Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. máj 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoPr/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6613217728
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6613217728.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci
navrhovateľa Sio Tech Global, s. r. o., so sídlom Zámocká 3, 811 01 Bratislava 1,
IČO: 43 841 074, proti odporcovi S.. I. C., nar. XX. XX. XXXX,
bytomXXX/XX, 985 0J.ovo, právne zastúpeného
JUDr. I. Gombalom, advokátom, advokátska kancelária so sídlom P. Rádayho 14/A, 984 01 Lučenec, o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec č. k. 8Cpr/2/2013-95 zo dňa 03. 12. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania poostávajúce z trov právneho
zastúpenia vo výške 87,52 € na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. Róberta Gombalu, vedený vo L. banka, a. s., pobočka K., č. účtu: T VS: XXXXX, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že aplikujúc ustanovenia
§ 69 ods. 1 písm. b), § 69 ods. 3, § 70 a § 77, ako aj § 118 ods. 1 a § 129 ods. 1 zák.
č. 511/2001 Z. z. zákonníka práce (ďalej v texte len ,,Zákonník práce“) nepovažoval návrh navrhovateľa
zadôvodný.Naúvodkonštatoval,žesamotnáformuláciapetitunavrhovateľom(,,Skončeniepracovného
pomeru zamestnanca výpoveďou zo dňa 10. 09. 2013,
ktorá bola daná podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľom, je neplatné“) sa javila
súdu ako nelogická, nakoľko z gramatickej formulácie petitu návrhu vyplýva,

že sa sám navrhovateľ, ako zamestnávateľ domáhal určenia akoby vlastnej výpovede,
ktorú dal zamestnancovi. Z obsahu celého návrhu a jeho názvu, ako aj z pripojeného listinného
dôkazu : okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práca z 10. 09.
2013 súd vyvodil, že navrhovateľ sa v skutočnosti domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnanca, ktoré bolo dané zamestnávateľovi. V tejto súvislosti
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/254/2009, v rámci ktorého zdôraznil, že
pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval z obsahového hľadiska to, čoho sa

žalobca žalobou skutočne domáha. Následne preto zameral dokazovanie na zistenie, či bolo okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca v súlade s ustanovením § 69 ods. 1 písm. b)
v spojení s § 69 ods. 3 a § 70 Zákonníka práce. Pri skúmaní týchto náležitostí zistil, že okamžité
skončeniepracovnéhopomerubolourobenépísomne,bolvňomskutkovovymedzenýdôvodskončenia,bol doručený v stanovenej lehote zamestnávateľovi, čo sám navrhovateľ, ako zamestnávateľ v podanom
návrhu ani nepopieral. Z bodu 5. pracovnej zmluvy zo dňa 29. 08. 2011 uzavretej medzi navrhovateľom
ako zamestnávateľom a odporcom ako zamestnancom vyplývalo,

že výplatný termín bol určený ku 25-emu dňu za predchádzajúci mesiac, preto nevyplatenie mzdy do 15
dní od 25-teho dňa v mesiaci zakladá právo zamestnanca skončiť pracovný pomer v zmysle § 69 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce. Z výpovede odporcu,
ako aj z písomného okamžitého skončenia pracovného pomeru mal za preukázané,
že navrhovateľ nevyplatil odporcovi mzdu za mesiac január až august 2013. Nevyplatenie mzdy

navrhovateľ v priebehu konania ani nespochybňoval, ani súdu nijaký dôkaz preukazujúci opak -
teda vyplatenie mzdy odporcovi nepredložil. Okamžité skončenie pracovného pomeru odporca doručil
navrhovateľovi dňa 10. 09. 2013, teda odporca splnil i podmienku § 69 ods. 3 Zákonníka práce, doručil
písomné okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľovi v lehote jedného mesiaca odo dňa,
keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. Túto podmienku splnil odporca
pri nároku na mzdu za mesiac júl, ktorú mal zamestnávateľ vyplatiť zamestnancovi do 25. 08. 2013,

teda od 26.08.2013 mal odporca vedomosť o nevyplatení mzdy v lehote splatnosti
podľa pracovnej zmluvy. Odporcovi teda vzniklo právo na okamžité skončenie pracovného pomeru po
uplynutí aj dodatočnej 15 - dňovej lehoty podľa § 69 ods. 1 písm. b),
teda od 10. 09. 2013, ktoré mohol uplatniť do 26. 09. 2014.

Pokiaľ právny zástupca odporcu formálne namietal, že žaloba bola podaná
po dvojmesačnej prekluzívnej lehote na jej podanie, pretože podanie zo dňa 20. 09. 2013 neobsahovalo
žalobný petit a tento bol doplnený až 05. 12. 2013, súd v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/16/98 zo dňa 28. 01. 1999,
podľa ktorého ,,aj podaním takého návrhu na začatie konania, ktorý má nedostatky vyžadujúce ich

odstránenie v zmysle § 43 O. s. p., sa začína súdne konanie s účinkami zachovania procesných aj
hmotnoprávnych lehôt“. Z uvedeného preto vyvodil, že navrhovateľ splnil podmienky v zmysle § 77
Zákonníka práce, a teda dvojmesačná lehota na podanie žaloby bola zachovaná.

Následne okresný súd uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru

je jednostranný právny úkon. Vzhľadom na uvedené, nie je preto pre jeho platnosť potrebný súhlas
druhého účastníka pracovného pomeru na rozdiel od dohody o skončení pracovnej činnosti, kde je
potrebný vzájomný súhlas oboch strán. Pracovný pomer sa končí
hneď po jeho doručení. Aj zo súdnej praxe vyplýva, že účinky zrušovacieho prejavu nastávajú
zo zákona dňom, keď sa písomný prejav o okamžitom zrušení pracovného pomeru doručil druhému

účastníkovi. Preto akýkoľvek iný časový údaj uvedený v zrušovacom prejave nemôže meniť zákonné
účinky. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval okresný súd okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany zamestnanca za platné, a návrh na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s aplikáciou vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej v texte len ,,vyhláška“).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 - dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá,

O. s. p.) odvolanie navrhovateľ. Najmä namietal okolnosť, že súd konal a rozhodol
v jeho neprítomnosti. Postupoval tak napriek skutočnosti, že sa riadne a včas ospravedlnil a svoju
neúčasť zákonným spôsobom zdôvodnil. Štatutárna zástupkyňa navrhovateľa
mala úraz, a z tohto dôvodu bola ošetrená, a dokonca do nemocnice a z nemocnice prevezená sanitkou.
Túto skutočnosť môže potvrdiť aj zástupca nemocnice. Uviedol, že: „úraz sa stal dňa 26. 11. 2014 a

predmetné pojednávanie sa uskutočnilo dňa 03. 12. 2014,
čo je bezprostredne nadväzujúca lehota, a tak aj teoreticky nemohol byť štatutárny zástupca
navrhovateľa zdravotne spôsobilý zúčastniť sa pojednávania“. Súdu následne vytýkal,
že konal bez výsluchu svedkov, ktorými sú minimálne priami nadriadení odporcu a zástupca
personálneho úseku, ktorí môžu potvrdiť a dokladovať, že „skutočnosti uvádzané zo strany odporcu

a uvedené v predmetnom napadnutom rozsudku sú v rozpore s pravdou“. Problematika nezákonných
konaní zo strany odporcu je podstatne rozsiahlejšia a v žiadnom prípade ju podľa navrhovateľa nie je
možné verifikovať iba v tom rozsahu ako to nesprávne a v rozpore so skutočnosťou uviedol zástupca
odporcu. Vzhľadom na uvedené, opätovne trval na výsluchu svedkov, ktorí by sa mali vyjadriť k tomu,aké podklady a výstupy projektanta v osobe odporcu boli reklamované, k vyčísleniu škody spôsobenej
odporcom,
a ktoré svedecké výpovede by preukázali aj nesprávne nahlásené výkazy zo strany navrhovateľa voči

osobe odporcu. Ďalej navrhol vypočuť ošetrujúceho lekára,
ktorý môže potvrdiť „absolútnu neschopnosť u osoby konateľky ako zástupcu navrhovateľa, že nemohla
stáť na nohe, a že bola prevezená na ošetrenie sanitkou a na nosidlách“.

Odporcakodvolaniunavrhovateľavpísomnomvyjadreníuviedol,žerozsudokokresnéhosúdupovažuje

za vecne správny, zákonný a navrhuje, aby tento rozsudok odvolací súd potvrdil. Odporca k dôvodom
uvádzaným v odvolaní navrhovateľa konštatoval,
že okresný súd pokiaľ rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti navrhovateľa, postupoval dôsledne v
súlade s ustanovením § 119 ods. 3 O. s. p., v zmysle ktorého, ak je dôvodom
na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie
pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo

jeho zástupcu neumožňuje jeho účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie
ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca, nie je schopný bez ohrozenia života, alebo
závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania. Konštatoval, že je nepochybné, že
z ospravedlnenia navrhovateľa nevyplývajú také skutočnosti,
že by zdravotný stav konateľky neumožňoval jej účasť na pojednávaní a to z dôvodu ohrozenia života,

alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu. Naviac okresný súd
sa so skutočnosťou, prečo dňa 03. 12. 2014 mohol konať v neprítomnosti konajúcej navrhovateľky,
vysporiadal v súlade so súdnou praxou.

Pokiaľ navrhovateľ v súčasnej dobe navrhuje vypočuť svedkov,

ktorí by mali podľa neho vedieť potvrdiť skutočnosti o údajnej škode, ktorú mal spôsobiť, resp. by mali
vedieť o zlom výkazníctve, k tomu odporca uvádza, že ani vykonanie
takéhoto dokazovania by v konečnom dôsledku nič nezmenilo na právnom posúdení
veci - platnosti/neplatnosti skončenia pracovného pomeru pre neplatenie mzdy,
pretože pre toto posúdenie bolo podstatné posúdenie, či navrhovateľ odporcovi platil mzdu, a či odporca

vykonal úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru platne. Odporca
preto zastáva názor, že podaným odvolaním sa navrhovateľ snaží len o predlžovanie súdneho sporu a
právnej neistoty odporcu, a preto žiada odvolací súd, aby v jeho veci rozhodol rýchlo a navrhovateľom
uvádzané skutočnosti, ktoré nemajú vplyv na posúdenie veci nebral
do úvahy.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil
podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p..

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd prioritne skúmal okolnosť, či zo strany okresného súdu nedošlo k postupu, ktorým by bola
odňatá možnosť účastníkovi konania konať pred súdom,
ak z odvolania navrhovateľa vyplýva, že namieta, že bolo rozhodnuté okresným súdom
na pojednávaní v jeho neprítomnosti napriek tomu, že sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil.

Podľa § 101 ods. 1,2 O. s. p., účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti,
označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Súd pokračuje v konaní,
aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie

ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého
účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 03. 12. 2014
bez účasti navrhovateľa, považoval navrhovateľ za rozporný s vyššie uvedeným § 101 ods. 2 O. s. p.
majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide však vtedy, ak súd

postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu
poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Takýmprocesnýmprávomúčastníkaobčianskehosúdnehokonaniajeajprávomajúcepôvodvsamotnej
Ústave SR (článok 48 ods. 2), aby vec bola prejednaná v jeho prítomnosti.
To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti účastníka. Súd

je ale vždy povinný takúto možnosť účastníkovi poskytnúť. Dôležitý dôvod,
pre ktorý sa účastník nemôže zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť
závažný z hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje, či
účastníkom tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci mu
zúčastniť sa pojednávania,
a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. Navrhovateľ však opakovane doručoval

okresnému súdu žiadosti a ospravedlnenie konateľky navrhovateľa z neúčasti na pojednávaní napriek
tomu, že tento bol viackrát poučený o tom, že môže splnomocniť i ďalšiu osobu na zastupovanie pred
súdom, keďže navrhovateľ je právnickou osobou. Okolnosti zhoršeného zdravotného stavu na strane
konateľkynavrhovateľa,ktoréboliopakovane zinýchdôvodov,všakumožňovalikonateľkenavrhovateľa
splnomocniť svojho zamestnanca na konanie pred súdom, prípadne písomne navrhnúť výsluch svedkov

už počas prebiehajúceho konania. Nemožno preto považovať postup okresného súdu, ktorý rozhodol v
neprítomnosti navrhovateľa za nesprávny, naopak tento bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p.,
nemožno ho hodnotiť ako taký, ktorým by sa navrhovateľovi odňala možnosť konať
pred súdom v zmysle § 221 ods.1 písm. f) O. s. p.. Iné chápanie predmetného ustanovenia
by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, a to na ujmu odporcu a jeho právnej istoty.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiadúci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv,
ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore

zo zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho
procesné práva. Medzi najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať
pred súdom možno zaradiť situácie, keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to
splnené podmienky, ak účastníka na pojednávanie riadne nepredvolal,
alebo rozhodol bez toho, aby bola dodržaná zákonom stanovená lehota na prípravu pojednávania.

(Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/96/2010 zo dňa 26. 05. 2010).

Navrhovateľ namietal prioritne, že okresný súd rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa napriek tomu, že
tento sa z neúčasti na pojednávaní písomne ospravedlnil a mal na to vážny zdravotný dôvod. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že okresný súd

sa s otázkou, či mohol alebo nemohol vo veci rozhodnúť v neprítomnosti navrhovateľa vysporiadal v
odôvodnení svojho rozhodnutia na strane 2 a 3. Z obsahu spisu vyplýva,
že okresný súd vo veci vytýčil pojednávanie na 30. 04. 2014 a následne opätovne
na 10. 09. 2014, z ktorých oboch pojednávaní sa navrhovateľ ospravedlnil a žiadal odročiť pojednávanie
z dôvodu pretrvávajúcej práceneschopnosti konateľky spoločnosti

a jej momentálneho zhoršenia zdravotného stavu. K ospravedlneniu bola doložená lekárska správa, z
ktorej vyplynulo, že konateľka spoločnosti trpí dlhodobo záchvatmi srdcovej slabosti a od 10. 03. 2014
nastalo zhoršenie jej zdravotného stavu, dlhodobo nie je spôsobilá zúčastňovať sa pojednávania, ani
výsluchu, a akákoľvek duševná námaha by mohla spôsobiť život ohrozujúci stav. Následne ako tretí v
poradí okresný súd vytýčil pojednávanie

na 03. 12. 2014, ktorého sa opätovne navrhovateľ ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti konateľky
spoločnosti a priložil potvrdenie od ošetrujúceho lekára, z ktorého vyplynulo,
že konateľka spoločnosti trpí bolesťami v pravom kolene bez zrejmého úrazu,
pre ktoré nemôže dobre chodiť a pohyblivosť v pravom kolene je bolestivá.

Následne bolo určené pojednávanie na deň 03. 12. 2014, z ktorého neúčasti
na pojednávaní sa opätovne ospravedlnila konateľka spoločnosti navrhovateľa
dňa 27. 11. 2014, v ktorom ospravedlnení sa odvoláva na potvrdenie ošetrujúceho lekára
zo dňa 26. 11. 2014, ktoré neobsahuje výslovné uvedenie, že závažné ochorenie,alebo zhoršenie zdravotného stavu konateľky navrhovateľa, by spôsobovalo jej neschopnosť zúčastniť
sa pojednávania. Lekárske potvrdenie, na základe ktorého sa účastník konania ospravedlnil z
pojednávania, musí však obsahovať vyjadrenie ošetrujúceho lekára,

že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní.
Takéto vyjadrenie priložená lekárska správa neobsahovala.

Naviac v tejto súvislosti práve z dôvodu opakovaných ospravedlnení konateľky navrhovateľa okresný
súd dôvodne konštatoval, že navrhovateľ je právnickou osobou,

pričom pojednávania sa nemôže zúčastniť zo zdravotných dôvodov len jeho štatutárna zástupkyňa,
pričom je v jej možnostiach udeliť plnú moc na zastupovanie v konaní ktorejkoľvek inej ňou
vybranej osobe. K takémuto postupu mohlo dôjsť už počas opakovaných odročení pojednávaní, keď
navrhovateľka mala dostatok možností v konaní
si uplatňovať svoje práva, a kedykoľvek mohla na pojednávanie splnomocniť zastupovaním akúkoľvek
inú osobu, zamestnanca, prípadne si zvoliť právneho zástupcu. Súd musí prihliadať v konaní aj k

záujmom druhého účastníka konania,
ktorý nemôže byť neprimeraným predlžovaním sporu poškodzovaný, resp. ostať v neistote. Bolo naopak
v záujme navrhovateľa, ktorý inicioval podanie na súd, aby sa vytýčených pojednávaní zúčastnil, a tak
mohla byť vec prejednaná v jeho prítomnosti,
alebo v prítomnosti jeho zástupcu. V dôsledku toho okresný súd správne konštatoval,

že vo vzťahu k navrhovateľovi nedošlo k odňatiu jeho práv konať pred súdom, keďže v konaní vedel
a mal možnosť uplatniť si všetky svoje procesné práva. S uvedeným právnym záverom sa odvolací
súd stotožňuje.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na výsluch svedkov, ktorý navrhoval v odvolacom konaní, k uvedenému

odvolací súd poznamenáva, že súd v občianskom súdnom konaní
nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania, a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,
ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1
O. s. p.) a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok

len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nie však procesnou vadou v zmysle § 237 O. s. p. (viď R37/1993). Zo samej skutočnosti,
že súd v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhnuté dôkazy,
preto nemôže vyplývať, že by došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, ak navyše počas celého
konania, v ktorom navrhovateľ vystupoval ako žalobca a domáhal sa rozhodnutia

vo veci neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, a ktorá žaloba bola podaná dňa 25. 09.
2013 až do rozhodnutia prvostupňového súdu, teda do 03. 12. 2014 návrh
na výsluch svedkov na okresný súd nepodal. O povinnosti označiť a navrhnúť vykonanie dôkazov
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4
O. s. p. bol navrhovateľ riadne poučený ( viď predvolania

na pojednávania ). Na okolnosť, že konateľka spoločnosti môže v konaní splnomocniť
na zastupovanie pred súdom inú osobu podľa § 24 O. s. p. alebo § 25 O. s. p., bol navrhovateľ výslovne
poučený zo strany okresného súdu podaním, a to v predvolaní na pojednávanie
na deň 10. 09. 2014 - viď podanie na č. l. 73 spisu a opakovane tak aj ku dňu 10. 09. 2014.

Nad rámec vyššie uvedeného v tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že ak v odvolaní navrhovateľ konštatoval, že svedokS.k P. sa mal vyjadriť k okolnostiam reklamácie
podkladov a výstupov projektanta v osobe odporcu,
S.Y.eter X., mal vyčísliť škodu spôsobenú odporcom, Ing. J. E. ako vedúca personálneho úseku a J..
L. H. ako právnička Sociálnej poisťovne, mali uviesť problematiku nesprávne nahlásených výkazov zo

strany navrhovateľa voči odporcovi,
potom výsluch týchto svedkov by bol pre posúdenie návrhu navrhovateľa nehospodárny a nadbytočný,
vzhľadom na absentujúcu súvislosť s uplatneným nárokom navrhovateľa. Podstatným pre posúdenie
nároku navrhovateľa bola okolnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré doručil odporca
navrhovateľovi dňa 10. 09. 2013,

bolo podané v zmysle ustanovenia § 69 ods. 3 Zákonníka práce, a to v zákonom danej lehote a zo
zákonom predpokladaného dôvodu, ktorý je vecne špecifikovaný v § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, teda, že zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť,ak mu zamestnávateľ nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náklady, náhradu za pracovnú
pohotovosť, či náhradu príjmu pri dočasnej práce neschopnosti zamestnanca alebo ich časť
do 15 dní po uplynutí splatnosti. Okolnosti, či odporca ako zamestnanec porušoval pracovnú disciplínu,

resp. či svoju prácu nevykonával riadne a zodpovedne, resp. či na jeho strane došlo k takým
úkonom, ktoré spôsobili škodu na strane navrhovateľa, nie sú v žiadnom prípade pre posúdenie platnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru daného zamestnancom zamestnávateľovi v zmysle § 69
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, právne relevantné. Uvedený dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru nie je podmienený okolnosťami spočívajúcimi v spôsobe a kvalite výkonu práce zamestnanca.

Ak podľa tvrdenia navrhovateľa došlo na jeho strane v dôsledku nesprávneho plnenia pracovných
povinností, prípadne dokonca porušovania pracovných povinností zo strany zamestnanca ku vzniku
škody, uvedené okolnosti nemajú žiadny priamy dopad na to, že navrhovateľ odporcovi mzdu nevyplatil
tak, ako to konštatoval okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na strane 6. Z uvedeného teda
vyplýva, že výsluch svedkov, ktorých navrhovateľ navrhol vypočuť
až v odvolacom konaní, by neprispel k úplnému zisteniu skutkového stavu,

ak tento bol okresným súdom dostatočne zistený.

Keďže odvolací súd má zato, že navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať
pred súdom, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej. Odvolací súd po
preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že okresný súd

v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam, tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil
právo účastníkov konania na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje

žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak okresný súd
ich náležitým spôsobom posúdil súhrne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil, rešpektujúc zásady
formálnej logiky. Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého
rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné
a jeho argumenty podporujú príslušný záver o neodôvodnenom návrhu navrhovateľa. Rozsudok

okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako
ako aj závery, ku ktorým dospel sú racionálne a aj spravodlivé.

Pretože odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá
kritériám uvedeným v ustanovená § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd

podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov, v podstatných bodoch
na ne odkazuje. Navrhovateľ ani nijakým spôsobom nenapadol uvedené skutkové a právne závery
okresného súdu, ktoré boli hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Navrhovateľ opätovne
v odvolaní nenamietal okolnosti, ktoré by akýmkoľvek spôsobom spochybňovali vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia a to, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca

zamestnávateľovi bolo dané v zmysle ustanovenia § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, teda z dôvodu,
že zamestnávateľ zamestnancovi nevyplatil mzdu za mesiac január až august 2013. Okresný súd
konštatoval, že navrhovateľ v priebehu konania nespochybňoval ani súdu nijaký dôkaz preukazujúci
opak, teda vyplatenie mzdy odporcovi nepredložil. Odporcovi tak vzniklo právo na okamžité skončenie
pracovného pomeru v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce s tým, že boli naplnené i formálne

predpoklady pre platnosť tohto okamžitého skončenia pracovné pomeru,
keďže bolo dané v lehote jedného mesiaca odo dňa, kedy sa odporca o dôvode
na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, bolo urobené písomne,
bolvňomskutkovovymedzenýdôvodtak,žehonebolomožnézameniťsinýmdôvodomavustanovenej
lehote bolo riadne doručené zamestnávateľovi.

Na záver odvolací súd poznamenáva, že okolnosti tvrdené navrhovateľom v návrhu, ako aj vyplývajúce
z toho, že navrhoval výsluch svedkov, ktorí by mali poukázať
na nesprávne plnenie pracovných povinností zo strany odporcu, resp. k tomu,
že jeho konaním ako zamestnanca mala vzniknúť navrhovateľovi škoda, nie sú pre posúdenie platnosti,

či neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru relevantné,
teda nie sú podmienkou pre určenie toho, či ukončenie pracovného pomeru
bolo dané z jeho strany platne alebo nie.Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok okresné súdu ako vecne správny podľa
ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, vrátane výroku o trovách prvostupňového konania, pretože
okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., ako

aj ich vyčíslenie v zmysle vyhlášky.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nevzniklo
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odporca

bolvodvolacomkonaníúspešný,pretomupodľavyššieuvedenýchustanovenívznikloprávonanáhradu
trov odvolacieho konania, ktoré si uplatnil riadne a včas a v súlade s vyhláškou. Trovy odvolacieho
konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci, a to písomné vyjadrenie
k odvolaniu vo výške 64,54 € + režijný paušál vo výške
8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 20 % DPH vo výške 14,58 € (§18 ods. 3 vyhlášky).
Spolu tak náhrada trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní predstavuje sumu 87,52 €, ktoré trovy

odvolacieho trovy konania je povinný navrhovateľ nahradiť odporcovi na účet jeho právneho zástupcu
v zmysle § 149 ods. 1 O. s. p., a to do troch dní.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.