Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. jún 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/50/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113206238
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113206238.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a

členovsenátuMgr.ZuzanyŠtolcovej,JUDr.RóbertaBebčáka,vprávnejvecižalobcu:AloisPalacký,nar.
XX.X.XXXX, s miestom podnikania Lhotka 86, 73 947 Česká republika, IČO: 106 49 379, zastúpeného
zástupcom Advokátska kancelária Borgulová & Péteriová s.r.o., so sídlom Farská 4, 949 01 Nitra,
IČO: 46 104 020, proti žalovanému: ECORAW, s.r.o., so sídlom Záturčianska 1815/16, 036 01 Martin,
IČO: 44 872 267, zastúpenému zástupcom CHOCHOĽÁK & ČESLA s.r.o., so sídlom Rumanova 2,
040 01 Košice, IČO: 36 857 416, v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 500.000 CZK s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 112/2013-302

zo dňa 23.9.2014

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 112/2013-302 zo dňa 23.9.2014 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia
vo výške 345,33 Eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet zástupcu žalobcu
Advokátska kancelária Borgulová & Péteriová s.r.o., so sídlom Farská 4, 949 01 Nitra, IČO: 46 104 020.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomokresnýsúdzaviazalžalovanéhopovinnosťouzaplatiťžalobcovisumu500.000
CZK spolu s 9,5 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 1.8.2012 do zaplatenia a nahradiť

žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 1.170,- Eur a trovy právneho
zastúpenia v sume 2.057,33 Eur, do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení uviedol, že
podanou žalobou žiadal žalobca zaviazať žalovaného na zaplatenie peňažnej pohľadávky 500.000 CZK
spríslušenstvom.Žalobuodôvodniltým,žeakoprevádzajúciuzatvorilsožalovanýmakonadobúdateľom
Zmluvuoprevodevlastníctvapatentovaúžitkovýchvzorovč.001/2010z21.5.2010.Tátozmluvasariadi
slovenským právom. Žalobca na základe tejto zmluvy previedol na žalovaného svoje priemyselné práva,
chránenépatentamiaúžitkovýmivzormiakosúvymenovanévčlánku2bod2.1.zmluvy.Zmenazápisuv

registri patentov a úžitkových vzorov na úrade priemyselného vlastníctva bola vykonaná a žalovaný ako
nadobúdateľ sa stal vlastníkom týchto patentov a úžitkových vzorov. K zmluve bol uzatvorený Dodatok
č. 1 zo dňa 8.7.2010 a Dodatok č. 2 z 1.12.2010. Cena za prevod bola dohodnutá vo výške 20 mil.
Kč a jej splatnosť vyplýva z dodatku č. 2, podľa ktorého do 30 dní od podpisu zmluvy mal žalovaný
zaplatiť prvú splátku vo výške 900.000 Kč, čo učinil a zostávajúcu časť mal zaplatiť do 21.5.2015 v
ročných splátkach tak, že výška každej splátky bude 20 % ročného zisku spoločnosti nadobúdateľa,
najmenej však 500.000 Kč, pričom prvá splátka je splatná v roku 2012 za rok 2011. Splátka vo výške

500.000 Kč bola splatná 30 dní od schválenia riadnej individuálnej účtovnej závierky žalovaného za
príslušný kalendárny rok, počínajúc účtovnou závierkou za rok 2011. Pokiaľ nebude riadna individuálna
účtovnázávierkaschválenádo30.6.príslušnéhoroku,jesplátkacenysplatnádo31.7.tohtoroku.Keďže
žalobcanevie,čižalovanýschválildo30.6.2012riadnuindividuálnuúčtovnúzávierkuzarok2011anevieani aké zisky a ekonomické výsledky žalovaný dosiahol, neobdržal od žalovaného riadnu individuálnu
účtovnú závierku za rok 2011 a správu autorizovaného audítora, nemá istotu, či splátka ceny za prevod
vlastníctva k patentom a úžitkovým vzorom mala byť vyššia ako 500.000 Kč. Je však isté, že žalovaný

mal k 31.7.2012 zaplatiť žalobcovi najmenej 500.000 Kč ako splátku podľa zmluvy, čo však neučinil a
je v omeškaní.

Okresný súd s ohľadom na skutočnosť, že žalobcom je podnikateľ - fyzická osoba, s miestom podnikania
na území Českej republiky, skúmal splnenie podmienky právomoci na prejednanie a rozhodnutie veci a s

odkazom na Kapitolu II, Oddiel 1, Článok 2, bod 1 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 konštatoval splnenie
procesnej podmienky právomoci okresného súdu. Ohľadom rozhodného práva na právne posúdenie
tejto veci okresný súd podľa uzatvorenej zmluvy a úpravy v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 593/2008 konštatoval, že vec je potrebné posúdiť podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky.

Okresný súd konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva
patentu a úžitkových vzorov spolu s dodatkom č. 1 a dodatkom č. 2, ďalej nadobudnutie vlastníckeho
práva žalovaného k patentom a úžitkovým vzorom, ktoré sú špecifikované v zmluve, ani spísanie
protokolu o odovzdaní dokumentácie medzi spoločnosťou FANA, s.r.o. a preberajúcim žalovaným dňa
12.4.2010 a tieto nesporné okolnosti si okresný súd podľa § 120 ods. 3 O.s.p. osvojil. Vo vzťahu k

žalovaným vznesenej námietke relatívnej neplatnosti právneho úkonu zmluvy a vznesenej námietke
premlčania práva na uplatnenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu zo strany žalobcu, okresný
súd vychádzal zo záveru o ustálení povahy vzťahu založeného zmluvou ako obchodno-právneho
vzťahu. Pri zohľadnení postavenia zmluvných strán ako podnikateľov a súvislostí tejto zmluvy s ich
podnikateľskou činnosťou v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, okresný súd konštatoval, že

ide o atypickú obchodnú zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorá vznikla dohodou o
predmete a záväzkoch zmluvných strán. Zároveň ide o zmluvu upravenú v špeciálnej právnej úprave,
a to pokiaľ ide o patenty podľa § 21 ods. 1, 2 zákona č. 435/2001 Z.z. o patentoch a dodatkových
ochranných osvedčeniach a pokiaľ ide o úžitkové vzory podľa § 20 ods. 1, 2 zákona č. 517/2007 Z.z. o
úžitkových vzoroch. Vznesenú námietku premlčania potom okresný súd posudzoval podľa komplexnej

právnej úpravy Obchodného zákonníka. Pri uzatvorení zmluvy dňa 21.5.2010 premlčacia doba na
uplatnenie námietky relatívnej neplatnosti právneho úkonu tejto zmluvy uplynula dňom 21.5.2014.
Žalovaný relatívnu neplatnosť namietol vo vyjadrení zo dňa 30.5.2013, a teda podľa § 391 ods. 2, § 397
Obchodného zákonníka včas, pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby.

Okresný súd sa ďalej zaoberal namietanou absolútnou neplatnosťou právneho úkonu zmluvy pre
neurčitosť dojednania o predmete prevodu a námietkou neplatnosti právneho úkonu dodatku č. 2 pre
neurčitosť dojednania o odplate a pre nedostatok vážnosti vôle žalovaného, ktoré boli vymedzené
v rámci procesnej obrany žalovaného. Okresný súd iné dôvody absolútnej neplatnosti dotknutých
právnych úkonov nezistil. Vychádzajúc z obsahu právneho úkonu zmluvy, konkrétne z článku 2 bod 2.1,

článku 3 bod 3.1 a 3.2 v spojení s obsahom dodatku č. 2, z vykonaných dôkazov výsluchom žalobcu
a štatutárneho zástupcu žalovaného dospel okresný súd k záveru o dostatočne určitom vymedzení v
článku 3 bod 3.1 tak, že ide o patenty a úžitkové vzory špecifikované v bode 2.1 zmluvy a práva z
nich plynúce, ako aj práva k vynálezu a úžitkovému vzoru, ktoré sú v čase uzavierania tejto zmluvy v
štádiu registrácie na Úrade priemyselného vlastníctva ČR, ktorých fotokópie prihlášok tvoria prílohu tejto

zmluvy. Takéto vymedzenie predmetu prevodu je určité, predmet prevodu je vymedzený nezameniteľne
a z obsahu označených článkov a dodatku č. 1 je nepochybné, že predmetom prevodu boli výlučne
patenty udelené príslušným orgánom na vynálezy žalobcu a technické riešenia žalobcu spôsobilé
na ochranu úžitkovým vzorom. Námietka žalovaného, že zo zoznamu patentov a úžitkových vzorov
uvedeného v zmluvných dojednaniach nie je zrejmé, ktoré položky už sú udelenými patentami a

úžitkovými vzormi, okresný súd uviedol, že táto námietka je vyvrátená samotným obsahom článku 2
bod 2.1 zmluvy a dodatkom č. 1, kde u každej položky je pod označeným názvom uvedené číslo
patentu a úžitkového vzoru ako aj skutočnosťami vyplývajúcimi z verejne dostupnej databázy Úradu
priemyselného vlastníctva podľa dokladov na č.l. 117 až 133. Dojednanie o predmete prevodu preto nie
je neurčité a nespôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy. Rovnako nie je neurčité ani dojednanie o cene

tak, ako vyplýva z dodatku č. 2, ktorým bol zmenený článok 4 zmluvy na základe dohody zmluvných
strán. Prepočet žalovaného v podanom odpore poukazujúci na dohodu o odplate 20 mil. Kč na jednej
strane a dojednanie o úhrade do 21.5.2015 v splátkach opomína skutočnosť, že primárne je dojednaná
splátka 20 % z ročného zisku spoločnosti nadobúdateľa so zohľadnením článku 4.3 tejto zmluvy a sumasplátky 500.000 Kč je dojednaním len minimálnej výšky splátky. Dodatok č. 2 pre prípad nezaplatenia
odplaty do 21.5.2013 (pozn. krajského súdu: správne má byť zrejme uvedené do 21.5.2015) počíta s
úpravou, ktorá vyplýva z posledného odseku článku 4 bod 4.1. Zmluvné strany tak počítali s možnosťou,

že nastane situácia, keď zo strany žalovaného nedôjde k úhrade zvyšku odplaty do 21.5.2015.

Vo vzťahu k námietke absolútnej neplatnosti dodatku č. 2 pre nedostatok vážnosti vôle na strane
žalovaného, ktorú v konaní uplatnil žalovaný, okresný súd vychádzal z § 35 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 266 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka a po oboznámení písomného vyhotovenia

predmetného dodatku č. 2 s prihliadnutím na výpoveď žalobcu a výpoveď žalovaného dospel k záveru,
že dodatok č. 2 nie je neplatný právny úkon pre nedostatok vážnosti vôle žalovaného. Z dodatku č.
2 nevyplýva, že by išlo len o predbežnú alebo podmienenú úpravu spôsobu zaplatenia už dohodnutej
odplaty za prevod patentov a úžitkových vzorov. Nedostatok vážnosti vôle žalovaného nevyplýva ani z
bezprostredného a ani z ďalšieho nasledujúceho správania sa žalovaného po uzavretí dodatku, nakoľko
žalovanýzaplatilprvúsplátkuzaprevod,neuplatnilvočižalobcovinárokyzvád,odzmluvyneodstúpil,ani

nevrátil predmet prevodu žalobcovi. Nedostatok vážnosti vôle nevyplýva ani z preukázaných okolností,
za ktorých mal byť dodatok č. 2 uzatvorený, súvisiacich s plánovanou operáciou žalobcu. Vo vzťahu k
vážnosti vôle ako podmienky platnosti právneho úkonu vo všeobecnosti platí, že nedostatok vážnej vôle
je obvykle zrejmý aj druhej strane právneho úkonu, voči ktorej sa prejav robí, resp. je zrejmý aj iným
osobám, a preto druhá strana alebo tieto osoby prijímajú urobený prejav tak, že tento nebol učinený

za účelom vykonania právneho úkonu a na vyvolanie právnych následkov. Niekedy však druhej strane
nie je zrejmé (a tak tomu, pokiaľ ide o subjekt žalobcu, bolo i v prejednávanej veci), že nejde o prejav
vážnej vôle a dôverujúc v urobený prejav sa dobromyseľne domnieva, že právny úkon vznikol. Pokiaľ
by právo takúto opodstatnenú dôveru nechránilo, bol by právny styk vystavený veľkej neistote, lebo
každý by sa mohol kedykoľvek odvolávať na to, že jeho vôľa nebola vážna, teda že nesmerovala k

právnym následkom a nikdy by nebolo isté, či právny úkon vôbec vznikol a aké má následky. Žalovaný
nepreukázal, že by jeho vôľa pri uzatvorení dodatku č. 2 nebola vážna a takýto záver nevyplýval ani
z vykonaného dokazovania. Dôkazná povinnosť preukázania, že vôľa žalovaného nebola vážna, ťažila
žalovaného a žalovaný dôkaznú povinnosť nesplnil. Okresný súd tak dodatok č. 2 vyhodnotil ako platný
právny úkon, ktorý spôsobuje s ním spojené právne dôsledky. Nedostatok vážnosti vôle na strane

žalovaného nepreukazuje ani korešpondencia s právnym zástupcom Mgr. Liborom Špundom, na ktorú
žalovaný poukazoval.

Okresný súd sa zaoberal procesnou obranou žalovaného v tom smere, že pri uzatvorení zmluvy konal v
omyle v dôsledku nedostatočných a nepravdivých informácií, ktoré mu žalobca dal vo vzťahu k predmetu

prevodu a na základe predloženej dokumentácie, ktorá nezodpovedala realite, o čom žalovaný v čase
uzavretia zmluvy nemal a ani nemohol mať vedomosť. Okresný súd konštatoval, že bolo obsahom
dôkaznej povinnosti žalovaného preukázať, že konal v omyle, ktorý bol podstatným, teda omylom, ktorý
sa týkal okolností, resp. skutočností, ktoré mali zásadný význam pre realizáciu tohto právneho úkonu,
a že zároveň išlo o omyl skrytý, teda o omyl, o ktorom osoba v omyle konajúca, teda žalovaný, až

do momentu uskutočnenia úkonu nevedel. Len za splnenia predpokladu, že by žalovaný preukázal
podstatnýaskrytýomyl,malbytakýtoomylprávnurelevanciusdopadomrelatívnejneplatnostiprávneho
úkonu. Bolo tiež potrebné, aby žalovaný preukázal, že išlo o omyl, ktorý je ospravedlniteľný, teda
taký, ku ktorému došlo napriek tomu, že ten, kto v omyle koná, postupoval pri právnom úkone s
obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu vyžadovať

od každého na to, aby sa takému omylu vyhol. Za ospravedlniteľný je tak možné považovať len
omyl, pri ktorom konajúca osoba nemohla rozpoznať skutočný stav veci, a to ani pri obvyklej miere
starostlivosti, ktorú možno požadovať. Okresný súd hodnotil ako významné, že žalovaný vstupoval do
právneho vzťahu založeného zmluvou ako podnikateľ nesúci podnikateľské riziko podľa § 2 ods. 1
Obchodnéhozákonníkaanazákladeslobodnejavážnejvôlesarozhodoluzatvoriťzmluvusdohodnutou

odplatou 20 mil. Kč. S ohľadom na výšku odplaty takýto záväzok zjavne nie je bežnou podnikateľskou
záležitosťou a bolo povinnosťou žalovaného zabezpečiť si potrebné informácie o skutočnostiach, ktoré
považoval za významné pre uzatvorenie zmluvy, teda zistiť, či môže dosiahnuť naplnenie účelu v podobe
svojho podnikateľského zámeru, pre ktorý patenty a úžitkové vzory mienil nadobudnúť. Z vyjadrenia
žalovaného v konaní vyplývalo, že sa uspokojil výlučne s informáciami od žalobcu ohľadom certifikácie a

vyhlásení zhody, ktoré sa týkali predmetu prevodu a ktoré, čo okresný súd zdôraznil, neboli predmetom
prevodu, ako to vyplýva z vymedzeného predmetu prevodu podľa zmluvy. Žalovaný sa uspokojil s
vyhodnotením zistení z praxe, podľa ktorých boli viac ako 13 rokov patenty a úžitkové vzory používané
a boli spomínané v odbornej literatúre. To, čo žalovaný namietal ako nedostatky predmetu prevodu -nevykonanie skúšok, neplatné certifikáty a vyhlásenia o zhode, prípadne absentujúca dokumentácia,
sú vedomosti, ktoré žalovaný nadobudol až po uzavretí zmluvy, keď sám vynaložil určité investície a
pokúšal sa patenty a úžitkové vzory použiť v praxi. Z uvedeného podľa okresného súdu vyplynulo, že pri

vynaložení potrebnej starostlivosti zo strany žalovaného v miere, ktorá by bola primeraná výnimočnosti
tohto prevodu, mohol žalovaný tvrdené nedostatky zistiť ešte pred uzavretím zmluvy, avšak túto svoju
povinnosťzanedbal.OkresnýsúdpoukázalnarozsudokNajvyššiehosúduČRsp.zn.30Cdo/1251/2002,
podľa ktorého o ospravedlniteľný omyl nejde, ak mýliaca sa osoba z nedbanlivosti nevyužila možnosť
overiť skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu, teda ak mala možnosť

sa takému omylu vyhnúť. Podľa okresného súdu tak nie je prípustné, aby sa žalovaný dovolával
omylu zakladajúceho relatívnu neplatnosť zmluvy, keď sám zanedbal objektívne existujúce možnosti
presvedčiťsaopravomstaveveciauspokojilsasrozsahominformáciíopredmeteprevodutak,akobolo
uvedené. S prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania, najmä výsluchom žalobcu, z ktorého
vyplynulo, že žalovaného informoval o stave certifikácie patentov a úžitkových vzorov a odovzdal mu
dokumentáciu podľa protokolu z 12.4.2010, čím si žalobca splnil aj zmluvnú povinnosť podľa článku

5, bod 5.2 zmluvy, nevyplývalo, že by žalobca tvrdený omyl žalovaného vyvolal alebo o ňom vedel
alebo že by ho vyvolal úmyselne. Predmetom prevodu boli pritom úžitkové vzory a patenty a práva z
nich vyplývajúce a nie dokumentácia, teda certifikáty a vyhlásenia o zhode. Žalovaný pritom komplex
tvrdení o svojom omyle viazal predovšetkým na tvrdené nedostatky dokumentácie, pre ktoré nedosiahol
zamýšľaný podnikateľský zámer. Okresný súd tak procesnú obranu žalovaného ohľadom omylu pri

uzatvorení zmluvy, a teda relatívnej neplatnosti zmluvy vyhodnotil ako nedôvodnú. V tejto súvislosti
okresný súd uviedol, že návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov navrhnutých žalovaným, a to
pána Martináta a p. Šálu nebol vyhodnotený ako relevantný vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o tom, že
pri uzatvorení zmluvy konal v omyle. Vo vzťahu k záveru o nedôvodnosti vykonania dôkazu výsluchom
týchto svedkov okresný súd zdôraznil, že predmetom konania bolo právo žalobcu na zaplatenie odplaty

za prevod duševného vlastníctva.

Ohľadomnámietkyžalovaného,žeprávožalobcujevrozporesozásadamipoctivéhoobchodnéhostyku,
okresný súd z výsledkov vykonaného dokazovania konštatoval, že táto časť obrany nie je dôvodná.
Okresný súd v tomto smere poukázal na svoju argumentáciu ohľadom tvrdeného omylu žalovaného

pri uzatvorení zmluvy a tiež na obsah zmluvy a obidvoch dodatkov. Predmetom konania je právo na
zaplatenie ceny za predmet prevodu, ktorý žalovaný nadobudol, pričom zmluva prevod duševného
vlastníctva žalobcu na žalovaného zakladá ako predpoklad pre uplatnenie práva žalobcu na zaplatenie
ceny za tento prevod. Prevod duševného vlastníctva žalobcu na žalovaného nastal, a preto nie je možné
hodnotiť uplatnenie práva žalobcu ako výkon práva, ktorý by bol v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku. Opačný záver, ktorý nevyplýval ani z okolností, za ktorých bola zmluva a dodatky
uzatvorené, ani z následného správania účastníkov, by bol zásahom do rovnováhy zmluvného vzťahu
založeného zmluvou. Okresný súd tak rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi odplatu za
prevod patentov a úžitkových vzorov vo výške 500.000 CZK, nakoľko žalobca preukázal, že si splnil
zmluvnú povinnosť previesť na žalovaného patenty a úžitkové vzory. Žalovaný naopak nepreukázal, že

by si splnil zmluvnú povinnosť zaplatiť odplatu, ktorá vyplývala z dodatku č. 2 k zmluve. Žalovaný je so
splnením tohto záväzku v omeškaní, pričom okresný súd omeškanie ustálil v nadväznosti na dohodu v
dodatku č. 2 dňom 1.8.2012, nakoľko sa jedná o prvú splátku za rok 2011 splatnú v roku 2012. O trovách
konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi právo na ich
náhradu. Tieto trovy zodpovedajú zaplatenému súdnemu poplatku za podanú žalobu v sume 1.170 Eur a

náhrade trov právneho zastúpenia v sume 2.057,33 Eur za štyri úkony právnej služby pri výške odmeny
za jeden úkon v sume 336,94 Eur, režijnom paušále 8,04 Eur a náhrade cestovných nákladov za cestu
na pojednávanie spolu s náhradou za stratu času.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. V odvolaní namietal, že okresný súd
dospel z vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný predložil dôkazy, z ktorých

vyplýva, že zmluvu uzatvoril v omyle, ktorý žalobca vyvolal úmyselne poskytnutím nedostatočných a
nepravdivých informácií. V úmysle zvýšiť záujem žalovaného a hodnotu prevodu ešte pred samotným
uzavretím zmluvy protokolárne odovzdal dokumenty dňa 12.4.2010, o ktorých vedel, že sú na vydanie
certifikátov nedostatočné a z veľkej časti neplatné. Skutočnú hodnotu týchto dokumentov vo vzťahu
k predmetu prevodu žalovaný nie je objektívne schopný zistiť. Žalovaný nemohol skutočný stav veci

rozpoznať ani pri obvyklej miere starostlivosti, o čom svedčí stanovisko Ing. Y. P., ktoré bolo pripojené
k vyjadreniu žalovaného zo dňa 7.5.2014, podľa ktorého takéto vady môže odhaliť len osoba s dobrou
znalosťou problematiky a pre laika sú ťažko postrehnuteľné, pričom je povinnosťou výrobcu odovzdať s
výrobkom prehlásenie o zhode, avšak nie podklady, na základe ktorých bolo vydané. Žalobca poskytolvyhlásenie o zhode, ktoré však za existujúceho stavu technickej dokumentácie nesmel vydať. Časť
dokumentácie súvisiacej s certifikáciou je pritom neverejná. Žalovaný preukázal, že výrobok a systém,
ktorých patentovú ochranu od žalobcu zakúpil, žalobca, resp. jeho obchodná spoločnosť realizoval v

praxi 13 rokov, čo svedčí o tom, že žalovaný nekupoval niečo, čo nepozná, nevidel a čo by nemuselo byť
v poriadku. Využiteľnosť tiež overoval z propagačných materiálov a článkov v odborných časopisoch, v
registrácii zatepľovacieho systému v štátnom programe Zelená úsporám, ktoré nevyvolávali pochybnosti
o tom, že vstupuje do seriózneho obchodného vzťahu. Žalovaný nemohol predpokladať, že ho žalobca
podvodným spôsobom vťahuje do predmetného obchodu. Okresný súd dospel k nesprávnemu záveru

aj ohľadom konštatácie, že nebolo bežnou podnikateľskou záležitosťou uzavretie zmluvy za odplatu
20 mil. Kč. Dohodnutá odmena bola úmerne závislá od zisku dosiahnutého z realizácie technického
riešenia chráneného patentmi. Žalobca sa domnieval, že žalovaný skutočný stav dokumentácie nezistí
a bude pokračovať v realizácii zatepľovacieho programu a dosahovať zisky, z ktorých dohodnutá časť
žalobcovi pripadne. Žalovaný z informácie patentového úradu SR vychádzal aj pri určení výšky odmeny
žalobcu, teda 4 % odmena pre vynálezcu v prípade, ak je potrebné dokončiť proces certifikácie, a až 20

% pri vynálezoch, ktoré sú pripravené okamžite k predaju. Opakované tvrdenie žalobcu o certifikácii v
ČR nebolo pravdivé. Žalobca nerátal s tým, že žalovaný odkúpením jeho spoločnosti FANA, s.r.o., ktorá
vynálezy využívala, v archíve zistí, že dokumentácia, ktorá umožňovala použitie výrobkov a technických
riešení v praxi, je neplatná a že ich použitie je z hľadiska požiarnej odolnosti nebezpečné (stanovisko
TZÚS Praha zo dňa 13.11.2009).

Zistenie okresného súdu, že z dôkazov nevyplývalo, že by žalobca tvrdený omyl žalovaného vyvolal
alebo o ňom vedel, nezodpovedá listinným dôkazom. Žalobca minimálne rok pred uzavretím zmluvy
vedel, že jeho certifikáty a prehlásenia o zhode sú nepravdivé a že nové certifikáty príslušné orgány
v ČR ani v SR nevydajú, a teda patentová ochrana takýchto výrobkov je pre žalovaného zbytočná.

Žalovaným predložené doklady, a to vyjadrenie k procesu osvedčovania a certifikácie výrobku kotva
SPIRAL ANKSYS potvrdzuje, že bez preukázania vhodnosti kotvy overením všetkých funkčných
vlastností nemohla byť kotva uvádzaná na trh. Podľa listu spoločnosti MARSHAL LOGISTIC s.r.o.
bol už v roku 2009 žalobca informovaný generálnou riaditeľkou TSÚS na Slovensku, že uplatnenie
zatepľovacej technológie nebude na Slovensku možné vzhľadom na nedostatočné skúšky, certifikáciu a

potrebnú dokumentáciu. Už v roku 2009 ústav oznámil žalobcovi, že systém zatepľovania z požiarnych
dôvodov nie je možné certifikovať. Tieto informácie žalobca pred žalovaným zatajil. S týmito dôkazmi
sa prvostupňový súd nevyporiadal. Žalovaný v konaní pred prvostupňovým súdom prezentoval, že
pre neho bola najdôležitejšia patentovaná certifikovaná kotva, o ktorej sa ukázalo, že certifikovaná
nebola, a patentovaná zvislá vzduchová medzera, ktoré sa obidve používali v zatepľovacom systéme

a tvorili obchodovateľné technické riešenie. Žalovaný preukázal, že žalobca vo svojich propagačných
materiáloch uvádzal, že systém so vzduchovou medzerou je v zatepľovacom systéme SEPAS
chránenou technológiou, a to úžitkovým vzorom č. 11163 a patentom č. 293630, pričom autorom patentu
je žalobca. Uvedený propagačný materiál uvádza spojenie kotvy a zvislej vzduchovej medzery ako
bezkontaktnú izoláciu. Žalobca tento patent podľa zmluvy žalovanému predal, hoci vedel, že krátko po

tom, ako podal prihlášku na udelenie patentu pre zvislú vzduchovú medzeru, uverejnil toto technické
riešenie v odbornom časopise, čím spôsobil, že tomuto riešeniu už nemohla byť udelená patentová
ochrana a stalo sa verejne dostupné každému. Pod tým istým číslom bola patentová ochrana udelená
riešeniu nie samotnej zvislej vzduchovej medzere, ale zvislej medzere a vodorovnému vzduchovému
žliabku, ktoré riešenie je v izolačných systémoch takmer nevyužiteľné. Predmetný patent tak nechránil

nosný program izolačných systémov so samostatnou zvislou vzduchovou medzerou, čo žalovaný
preukázal vyjadrením patentovej zástupkyne zo dňa 7.5.2014. Žalobca týmto spôsobom zavádzal
verejnosť, keď uvádzal patentovú ochranu riešenia, ktorú v skutočnosti nemal, a zavádzal aj žalovaného.
Takéto konanie bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalovaný tvrdí, že zmluva
nezaložila právny dôsledok prevodu duševného vlastníctva ako predpoklad uplatnenia práva žalobcu

na zaplatenie ceny za prevod, a to v dôsledku uvedeného konania žalobcu a uplatnenie práva na
zaplatenie ceny je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalovaný preukázal, že išlo o
úmyselné podvodné konanie žalobcu. Neaplikovaním ust. § 265 Obchodného zákonníka okresný súd
narušil rovnováhu zmluvného vzťahu, keď podvedená strana má zaplatiť žalobcovi za to, čo je pre ňu
neupotrebiteľné a čo by nikdy nekúpila, nebyť podvodného konania žalobcu.

Žalovaný namietol tiež nesprávny záver okresného súdu ohľadom platnosti uzavretia dodatku č. 2
k zmluve. Okresný súd nezdôvodnil, prečo dospel k takémuto záveru, keď z dôkazu predloženého
žalovaným vyplýva, že vtedajší právny zástupca žalobcu Mgr. Libor Špunda považoval komplex vzťahova zmlúv medzi žalobcom a žalovaným za nehotový, nedopracovaný, vyžadujúci si ďalšie rokovania.
Okresný súd nebral do úvahy všetky okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu dodatku. Dodatok č. 2 bol
uzavretý na žiadosť žalobcu ako provizórne riešenie negatívneho dopadu dedičskej dane, ak by vážna

operácia žalobcu nebola úspešná. Je zrejmé, že žalovaný nemal dôvod v noci niekoľko hodín pred
operáciou predkladať na podpis dodatok č. 2, ktorý zmenil celú podstatu zmluvy a je v neprospech
žalovaného. Vážnosť vôle uzavrieť dodatok č. 2 nevyplýva ani zo zaplatenia prvej splátky za prevod,
nakoľko na základe dodatku č. 2 zo strany žalovaného nebolo uskutočnené žiadne plnenie. Žalobca
zneužil čestnosť žalovaného a jeho etické cítenie, aby ho donútil dočasne riešiť jeho nepriaznivú situáciu

uzavretím dodatku č. 2, z ktorého následne vyvodzuje svoje právo na zaplatenie ceny za prevod
patentov.

Podľa žalovaného okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy.
Okresný súd napriek záveru o obsahu dôkaznej povinnosti žalovaného preukázať, že konal v omyle,
nevyhovel návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov p. H. a p. A.. Y., ktorí mali potvrdiť úmysel

žalobcu uviesť žalovaného do omylu. A.. Y. ako dlhoročný tvorca noriem v Českej republike pre túto
oblasť mohol potvrdiť, že pravidelné publikácie uvádzané žalobcom v odbornej tlači a propagačných
materiáloch boli zavádzajúce, neodborné, neoverené a nepravdivé, uvádzané s cieľom presvedčiť
verejnosť o ich výhodách a mohol tiež poukázať na nebezpečnosť vedomého konania žalobcu
vydávaním pozmenených falošných dokladov umožňujúcich predaj stavebných výrobkov. Pán H. mohol

na základe sedemročného pracovného pomeru potvrdiť, že konanie žalobcu vydávaním falošných a
zavádzajúcich dokumentov v snahe dosiahnuť prospech nebolo u žalobcu ojedinelé. Žalovaný je tak
názoru, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sú naplnené podmienky, ktoré činia uzavretie
dodatku č. 2 absolútne neplatným právnym úkonom, predložené dôkazy potvrdili, že žalovaný zmluvu
uzavrel v omyle, ktorý žalobca vyvolal úmyselne, a tento omyl nebol objektívne rozpoznateľný, čo

spôsobuje relatívnu neplatnosť zmluvy a bolo preukázané úmyselné nepoctivé konanie žalobcu, ktoré
je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto nie je možné poskytnúť žalobcovi právnu
ochranu pri výkone jeho práva. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žalobu zamietne alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne
správne rozhodnutie. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, keď uznal zmluvu o prevode
patentov a úžitkových vzorov, vrátane jej dodatku č. 1 a č. 2 za platnú, neuzavretú v omyle. Žalobca
dokázal, že v čase podpisu zmluvy bol žalovaný dostatočne oboznámený s predmetom prevodu, a to s
patentami a úžitkovými vzormi. Skutkový stav okresný súd zistil úplne. Predmetom sporu je zaplatenie

častikúpnejcenyžalovanýmzaprevodpatentovaúžitkovýchvzorovzožalobcunažalovaného.Žalobca
svoje povinnosti splnil, avšak žalovaný nezaplatil kúpnu cenu. Žalobca žiadal priznať náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 345,33 Eur.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1

O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1,
3 O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako
vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v
pomere hlasov 3:0.

Vo vzťahu k procesnému postupu krajského súdu pri prejednaní odvolania právny zástupca žalovaného
podaním zo dňa 12.06.2015 požiadal o nariadenie termínu pojednávania na prejednanie odvolania.
Žiadosť odôvodnil tým, že žalovaný považuje za potrebné a dôvodné sa k podanému odvolaniu a k
predmetnej veci vyjadriť na pojednávaní v súlade so zásadou ústnosti a priamosti tak, aby mal možnosť
vyjadriť sa pred odvolacím súdom k jednotlivým otázkam týkajúcim sa podaného odvolania a jeho

dôvodnosti. Zároveň uviedol, že zo strany odvolacieho súdu nebol vyzvaný na udelenie súhlasu s
rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania. Žalovaný sa domnieva, že v prípade, ak by termín
pojednávania nebol nariadený, mohlo by tým dôjsť postupom odvolacieho súdu k odňatiu možnosti
žalovaného ako účastníka konať pred súdom.

V súvislosti s touto žiadosťou žalovaného krajský súd poukazuje na ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p., v zmysle
ktorého sa na prejednanie odvolania vyžaduje pojednávanie v prípadoch, ak je potrebné zopakovať
alebodoplniťdokazovanie,aksúdprvéhostupňarozhodolpodľa §115abeznariadeniapojednávania
a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak ide o konanie vo veciach porušenia zásadyrovnakého zaobchádzania alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem; v ostatných prípadoch môže
odvolací súd o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd tak bez nariadenia
pojednávania môže rozhodnúť vždy, ak nie je daný ani jeden z uvedených dôvodov. Oprávnenie

na posúdenie týchto dôvodov má výlučne odvolací súd, ktorý zvažuje jednak potrebu doplniť alebo
zopakovať dokazovanie (§ 120 ods. 1 O.s.p.), jednak existenciu dôležitého verejného záujmu. Dôležitý
verejný záujem je dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom
konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov
účastníkov mohla byť významná aj pre iné subjekty. V prejednávanej veci však je krajský súd názoru,

že súd prvého stupňa dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci, a preto
nebolo potrebné dokazovanie dopĺňať alebo zopakovať. Zároveň sa jedná o nárok žalobcu uplatnený
z dvojstranného právneho úkonu, čo nemožno považovať za vec, ktorej verejné prejednanie by si
vyžadoval dôležitý verejný záujem. V prejednávanej veci sa nejedná ani o prípad, kedy by súd prvého
stupňa rozhodol bez nariadenia pojednávania, ani o prípad, kedy by predmetom konania bolo porušenie
zásady rovnakého zaobchádzania.

K otázke odňatia možnosti žalovaného ako účastníka konania konať pred súdom z dôvodu nenariadenia
pojednávania poukazuje krajský súd na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 6Cdo 244/2013 konštatoval, že „k odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani z dôvodu,
že odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania“. Obdobne v rozhodnutí sp. zn. 2 Obdo 9/2012
Najvyšší súd SR uviedol, že ak odvolací súd v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol o odvolaní

žalobcu bez nariadenia pojednávania, nedošlo jeho postupom k odňatiu možnosti konať pred súdom v
zmysle ust. § 237 písm. f) O.s.p.. Krajský súd zároveň uvádza, že na rozhodnutie odvolacieho súdu
bez nariadenia pojednávania nie je potrebný súhlas účastníkov, a preto nebol zo strany krajského súdu
daný priestor, aby žalovaného vyzýval na udelenie takéhoto súhlasu.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v
Žiline č.k. 13Cob/50/2015-345 zo dňa 13.05.2015 a doručovanie upovedomenia o verejnom vyhlásení
rozsudku účastníkom konania prostredníctvom ich zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.
bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote

najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 09.06.2015,
na základe čoho boli splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom
v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p.

Podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 219 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Krajský súd uvádza, že odvolanie žalovaného nebolo právne relevantné. Krajský súd za aplikácie ust.
§ 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného

súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p. nie je žiaduce,
aby v odôvodnení rozsudku krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už
odzneli v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti
napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade
skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu

SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a
odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV.
ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho

súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd
poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v
odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“.Krajský súd vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného a za účelom zdôraznenia vecnej správnosti
napadnutého rozsudku okresného súdu uvádza nasledovné.

Žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia okresného súdu ohľadom
žalovaným tvrdeného omylu pri uzatváraní zmluvy so žalobcom. K tejto námietke krajský súd uvádza,
že neplatnosť právneho úkonu pre omyl upravuje ust. § 49a Občianskeho zákonníka, ktoré stanovuje
viaceré podmienky nevyhnutné na to, aby sa jednalo o omyl právne významný. Podľa tohto ustanovenia
je právne významným taký omyl, kedy konajúca osoba právny úkon urobila v omyle vychádzajúcom

zo skutočnosti, ktorá je pre právny úkon rozhodujúca (podstatný omyl) a bez nej by k právnemu úkonu
nedošlo, pričom súčasne osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela
v dobe právneho úkonu aspoň vedieť. V prejednávanom prípade sa podľa vyjadrenia žalovaného má
jednať o podstatný omyl, ktorý sa týka predmetu právneho úkonu, teda predmetu zmluvy o prevode
patentov a úžitkových vzorov uzatvorenej medzi účastníkmi. Vo všeobecnosti omyl v predmete právneho
úkonu znamená, že konajúca osoba by so zreteľom na povahu právneho úkonu takýto právny úkon

neurobila, keby o omyle vedela. V prejednávanom prípade žalovaný namietal stav patentovej ochrany
a ochrany úžitkovými vzormi, ktorý podľa jeho vyjadrenia nezodpovedal tvrdeniam žalobcu, a tiež
skutočnosť, že v konečnom dôsledku pre neho nadobudnuté patenty a úžitkové vzory neboli v praxi
použiteľné. Takýto omyl môže mať za následok neplatnosť právneho úkonu len v prípade, ak ide o
tzv. omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným omylom je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že

konajúca (mýliaca sa osoba) postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, to znamená, že vyvinula obvyklú
starostlivosť, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého vyžadovať, aby
sa takému omylu vyhol.

V zhode so záverom súdu prvého stupňa krajský súd konštatuje, že v prípade žalovaným namietaného

omylu sa o ospravedlniteľný omyl nejedná. Odvolací súd má za to, že ust. § 49a Občianskeho
zákonníka nie je možné vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa omylu dovoláva, zbavená
povinnosti podľa okolností konkrétneho prípadu sama si zabezpečiť zodpovedajúcu mieru objektívnych
informáciíookolnostiach,resp.skutočnostiach,ktorémázarozhodujúcepreuskutočneniezamýšľaného
právneho úkonu. V prejednávanom prípade sa to týka predovšetkým zabezpečenia si zodpovedajúcej

miery objektívnych informácii o predmete prevodu, teda o patentoch a úžitkových vzoroch, ktoré
žalovaný na základe zmluvy uzatvorenej so žalobcom nadobudol. Zanedbanie požiadavky okolnostiam
primeranej starostlivosti konajúcej osoby zabezpečiť si zodpovedajúce objektívne informácie potrebné
pre posúdenie existencie predpokladov, ktoré sú pre ňu z hľadiska uvažovaného právneho úkonu
významné, resp. rozhodné, je preto spôsobilé spochybniť možnosť účinne sa v zmysle § 49a

Občianskeho zákonníka dovolať týmto konaním ovplyvneného omylu. O ospravedlniteľný omyl vo
všeobecnosti nemôže ísť v prípade, ak sa jedná o omyl konajúcej osoby, týkajúci sa skutkových
okolností, ak bol tento omyl konajúcej osoby zavinený jej nedbanlivosťou pri využití možnosti overiť
si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. O ospravedlniteľnom omyle
tak nie je možné hovoriť vtedy, ak konajúca osoba (neskôr sa dovolávajúca omylu) mala možnosť sa

takému omylu vyhnúť vlastnou starostlivosťou pri oboznámení sa so skutočnosťami rozhodujúcimi pre
uskutočnenie právneho úkonu. Nie je možné dovolávať sa neplatnosti pre omyl, ak dovolávajúca sa
osoba nevyužila objektívne existujúcu možnosť presvedčiť sa o skutočnom stave veci a nechala sa
prípadne mylne ovplyvniť inými úvahami o predmete zamýšľaného právneho úkonu. O ospravedlniteľný
omyl tak môže ísť výlučne v prípade, ak mýliaca sa konajúca osoba nemohla rozpoznať skutočný stav

veci, teda zistiť existenciu omylu ani po tom, čo by vyvinula obvyklú mieru starostlivosti, ktorú možno
od nej požadovať.

Ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka nie je možné vykladať tak, že na základe neho je osoba,
ktorá sa omylu dovoláva, zbavená povinnosti zabezpečiť si primeraný rozsah objektívnych informácií

o okolnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce, a to aj v prípadoch, ak ide skutočnosti odborného
charakteru,ohľadomktorýchkonajúcaosobanemápotrebnéodbornéznalosti.Krajskýsúdsastotožňuje
s rozsudkom Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo/1251/2002, na ktorý poukázal v odôvodnení aj súd
prvého stupňa, v zmysle ktorého o ospravedlniteľný omyl ...„nepochybne nejde, ak bol omyl konajúcej
osoby zavinený jej nedbanlivosťou pri využití možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie

zamýšľaného právneho úkonu. O ospravedlniteľný omyl nejde, ak mýliaca sa osoba z nedbanlivosti
nevyužila možnosť overiť skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu, teda
ak mala možnosť sa takémuto omylu vyhnúť“. O ospravedlniteľný omyl sa nebude jednať ani vtedy, akosoba dovolávajúca sa omylu mala možnosť vyhnúť sa omylu vlastnou starostlivosťou pri oboznámení
sa s rozhodujúcimi skutočnosťami.

Z vyjadrení žalovaného v priebehu prvostupňového konania a tiež z vyjadrení v podanom odvolaní
vyplýva, že žalovaný sa uspokojil s informáciami, ktoré ohľadom predmetu prevodu, teda ohľadom
charakteru prevádzaných patentov a úžitkových vzorov, mal od žalobcu, resp. ktoré nadobudol
z 13 ročnej praxe uplatňovania týchto technických riešení pri podnikateľskej činnosti žalobcu,
resp. spoločnosti FANA, s.r.o. Nebolo zistené a ani žalovaným tvrdené, že by pred samotným

podpisom zmluvy so žalobcom vykonal šetrenie ohľadom skutočného charakteru a reálnej využiteľnosti
prevádzaných patentov a úžitkových vzorov. Žalovaný netvrdil a nepreukázal, že postupoval s obvyklou
mierou opatrnosti, ktorú je možné v takomto prípade požadovať, aby sa žalovaný omylu pri uzatváraní
zmluvy so žalobcom vyhol. Ak žalovaný, ako to v podanom odvolaní tvrdí, sám nemohol rozpoznať
skutočný stav veci, podľa názoru krajského súdu mu nič nebránilo, aby za účelom preskúmania
využiteľnosti prevádzaných patentov a úžitkových vzorov oslovil osobu odborne spôsobilú, ktorá by

mohla relevantne posúdiť žalovaným namietanú otázku nevyužiteľnosti prevádzaných patentov a
úžitkových vzorov v podnikateľskej činnosti žalovaného. Žalovaný sa pritom odvolával na doklady, ktoré
predložil ako prílohu svojho vyjadrenia zo dňa 7.5.2014. Tieto doklady sú datované v roku 2014 a je
teda zrejmé, že žalovaný až v roku 2014 zisťoval okolnosti týkajúce sa reálnej využiteľnosti predmetných
patentov a úžitkových vzorov v praxi. Aj žalovaným namietanú okolnosť ohľadom vzduchovej medzery

chránenej úžitkovým vzorom č. 11163 vo vzťahu k patentu č. 293630 preukazoval žalovaný vyjadrením
Ing. R., patentovej a známkovej zástupkyne, zo dňa 7. mája 2014. V konaní nebolo zistené, že by
existovala akákoľvek okolnosť, ktorá by žalovanému bránila, aby tieto skutočnosti zistil ešte v čase
pred podpisom zmluvy uzatvorenej so žalobcom. V konaní bolo preukázané, že zo strany žalobcu ešte
pred podpisom zmluvy podľa protokolu zo dňa 12.4.2010 (č.l. 145 spisu) bola žalovanému odovzdaná

dokumentácia, týkajúca sa prevádzaných patentov a úžitkových vzorov na stavebný izolačný systém.
Žalovaný tak nepochybne mal možnosť oboznámiť sa s prevádzanými patentmi a úžitkovými vzormi a
prípadne vykonať šetrenie na zistenie ich reálnej využiteľnosti vo svojej podnikateľskej činnosti.

V zhode so záverom súdu prvého stupňa krajský súd konštatuje, že aj s ohľadom na výšku dohodnutej

odplaty zodpovedajúcej čiastke 20 mil. Kč bolo zo strany žalovaného namieste pristupovať k celému
obchodu so starostlivosťou zodpovedajúcou rozsahu a cene prevádzaného plnenia. Je ale zrejmé, že
žalovaný žiadne šetrenie v danom smere nevykonal, čo potvrdil štatutárny zástupca žalovaného vo
vyjadrení na pojednávaní pred okresným súdom dňa 24.6.2014 (zápisnica založená na č.l. 259 a nasl.
spisu), kde uviedol: ...„že sa uspokojil s informáciami od žalobcu o stave certifikácie tak, ako to vyplýva

z protokolu o odovzdaní dokumentácie. Nebol na základe toho dôvod, aby si žalovaný preveroval, či
certifikáty, ktoré mu pre Českú republiku žalobca odovzdával v stave, v akom ich odovzdáva, sú platné,
účinné a podobne“.

Krajský súd tak v zhode so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade žalovaný

svoju námietku o uzatvorení zmluvy so žalobcom v omyle nepreukázal. Krajský súd sa stotožnil
aj so záverom súdu prvého stupňa, že zo strany žalovaného nebolo preukázané, že by žalobca
tvrdený omyl žalovaného vyvolal alebo o ňom vedel, resp. že by ho vyvolal úmyselne. Opätovne
treba poukázať na protokol zo dňa 12.4.2010, ktorým žalobca odovzdal žalovanému všetku relevantnú
dokumentáciu. Žalovaný tak mal možnosť sa s touto dokumentáciou oboznámiť a prípadne zabezpečiť

odborné posúdenie a zistiť stav patentovej ochrany a ochrany úžitkových vzorov. Ak žalobca ešte
pred uzavretím zmluvy odovzdal žalovanému všetky relevantné doklady, týkajúce sa prevádzaných
patentov a úžitkových vzorov, tak nemožno konštatovať, že by žalobca konal so zámerom uviesť
žalovaného do omylu alebo tento omyl úmyselne vyvolať. Žalovaný svoju námietku ohľadom omylu pri
uzatváraní zmluvy so žalobcom viazal predovšetkým na svoje tvrdenia ohľadom nemožnosti následne

na základe nadobudnutých patentov a úžitkových vzorov certifikovať konečný výrobok, resp. zabezpečiť
jeho vyhlásenie o zhode, v dôsledku čoho bolo možné dosiahnuť sledovaný podnikateľský zámer.
Predmetom prevodu podľa zmluvy však boli výlučne úžitkové vzory a patenty a z nich vyplývajúce práva,
a teda nie ďalšia dokumentácia, ktorej nedostatky podľa názoru žalovaného majú preukázať dôvodnosť
jeho námietky ohľadom konania v omyle.

Krajský súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani odvolaciu námietku žalovaného ohľadom záveru okresného
súdu, že nemožno akceptovať obranu žalovaného o uplatnení práva žalobcu v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku. K ustanoveniu § 265 Obchodného zákonníka, na ktoré sa žalovanýodvolával, krajský súd uvádza, že toto ustanovenie vyníma z právnej ochrany taký výkon práva,
ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto ustanovenie prenáša do právnej
praxe všeobecnú zásadu súkromného práva v podobe zákazu zneužitia práva. Rešpektovanie

zásad poctivého obchodného styku je špecifické pre oblasť obchodno-právnych vzťahov, ktoré sa
vyznačujúosobitosťousubjektovvpodobepodnikateľov,ktorívovzájomnýchvzťahochpresadzujúsvoje
podnikateľské záujmy a nesú pritom podnikateľské riziko. U účastníkov takýchto vzťahov sa potom
predpokladá vysoká profesionálna úroveň. Vzhľadom k prevažujúcej profesionalite obchodno-právnych
vzťahov je možné vo všeobecnej rovine konštatovať, že citlivosť k aspektom sociálnej spravodlivosti

je v režime obchodného práva o niečo slabšia, čo môže viesť k tomu, že za poctivé sa v obchodno-
právnej rovine považuje aj to, čo by vo sfére všeobecného občianskeho práva mohlo byť považované za
rozporné s dobrými mravmi. S takýmto posudzovaním počíta priamo Obchodný zákonník, napr. v ust. §
267ods.2,kdevylučujemožnosťvobchodno-právnychvzťahochnamietaťtieseňanápadnenevýhodné
podmienky. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 359/2007 sa normatívne systémy
poctivého obchodného styku a dobrých mravov obsahovo nekryjú. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 3 Obdo/11/2008 sa „predpokladá, že vo vzťahoch s inými podnikateľmi bude podnikateľ
presadzovať svoj záujem a využívať možnosti, ktoré mu právna úprava poskytuje, a usilovať sa o
dosiahnutie najvyššieho možného zisku a zlepšenie svojej pozície na trhu. Na druhej strane obchodník
nesmie prekročiť medze, ktoré vyplývajú zo zásad poctivého obchodného styku pri presadzovaní
svojich záujmov. Nesmie zneužívať práva, ktoré mu podľa zákona vznikli. Pôsobenie zásady poctivého

obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami
v obchodovaní. O šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému
poškodeniu iných subjektov“.

Žalovaný svoju námietku ohľadom rozporu postupu žalobcu so zásadami poctivého obchodného styku

odôvodňuje v podstate rovnakými okolnosťami, ktoré uvádzal aj ohľadom svojej námietky, že bol zo
strany žalobcu uvedený do omylu. Žalovaný tak podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nepreukázal
žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že výkon práva žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny za
patenty a úžitkové vzory, ktoré boli podľa zmluvy prevedené na žalovaného, je v rozpore s poctivým
obchodným stykom. Uplatňovanie zásad poctivého obchodného styku umožňuje súdu posudzovať súlad

výkonu subjektívneho práva so všeobecne rešpektovanými pravidlami chovania medzi podnikateľmi pri
ich podnikateľskej činnosti na trhu. Súd je tak len vo výnimočných prípadoch, v ktorých by sa priznanie
uplatneného nároku javilo ako krajne nespravodlivé, oprávnený odoprieť výkonu (uplatneniu) takéhoto
práva súdnu ochranu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 3911/2010). Ak v konaní bolo
preukázané, že zo strany žalobcu boli naplnené jeho zmluvné povinnosti a došlo k prevodu patentov a

úžitkovýchvzorov,ktorébolipredmetomzmluvyuzatvorenejmedziúčastníkmi,nažalovanéhoazároveň
nebola vyhodnotená ako dôvodná námietka žalovaného, že zmluvu so žalobcom uzatvoril v omyle, ktorý
túto zmluvu robí neplatnou, tak podľa tejto zmluvy žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie dohodnutej
kúpnej ceny a výkon takéhoto práva v súdnom konaní nemôže byť v rozpore s poctivým obchodným
stykom podnikateľov.

Rovnakoodvolacísúdnevyhodnotilakodôvodnúodvolaciunámietkužalovanéhoohľadomvážnostijeho
vôle pri uzatváraní dodatku č. 2 k zmluve. Vo všeobecnosti platí, že právny úkon je urobený vážne, ak
vôľa smeruje naozaj k urobeniu tohto právneho úkonu. Právny úkon nie je urobený vážne, ak je podľa
okolností zrejmé, že konajúci nechcel svojím prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto

prejavom vôle spájajú normy občianskeho práva. Nevážnosť vôle konajúceho je spravidla zrejmá pri
prejave vôle, ktorý bol urobený žartom, zjavným preháňaním, pri hre, na javisku alebo v prípade
predstierania vôle. Krajský súd v zhode s okresným súdom konštatuje, že ak by druhej strane, teda v
tomto prípade žalobcovi, nebolo zrejmé, že na strane žalovaného pri uzatváraní dodatku č. 2 absentuje
vážnosť vôle, žalobca by takýto prejav vôle akceptoval a právny úkon by na základe tohto prejavu vôle

vznikol, tak je potrebné chrániť dôveru žalobcu. V opačnom prípade by sa ktokoľvek mohol odvolávať
na to, že jeho vôľa nebola vážna, čím by došlo k spochybneniu právnej istoty účastníkov zmluvných
vzťahov. V prejednávanom prípade zo skutkových okolností nevyplýva záver, v zmysle ktorého by bolo
možné konštatovať, že prejav vôle žalovaného pri uzatváraní dodatku č. 2 nebol vážny. Túto námietku
v konaní uplatnil žalovaný, a preto je nositeľom dôkazného bremena na jej preukázanie. Krajský súd

je rovnako ako súd prvého stupňa tohto názoru, že samotná korešpondencia žalovaného s právnym
zástupcom žalobcu Mgr. Liborom Špundom (č.l. 201 súdneho spisu) bez ďalšieho nemôže preukázať,
že prejav vôle žalovaného pri uzatváraní dodatku č. 2 nebol vážny. Z tejto korešpondencie je zrejmé, že
právny zástupca žalobcu v danom čase nepovažoval úpravu podľa dodatku č. 2 za hotovú a táto budevyžadovať ďalšie jednanie všetkých zúčastnených strán. To, že po podpise tohto dodatku už k ďalším
právnym úkonom medzi žalobcom a žalovaným nedošlo, nemôže spätne spochybniť vážnosť prejavu
vôle žalovaného pri uzatváraní predmetného dodatku. Okrem toho treba poukázať na skutočnosť, že

samotný e-mail Mgr. Z. Y. je datovaný 2. decembra 2010, teda až po tom, ako žalovaný dňa 1.10.2010
predmetný dodatok č. 2 podpísal.

Krajskýsúdkodvolacímnámietkamžalovanéhovovšeobecnostiuvádza,žetýmitonámietkamižalovaný
spochybňuje rozsah zistenia skutkového stavu okresným súdom a tiež hodnotenie vykonaných dôkazov.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011 sp. zn.
3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej
vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri
hodnotenídôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommá

z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté
v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného
práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.
ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo
vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého
„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazov cez
jehozabezpečenie,vykonanieanáslednévyhodnotenie.Kýmnavrhovaniedôkazovjeprávomazároveň

procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“.

Krajský súd tak nezistil relevantnosť odvolacích dôvodov žalovaného. Z vykonaného dokazovania
nemožno dospieť k záveru, že by žalovaný preukázal svoje námietky, ktorými sa bránil voči uplatnenému
nároku žalobcu na zaplatenie dohodnutej ceny za prevod patentov a úžitkových vzorov. Žalovaný
nepreukázal, že by zmluva z jeho strany bola uzatvorená v omyle, ktorý by bolo možné hodnotiť ako

podstatný omyl majúci za následok neplatnosť tohto právneho úkonu. Rovnako nebolo preukázané, že
by dodatok č. 2, ktorý dodatočne upravoval spôsob platenia dohodnutej ceny, bol zo strany žalovaného
uzavretý za absencie vážnosti jeho vôle takýto dodatok uzavrieť. Krajský súd sa stotožnil aj s posúdením
dôkazných návrhov žalovaného na vypočutie svedkov p. H. a p. Ing. Y. s ohľadom na prijatý záver,
v zmysle ktorého sa na strane žalovaného nemohlo jednať o ospravedlniteľný omyl pri uzatváraní

zmluvy so žalobcom. Vypočutie týchto svedkov, ktorí mali podľa žalovaného preukázať neodbornosť a
nepravdivosť publikácií žalobcu v odbornej tlači, či skutočnosť, že konanie žalobcu ohľadom vydávania
falošných a zavádzajúcich dokumentov nebolo ojedinelé, nebolo relevantné. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, prečo výsluch týchto svedkov nevykonal, a to s ohľadom na okolnosti,
ku ktorým týchto svedkov žalovaný navrhol vypočuť, a s ohľadom na predmet konania, ktorým je

zaplatenie odplaty za prevod duševného vlastníctva. S odkazom na úplnosť zistenia skutkového stavu
súdom prvého stupňa krajský súd nepovažoval dôkaz vypočutím týchto svedkov za potrebný, nakoľko
z vykonaných dôkazov bola preukázaná existencia pohľadávky žalobcu a na posúdenie tejto sporovej
veci sa doplnenie dokazovania vypočutím týchto svedkov nevyžadovalo. Krajský súd v tejto súvislosti
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. marca 1992 sp. zn. 4Cdo 6/1992, podľa

ktorého „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom“ a tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 62/95, podľa ktorého
„hoci súd nevykonal účastníkom navrhované dôkazy, jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“.

V zmysle uvedeného bolo dôvodné napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým bola žalovanému
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500.000 CZK s príslušenstvom v podobe úroku z omeškania,
potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne rozhodnutie. V konaní bolo preukázané, že
žalobca splnil svoju zmluvnú povinnosť a previedol na žalovaného patenty a úžitkové vzory, ktorýchprevod bol predmetom zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi. Tým žalobcovi vzniklo právo požadovať
zaplatenie dojednanej kúpnej ceny vo výške minimálnej splátky dohodnutej dodatkom č. 2 v sume
500.000 CZK. Neuhradením splátky v lehote jej splatnosti sa žalovaný dostal počnúc dňom 1.8.2012 do

omeškania, a preto žalobcovi okresný súd dôvodne priznal tiež právo na zaplatenie úroku z omeškania.

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním žalovaného osobitne napadnutý a ako závislý
výrok od výroku v merite veci bol pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej
rovnako potvrdený ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Vzhľadom na plný úspech vzniklo

žalobcovi právo na náhradu trov prvostupňového konania, a preto okresný súd rozhodol vecne správne,
ak žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 1.170 Eur a trovy právneho
zastúpenia v sume 2.057,33 Eur.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O.s.p. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý si vo vyjadrení k odvolaniu

uplatnil podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby
- písomné vyjadrenie k odvolaniu 1 x 336,94 Eur + 1 x 8,39 Eur režijný paušál, súčtom dôvodné trovy
odvolacieho konania zodpovedali sume 345,33 Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet zástupcu
žalobcu v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, za aplikácie ust. § 149 ods. 1 O.s.p.. Iné
trovy odvolacieho konania neboli uplatnené, pretože žalobca osobne prítomný na verejnom vyhlásení

rozsudku uviedol, že v súvislosti s jeho účasťou si neuplatňuje žiadne trovy.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.