Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. máj 2013

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 5C/68/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5412204202
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Bebej

ECLI: ECLI:SK:OSDK:2013:5412204202.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín samosudcom JUDr. Petrom Bebejom v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená Fridrich Paľko, s. r. o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave - Staré Mesto, Župné nám. 13,
IČO: 00166073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 09.05.2013 doručený tunajšiemu súdu e-mailom
10.05.2013 zamieta.

Súd žalobu zamieta.

Žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajší súd dňa 27.09.2012, aj pôvodne evidovanou pod sp. zn. 5C/68/2012,
sa žalobca voči žalovanej domáhal náhrady majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej ujmy 165,96
eura, ktorá mala žalobcovi vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín
v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 591/2006 voči povinnému T. M.
tým, že tento súd nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o návrhu na zmenu súdneho exekútora

v exekučnom konaní na vymoženie pohľadávky žalobcu voči povinnému, vzniknutej neplnením jeho
záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 5500366.
Žalobu odôvodnil tým, že žalobca v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt
(veriteľ zo zmluvy o úvere č. 5500366) navrhol podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust.
§ 38 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu voči
povinnému T. M. pre svoju pohľadávku vzniknutú neplnením jeho záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy

o úvere č. 5500366. Exekučnej veci bolo pridelené číslo EX 591/2006. Žalobca pre obavy o právny
a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené
poverenie na vykonanie exekúcie, spísal dňa 9/16/2010 (správne 16.09.2010) a podal postupom podľa
ust. § 44 ods. 8 EP exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Žalobca legitímne očakával, že súd
mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k
reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Nestalo sa to napriek tomu, že podaný návrh spĺňal všetky

formálne a materiálne podmienky ustanovené EP, resp. Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len „O.
s. p.“). V tejto súvislosti poukázal na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci
rozhodovania o zmene súdneho exekútora, definujúcej dobu určenú na prijatie rozhodnutia, pričom
prekročenie tejto doby je nutné s ohľadom na ochranu základných práv a slobôd kvalifikovať akoporušenie zákona. Citujúc § 44 ods. 7 EP platného od 01.09.2005 a § 44 ods. 8 EP platného od
01.12.2006. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou

komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (v skutočnosti súd nemá
inú legálnu možnosť, než o návrhu len na základe posúdenia osoby nového exekútora rozhodnúť a teda
do konania nevstupujú iné informačné podnety a nevykonáva sa dokazovanie), nerozhodol o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V predmetnom prípade neexistovala a
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými

prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Ohľadne dôkazného bremena uviedol, že žalobca používa na označenie exekučnej veci všetky
informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré pozná. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod
ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde.
Opísaný postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. §
44 ods. 7 EP, resp. od 01.12.2006 s ust. § 44 ods. 8 EP. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím

ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania
nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (napr.
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I. ÚS 13/05). Žalobca sa dozvedel
o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení

uznesenia exekučného súdu zo dňa 15.12.2010 o zmene súdneho exekútora (skutkový dej bol zavŕšený
doručením uznesenia o zmene súdneho exekútora).
Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Majetková škoda 175,- eur, ktorá by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne

a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu, predstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov žalobcom spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci
správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- eur;

na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur; na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde sumu 15,- eur.

Poukázal na zmysel právnej úpravy zmeny súdneho exekútora obsiahnutej v ust. § 44 ods. 8 EP, ktorým
je zakotvenie možnosti zmeny exekútora na základe žiadosti najmä v snahe o dôsledné uplatňovanie
zásady hospodárnosti v exekučnom konaní, ako aj o zabezpečenie ochrany oprávneného pri nečinnosti
súdneho exekútora. Žalobca pristúpil k podaniu návrhu po strate dôvery k exekútorovi, najmä pre jeho
neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k riadnej a včasnej ochrane oprávnených záujmov

žalobcu (žalobca mal odôvodniteľné podozrenie vzniku škody na jeho strane). Keďže exekučný súd ostal
aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora nečinný, musel obdobie nečinnosti prekrývať žalobca
svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a
ďalších účastných orgánov. To predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky žalobcom.
Uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenia

práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení
s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranomčasezaručenéhočl.6ods.1Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je

podľa neho dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné
prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Márnym plynutím času boli
reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že nastanú účinky predpokladané ust. § 44 ods. 8 EP, čo
bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky a vystavil oprávnené záujmy žalobcu
rizikám zániku povinného neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora, zmarenia účelu

konania pre stratu kontaktu s povinným a insolvencii povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca
vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných
zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných práv. Ako ďalšie dôvody na podporu
svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátnehoprostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných
nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, čo
vyvolalo u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,

úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôveryvprávoarovnosťvspoločnosti,zánikďalšíchplánovaných
podnikateľskýchaktivítžalobcu,akoajzánikužvytvorenýchpodnikateľskýchplánov,keďvyvolanástrata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov a nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne
súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 77/02).
Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a
podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku
jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania
sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných
zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov
garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných

súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné
právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III. ÚS 271/05).

Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov
a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na

každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t. j. cca 663,88 eura. Ohľadom
primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia uviedol konkrétne nálezy ústavného súdu.
Žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,32 eura za každý mesiac omeškania v
činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu,
teda 663,88 eura za rok : 12 mesiacov v roku = 55,32 eura za mesiac. V danej veci bol exekučný súd

bezdôvodne nečinný viac ako 90 dní! Žalobca postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.
Žalovaná však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala.
Žiadal, aby súd rozhodol mezitýmnym rozsudkom o základe veci tak, že žalovaná je zodpovedná
za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín,

pretože tento nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v uvedenom exekučnom konaní v
zákonom stanovenej 30-dňovej lehote a následne rozsudkom zaviazať žalovanú zaplatiť žalobcovi z
titulu majetkovej škody sumu 175,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy 165,96 eura, to všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

Identicky odôvodnil žalobca aj nároky uplatnené žalobou voči žalovanej evidovanou na tunajšom súde
pod sp. zn. 5C/75/2012 (v nej žiadal priznať náhradu majetkovej škody 175,- eur a z titulu nemajetkovej
ujmy442,56euravsúvislostisexekučnýmkonanímzačatýmžalobcomakooprávnenýmvočipovinnému
U. Y. sp. zn. EX 1238/2003 pre vymoženie jeho záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 5260204, v
ktorom spísal 11/18/2010 a podal návrh na zmenu súdneho exekútora, o ktorej exekučný súd mal podľa

neho rozhodnúť až dňa 25.07.2011, čím podľa neho bol exekučný súd nečinný viac ako 249 dní, ako
aj žalobami evidovanými pod sp. zn. 5C/69/2012, 5C/71/2012, 5C/72/2012, 5C/73/2012, 5C/74/2012,
5C/76/2012, 5C/77/2012, 5C/78/2012, 5C/79/2012, 5C/81/2012, 7C/108/2012 a 7C/121/2012.

Uznesením z 11.04.2013 č. k. 5C/68/2012-34 tunajší súd ešte v štádiu pred nariadením prvého

pojednávania spojil vyššie uvedené veci z dôvodu rovnakého okruhu účastníkov, obdobných nárokov
uplatnených z identických skutkových a právnych dôvodov na spoločné konanie, ktoré sa ďalej viedlo
pod sp. zn. 5C/68/2012.Pred začatím prvého pojednávania vo veci 15.05.2013 súd však uznesením č. k. 5C/68/2012-78 vylúčil
na samostatné konanie veci, ktoré boli pôvodne evidované pod sp. zn. 5C/69/2012, 5C/71/2012,
5C/72/2012, 5C/73/2012, 5C/74/2012, 5C/76/2012, 5C/77/2012, 5C/78/2012, 5C/79/2012, 5C/81/2012,

7C/108/2012, 7C/121/2012 s tým, že ďalej sa budú viesť konania v týchto veciach pod pôvodnými
spisovými značkami z dôvodov podrobne uvedených v danom uznesení, ktorých danosť bola zistená až
po spojení týchto vecí a ktoré podľa názoru súdu mali za následok, že tieto veci sa na spojenie nehodili
a nebolo možné v nich (na rozdiel od ostatných dvoch vecí) meritórne rozhodnúť.

Žalovaná sa k veci vyjadrila vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 5C/75/2012 podaním doručeným
súdu 15.02.2013, ktorým žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť z dôvodu nepreukázania splnenia
základnýchzákonnýchpodmienokpotrebnýchprepriznanienáhradyškodyvzmyslezákonač.514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
len „ZoZŠ“) a uplatnila si právo na náhradu trov konania. Poukázala na nedostatky žaloby spôsobujúce
podľa nej zmätočnosť podania, keď žalobca uviedol časť dôkazov, avšak v skutočnosti preniesol celú

dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Taktiež zo žaloby
nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania,
v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu bolo jedným z
dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv
nečinnosťou exekučného súdu (rozhodnutie II. ÚS 21/2002, IV. ÚS 374/2012). Pokiaľ žalobca tvrdí

prieťahy v konaní, neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu, neuviedol, ani
po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť
podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp.
možnosť podania ústavnej sťažnosti (t.j. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie
konania). Judikatúra Ústavného súdu SR nález z 03.05.2011 č. k. III. ÚS 69/2011-25) poukazuje na

skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech
si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. Všeobecný súd v
konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu. Túto právomoc má napr.
predsedasúdualeboÚstavnýsúdSR.Prvéžiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody
boli doručené MS SR 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že pravdepodobne už dňa 27.09.2012

bola okresnému súdu doručená žaloba, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej
lehoty, ale skôr. Poukazujúc na § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 ZoZŠ uviedla, že v takomto prípade ide
o predčasne uplatnený nárok na súde. Napriek opakovaným výzvam MS SR žalobcovi na doplnenie
žiadostí, bola doručená len všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti,
nedoplnil žiadané informácie, nebol ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady

preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na
prieťahy/ústavné sťažnosti, ani nedoplnil doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného,
jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku
žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok
na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Preto MS SR ako orgán príslušný podľa

§ 4 ods. 1 písm. a) ZoZŠ nepovažuje nárok žalobcu za predbežne prerokovaný. ZoZŠ ustanovuje
všeobecné podmienky, pri súčasnom splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. K žalobcom namietanému nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že

všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho
exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je
zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora
predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov
(keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení

aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného
exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej
exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 EP. Žalovaná pripustila, že v jednotlivých prípadoch mohol
exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom
stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny

exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne
nemoholdodržaťzákonnú30-dňovúlehotunarozhodnutieonávrhužalobcuakooprávnenéhonazmenu
súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora
a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Vprípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch žalobcu ako oprávneného na zmenu
súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby
bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch.
Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa
ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho
majetku, ktorá mu podľa jeho tvrdení mala vzniknúť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote. Poukázala na judikatúru Ústavného súdu

SR sp. zn. I. ÚS 16/02, konštatujúcu, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ústavný súd prihliada
síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú
rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy

SR je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v
zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (I. ÚS 63/00).“ Vzhľadom na povahu úkonu,
zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať

pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie
pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému
exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda
za nesprávny úradný postup. Poukázala aj na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 EP, z ktorého je zrejmé,

že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o
zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému
exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na
ktorú mal poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Poukázal aj na § 9 ods. 2 ZoZŠ

(v znení účinnom od 01.01.2013) v súvislosti s tým, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť
na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie
vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného
súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Z uvedených dôvodov má žalovaná za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v

existencii prieťahov. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať
ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Podľa žalovanej efektívnosť a rýchlosť súdneho

konania nie je oprávnený preskúmavať všeobecný súd v konaní o náhrade škody podľa ZoZŠ, ale
len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade
sťažnosti na prieťahy. Konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR.
Ohľadne žalobcom vyčíslenej materiálnej škody a nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že podľa §
17 ods. 1 ZoZŠ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre

úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku,
ktorú žalobca podľa názoru žalovanej nepreukázal a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať
za hypotetické. Požadovať paušálne sumy žalobcom uvádzané všeobecne za ním uvádzané činnosti
je nesprávne a účelové. Žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani
za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech. Žalobca ako spoločnosť, ktorá

sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas
domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré
boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali
bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného

systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy. Aj u položky „udržiavanie“ systému
ide o činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v
takom rozsahu, ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu.
Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie úverov musí mať informačný systém. Požadovaťpaušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V
súvislosti s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné
výdaje,jeviacakozrejmé,žesižalobcauplatňujeneprimeranéčiastky(najmäsohľadom,naskutočnosť,

že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácií sa mohla hospodárnejšie vykonať aj
elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o
doplneniežiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodyzodňa02.07.2012,že„disponuje
jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v
automatizovanom procese)“ a že „návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané

v tejto forme rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu podľa žalovanej je uplatňovanie nároku na
majetkovú škodu nepodložené a uplatňovať si 175,- eur paušálne za každého dlžníka je nielenže
nadhodnotené,aleajnepreukázané.Skutočnúškodujepotrebnédokázaťlistinami/skutočnosťami,ktoré
preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu (ako tomu je podľa názoru žalovanej aj v tomto prípade) a
preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

K uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch a žalobcovej argumentácii, citujúc § 17 ods. 2 a 3
ZoZŠ uviedla, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému
skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej
sumy 663,88 eura, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri
rozhodovaní Ústavný súd SR vychádza aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o

veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť
predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa
priznávalanáhradanemajetkovejujmypodľavybratýchnálezovÚstavnéhosúduSR,keďpredsedasúdu
nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a

nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť ako právnická osoba (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je
uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi
v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo). Žalobca uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít

a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež neupresnil, v čom a ako
situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Žalobca zjavne opomína, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením. Napokon poukázala na aspekt dobrých mravov poukazujúc na ust. § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je potrebné zohľadniť spolu s § 17 ods. 2 a 3 ZoZŠ pri formulovaní

záveru o potrebe priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady.
V tejto súvislosti poukázala na podnikateľskú činnosť žalobcu a povedomie, ktoré je okolo žalobcu v
súvislosti s touto činnosťou vytvorené. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli
predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom
dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov

na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Záverom žalovaná
uviedla, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a
tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v

tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote. Žalovaná má
skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej
činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje
ničímneodôvodnenéaničímnepreukázanéčiastky,čiužvpodobemajetkovejškodyalebonemajetkovej
ujmy.

Keďže uvedené vyjadrenie žalovanej, dané len ohľadne pôvodnej veci sp. zn. 5C/75/2012 pre
„všeobecnosť“ v ňom uvádzaných skutočností sa obsahovo týka všetkých vecí označených žalobcom
v jeho žalobách, ktoré boli označené dole na ich prvej časti ako „ZE“, s ohľadom aj na ospravedlnenie
žalovanej z neúčasti na pojednávaní v tejto (už spojenej) veci, v ktorom odkazovala na svoje vyjadrenie

k veci, súd dané vyjadrenie považoval za stanovisko žalovaného k celému predmetu tohto spojeného
konania (v stave po vylúčení už vyššie zmienených vecí na samostatné konania).Vo veci súd 11.04.2013 nariadil pojednávanie na deň 15.05.2013 o 12.15 h, na ktoré sa nedostavili
volaný zástupca žalobcu a žalovaná napriek riadne vykázanému doručeniu (obom bolo predvolanie
doručené 17.04.2013). Žalovaná svoju neúčasť ospravedlnila podaním doručeným súdu 10.05.2013 z

dôvodu kolízie a aj hospodárnosti konania a nepožiadala o odročenie pojednávania. Zástupca žalobcu
požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania e-mailom doručeným súdu 10.05.2013 (v piatok o 17.31
h teda po pracovnom čase), ktoré bolo zaevidované podateľňou súdu dňa 13.05.2013). Zrušenie
pojednávania žiadal z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a súčasne
navrhol prerušenie tohto konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej

sťažnosti žalobcu, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu
a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci
nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci.
V jej odôvodnení žalobca poukázal na skutočnosť, že už v podanej žalobe označil skutočnosti, pre ktoré
má byť vylúčený sudca poverený prejednaním a rozhodnutím veci, keď mu bolo doručené uznesenie
krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Dolný Kubín nie sú z prejednávania veci vylúčení,

s čím žalobca zásadne nesúhlasí. Má za to, že sú dané objektívne dôvody na vylúčenie všetkých
sudcov Okresného súdu Dolný Kubín a rozhodnutie krajského súdu hodnotí žalobca ako nesprávne
a zakladajúce zásah do jeho základných práv. Uviedol, že z dôvodu dosiahnutia ochrany svojich práv
podal žalobca sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorej znenie zároveň priložil k podaniu, keď v tejto súvislosti
navrhol prerušenie tohto konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.,

nakoľko ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o otázke, ktorú nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť
a zároveň ide o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu.
Súd k tomu uvádza, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. upravuje prípady, keď je súd
obligatórne povinný prerušiť konanie v prípade, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto
konaní oprávnený riešiť ani ako otázku predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v ustanovení §

135 ods. 1 O. s. p. K prerušeniu konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. súd fakultatívne pristúpi
vtedy, ak prebieha iné konanie alebo ak dal podnet na také konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu a ktorú by si inak mohol predbežne vyriešiť sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.).
V danom prípade žalobca návrh na prerušenie konania odôvodnil podaním ústavnej sťažnosti pre
porušenie základného práva na súdnu ochranu, keď podľa jeho názoru krajský súd nesprávne rozhodol

o nevylúčení sudcov Okresného súdu Dolný Kubín z prejednania predmetnej právnej veci, a preto je
potrebnévyčkaťnarozhodnutieústavnéhosúduotejtosťažnosti.Podaniesťažnostinaústavnýsúdvšak
žalobca nijako nepreukázal (napr. dokladom preukazujúcim odoslanie takej sťažnosti, resp. potvrdením
o prijatí takej sťažnosti ústavným súdom), keď iba zo samotnej fotokópie sťažnosti nevyplynulo, že taká
sťažnosť bola skutočne na ústavný súd podaná. Je na účastníkovi, ktorý podáva určitý procesný návrh,

aby svoje tvrdenia odôvodňujúce podanie takého návrhu aj riadne a hodnoverne preukázal.
Odhliadnuc od uvedeného súd ďalej poukazuje na to, že podľa právnej teórie pojem „prejudicialita“ vo
všeobecnosti znamená determináciu určitej právnej otázky inou právnou otázkou, od ktorej vyriešenia je
priamo závislý výrok o spore, pričom túto otázku si môže v istých prípadoch posúdiť konajúci orgán sám.
Klasická prejudicialita však znamená rešpektovanie rozhodnutia iného orgánu (v hierarchii konkrétneho

systému ochrany práva nadradeného procesnému, konajúcemu orgánu) o predbežnej otázke (pozri
Štefček, M., Ficová, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck. 2009.
s. 290.).
V danom prípade Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený tunajšiemu súdu (príslušný na rozhodnutie
o námietke zaujatosti podľa § 16 ods. 1 O. s. p., resp. o vylúčení/nevylúčení sudcov tunajšieho súdu)

rozhodoval o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov tunajšieho súdu z prejednania tejto veci ohľadne veci aj
pôvodne vedenej pod sp. zn. 5C/68/2012 práve žalobcom „spochybňovaným“ uznesením zo 04.12.2012
č. k. 7NcC/52/2012-18, a preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že ide o otázku, ktorú nie je súd oprávnený
riešiť. Súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka majúca
význam pre rozhodnutie súdu, keďže v danom prípade ide o otázku procesného charakteru, ktorá nemá

priamy dopad na posúdenie nároku žalobcu, t. j. nemá priamy súvis s vyriešením sporu vo veci samej,
a teda nejde o prejudiciálnu otázku, od ktorej vyriešenia priamo závisí výsledok sporu. Súd preto v
danom prípade, rešpektujúc rozhodnutie krajského súdu ako nadradeného orgánu, má za to, že dôvod
na prerušenie konania podľa vyššie uvedených ustanovení zákona nie je daný.
Ustanovenie § 135 O. s. p. ukladá súdu povinnosť rešpektovať okrem iného aj rozhodnutia ústavného

súdu, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd, avšak v uvedenej veci nie je ústavným súdom
doposiaľ o tejto otázke rozhodnuté. Nejedná sa o otázku, ktorú by nebol všeobecný súd v zmysle §
135 ods. 1 O. s. p. oprávnený riešiť. Naopak, súd je povinný sa touto otázkou zaoberať a v súdenej
veci bola predmetná otázka aj náležite v zmysle príslušných ustanovení O. s. p. posúdená súdomnadriadeným procesnému súdu. V týchto intenciách súd dôvody na prerušenie konania podľa vyššie
citovaných ustanovení nevzhliadol.
Z obsahu sťažnosti, ktorú mal podľa svojich tvrdení žalobca podať na Ústavný súd SR vyplýva, že

ňou súčasne žiadal jej adresáta vydať dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti
napadnutého uznesenia Krajského súdu v Žiline zo 04.12.2012 sp. zn. 7NcC/52/2012 tvrdiac, že
neodložením jeho vykonateľnosti mu vznikne značná ujma na právach najmä preto, že dôjde k založeniu
právomoci zaujatého súdu prejednať a rozhodnúť žalobcovu vec. Aj s ohľadom na túto žiadosť súd
nevidí najmenší dôvod, aby v tejto veci prerušoval konanie, pretože je v plnej dispozícii práve ústavného

súdu posúdiť závažnosť argumentov žalobcu pre vydanie ním navrhovaného dočasného opatrenia aj
v kontexte s jeho argumentmi ohľadne samotnej sťažnosti, v súvislosti s ktorou sa domáha vydania
takéhoto dočasného opatrenia.
Preto súd v skutočnostiach uvádzaných žalobcom nevidí dôvod na prerušenie tohto konania či už podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. alebo § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., nepovažujúc za takýto dôvod ani
sťažnosťžalobcuspojenúsnávrhomnaodkladvykonateľnosti(atoanivprípade,akjuskutočnežalobca

podal na ústavný súd).
Zvyššieuvedenýchdôvodovsúdzamietolnávrhzástupcužalobcunaprerušeniekonania,predovšetkým
so zreteľom na nepreukázanie danosti hlavného dôvodu, ktorým žalobca (jeho zástupca) prerušenie
konania odôvodňoval, teda toho, že sa žalobca reálne obrátil na Ústavný súd SR so sťažnosťou (ním
doručená sťažnosť sa pritom mala výslovne dotýkať len rozhodnutia odvolacieho súdu v pôvodnej

veci sp. zn. 5C/68/2012, ktorým nedošlo k vylúčeniu zákonného sudcu tejto veci a ani len netvrdil,
že by mal takú sťažnosť podať aj v súvislosti s ďalšou vecou tvoriacou predmet tohto spojeného
konania), považujúc postup žalobcu (jeho činnosť realizovanú len s krátkym časovým predstihom pred
termínom nariadeného pojednávania), včítane jeho procesného návrhu na prerušenie konania, za
výslovne účelový, keďže predvolanie bolo zástupcovi žalobcu doručené takmer mesiac pred určeným

termínom pojednávania. Keďže súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a ešte predtým
žiadosti zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania nevyhovel, vo veci konal a v záujme toho, aby
medziúčastníkmibolčonajskôrodstránenýstavprávnejneistotyvovzájomnýchvzťahochsúvisiacichso
žalobcom uplatnenými nárokmi a vo veci sa nevyskytovali prieťahy vyvolané účelovým postupom jednej
zo sporových strán, vychádzajúc z vykonaného dokazovania aj vo veci rozhodol v ich neprítomnosti.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca pred podaním žaloby podal na MS SR v žalobe (žalobách)
uvádzanú písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie uplatneného nároku podľa § 15 ods. 1 ZoZŠ
a že na jej podklade nedošlo ku dňu rozhodnutia súdu čo i len k čiastočnému uspokojeniu žalobcom
uplatňovaného nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy. Keďže už od podania žaloby

do rozhodnutia súdu uplynula lehota viac ako 6 mesiacov, súd aj v záujme hospodárnosti konania
nepotreboval za potrebné zisťovať, kedy konkrétne bola taká žiadosť podaná, keďže nepochybne táto
bola podaná ešte pred podaním žaloby a od jej podania už uplynula 6-mesačná lehota, mohol sa už
žalobca (v čase kedy súd vo veci rozhodol) domáhať uspokojenia uplatneného nároku na súde (súd
v čase vydania rozhodnutia už nemohol z predčasného uplatnenia nároku žalobcom na súde pred

uplynutím 6-mesačnej lehoty vyvodzovať nejaké procesné dôsledky).

Z pripojených Er spisov tunajšieho súdu súd zistil, že z exekučnej veci sp. zn. 10Er/758/2006 (EX
591/06), ktorej sa týka vec aj pôvodne - od podania žaloby vedená pod sp. zn. 5C/68/2012 vyplýva,
že exekučnému súdu bol dňa 20.09.2010 doručený návrh oprávneného datovaný k 16.09.2010 o

zmenu súdneho exekútora (z dovtedajšieho exekútora Mgr. Kráľa na JUDr. Rudolfa Krutého) podaný
elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom. Následne 15.10.2010 vyšší súdny
úradník požiadal Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. o zaslanie úverovej
zmluvy z 22.07.2005, splátkového kalendára, VOP k úverovej zmluve a návrhu oprávneného z
21.03.2006. Súčasne vyzval (dovtedajšieho) súdneho exekútora Mgr. Mariána Kráľa, aby oznámil, či

v danej exekučnej veci sa podarilo vymôcť nejakú časť pohľadávky a trov a ak áno o zaslanie ich
špecifikácie a tiež aby v poskytnutej lehote 10 dní vyčíslil trovy exekúcie podľa § 14, § 15 a nasl.
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v znení účinnom do 30.04.2008. Správa od súdneho exekútora s vyčíslením
trov exekúcie bola súdu doručená 04.11.2010. Požadované listiny od Stáleho rozhodcovského súdu
boli súdu doručené až 26.11.2010. Exekučný súd uznesením z 15.12.2010 č. k. 10Er/758/2006-44

rozhodol jednak, že I./ návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nevyhovuje, súčasne II./
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil a III./ uložil povinnému nahradiť trovy
exekúcie vzniknuté súdnemu exekútorovi Mgr. Mariánovi Kráľovi v sume 76,92 eura do troch dní od
právoplatnosti uznesenia. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť čo do výroku I./ 21.01.2011 ačo do výrokov II./ a III./ po tom, ako boli potvrdené odvolacím súdom po podanom odvolaní žalobcu ako
oprávneného uznesením z 31.05.2011 č. k. 6CoE/94/2011-58, dňa 03.10.2011. Exekučný súd teda o
žiadosti žalobcu o zmenu súdneho exekútora rozhodol (negatívne) s odstupom 2 mesiacov a 25 dní od

jej podania, keď súčasne tým istým uznesením rozhodol aj o zastavení exekučného konania.

Z exekučnej veci sp. zn. 7Er/450/2003 (EX 1238/2003) ktorej sa týka vec pôvodne vedená pod sp. zn.
5C/75/2012 vyplýva, že v danej veci nie je evidovaný žiadny návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora. V žalobe pritom žalobca uvádza neexistujúci dátum (11.18.2010), kedy mal spísať takýto

návrh a zo žaloby je nezistiteľné, kedy mal byť takýto návrh podľa žalobcu doručený exekučnému súdu.
Súd len pre úplnosť uvádza, že dané exekučné konanie bolo ukončené tým, že exekučný súd uznesením
z 25.07.2011 č. k. 7Er/450/2003-13 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju a tiež rozhodol, že
náhradu trov exekúcie súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej (konajúcej v danej veci od začatia
exekučného konania až do jeho právoplatného ukončenia) nepriznáva. Uvedené uznesenie nadobudlo
právoplatnosť po tom, ako bolo po odvolaní oprávneného potvrdené uznesením Krajského súdu v Žiline

z 09.11.2011 č. k. 2CoE/31/2011-22, dňa 13.12.2011.

Podľa § 3 ods. 1 ZoZŠ v znení účinnom do 31.12.2010 štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo

iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím
o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. ZoZŠ vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda

vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1, 2 ZoZŠ štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa§17ods.1,2ZoZŠuhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpisneustanovujeinak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonných rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia týchto troch podmienok: 1) existencia škody

(majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch), 2) nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3) príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Zákon neobsahuje vyčerpávajúcu definíciu pojmu nesprávny úradný postup. Podľa obsahu tohto pojmu
môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto

výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.
Pretožeúradnýpostupspravidlanemožnovprávnompredpiseupraviťdonajmenšíchpodrobností,treba
správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho
orgánu smeruje. Za nesprávny úradný postup sa však podľa výslovného znenia § 9 ods. 1 ZoZŠ

považuje (aj) porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

ZoZŠ nedefinuje ani pojem škody a preto je ho potrebné vykladať podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka - „OZ“ (§ 25 ods. 1 ZoZŠ odkazujúci v odkaze pod čiarou pod č. 12 na uvedený zákon)
ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a
je napraviteľná poskytnutím majetkového, predovšetkým peňažného plnenia. Uhrádza sa skutočná
škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 ZoZŠ - obdobne § 442 ods. 1 OZ). Skutočná škoda predstavujeujmu znamenajúcu zmenšenie, zničenie, stratu, zníženie, resp. iné znehodnotenie majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou, predstavujúcou majetkové hodnoty, ktoré je
potrebné vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu ak je to možné. Ušlý zisk predstavuje zmarený

majetkový prospech - zmarené zväčšenie alebo rozmnoženie majetku poškodeného, ktorý by bolo
možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, k čomu nedošlo práve (výlučne) v dôsledku
škodnej udalosti v dôsledku žalobcom vytýkaného nesprávneho úradného postupu.

Príčinná súvislosť je daná, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku.

Príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii
nesprávneho úradného postupu nevznikla. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti, ktorá je skutkovou otázkou,
treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala (skúmanie vecnej
súvislosti príčiny a následku).

Jediným dôvodom, ktorým žalobca odôvodňoval nesprávnosť úradného postupu tunajšieho súdu v

dotknutých exekučných konaniach bolo „nedodržanie 30-dňovej lehoty“ podľa § 44 ods. 7 EP (v znení
účinnom od 01.12.2006), resp. § 44 ods. 7 EP (v znení účinnom od 01.09.2005). Nesprávny úradný
postup v tomto prípade mal teda predstavovať porušenie povinnosti súdu urobiť úkon v zákonom
ustanovenej lehote, resp. zbytočné prieťahy v konaní.

Je nepochybné, že vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 5C/75/2012 nemohlo dôjsť k vytýkanému
nesprávnemu úradnému postupu, pretože z exekučného spisu 7Er/450/2003 mal súd spoľahlivo
preukázané, že žalobca vystupujúci v ňom ako oprávnený vôbec nepodal návrh na zmenu súdneho
exekútora, teda súd nemal o akom (takomto) návrhu rozhodovať, tobôž oneskorene. V tejto veci
nepochybne absentuje existencia žalobcom tvrdenej skutočnosti, ktorá mala predstavovať nesprávny

úradný postup exekučného súdu a teda nemôže byť daná ani zodpovednosť žalovanej za žalobcom
tvrdenú škodu (v danom prípade nepreukázanú ako je uvedené nižšie) pre nesplnenie jedného zo
základných predpokladov pre vznik takejto zodpovednosti.

Vo veci aj pôvodne vedenej pod sp. zn. 5C/68/2012, v ktorej si žalobca voči žalovanej uplatňoval v

súvislosti s exekučným konaním sp. zn. 10Er/758/2006 náhradu „paušálnej“ škody 175,- eur a náhradu
nemajetkovej ujmy 165,96 eura, exekučný súd rozhodol s odstupom 2 mesiacov a 25 dní, teda z pohľadu
lehoty stanovenej v § 49 ods. 8 EP v znení účinnom od 01.12.2006 s odstupom 1 mesiaca a 25 dní po
jej uplynutí. Nie je však pravdou, že by exekučný súd mal byť od podania návrhu na zmenu súdneho
exekútora až do rozhodnutia o tomto návrhu (v období od 20.09.2010 do 15.12.2010) nečinným. Pre

účely svojho rozhodnutia (v danom prípade nielen o predmetnom návrhu, ale komplexne oj ohľadne
celého exekučného konania) si totiž (ako to už bolo uvedené vyššie) súd vyžiadal aj dokumenty zo
spisu od orgánu, ktorý vydal exekučný titul, ktoré boli súdu zaslané s odstupom 1 mesiaca a 16 dní
od ich vyžiadania a už len táto skutočnosť takmer „vyčerpala“ celý čas, o ktorý exekučný súd rozhodol
nad rámec zákonom stanovenej lehoty. Súčasne s vyžiadaním uvedených podkladov si exekučný súd

vyžiadal od súdneho exekútora Mgr. Mariána Kráľa vyčíslenie trov exekúcie a oznámenie, či sa mu
v doterajšom konaní podarilo vymôcť nejakú časť pohľadávky a trov, so zaslaním ich špecifikácie. S
ohľadom na uvedené nie je zrejmé, v čom konkrétne videl žalobca „nesústredenú činnosť“ exekučného
súdu takej intenzity, ktorá mala mať za následok prieťahy v konaní. So zreteľom na skutočnosť, že
súd rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora tak, že mu nevyhovel, a to práve v súvislosti

s tým, že rozhodol o zastavení celého exekučného konania, bez ohľadu na dĺžku času rozhodovania
exekučného súdu, by nemohlo dôjsť k naplneniu tvrdených „očakávaní“ žalobcu, že vďaka zmene
exekútora dôjde k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Pritom súdny exekútor aj
po doručení návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol povinný (až do času, kým súd
nerozhodol o zastavení exekučného konania) vykonávať všetky potrebné úkony vedúce k vymoženiu

vymáhanej pohľadávky, takže do rozhodnutia exekučného súdu o návrhu žalobcu ako oprávneného na
zmenusúdnehoexekútorabolivytvorené„rovnocenné“podmienkyprečinnosťsúdnehoexekútoraoproti
stavu pred podaním zmieneného návrhu žalobcu. Paradoxne o niečo dlhší časový priestor dokonca
vytváral lepší predpoklad pre vymoženie vymáhanej pohľadávky, než ak by bolo exekučným súdom
rozhodnuté skôr a ak počas obdobia spadajúceho mimo rámec zákonom stanovenej lehoty nedošlo

k vymoženiu vymáhanej pohľadávky alebo nejakej jej časti, tak tomu nebránili iné skutočnosti, napr.
nemajetnosť povinného atď.Sám žalobca nepriamo „pripúšťa“ možnosť (opodstatneného) prekročenia lehoty stanovenej zákonom
pre exekučný súd, keď tvrdil, že v danom prípade nečinnosť exekučného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali

smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca počas konania nachádzal, z čoho možno
vyvodiť, že ak by exekučný súd vykonával potrebné úkony pred rozhodnutím o návrhu na zmenu
exekútora a napriek tomu by prekročil lehotu, šlo by o „ospravedlniteľnú okolnosť“.

Pritom podľa judikatúry Ústavného súdu SR ani prípadné samotné nedodržanie zákonom stanovenej

lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní (I. ÚS 16/2002).

Žalobca nepreukázal, že by ohľadne dotknutého exekučného konania príslušný orgán (či už predseda
súdu v rámci posudzovania sťažnosti účastníka konania podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
alebo Ústavný súd SR rozhodujúci o prípadnej sťažnosti niektorého z účastníkov exekučného konania)
konštatoval existenciu nejakých prieťahov v konaní.

Naopak z úkonov vykonaných exekučným súdom v „rozhodnom“ období je podľa názoru súdu zrejmé,
že tunajší súd si pre svoje rozhodnutie zadovažoval potrebné podklady, z ktorých niektoré boli súdu
doručené až s odstupom viac ako mesiac a 10 dní. Súd v súvislosti s rozhodovaním o návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora pristúpil ex offo aj k preskúmaniu rozhodcovského rozsudku

predstavujúceho exekučný titul v danom exekučnom konaní z hľadísk vymedzených § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. (ďalej len „ZoRK“) Nemala by totiž zmysel zmena súdneho exekútora v exekučnom
konaní, ktoré je potrebné pre vady exekučného titulu zastaviť a v ktorom by už novonavrhovaný exekútor
reálne nemal časový priestor pre vykonanie úkonov potrebných na vymoženie vymáhanej pohľadávky.
Činnosť exekučného súdu, osobitne vo veciach, v ktorých exekučný titul predstavuje rozhodcovský

rozsudokvspotrebiteľskýchveciachjenáročnejšia,vyžadujúcasiajtomuzodpovedajúcičasovýpriestor.
V exekučnom konaní je totiž súd zo zákona nielen oprávnený, ale povinný aj bez osobitného návrhu
(nielen v štádiu pred udelením poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalších štádiách exekučného
konania) preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona ZoRK, či je takéto
rozhodnutie materiálne nevykonateľné. V tomto prípade sa exekučný súd musel oboznámiť s rozsiahlou

dokumentáciou súvisiacou s vydaním rozhodcovského rozsudku, ktorú po tom, ako mu bola na jeho
žiadosť doručená z rozhodcovského súdu, musel následne vyhodnotiť a svoje zistenia vedúce k
zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenia poverenia exekúcie vo svojom rozhodnutí náležite
odôvodniť, na čo je potrebný určitý časový priestor. V činnosti exekučného súdu v dotknutej veci nebolo
zistené, že by časový priestor od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, do

rozhodnutia súdu o tomto návrhu, bol exekučným súdom využitý neefektívne. Žalobca nepreukázal a ani
v žalobe neoznačil nejaké dôkazy, ktoré by preukazovali, že by prípadne orgán na to povolaný rozhodol
o existencii prieťahov v konaní v dotknutých exekučných konaniach, ktoré by sa naviac mali vyskytovať
(vychádzajúceho zo skutkového vymedzenia uplatneného nároku v žalobe) práve v zmienenom období
- do rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Vykonaným dokazovaním nemal súd preukázané naplnenie ani jedného zo zákonných predpokladov
pre vznik zodpovednosti žalovanej za prípadne vzniknutú škodu žalobcovi, teda ani samotnú škodu (v
tomto smere súd poukazuje na vyjadrenie žalovanej - jeho časť, v ktorej poukazuje na to, že žalobca

nepreukázal vznik a aj výšku ním tvrdenej škody vyčíslenej „paušálne“, s ktorým sa súd stotožňuje) a
tiež to, že v žalobách, inak veľmi obsiahlych, žalobca neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by preukázali ním
tvrdenú škodu, ale predovšetkým to, že by vôbec došlo v dotknutých exekučných konaniach v žalobcom
vymedzenom období k nesprávnemu úradnému postupu, pri odôvodňovaní ktorého naviac žalobca
uviedol viaceré nepravdivé okolnosti, predovšetkým pokiaľ tvrdil nečinnosť exekučného súdu vo veci

10Er/758/2006 (EX 591/2006) v ním vymedzenom období a pokiaľ tvrdil, že návrh na zmenu exekútora
podal aj v exekučnej veci sp. zn. 7Er/450/2003 (EX1238/2003). Keďže súd nemal preukázanú žalobcom
tvrdenú príčinu a ani následok, ktorý táto príčina mala spôsobiť, nemôže byť daný ani ďalší nevyhnutný
predpoklad pre dôvodnosť nároku na náhradu škody, a to príčinná súvislosť medzi (nepreukázaným)
nesprávnym úradným postupom a (nepreukázanou) škodou. Napokon zo žalôb nevyplýva, že by vôbec

po tom, ako boli obe dotknuté exekučné konania zastavené, mal mať žalobca reálnu snahu podniknúť
nejaké právne kroky vedúce k uplatňovaniu si pohľadávok tvoriacich ich predmet alebo nejakej ich
časti voči povinným, ktoré by boli práve (výlučne) v dôsledku dĺžky konania exekučného súdu návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora neúspešné a nie pre iné dôvody. Preto súd žalobu (žaloby)žalobcu tvoriace predmet tohto spojeného konania (vo veciach po podaní žaloby vedených pod sp. zn.
5C/68/2012 a 5C/75/2012) v celom rozsahu ako nedôvodné zamietol.

O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovanej ako úspešnej účastníčke, ktorej by inak za použitia
§ 142 ods. 1 O. s. p. prináležalo právo na náhradu účelne vynaložených nákladov súvisiacich s týmto
konaním, právo na ich náhradu nepriznal, pretože žalovaná, ktorá si síce uplatnila právo na náhradu trov
konania, žiadne konkrétne trovy nevyčíslila a z obsahu spisu nie je zrejmé, že by žalovanej v súvislosti
s týmto konaním vznikli nejaké trovy v konkrétne zistiteľnej výške.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Dolný Kubín (§ 204 ods. 1 O. s. p.), písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
O. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p.).