Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. október 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/529/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234285
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234285.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predseda senátu JUDr. Františka Potockého

a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 4C/294/2012-54 zo dňa 27. decembra 2013,
takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 4C/294/2012-54 zo dňa 27. 12. 2013 návrh navrhovateľa zamietol.
Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Vrozsiahlomodôvodnenírozsudkusúdkonštatoval,ženavrhovateľsanávrhomdomáhalprotiodporcovi
náhrady majetkovej škody vo výške 638,30 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 127,66 eur z dôvodu
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. Súd mal zo spisu Okresného súdu Žilina č. k.

18Er/3547/2010 zistené, že dňa 26.08.2010 bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vo veci EX 8789/10 a to na základe exekučného titulu - Rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu č. k. SR 00286/10 zo dňa 15.04.2010, ktorý sa stal právoplatný dňa 24.05.2010 a vykonateľný
dňa 27.05.2010. Dňa 05.04.2011 bolo vydané uznesenie, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Uznesením zo dňa 27.07.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 23.08.2011, bolo exekučné konanie zastavené s poukazom na ust. § 44 ods. 3
Exekučného poriadku, podľa ktorého ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla právoplatné, súd

exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Súd v danom konštatoval nespornosť, že ide o exekučnú
vec, v ktorej mal súd rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia a v prípade udelenia poverenia bol
súd povinný vydať ho do 15 dní od doručenia žiadosti. Súd však vo veci 18Er/3547/2010 rozhodol
po zákonom stanovenej lehote. Počas tejto doby skúmal, či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo o
rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskej veci. Oprávnenosť takéhoto skúmania exekučného súdu
vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Christina Rodríguez Nogueira.

Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k názoru, že navrhovateľ ničím hodnoverným
nepreukázal vzniknutú majetkovú škodu, ani nemajetkovú ujmu, a preto neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúci v tom, že rozhodol o návrhu navydanie poverenia po zákonom ustanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou. Súd preto návrh v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol na základe ust. § 142 ods. 1 v spojitosti s § 151 ods. 1 a 2 O. s. p.

Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania uplatnil, no nevyčíslil si ich. Súd preto
odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
Vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám podľa ust. § 221 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého stupňa neprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci.
K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že pokiaľ z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101

ods. 2 O. s. p. poukázal na to, že požiadal súd o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Navrhovateľ uskutočnil podanie obsiahnuté v
texte návrhu, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,

nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie
krajskéhosúdujevrozporesustálenourozhodovacoupraxouinýchkrajskýchsúdovvskutkovoaprávne
totožných veciach. Súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z

dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na
ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. Ďalej tvrdil, že nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Podľa neho súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej

škode, hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške
majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Opieral
sa o tvrdenia, že aj sám súd zistil, že o návrhu neoblo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd zrušil

rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčasúčastníkom

konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s.
p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.
s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.) z nasledovných
dôvodov:

Preskúmanímvecipodľaodvolaciehosúduokresnýsúdvykonalvovecidostatočnédokazovanie,pričom
so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak
povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V

odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho
rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 16 spisu). Okrem toho z
obsahu spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 13. 02. 2013 č.k.
7NcC/163/2013-23 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Iveta Sýkorová nie je vylúčená z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4C/294/2012. Vo veci tak konala
sudkyňa, u ktorej neboli zistené subjektívne ani objektívne hľadiská na naplnenie predpokladov v zmysle
ust. § 14 ods. 1 O. s. p.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a
nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania

a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré
sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že

sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej
veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle

zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako
aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo

dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.
Navrhovateľ v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal: - nedoručenie vyjadrenia
odporcu k návrhu, - nemožnosť oboznámiť sa s obsahom dôkazov a tvrdení, - nemožnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, - prejednanie veci v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho
zástupcu.

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že okresný súd nariadil na deň 27.12.2013 pojednávanie.
Predvolanie doručil splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa dňa 05.11.2013 a odporcovi dňa
05.11.2013. Zo spisu nevyplýva, že by navrhovateľ alebo jeho splnomocnený zástupca podali žiadosť o
zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania, ako uvádza navrhovateľ vo svojom odvolaní.
Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, toto bolo doručené okresnému súdu dňa

19.04.2013 a PZ navrhovateľa dňa 05.11.2013 spolu s predvolaním na pojednávanie. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré zistil
z obsahu spisu sp. zn. 18Er/3547/2010, a ktoré boli rozhodujúce pre právne posúdenie prejednávanej
veci. To znamená, že i keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu bolo vadou konania v zmysle
ust. § 114 ods. 2 O. s. p., nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§

212 ods. 3 O. s. p.).
Ohľadom námietky navrhovateľa, že vec bola prejednaná v neprítomnosti jeho a jeho právneho
zástupcu, odvolací súd uvádza, že navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na
pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.)
sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody uvedené navrhovateľom (objektívne porušenie

zásady nestrannosti súdu a sudcu v dôsledku čoho trval na osobnej účasti splnomocneného zástupcu
na pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) nebolo možné považoval
za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania v zmysle ust. 101 ods. 2 O. s. p., nakoľko ani
nepodal žiadosť o odročenie pojednávania. Tým si sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní
svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným

dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v
zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným
účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnutésamotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) hlasitým prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp.
zn. 18Er/3547/2010, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie

zákonnej sudkyne JUDr. Ivety Sýkorovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto
nerozhodoval vec vylúčený sudca. Okresný súd v danom prípade vykonal tiež dokazovanie náležitým
spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového
konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo
k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Ďalej navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný, súd
nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote, bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v
konaní. Okrem toho nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach,
nielen v jednej z nich a súd sa mal vysporiadať so všetkými jeho vytýkanými zložkami.
Odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zákonom stanovená lehota
na vydanie poverenia síce nebola dodržaná ale tvrdenia navrhovateľa o tom, že o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie sa rozhodlo s omeškaním viac ako 295 dní sa však ukázalo ako
nepravdivé. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS
86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno
automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno vnímať izolovane, oddelene od

ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na
jej predĺžení. Preto je nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne
učinil v tomto konaní aj okresný súd. Nakoľko okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne
uviedol i argumenty vo vzťahu k nepreukázaniu existencie škody a nemajetkovej ujmy, s týmito sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224

ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto
rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.