k neoprávnenému zásahu do

práva na súkromný a rodinný život pozostalého alebo pozostalých. Táto relevantná skutočnosť potom za
splnenia predpokladov zániku medziľudských vzťahov a väzieb určitého stupňa intenzity zakladá právo
dotknutej fyzickej osoby na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žiadna
forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka by nepostačovala na to,
aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na strane navrhovateľov v 1.a

2. rade, ktorých právo na ochranu osobnosti bolo porušené zásahom s neodstrániteľnými následkami.
Preto podľa názoru súdu prisúdenie finančnej čiastky navrhovateľom v 1. a 2. rade ako náhrada
nemajetkovej ujmy je v danom prípade opodstatnené. Z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne
vyplýva, že v súvislosti so smrťou syna navrhovateľov v 1.a 2. rade došlo i k zhoršeniu ich zdravotného
stavu / úzkosť, depresie, predčasný pôrod navrhovateľky v 2. rade/. Z uvedeného potom možno vyvodiť,

že konaním odporcu s následnou smrťou syna navrhovateľov došlo i k porušeniu práva navrhovateľov
v 1. a 2. rade na ochranu zdravia. Z výpovede svedkov vyplýva že smrťou syna navrhovatelia
čiastočne stratili zmysel života. Z uvedeného potom vyplýva, že v dôsledku konania odporcu a smrti
syna navrhovateľov v 1. a 2. rade došlo k narušeniu bežného rodinného a súkromného života medzi
navrhovateľmi ako manželmi i k strate možnosti ich osobného i finančného zabezpečenia v budúcnosti

zostranysyna (najmävstarobe,keďbudúodkázanínapomocinýchľudí). Požiadavkazaisteniaúčinnej
právnej ochrany vyžaduje, aby neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý má za následok
vznik nemajetkovej ujmy, spočívajúci v porušení resp. ohrození osobnosti dotknutej fyzickej osoby, bol
pre pôvodcu neoprávneného zásahu spojený s nepriaznivými právnymi následkami vo forme zvláštnych
občianskoprávnych sankcií. Funkciou zvláštnych občianskoprávnych sankcií podľa § 13 Občianskeho

zákonníka je pôsobiť na pôvodcu neoprávneného zásahu, v danom prípade odporcu, aby podľa
okolnosti konkrétneho prípadu sa buď zdržal ďalších neoprávnených zásahov resp. odstránil následky
neoprávnených zásahov alebo poskytol postihnutému primerané zadosťučinenie - satisfakciu. V danom
prípade, keďže k porušeniu osobnostného práva nebohého maloletého syna navrhovateľov v1.a2. rade
došlo jednorázovo odňatím jeho života, nie je možné hovoriť o sankciách v zmysle § 13 Občianskeho

zákonníka, ktoré by mali preventívny alebo reštitučný charakter. Satisfakcia (zadosťučinenie) môže
spočívať buď v morálnom plnení, napríklad v ospravedlnení sa alebo v peňažnom plnení, tzv. materiálnej
satisfakcii. Základnou funkciou satisfakcie je dosiahnutie zmiernenia nemajetkovej ujmy poškodenej
osoby. V prípade poskytnutia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa jedná o satisfakciu pre
dotknutú fyzickú osobu, ktorej bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv. Základná funkcia , ktorú má

táto náhrada plniť, je funkcia satisfakčná, t.j. zmierňovanie jej nemajetkovej ujmy touto formou, t.j.
poskytnutím peňažného plnenia. V súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorý si navrhovatelia uplatnili v dôsledku toho, že neoprávneným, zásahom odporcu došlo k zásahu do
práva na život ich nebohého syna, ktorý nárok si navrhovatelia uplatnili v zmysle citovaných ustanovení
§ 11 Občianskeho zákonníka, okresný súd uviedol, že ak bol zo strany odporcu vykonaný zásah do

telesnej integrity poškodeného subjektu t.j. syna navrhovateľov v 1.a 2. rade a to takým spôsobom,
že mu týmto zásahom bol odňatý život, podľa názoru súdu ide o porušenie osobnostných práv syna
navrhovateľov, konkrétne práva na život a nie osobnostných práv navrhovateľov. K vznesenej námietke
premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznesenej odporcom, súd uviedol, žeprávo na peňažné zadosťučinenie sa premlčuje, a to vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá
začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvýkrát. Vzhľadom na to, že otázka
zodpovednosti odporcu za dopravnú nehodu, ktorá bola namietaná aj v prebiehajúcom trestnom konaní,

a teda bolo neisté, či odporca spôsobil dopravnú nehodu a ktorým dopravným prostriedkom, mohli
navrhovatelia podľa názoru súdu uplatniť nárok na peňažnú satisfakciu s ohľadom na zodpovednostný
subjekt až po ukončení trestného konania. Okrem toho je zrejmé, že zásah do osobnostných práv oboch
navrhovateľov je prítomný neustále, a to nielen po uplynutí určitej lehoty od škodovej udalosti, ale
nepochybne aj v čase konania súdu, preto nemožno považovať nárok za premlčaný uplynutím trojročnej

doby od vzniku dopravnej nehody. Rovnako súd považoval za neopodstatnenú obranu odporcu v tom,
že jeho zodpovednosť je potrebné posudzovať analogicky podľa § 427 Občianskeho zákonníka s
poukazom na osobu prevádzkovateľa motorového vozidla. Súd zastáva názor, že žalovaný nárok je
osobitným nárokom podľa § 11 a nasledujúcich ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom za zásah
do osobnostných sfér jednoznačne zodpovedá odporca ako vodič vozidla, ktorým bola spôsobená ujma.
Odporca nakoniec nepreukázal, že by za žalovaný nárok zodpovedala iná osoba.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu.
Navrhol zmeniť rozsudok okresného súdu a návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade v celom rozsahu
zamietnuť. Súčasne žiadal uložiť navrhovateľom v 1. a 2. rade, aby mu nahradili trovy prvostupňového
a odvolacieho konania. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Za nesprávne právne

posúdenú považoval námietku premlčania nároku navrhovateľov, ktorú v konaní uplatnil. Okresný
súd námietku premlčania uplatneného nároku posúdil tak, že síce pripustil premlčateľnosť náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak počiatok plynutia tejto lehoty stanovil až na právoplatné
skončenie trestného konania proti nemu ako vodičovi motorového vozidla a zároveň vyvodil záver, že
zásah do osobnostných práv navrhovateľov je prítomný neustále a to nielen po uplynutí určitej lehoty

od škodovej udalosti, ale aj v čase konania súdu, a preto nemožno považovať nárok za premlčaný
uplynutím trojročnej doby od vzniku dopravnej nehody. Uvedené závery zo strany prvostupňového
súdu považuje za nesprávne, pretože k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľov
došlo jednorazovým protiprávnym úkonom, a to vznikom dopravnej nehody, pri ktorej došlo k úmrtiu
maloletého syna navrhovateľov. Po dopravnej nehode už k žiadnym neoprávneným zásahom do

osobnostných práv navrhovateľov z jeho strany nedošlo. Navrhovatelia podľa jeho názoru môžu v
súčasnosti stále pociťovať len dôsledky neoprávneného zásahu, ktorý sa stal dňa 19.04.2002. Okresný
súd zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľov posúdil výlučne na
subjektívnom princípe, t. j. na základe zavinenia preukázaného v rámci trestno-právneho konania
vedeného proti nemu, čo je v rozpore s občiansko-právnou konštrukciou zodpovednosti za neoprávnené

zásahy do osobnosti fyzickej osoby podľa ust. § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka. Občiansko-právna
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby je však konštruovaná na
objektívnom princípe, t. j. bez ohľadu na zavinenie zodpovedného subjektu, a preto prvostupňový
súd nesprávne ustálil vznik jeho zodpovednosti za neoprávnený zásah až na okamih právoplatnosti
rozsudku v trestno-právnom konaní. Princíp prezumpcie neviny je vlastná len trestnému právu, a preto

pri posudzovaní otázky, kedy sa fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej sa neoprávnene zasiahlo,
dozvie o tom, kto za neoprávnený zásah zodpovedá. Nejde tu teda o to, či osoba zodpovedná
za neoprávnený zásah do osobnostných práv sa dopustila konania, ktoré napĺňa znaky skutkovej
podstaty niektorého z trestných činov, ale len o to, či svojím konaním neoprávnene zasiahla do
osobnostných práv iných osôb. Tieto skutkové okolnosti neoprávneného zásahu do osobnostných

práv boli navrhovateľom známe už v deň úmrtia ich maloletého syna, pretože on svoju účasť na
dopravnej nehode nikdy nepopieral a navrhovatelia súbežne s prebiehajúcim trestno-právnym konaním
proti nemu si mohli uplatňovať aj svoje nároky z titulu jeho objektívnej občiansko-právnej zodpovednosti
ako prevádzkovateľa a vodiča motorového vozidla a v žiadnom prípade nebolo potrebné čakať na
právoplatnosť odsudzujúceho rozsudku voči nemu.

Okresný súd sa taktiež náležite nevysporiadal s otázkou ustálenia zodpovednostného subjektu za
neoprávnený zásah, hoci v rámci konania poukázal na to, že z hľadiska pasívnej legitimácie je
potrebnéjednoznačnevyriešiťprávnuotázku,ktojezodpovednýmsubjektomzazásahdoosobnostných
práv fyzickej osoby, ku ktorému dochádza v súvislosti s prevádzkou dopravných prostriedkov. Podľa

doterajšej rozhodovacej praxe súdov subjektmi zodpovedajúcimi za zásah, ktorý je objektívne spôsobilý
vyvolať nemajetkovú ujmu, môžu byť buď fyzické alebo aj právnické osoby. V prípade, že za zásah
zodpovedá právnická osoba, vychádza sa z toho, že ak bol zásah do osobnosti spôsobený niekým, kto
bol použitý právnickou osobou k realizácii činnosti právnickej osoby, postihujú občiansko-právne sankciepodľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka samotnú právnickú osobu a to pri analogickom použití ust. §
420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s ust. 853 Občianskeho zákonníka.

S prihliadnutím na skutočnosť, že zodpovednosť za zásah proti osobnosti fyzickej osoby nie je
zodpovednosťou za zavinenie, ale zodpovednosťou objektívnou, pri skúmaní zodpovedného subjektu
v súvislosti s neoprávnenými zásahmi, ku ktorým dochádza pri dopravných nehodách, doterajšia súdna
prax ustálila, že analogicky, ako pri zodpovednosti za škodu podľa ust. § 427 a nasl. Občianskeho
zákonníka, zodpovedá prevádzkovateľ motorového vozidla v tejto súvislosti aj za neoprávnený zásah do

osobnostných práv fyzických osôb, a to objektívne bez ohľadu na prípadné zavinenie. Toto analogické
použitie ust. § 427 s prihliadnutím na ust. § 853 Občianskeho zákonníka sa však použije len na
určenie osoby objektívne zodpovednej za zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný zvláštnou
povahou prevádzky dopravných prostriedkov a pri skúmaní samotných predpokladov zodpovednosti
za neoprávnený zásah do osobnostných práv už občiansko-právny súd postupuje podľa ust. §
13 a nasl. Občianskeho zákonníka, a teda pri rozhodovaní o priznaní jednotlivých nárokov je

povinný sám preskúmať všetky okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu, pričom v tejto
súvislosti môže prihliadnuť aj na prípadné zavinenie zodpovedného subjektu, ako aj na zavinenie
poškodeného subjektu. S touto otázkou sa však prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí vôbec
nevysporiadal a určil jeho zodpovednosť za zásah do osobnostných práv navrhovateľov výlučne
ako zodpovednosť vodiča motorového vozidla, ktorý po vyjasnení trestno-právnej zodpovednosti

subjektívnezodpovedázaneoprávnenýzásah,čojevrozporesustanoveniamiObčianskehozákonníka,
upravujúcich občiansko-právnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby.
Okresný súd aj keď pripustil možnosť premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v
danom prípade nesprávne posúdil počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za
nemateriálnu ujmu, ktorý je podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k

neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo aspoň ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv. V prejednávanej veci bolo preukázané, že v deň dopravnej nehody bolo jedným
činom zasiahnuté do práva na život maloletého syna navrhovateľov a do práva na súkromie a rodinný
život navrhovateľov, ktorý nastal momentom smrti maloletého syna navrhovateľov, pričom následky

v podobe rôznej formy citovej ujmy u navrhovateľov stále pretrvávajú. Navrhovatelia si preto svoje
právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch mohli vykonať prvýkrát dňa 20.04.2002,
t. j. v deň nasledujúci po dopravnej nehode. Preukázateľne si však svoj nárok uplatnili na súde až
po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, čo však prvostupňový súd z hľadiska vznesenej námietke
premlčania neakceptoval. Poukazuje na to, že ním prezentovaný právny názor prijal aj Najvyšší súd

SR napr. v uznesení č. 5Cdo 265/2009 zo dňa 17.02.2011. Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí
ďalej nevysporiadal ani so zdôvodnením, preto navrhovateľom priznal náhradu nemajetkovej ujmy v
uplatnenej výške. V odôvodnení rozhodnutia absentujú zdôvodnenia tohto jeho rozhodnutia. Pre určenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve
kritériá, a to závažnosť vzniklej nemajetkovej ujmy a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých

k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Podľa súdnej praxe musia byť vždy
zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby. Výšku nároku
na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti v
peniazoch ako právnu otázku súd určuje v zmysle ust. § 136 O.s.p. podľa svojej voľnej úvahy, ktorá však
musí podliehať hodnoteniu. Základom úvahy je zistenie takých skutočností, ktoré umožnia súdu založiť

úvahunaurčitomkvantitatívnomposúdenízákladnýchsúvislostíposudzovanéhoprípaduamusísavždy
opierať o konkrétne, a tým aj preskúmateľné kritériá, vrátane kvantitatívnych ukazovateľov, čo však v
rozsudku prvostupňového súdu absentuje a je teda podľa jeho názoru v tomto smere nepreskúmateľný.

Navrhovatelia využili svoje právo podať vyjadrenie k odvolaniu odporcu a prostredníctvom svojho

zástupcu žiadali rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že nepovažujú odvolanie
odporcu za dôvodné. Je nesporné, že odporca svojím protiprávnym konaním spôsobil ich mal. synovi
U. smrť, čím neoprávnene zasiahol do ich práva na ochranu súkromia a rodinného života a spôsobil im
nemajetkovú ujmu. Smrť syna zasiahla do ich života nečakane a tragicky, zásadne a nenávratne pretrhla
dovtedajšie silné citové väzby. Následky neoprávneného zásahu sú trvalé a neodstrániteľné, smrťou

syna navždy stratili možnosť rodinného života s mal. synom, stratili lásku a radosť s ním prežívanú.
Žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Obč. zákonníka by nepostačovala na to,
aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková, pretože právo na ochranu osobnosti
bolo porušené zásahom s neodstrániteľnými dôsledkami. Z uvedených dôvodov prvostupňový súdsprávne posúdil, že návrh na náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnej forme je dôvodný. Nesúhlasia s
tvrdenímodporcu,žerozsudoksúduprvéhostupňajepokiaľideovýškupriznanejnáhradynemajetkovej
ujmy nepreskúmateľný. Za účelom určenia výšky tejto náhrady vykonal prvostupňový súd rozsiahle

dokazovanie, či už vypočutím navrhovaných svedkov a oboznámením sa s listinnými dôkazmi a na
podklade vykonaného dokazovania správne určil, že navrhovaná výška náhrady je v danom prípade v
plnomrozsahuopodstatnená.Podotýkajú,žeujmaktorúimodporcaspôsobiljeprenichneodstrániteľná.
Na túto skutočnosť prihliadol aj prvostupňový súd, keď pri rozhodovaní o výške náhrady posudzoval
mieru závažnosti vzniknutej ujmy a v odôvodnení rozsudku sa s touto otázkou aj riadne zaoberal.

Pokiaľ ide o otázku premlčania, sú toho názoru, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy nepodlieha
premlčaniu a to ani vtedy, keď sa satisfakcia nemajetkovej ujmy vyjadruje prostredníctvom finančných
prostriedkov (v tejto súvislosti poukazujú napr. na judikát NS ČR 30 CDO 1542/2003). Pokiaľ by
však odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd bol opačného názoru (teda by mal za to, že právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podlieha premlčaniu), prikláňajú sa k právnemu názoru
súdu prvého stupňa, že toto právo nie je premlčané, pretože právo na náhradu nemajetkovej ujmy

si mohli voči odporcovi prvýkrát uplatniť až po ukončení trestného konania, odkedy bolo zrejmé, kto
spôsobil dopravnú nehodu a kto zodpovedá za smrť ich mal. syna. Okrem toho majú za to, že nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy nemožno považovať za premlčaný aj z toho dôvodu, že zásah do ich
osobnostných práv je prítomný neustále a to nielen po uplynutí určitej lehoty od vzniku dopravnej
nehody,alenepochybneajvčasekonaniasúdu,čoprvostupňovýsúdvodôvodnenírozhodnutiasprávne

konštatoval. Súčasne uplatnili náhradu trov odvolacieho konania, ktoré predstavujú náklady za právnu
službu advokáta - vyjadrenie k odvolaniu vo výške 118,70 eur.

Krajskýsúdpreskúmalvecvintenciáchustanovenia§212ods.1O.s.p.,vmedziachpodanéhoodvolania
a jeho dôvodov a zistil, že rozsudok okresného súdu je vecne správny, a preto je potrebné ho potvrdiť

podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. O odvolaní odporcu rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu
podľa § 214 ods. 1 O.s.p..

V prejednávanej veci odporca vo svojom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.
f/ O.s.p., ktorý spočíva v nesprávnom právnom posúdení otázky zodpovednosti odporcu za zásah

do osobnosti navrhovateľov a posúdenia námietky premlčania nároku navrhovateľov. Po preskúmaní
veci krajský súd zistil, že uplatnený odvolací dôvod nie je v prejednávanej veci spôsobilým odvolacím
dôvodom. Krajský súd sa plne identifikuje aj s odôvodnením rozsudku okresného súdu podľa § 219 ods.
2 O.s.p. a k uplatnenému odvolaciemu dôvodu považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Predmetom ochrany osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka je osobnosť občan vo svojej
celistvosti: jednotlivé dielčie zložky tejto osobnosti, ktoré sú chránené, zákon uvádza demonštratívne.

Právna prax pri posudzovaní a rozhodovaní o práve na ochranu osobnosti vychádza z extenzívneho
výkladu práva na ochranu osobnosti a poukazuje na rozhodnutia Európskej komisie a Európskeho súdu

pre ľudské práva týkajúce sa interpretácie a aplikácie článku 8 ods. 1 Dohody o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Je v nich predovšetkým akcentovaná myšlienka, že rešpektovanie súkromného
života musí zahrňovať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými
bytosťami. Súčasťou súkromného práva je tiež rodinný život, ktorý zahŕňa i vzťahy medzi blízkymi
príbuznými a keď súčasťou rodinného života sú ucelené sociálne a morálne vzťahy, ale aj záujmy

materiálne (napr. vyživovacia povinnosť).
Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k
neoprávnenému zásahu a jednak to, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach
chránených ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka.

Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených
ust. § 11 Obč. zákonníka a ktoré je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými
právnym poriadkom.

V prejednávanej veci je nepochybné, že zodpovedný za zásah do práv na ochranu osobnosti

navrhovateľov podľa § 11 Obč. zákonníka je odporca, ktorý sa dopustil protiprávneho konania, keď
bol v trestnom konaní Okresného súdu Prievidza sp.zn. 3To/119/2008 uznaný vinným z trestného činu
ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že dňa 19.04.2002
asi o 12,35 hod. riadil nákladné motorové vozidlo značky IVECO Eurocargo, evid. č. NEW-AR 530po ceste č. 1/50 od F. na T. Q., kde v kilometri 156, na začiatku obce T. Q., okres F. v dôsledku
neprispôsobenia rýchlosti jazdy okolnosti, ktorú mohol, teda okolnosti možného prechádzania detí cez
vozovku po vyznačenom priechode pre chodcov, ktorý bol označený aj zvislou dopravnou značkou

priechod pre chodcov , ktoré predtým z miesta vodiča videl, nedbal na zvýšenú opatrnosť voči deťom
a následne oneskorene reagoval na maloletého chodca U. O., ktorý sa pohyboval z pravej strany v
smere jazdy vozidla a vstúpil na priechod pre chodcov , ktorého zachytil pravou bočnou časťou vozidla
pričom maloletý U. O. nar. XX.XX.XXXX pri dopravnej nehode utrpel zlyhanie riadiacej a regulačnej
funkcie centrálneho nervového systému - mozgu v dôsledku rozsiahleho až devastačného poranenia

hlavy v ľavo zo zlomeninami kosti klenby a spodiny lebečnej pri pomliaždení tkaniva mozgu a pri
krvácaní pod mäkkú plenu mozgovú, pričom na následky týchto zranení pri prevoze do nemocnice dňa
19.04.2002 zomrel.

Odporca po rozhodnutí okresného súdu podal odvolanie, v ktorom okrem iného popieral, že riadil
motorové vozidlo zn. IVECO. Tvrdil, že riadil motorové vozidlo zn. Fiat Ducato bielej farby. Odvolací súd

preskúmaním správnosti výrokov rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že okresný súd správne a
dôvodne ustálil skutkový stav. Odvolací súd zistil nesprávnosť v rozsudku okresného súdu v neprospech
obžalovaného v súvislosti s výrokom o treste, ktorá ani nebola odvolaním napadnutá, avšak odvolací
súd bol povinný podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku na túto nesprávnosť prihliadnuť. Rozsudok odvolacieho
súdu nadobudol právoplatnosť 20.04.2009.

S poukazom na uvedené zistenie, je potom nepochybne preukázaná zodpovednosť odporcu za
neoprávnený zásad do práv na ochranu osobnosti navrhovateľov, pričom je potrebné vychádzať z ust.
§ 135 ods. 1 O.s.p. o viazanosti súdu rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný
čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich spáchal.

V tejto súvislosti odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú argumentáciu odporcu, že subjektom, ktorý
je zodpovedný za zásah do osobnostných práv navrhovateľov je prevádzkovateľ vozidla (vychádzajúce
z objektívnej zodpovednosti za škodu podľa § 427 Obč. zákonníka o zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou dopravných prostriedkov).

V prejednávanej veci z aspektu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla nie je vylúčená
zároveň zodpovednosť vodiča motorového vozidla, ktorú spôsobil poškodením porušením právnej
povinnosti (§ 420 Obč. zákonníka), pokiaľ nejde o prípad uvedený v ust. § 421 ods. 2 Obč. zákonníka,
v zmysle ktorého škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená

pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby za škodu takto spôsobenú podľa tohto
zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

V prejednávanej veci o takýto prípad nejde. Odporca najskôr spochybňoval závery v trestnom konaní o
tom, že vôbec zrazil maloleté dieťa navrhovateľov a to, akým vozidlom jazdil (tým vlastne aj spochybnil

kto je prevádzkovateľ vozidla). Skutkové závery, na základe ktorých bol urobený právny záver o
trestnoprávnej zodpovednosti odporcu bol definitívne ustálený až na základe rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým nadobudol právoplatnosť 20.04.2009.

Odporca v konaní (a to ani v trestnom) netvrdil, že motorové vozidlo riadil na pokyn právnickej osoby

- prevádzkovateľa (napr. ako zamestnanec), ani to v konaní nevyšlo najavo. Len v tom prípade by
totiž boli splnené predpoklady na zodpovednosť právnickej osoby za škodu podľa Obč. zákonníka ako
prevádzkovateľa motorového vozidla, prípadne aj na zodpovednosť za zásah do osobnostných práv
podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka.
V nadväznosti na vyššie uvedené závery o subjekte, ktorý je zodpovedný za zásah do osobnostných

práv navrhovateľov, správne okresný súd pri posudzovaní námietky premlčania nároku navrhovateľov
na náhradu za nemajetkovú ujmu pri počítaní všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Obč.
zákonníka, vychádzal z dátumu právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu v trestnom konaní proti
odporcovi, t.j. 20.04.2009, ktorým sa definitívne ustálil skutkový záver o tom, kto a akým motorovým
vozidlom spôsobil smrť dieťaťu navrhovateľov. Až vtedy sa objektívne mohli navrhovatelia domáhať

svojho nároku na ochranu osobnosti proti odporcovi (do právoplatnosti trestného konania bol totiž
spochybňovaný skutkový stav samotným odporcom). Pokiaľ navrhovatelia uplatnili svoj nárok proti
odporcovi 16.07.2010, je zjavné, že ho uplatnili včas.Odporca vo svojom odvolaní namietal, že rozsudok okresného súdu neobsahuje vo svojom odôvodnení
úvahy, na základe akých kritérií priznal navrhovateľom náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške.
V dôsledku uvedeného nedostatku je podľa jeho názoru, rozsudok okresného súdu nepreskúmateľný.

Popísané námietky odporcu proti rozsudku okresného súdu zakladajú odvolací dôvod podľa ust. § 205
ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktorý spočíva v odňatí možnosti konať pred
súdom, čoho dôsledkom je zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolací súd sa nemohol stotožniť s názorom odporcu v odvolaní, že pri posudzovaní náhrady za
nemajetkovú ujmu (§ 13 ods. 2 Obč. zákonníka) absentujú v rozsudku okresného súdu dostatočné
dôvody.

V rozsudku okresného súdu sú uvedené podrobne skutkové závery a úvahy súdu o dôsledkoch
neoprávneného zásahu odporcu do práv navrhovateľov na ochranu ich súkromného života, je v

ňom uvedený aj právny záver, že žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Obč.
zákonníka by nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková
ujma navrhovateľov, ktorých právo na ochranu osobnosti bolo porušené zásahom s neodstrániteľnými
následkami. Okresný súd preto považoval za primeraný, vzhľadom na uvedené skutkové závery, priznať
obom navrhovateľom uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu (rozumej vo výške 8.300,- eur) pre každého

navrhovateľa.
Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu v prejednávanej veci z
pohľadu podrobne uvedených skutkových zistení, ktoré napokon odporca ani nenamietal, je potrebné
považovať záver okresného súdu o tom, že navrhovateľom je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy
v uplatnenej výške, za dostatočne odôvodnený, v súlade s kritériami v ust. § 157 ods. 2 O.s.p..

Z uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd za opodstatnene uplatnený ani odvolací dôvod podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p..

V odvolacom konaní boli úspešní navrhovatelia, preto im podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. patrí

náhrada trov odvolacieho konania. Okresný súd si však vymedzil právo rozhodnúť o náhrade trov celého
konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.), preto v zmysle ust. § 224
ods. 3 O.s.p. rozhodne okresný súd aj o náhrade trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.