Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. jún 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 17C/400/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113213333
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Kačmár
ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3113213333.13

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v právnej veci navrhovateľky: A.U., bytom J., ul. K. K. X/XX, zastúpená JUDr.
Ľubomírom Porubanom, advokátom so sídlom v Trenčíne, ul. Jilemnického 2, proti odporcovi: S. Y.,
bytom J. A., Y. A. XXX, o zaplatenie 2.607,40 eur s príslušenstvom, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom,
takto

r o z h o d o l :

I. Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke sumu 1.291,31 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,50 % ročne z tejto sumy od 12.03.2013 do zaplatenia.

II. Súd návrh vo zvyšnej časti z a m i e t a .

III. Žiadny z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

IV. Navrhovateľka a odporca s ú p o v i n n í nahradiť spoločne a nerozdielne štátu trovy tohto konania
v sume 369,80 eur, ktoré pozostávajú zo zaplateného znalečného, a to na účet Okresného súdu Trenčín,
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 28.05.2013 bol Okresnému súdu Trenčín doručený návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala, aby
súd rozhodol o splnení povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu 2.573 eur. Na základe návrhu
navrhovateľky zo dňa 04.03.2014 súd uznesením zo dňa 06.03.2014 pripustil zmenu návrhu na začatie
konania tak, že sa ním navrhovateľka domáhala, aby súd rozhodol o splnení povinnosti odporcu zaplatiť
navrhovateľke sumu 2.607,40 eur spolu s 5,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.607,40 eur od
26.02.2013 do zaplatenia. Na základe opätovného návrhu na zmenu návrhu na začatie konania zo dňa
03.04.2014 a na základe uznesenia súdu zo dňa 03.04.2014 sa navrhovateľka návrhom domáha, aby
súd rozhodol o splnení povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu 2.607,40 eur spolu s 5,50 %
úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.607,40 eur od 11.03.2013 do zaplatenia. Tento návrh odôvodňuje
tým, že sa proti odporcovi domáha náhrady podľa § 137 ods.1 Občianskeho zákonníka, ako náhrady
za nadužívanie veci v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania odporcom nad rámec podielu,
ktorý patrí odporcovi. Ide o nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v kat. území Trenčianske Mitice, a to
pozemok parc.č. 246/1 - záhrady o výmere 1.007 m2, pozemok parc.č. 246/2 - ostatné plochy o výmere
38 m2, pozemok parc.č. 247 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 503 m2 a rodinný dom súpisné
č. 201 postavený na pozemku s parc.č. 247. Ich spoločne podielové spoluvlastníctvo vzniklo ex lege
dňa 20.11.2009 z dôvodu zákonného vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po troch
rokoch od rozvodu ich manželstva. Navrhovateľka v roku 2003 opustila spoločnú domácnosť z dôvodu
nezhôd s odporcom. Od rozvodu v roku 2006 neudržiava s odporcom žiadny kontakt, ktorý naďalej ostal
bývať v ich rodinnom dome a užívať pozemky. Navrhovateľka od vzniku podielového spoluvlastníctva
neužíva svoj podiel v dôsledku toho, že odporca užíva spoločné nehnuteľnosti vo väčšom rozsahu, než

ktorý zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu, pričom dohoda o bezodplatnom užívaní spoločnej
nehnuteľnosti neexistuje. Odporca si tak prisvojuje úžitkovú hodnotu predmetných nehnuteľností vo
väčšej miere, než zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu. Na výzvu navrhovateľky, aby jej odporca
zaplatil žalovanú sumu, ktorá zodpovedá polovici sumy, za ktorú sa predmetné nehnuteľnosti v danom
mieste a čase obvykle prenechávajú do užívania, odporca nereagoval. Žalovaná suma predstavuje
náhradu za neužívanie spoluvlastníckeho podielu na spoločných veciach za obdobie od 28.05.2010
do 24.05.2013 (túto skutočnosť uviedol, resp. doplnil právny zástupca navrhovateľky na pojednávaní
konanom dňa 03.04.2014).

Na základe návrhu navrhovateľky súd vo veci vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal odporca riadny
odpor. V ňom uviedol najmä to, že si nie je vedomý žiadneho dlhu voči navrhovateľke. Navrhovateľka
sa z nehnuteľností dobrovoľne odsťahovala, pričom on jej v ich užívaní nebránil ani nebráni. Nijakým
spôsobom neprejavila svoj záujem užívať nehnuteľnosti. Takisto sa nepodieľala na platení výdavkov,
ktoré sú spojené s nehnuteľnosťami.

Navrhovateľka na pojednávaní v rámci jej výsluchu uviedla, že s odporcom boli manželia. Manželstvo
bolo rozvedené. V roku 2003 sa odsťahovala od odporcu, teda zo spoločnej domácnosti. Spoločná
domácnosť sa nachádzala v rodinnom dome v J. A., ktorý je uvedený v návrhu. Tento rodinný dom spolu
s priľahlými pozemkami patrili do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V zmysle Občianskeho
zákonníka vzniklo medzi nimi podielové spoluvlastníctvo, ktoré bolo vyporiadané súdnym rozhodnutím,
ktorým súd schválil súdny zmier. Na základe súdneho zmieru jej odporca vyplatil sumu 14.850 eur. V
čase, kedy sa od odporcu odsťahovala, si tam nechala veci. Neskôr si odporca nasťahoval do domu
priateľku. V čase, keď odporca užíval nehnuteľnosti sám, medzi nimi neexistovala žiadna dohoda o
užívaní spoločných vecí. Do domu sa vrátiť nechcela, lebo sa odporcu bála. Odporca sa jej vyhrážal
aj prostredníctvom telefonických správ. V priebehu užívania týchto nehnuteľností sa odporca nestaral o
nič, teda nepožiadal ju o súhlas s užívaním veci. Takisto z jeho strany nebola žiadna snaha o uzatvorenie
tejto veci. Výšku náhrady, teda žalovanej sumy určil jej právny zástupca po dohode s pánom Ing. W. M..

Odporca na pojednávaní v rámci jeho výsluchu uviedol, že predmetné nehnuteľnosti, ktoré sa
nachádzajú v obci J. A., nadobudli s navrhovateľkou ako manželia za sumu 130.000,- Sk. Za tým účelom
si v roku 2001 zobral pôžičku, ktorú splatil v roku 2011. Niekedy v priebehu manželstva navrhovateľka
od neho odišla. Od jej odchodu užíval tieto nehnuteľnosti sám a neskôr so svojou súčasnou manželkou
a ich synom. Tieto nehnuteľnosti užíval v celku, záhradu iba kosí, nemá tam nič zasadené. Od odchodu
navrhovateľky spolu nekomunikovali, stretli sa iba v súvislosti s konaním o rozvod manželstva. Spolu
sa nekontaktovali, ani on ju, ani ona jeho. Po rozvode manželstva si prišla navrhovateľka po veci. V
súčasnosti žije stále na tejto istej adrese v J. A.. Je živnostníkom, a ak pracuje, zarobí približne 800
eur v čistom. V súčasnosti má peňažný dlh vo výške približne 19.000 eur, spolu s úrokmi to môže
byť aj 30.000 eur. Túto pôžičku čerpal za účelom vyplatenia navrhovateľky pri zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.

Súd na rozhodnutie o návrhu navrhovateľky nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie
výsluchom účastníkov konania, ustanovením znalca v konaní a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a
to: výzvou na úhradu zo dňa 22.02.2013, uznesením o schválení súdneho zmieru sp. zn. 22C/103/2011
a znaleckým posudkom č. 78/2014 ustanoveného znalca Ing. A. M.. Na základe takto vykonaného
dokazovania a na základe skutkových okolností, ktoré medzi účastníkmi neboli sporné, súd zistil tento,
pre rozhodnutie súdu podstatný skutkový stav:

Účastníci konania boli od 20.11.2009 do 11.06.2013 podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré
sa nachádzajú v katastrálnom území J. A., a to pozemku parc.č. 246/1 - záhrady o výmere 1.007 m2,
pozemku parc.č. 246/2 - ostatné plochy o výmere 38 m2, pozemku parc.č. 247 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 503 m2 a rodinného domu súpisné č. 201 postaveného na pozemku s parc.č. 247.
Veľkosť spoluvlastníckeho podielu každého z nich k uvedeným nehnuteľnostiam bol rovnaký, teda 1 k
celku. V uvedenom období užíval tieto nehnuteľnosti v celku výlučne odporca, a to spoločne so svojou
súčasnou manželkou a ich synom. Dohoda o užívaní, resp. hospodárení so spoločnými vecami medzi
účastníkmi nebola uzatvorená, teda účastníci konania ako podieloví spoluvlastníci sa o hospodárení so
spoločnými vecami nedohodli. Odporca navrhovateľku za tým účelom nekontaktoval, rovnako ako ona
jeho.

Podľa § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká
právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo
spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Podľa § 137 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci
podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Ak nie je
právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov
rovnaké.

Podľa § 139 ods.2 Občianskeho zákonníka o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci
väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda
nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

Podľa § 451 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 458 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením.
Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť
peňažná náhrada.

Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom
alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Podľa § 122 ods.3 Občianskeho zákonníka ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo
sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Podľa § 517 ods.1 veta prvá, ods.2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka
popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Na základe zisteného skutkového stavu a po aplikácii citovaných ustanovení právnych predpisov, súd
právne posúdil vec takto:

Navrhovateľka sa svojim návrhom domáha náhrady za to, že odporca ako podielový spoluvlastník
užíval v období troch rokov pred podaním návrhu ich spoločné nehnuteľnosti v celku, pričom veľkosť
jeho spoluvlastníckeho podielu k týmto nehnuteľnostiam bola 1 k celku. Tento nárok navrhovateľka
posudzuje ako nárok podľa § 137 ods.1 Občianskeho zákonníka. Súd neviazaný právnym posúdením
uplatneného nároku rozhodol o práve navrhovateľky na žalovanú sumu podľa inej právnej normy, resp.
podľa iného ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to podľa ustanovenia § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Pri právnom posúdení žalobného návrhu sa súd stotožnil s právnym posúdením tejto
otázky (teda otázky užívania spoločnej veci podielovým spoluvlastníkom nad rámec veľkosti jeho
spoluvlastníckeho podielu bez dohody s druhým podielovým spoluvlastníkom), ktoré vo svojom rozsudku
sp.zn. 31Cdo/503/2011 zo dňa 10.10.2012 uviedol Veľký senát Najvyššieho súdu Českej republiky.
Právna úprava tejto problematiky je identická s právnou úpravou obsiahnutom v Občianskom zákonníku,
ktorý platí v Slovenskej republike. Uvedené rozhodnutie prijal Veľký senát Najvyššieho súdu Českej
republiky po tom, čo dochádzalo k nejednotnému rozhodovaniu všeobecných súdov v tejto oblasti. Aj s
poukazom na závery uvedené v uvedenom rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, súd uvádza
nasledovné:

Spoluvlastníctvo veci vyvoláva dve skupiny právnych vzťahov, jednak medzi spoluvlastníkmi a tretími
osobami, a takisto medzi spoluvlastníkmi navzájom. Z právnych úkonov voči tretím osobám týkajúcich
sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. Pri výkone
spoluvlastníckeho práva však vznikajú aj právne vzťahy medzi samotnými spoluvlastníkmi; v rámci
týchto vzťahov možno vymedziť a obmedziť užívanie veci jednotlivými spoluvlastníkmi.

Podľa dikcie ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru,
akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k
spoločnej veci. Nie je spor o tom, že podiel nevymedzuje určitú časť veci, ku ktorej by bol spoluvlastník
oprávnený vykonávať svoje vlastnícke právo, ale vyjadruje právne postavenie spoluvlastníka k ostatným
spoluvlastníkom. Určuje spôsob, ako sa spoluvlastníci podieľajú na úžitkoch veci, aké nesú náklady a
pod..

Problémom je vymedzenie možnosti užívania veci spoluvlastníkmi. Títo môžu vec užívať súčasne,
užívanie môže byť vymedzené časovo (každý z nich môže po určitú dobu výlučne užívať vec) a tiež sa
môžu dohodnúť, ktorú časť veci bude každý z nich výlučne užívať. Podstatné je, že každý spoluvlastník je
„v zásade“ oprávnený užívať vec v rozsahu svojho podielu. Posúdenie, či v konkrétnej veci spoluvlastník
užíva vec v rámci podielu, je posúdením právnym, vychádzajúcim zo skutkových zistení. Súd musí brať
do úvahy všetky okolnosti veci, nestačí napr. zistenie, že spoluvlastník užíva časť veci o väčšej výmere,
než by mu podľa pomeru výšky podielu patrila, musí sa zaoberať i kvalitou užívanej časti. Na základe
tohto posúdenia je možné uzavrieť, či spoluvlastník užíva vec v rámci svojho podielu alebo nad tento
rámec. Zároveň platí, že právo každého zo spoluvlastníkov vec užívať, je obmedzené rovnakým právom
ostatných užívať vec podľa veľkosti podielu. Podľa konštantnej judikatúry môžu spoluvlastníci (dohodou
alebo väčšinovým rozhodnutím) alebo súd o hospodárení so spoločnou vecou rozhodnúť podľa § 139
ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, že niektorého zo spoluvlastníkov z fyzického užívania veci celkom
alebo sčasti vylúčia. V takom prípade logicky užíva niektorý zo spoluvlastníkov vec nad rámec jeho
podielu (neužíva vec v súlade s kritériom vytýčeným v § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka.). Ide však
o obmedzenie práva dovolené zákonom (§ 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka), za ktoré celkom či
sčasti vylúčenému spoluvlastníkovi patrí (ak sa nedohodne s ostatnými spoluvlastníkmi inak) náhrada vo
výške zodpovedajúcej rozsahu jeho ujmy. Spoluvlastník užívajúci vec nad rámec svojho podielu v tomto
prípade neužíva vec bez právneho dôvodu, pretože ju užíva v súlade so zákonom prijatým rozhodnutím,
a preto jej užívaním nemôže získať bezdôvodné obohatenie. Žiadna skutková podstata uvedená v § 451
Občianskeho zákonníka na tento prípad nedopadá.

Ak neumožňujú existujúce pomery, rozhodnutie súdu, prípadne dohoda spoluvlastníkov, niektorému
spoluvlastníkovi plnú realizáciu tohto práva, patrí mu za to zodpovedajúca náhrada. Ide o náhradu za
obmedzenie spoluvlastníckeho práva. Toto právo vyplýva priamo z článku 11 ods. 4 Listiny základných
práv a slobôd, a takisto je to možné vyvodiť výkladom § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pre
posúdenie výšky náhrady pre vylúčeného spoluvlastníka potom nie je rozhodujúce to, čo spoluvlastník
užívajúci vec nad rámec podielu získava (o čo sa obohatí); podstatná je ujma vznikajúca vylúčenému
spoluvlastníkovi. Tu musí súd stanoviť na základe úvahy vychádzajúc zo skutkových zistení ohľadne
toho, čo by spoluvlastník pri obvyklom užívaní veci v rámci svojho podielu získal.

Iná situácia však nastane, keď užíva spoluvlastník vec nad rámec svojho podielu bez rozhodnutia
majoritnej väčšiny spoluvlastníkov, bez dohody spoluvlastníkov alebo bez rozhodnutia súdu, teda bez
právneho dôvodu. Iba spoluvlastníci voči sebe navzájom môžu z takto nastoleného vzťahu vyvodzovať
nároky a prípadne sa domáhať inej úpravy užívania veci. Samotné spoluvlastnícke právo však nie je
právnym dôvodom užívania veci v akomkoľvek rozsahu; je iba dôvodom k užívaniu veci v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu. Z „vlastníctva“ podielu síce nevyplýva právo užívať iba konkrétnu časť veci,
avšak spoluvlastník je oprávnený užívať vec len v rámci svojho podielu (ak tu nie je právny dôvod pre
užívanie v inom rozsahu). To, že spoluvlastník je (v rámci svojho podielu) oprávnený užívať celú vec,
ešte neznamená, že ju môže „bez ďalšieho“ užívať nad rámec podielu na úkor ostatných spoluvlastníkov.
Majetkový prospech dosiahnutý týmto užívaním je potrebné považovať za obohatenie získané bez
právneho dôvodu.

Možno teda uzavrieť, že ak užíva spoluvlastník bez právneho dôvodu (najmä bez rozhodnutia väčšiny
spoluvlastníkov alebo bez dohody spoluvlastníkov alebo bez rozhodnutia súdu) spoločnú vec nad rámec
svojho spoluvlastníckeho podielu, je povinný vydať to, o čo sa takým užívaním obohatil, ostatným

spoluvlastníkom podľa pravidiel o vydaní bezdôvodného obohatenia (§ 451 a násl. Občianskeho
zákonníka). K rovnakému právnemu názoru (o povinnosti na vydanie bezdôvodného obohatenia) dospel
napríklad aj Krajský súd v Trenčíne v rozsudku sp.zn. 19Co/239/2012 z 06.02.2014.

V danom prípade bolo preukázané, že odporca v rozhodnom čase (v období od 28.05.2010 do
10.06.2013) užíval spoločnú vec sám, pričom na takéto užívanie celej veci nebol oprávnený ani na
základe rozhodnutia väčšiny hlasov spoluvlastníkov počítanej podľa veľkosti ich podielov, ani na základe
rozhodnutia súdu a ani na základe dohody spoluvlastníkov (čo i len konkludentnej). Navrhovateľka
neužívala spoločné nehnuteľnosti zo strachu pred odporcom, resp. pre ich zlý vzájomný vzťah, ktorý
vyústil do rozvodu ich manželstva. Snahu o uzatvorenie vzájomnej dohody nemal žiadny z účastníkov
konania. Dňa 11.06.2013 nadobudlo právoplatnosť uznesenie o schválení súdneho zmieru, ktorým bolo
zrušené podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k predmetným nehnuteľnostiam. Od tohto dňa
odporca neužíval tieto nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.

Na základe vykonaného dokazovania, a to z podaného znaleckého posudku č. 78/2014 ustanoveného
znalca U.. A. M., súd zistil, že výška obvyklého nájomného za obdobie od 28.05.2010 do 10.06.2013
(teda za navrhovateľkou uplatnené obdobie) za užívanie predmetných nehnuteľností predstavuje
súhrnne sumu 2.582,62 eur. Vzhľadom k tomu, že odporca užíval predmetné nehnuteľnosti v jednej
polovici oprávnene, pretože bol v rozhodnom čase ich podielovým spoluvlastníkom, jeho majetkový
prospech dosiahnutý užívaním nehnuteľností v celom rozsahu, predstavuje jednu polovicu z obvyklého
nájomného, teda sumu 1.291,31 eur. Preto súd rozhodol o splnení povinnosti odporcu zaplatiť túto
peňažnú sumu navrhovateľke. Vo zvyšnej časti je návrh navrhovateľky nedôvodný, a preto ho súd
zamietol. Súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu sa navrhovateľka návrhom domáhala od odporcu
zaplatenia žalovanej sumy, ktorá zodpovedá celému nájmu predmetných nehnuteľností (a nie 1), ak
bol odporca v rozhodnom čase podielovým spoluvlastníkom s rovnakou veľkosťou spoluvlastníckeho
podielu ako navrhovateľka.

Odporca sa do omeškania so zaplatením dlžnej sumy, dostal dňa 12.03.2013, pretože posledným dňom
včasného plnenia bol deň 11.03.2013 (pondelok). Navrhovateľka v liste zo dňa 22.02.2013 (výzve na
úhradu peňažnej náhrady) určila posledný deň lehoty na zaplatenie dlžnej sumy deň 10.03.2013, avšak
tento deň bol dňom pracovného pokoja (nedeľa). Aplikujúc na rozhodnutie § 122 ods.3 Občianskeho
zákonníka, tak posledným dňom lehoty na zaplatenie dlžnej sumy pripadol na najbližší nasledujúci
pracovný deň, ktorým bol utorok 11.03.2013. Odporca sa tak do omeškania dostal nasledujúci deň,
teda dňa 12.03.2013. V deň omeškania bola výška úrokov z omeškania 8,75 % ročne, určená na
základe § 3 ods.1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31.01.2013. Vzhľadom k tomu, že záväzkový
vzťah medzi účastníkmi konania vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi
podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. Vzhľadom k
tomu, že navrhovateľka si úroky z omeškania uplatnila len vo výške 5,50 % ročne z dlžnej sumy, súd
rešpektujúc zásadu iudex ne eat ultra petita partium - sudca nech nejde nad návrhy strán, vyjadrenú v
ustanovení § 153 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku, uložil odporcovi povinnosť na zaplatenie úrokov
z omeškania vo výške 5,50 % ročne z dlžnej sumy.

Podľa § 142 ods.1, ods.2 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal. Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

O trovách konania súd rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu, pretože v konaní
boli úspešní obaja účastníci konania. Pomer ich vzájomného úspechu je takmer rovnaký. Navrhovateľka
bola úspešná na 49,52 % a odporca na 50,48 %.

Podľa § 148 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom
právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie
od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

O trovách konania štátu, ktoré v konaní vznikli, a ktoré pozostávajú zo zaplateného znalečného
ustanovenému znalcovi v sume 369,80 eur súd rozhodol tak, že na ich náhradu zaviazal oboch

účastníkov konania spoločne a nerozdielne, pretože v konaní mali obaja takmer rovnaký úspech.
Rozhodol teda podľa výsledku konania podľa § 148 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov neboli zistené u žiadneho z účastníkov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že :
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p.,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozdujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.