Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. júl 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/358/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204454
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212204454.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 19.decembra 2013 č.k.
6C/124/2012- 129 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
rozhodnutia o ústavnej sťažnosti a návrh, ktorým sa navrhovateľ vo veci samej domáhal proti odporcov
zaplatenia náhrady majetkovej škody 978,96 eur a nemajetkovej ujmy 195,79 eur z titulu zodpovednosti
zaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomOkresnéhosúduBánovcenadBebravou.Okresný
súd vec právne posúdil podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v znení účinnom do
31.05.2010, ust. § 3 ods. 1 písm. a) a d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, §5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods.

1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d) zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moc, i § 103, 104 ods. 2 O.s.p.. Pokiaľ ide o
opakovaný návrh na prerušenie konania k tomu uviedol, že o rovnakom návrhu bolo už skôr v tomto
konaní právoplatne rozhodnuté. Keďže však Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) neupravuje výslovne
postup v prípade podania návrhu na prerušenie konania s rovnakým obsahom ako ten, o ktorom už bolo
v tom istom konaní rozhodnuté (na rozdiel od výslovnej úpravy opakovane podanej námietky zaujatosti,
na ktorú sa neprihliada), považoval za potrebné o novom návrhu navrhovateľa na prerušenie konania

opätovne rozhodnúť. Na rozdiel od predchádzajúceho návrhu však tentoraz nerozhodol samostatným
uznesením a nepočkal s pojednávaním na právoplatnosť takéhoto rozhodnutia, a to práve z dôvodu,
že o rovnakom návrhu na prerušenie konania bolo už v minulosti v tom istom konaní právoplatne
rozhodnuté a odvtedy nedošlo k žiadnej zmene, ktorá by odôvodňovala predpoklad, že by sa mohlo
(na ktoromkoľvek stupni) rozhodnúť inak. Aj keď O.s.p. nemá výslovnú úpravu o opakovaní rovnakých
návrhov na prerušenie konania, treba vychádzať zo všeobecných zásad civilného konania, najmä zo
zásadyúčinnejarýchlejochranyprávúčastníkovkonania(§6O.s.p.).Súdsictíprávokaždéhoúčastníka

konania podávať akékoľvek procesné návrhy v súlade so zákonom, avšak na druhej strane opakované
podávanie tých istých procesných návrhov, pokiaľ nedošlo k zmene okolností, možno považovať za
zneužitie práva. Podľa názoru okresného súdu, ak už raz bolo o procesnej otázke nastolenej účastníkom
konania (v tomto prípade o návrhu na prerušenie konania) rozhodnuté, pričom súd zrušil prvé nariadenépojednávanie práve preto, aby vyčkal na právoplatnosť tohto rozhodnutia, v prípade podania ďalšieho
návrhu s totožným znením nie je už potrebné čakať na právoplatnosť rozhodnutia o tomto návrhu a súd
sa môže s daným procesným návrhom vysporiadať v konečnom rozhodnutí (v rozsudku, samozrejme

s tým, že daný výrok rozsudku má účinky uznesenia). K veci samej uviedol, že dospel k záveru, že
návrh nie je dôvodný, a preto ho zamietol. Najskôr skúmal, či sú splnené podmienky konania. Odporca
namietal, že vo veci konajúci súd nie je oprávnený skúmať prieťahy v konaní. S týmto názorom sa
súd nestotožnil a je toho názoru, že je daná jeho právomoc vo veci konať. Vo veciach náhrady škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú oprávnené konať okresné súdy. Právnym základom nároku na

náhradu škody podľa citovaného zákonného ustanovenia môže byť nezákonnosť rozhodnutia, ako
aj nesprávny úradný postup súdu, pričom tento môže spočívať aj v nerozhodnutí súdu v zákonnej
lehote alebo v zbytočných prieťahoch v konaní. Pokiaľ sa navrhovateľ domáha náhrady škody podľa
citovaného zákona na základe nesprávneho úradného postupu exekučného súdu alebo na základe
nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, je tak daná právomoc a príslušnosť okresného súdu
tento nárok vecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť o ňom. Jednou z podmienok konania o náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom, je predbežné
prerokovanienazákladepísomnejžiadostipoškodenéhoopredbežnéprerokovanienárokuspríslušným
orgánom podľa § 15 zákona. V tejto veci navrhovateľ podal žalobný návrh skôr, než uplynula lehota
6 mesiacov od prijatia jeho písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
ministerstvom. Čiže v čase začatia konania nebola splnená podmienka na podanie návrhu, keďže

od prijatia žiadosti ministerstvom do podania návrhu neuplynula lehota 6 mesiacov. Ministerstvo však
nárok navrhovateľa do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti neuspokojilo a táto lehota uplynula
skôr, než súd vo veci rozhodol. Námietku odporcu o nesplnení podmienky predbežného prerokovania
nároku vyhodnotil súd ako nedôvodnú. Podľa názoru súdu ide v tomto prípade o taký nedostatok
podmienky konania, ktorý je odstrániteľný, a ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu konania

uplynulo od prijatia žiadosti ministerstvom do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a ministerstvo
v tejto lehote nárok navrhovateľa na náhradu škody neuspokojilo. Pokiaľ odporca namietal procesné
nedostatky návrhu, tak je pravdou, že návrh mal nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali postup súdu
podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ uviedol v návrhu rozhodujúce skutočnosti a z označenia
veci menom povinného a exekútorskou spisovou značkou (EX) bolo možné zistiť, z ktorej konkrétnej

exekučnej veci svoj nárok odvodzuje. Taktiež nebolo potrebné predkladať listiny z exekučného spisu,
keďže tento je spisom tunajšieho súdu a všetky relevantné skutočnosti možno z neho zistiť. Na druhej
strane však treba dodať, že ak by navrhovateľ bol uviedol spisovú značku, pod ktorou bola exekučná
vec vedená na tunajšom súde, prispelo by to k jednoduchšiemu a rýchlejšiemu vyhľadaniu a pripojeniu
exekučného spisu. Námietka odporcu, že návrh je zmätočný, je neopodstatnená. Navrhovateľ svoj nárok

na náhradu škody skutkovo zdôvodnil a nie je potrebné, aby ho aj právne posúdil. Navrhovateľ svoj
nárok vo svojom základe zdôvodňoval nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Tento mal
spočívať v nerozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia v lehote stanovenej Exekučným poriadkom.
Navrhovateľ svoj nárok v zásade vyvodzoval z toho, že rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo podľa neho vydané po lehote stanovenej Exekučným

poriadkom, a tiež z postupu súdu, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia, keď podľa navrhovateľa exekučný súd neoprávnene skúmal predložený exekučný titul.
Z uvedeného dospel okresný súd k záveru, že nárok navrhovateľa je uplatnený tak pre nesprávny
úradný postup - prieťahy v exekučnom konaní, ako aj pre nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia, hoci namiesto samotného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti navrhovateľ

svoj nárok zdôvodňuje postupom, ktorý predchádzal tomuto rozhodnutiu. Pokiaľ ide o navrhovateľom
tvrdené prieťahy v exekučnom konaní, tak okresný súd dospel k takýmto nedošlo. Exekučný poriadok
v ust. § 44 ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval 15 - dňovú lehotu iba pre udelenie
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto

lehota pritom plynula od doručenia žiadosti exekútora súdu, nie od začatia exekučného konania. V
žiadnom prípade však táto lehota neplatila pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
resp. pre vydanie rozhodnutia o zastavení exekučného konania, a to bez ohľadu na druh exekučného
titulu a rôzne znenia uvedeného ustanovenia v rôznom čase. To však neznamená, že súd mohol
vydanie takéhoto rozhodnutia ľubovoľne dlho odkladať. Pre iné rozhodnutie o žiadosti o udelenie

poverenia tak platila iba všeobecná povinnosť konať a rozhodnúť o nej v primeranom čase bez
zbytočných prieťahov tak, aby to zodpovedalo právu oprávneného na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pred
rozhodnutím o žiadosti exekútora musel súd posúdiť okrem formálnych náležitostí exekučného titulu(právoplatnosť, vykonateľnosť) aj súlad s ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane
spotrebiteľa (ako vyplýva z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, súd je povinný skúmať tento
súlad aj v exekučnom konaní), pričom ide - aj vzhľadom na rozsiahlosť právnej úpravy a jej európsky

aspekt - o pomerne náročný proces aplikácie práva. Toto posúdenie však v danom prípade sťažil
resp. znemožnil práve navrhovateľ (oprávnený), keď na výzvu súdu nepredložil súdu úverovú zmluvu
a všeobecné obchodné podmienky obsahujúce rozhodcovskú doložku (keďže exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok). Dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia (16.9.2009) do rozhodnutia
súdu o zastavení exekučného konania (12.3.2010) preto nemožno považovať za prieťahy v konaní

na strane súdu, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá. Odporca
považoval nárok navrhovateľa za nepreukázaný aj z iného dôvodu, a to z dôvodu nepreukázania ani
jednej zo skutočností uvedených v § 9 ods. 2 zákona v znení účinnom od 01.01.2013. Aj z tohto
hľadiska by síce bol nárok navrhovateľa nepreukázaný a nedôvodný, no podľa názoru súdu nemožno
toto ustanovenie v danej veci aplikovať, keďže exekučné konanie bolo skončené podstatne skôr, než

nadobudlo účinnosť uvedené ustanovenie, a taktiež navrhovateľ svoj nárok uplatnil skôr, než nadobudlo
účinnosť uvedené ustanovenie. Navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku a aj
žalobu pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia a hoc sa javí byť uvedené ustanovenie
procesného charakteru a novela zákona, ktorou bolo zavedené, nemá žiadne prechodné ustanovenia,
nemožno ho použiť, pretože súd by to považoval za retroaktívne a exekučné konanie prebiehalo a

navrhovateľ sa svojho nároku na náhradu škody začal domáhať v čase, keď uvedené ustanovenie
nebolo podmienkou preukázania nároku na náhradu škody a nebolo tak ani povinnosťou navrhovateľa
podávať sťažnosť na prieťahy v konaní, prípadne iným, v uvedenom ustanovení uvedeným prostriedkom
preukazovať základ svojho nároku na náhradu škody. Pokiaľ navrhovateľ namietal proces - postup
súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia o zastavení exekučného konania, tu podľa posúdenia súdu

nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Nesprávny úradný postup z hľadiska zákona je iba
taký postup, ktorým konajúci súd porušuje právne predpisy, no bezprostredne sa nepremieta do vydania
rozhodnutia. Navrhovateľ však namietal postup preskúmania exekučného titulu, ktorého výsledkom bolo
rozhodnutie o zastavení exekučného konania. Na základe tohto je namieste posúdiť nárok ako nárok na
náhradu škody z nezákonného rozhodnutia. Rozhodnutie o zastavení exekučného konania však nebolo

príslušným orgánom pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené a otázku nezákonnosti rozhodnutia
nemožno posudzovať ako otázku predbežnú. Táto otázka (prípadná nezákonnosť rozhodnutia a aj
nesprávnosť procesného postupu súdu vedúceho k vydaniu tohto rozhodnutia) mohla byť predmetom
preskúmania len v odvolacom konaní v rámci exekučného konania. V danom prípade bol postup
a rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmané odvolacím súdom, ktorý v ňom nenašiel rozpor so

zákonom, preto rozhodnutie potvrdil, a doteraz nebolo pre nezákonnosť zrušené, preto nie je splnená
podmienka na priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z.

Keďže vecný základ nároku navrhovateľa v obidvoch prípadoch (nesprávneho úradného postupu aj

nezákonného rozhodnutia) bol nedôvodný, t. j. keďže súd nezistil nesprávny úradný postup exekučného
súdu ani nezákonnosť vydaného rozhodnutia exekučného súdu, je tak bezpredmetné zaoberať sa a
vykonávať dôkazy ohľadne vzniku škody, nemajetkovej ujmy, ich výšky a príčinnej súvislosti medzi
postupom súdu a škodou navrhovateľa. ani tieto navrhovateľ nepreukázal, najmä nepreukázal výšku
majetkovej škody relevantnými dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto ani

nevyplýva z exekučného spisu tunajšieho súdu. Navrhovateľ uplatňoval nárok v časti majetkovej škody
v rozsahu zhodnom s pôvodným nárokom, ktorý uplatňoval voči povinnému v exekučnom konaní,
vrátane príslušenstva. Tento nárok zdôvodnil tak, že škoda mu vznikla rozhodnutím exekučného súdu
(a procesným postupom vedúcim k vydaniu tohto rozhodnutia), v dôsledku ktorého sa jeho nárok
voči povinnému v exekučnom konaní stal neuplatniteľným. Ako už bolo vyššie uvedené, rozhodnutie

exekučného súdu nebolo v rámci riadneho inštančného postupu zrušené, preto ho v žiadnom prípade
nemožno považovať za nezákonné. Naopak, práve postup, keď súd vykonáva aj v exekučnom
konaní kontrolu dodržania ustanovení o ochrane spotrebiteľa (pričom ide najmä o kontrolu prijateľnosti
rozhodcovskej zmluvy resp. rozhodcovskej doložky) treba považovať za súladný s princípmi ochrany
spotrebiteľa v európskom práve.

Navrhovateľ založil do jedného z konaní v obdobnej veci originál znaleckého posudku, ktorý považuje
za dôležitý dôkaz v tejto veci. navrhovateľ nepredložil jeho kópiu, naopak v sprievodnom liste z 2.9.2013
výslovne uviedol, že v každom konaní predloží podrobnú právnu argumentáciu založenú na tomtoznaleckom posudku, čo napokon v tomto konaní neurobil. Tento posudok však nie je dôkazom, ktorý
by mal význam v prejednávanej veci. Ide o znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný znalcom doc.
JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD. na žiadosť navrhovateľa za účelom zistenia, či je právom

EÚ zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované
rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na posúdenie tejto
otázky nemá akákoľvek odpoveď na ňu význam pre toto konanie, pretože navrhovateľom namietaný
nesprávny úradný postup v exekučnom konaní možno objektívne zistiť iba dôkazom, ktorým je exekučný
spis. Pokiaľ mal tento znalecký posudok preukazovať, že exekučný súd nemal v exekučnom konaní

preskúmavať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a že na jeho podklade mohla byť vedená
exekúcia, je to v tomto konaní o náhradu škody právne bezvýznamné, pretože - ako už bolo uvedené
vyššie - rozhodnutie v exekučnom konaní nebolo doposiaľ zákonným spôsobom zrušené ani zmenené
a súd znovu zdôrazňuje, že nemôže ako predbežnú otázku posudzovať zákonnosť tohto rozhodnutia,
a to ani v prípade, že by uvedený posudok mohol byť o tom dôkazom. Súd však dodáva, že tento
posudok ani nemôže byť dôkazom o prípadnej nezákonnosti rozhodnutia v exekučnom konaní (či už

zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo zastavenia exekúcie), a to
vzhľadom na všeobecne položenú otázku znalcovi. Pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu v exekučnom konaní totiž nešlo o otázku, či právo Európskej únie vo všeobecnosti
obsahuje výslovný zákaz rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch (odpoveď bola už v
čase exekučného konania jasná: nie), ale o posúdenie konkrétneho rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu v konkrétnom prípade, a najmä posúdenie prijateľnosti rozhodcovskej zmluvy resp.
rozhodcovskej doložky v zmluve (a s tým spojené posúdenie, či daná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou
alebo nie). Z ústavnej sťažnosti, ktorú mal navrhovateľ v tejto veci podať, vyplýva, že navrhovateľ mienil
v tomto konaní navrhnúť vypočutie svedkov, a to z osôb pôsobiacich na súde vo vzťahu k nesprávnemu
úradnému postupu súdu. Navrhovateľ riadnym procesným spôsobom v konečnom dôsledku takýto

dôkaznenavrhol,nonapriektomusúdkonštatuje,ževprejednávanejvecibybolonadbytočnévykonávať
akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov z uvedených osôb, keď jediným objektívnym dôkazom o
prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe súdu a o prípadnom
nezákonnom rozhodnutí môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejmé všetky úkony a rozhodnutia
súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých úkonov. Keďže návrh bola

nedôvodnýužvsamotnomprávnomzákladeuplatnenéhonároku,neboldôvodrozhodnúťmedzitýmnym
rozsudkom o právnom základe uplatneného nároku.

Na pojednávaní súd o trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému
odporcovi priznal náhradu trov konania, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. Keďže

odporca trovy konania nevyčíslil v lehote podľa § 151 ods. 1 O. s. p. a zo spisu mu žiadne trovy
nevyplývajú, rozhodol súd, že mu náhradu trov konania nepriznáva, keď v zmysle § 151 ods. 2 O. s. p.
nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania - výrokom vyhláseného rozsudku o náhrade
trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),

súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc

podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za

nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorýchje možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,

keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie

vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,
že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd

sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou

úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny

úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež

sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu

je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu

zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal aj v
návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedáani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného
súdu.

Aj keď navrhovateľ neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, krajský
súd na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu dodáva, že zo znenia ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna

nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve
preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie

exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 vyplýva, že zákonodarca
nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho
exekútoravykonanímexekúcie.Akbolojehozámerom,abysalehota15dnívzťahovalainarozhodnutie,
ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, výslovne
by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods.

2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých druhov výkladov zákona (gramatický,
jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa, podľa ktorého je zákonom daná
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní
od doručenia takej žiadosti.

Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S
ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla
rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,

sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú:
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým
súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, že
žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 16.09.2009 a exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinnú na plnenie z

titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, dňa 21.01. 2010 vyzval navrhovateľa ako oprávneného na predloženie
úverovej zmluvy. Túto výzvu navrhovateľ neuposlúchol. Nakoľko odvolaciemu súdu je známe, že
navrhovateľ v pozícii oprávneného podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo tisícoch obdobných
vecí, už pri podávaní návrhu vedel, že ohľadom na exekučný titul bude exekučným súdom vyzvaný na

predloženie konkrétnej úverovej zmluvy, čo sa podstatnou mierou podieľalo na dĺžke konania, zvlášť keď
navrhovateľ na výzvu súdu nereagoval. Je preto namieste konštatovať, že navrhovateľ ako oprávnený v
predmetnom exekučnom konaní práve svojim správaním výrazne ovplyvnil vytýkanú dĺžku exekučného
konania, a preto v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol v lehote 6 mesiacov od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia (nie 376 dní, ako v návrhu uviedol navrhovateľ), nemožno

identifikovať prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa
ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré
sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej

veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00,
I. ÚS 16/02). V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zastavenie exekučného

konania(zastavu,kedyprávnypredpisnezakotvovalžiadnulehotu)vzhľadomnaneuposlúchnutievýzvy
súdu navrhovateľom (teda v dôsledku konania resp. nekonania navrhovateľa) nebolo možné považovať
za zbytočné prieťahy.Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia
okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.

nezákonnérozhodnutiepodľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.Zodpovednosťzaškoduznesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.
2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol domáhať len podľa §
5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako

nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa nestalo, ako správne skonštatoval okresný súd vo svojom
rozhodnutí.

Napriek vyššieuvedenému odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského

súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009 „Asturcom“) .
V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom
uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani

odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3 Cdo
50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. a to existencia nesprávneho úradného postupu. V danej
veci však prvostupňový ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššieuvedených objektívne

udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedenánámietkanavrhovateľa jenedôvodná.Navrhovateľoviokresnýsúd doručilpísomnévyjadrenie
odporcu k návrhu dňa 14.03.2013 (spolu s predvolaním na pojednávanie). Vo veci boli nariadené dve
pojednávania, prvé z nich na deň 16.04.2013 bolo následne zrušené z dôvodu potreby rozhodnutia

o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Ďalšie pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu
rozsudku, bolo nariadené na deň 19.12.2013. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný. Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal čas 9 mesiacov oboznámiť sa s písomným
vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už písomne alebo ústne na
pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená

5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový priestor na
túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného

skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa. Podaním žiadal o zrušenie pojednávania. Okresný súdsprávne bezodkladne oznámil navrhovateľovi, že jeho žiadosť neakceptuje , svoj postup odôvodnil.
Napriek tomu po začatí pojednávania zistil, že sa nedostavili účastníci. Prečítal návrh o zrušenie
pojednávania a skonštatoval, že žiadosť navrhovateľa je nedôvodná, a pojednával v neprítomnosti

účastníkov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania

(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho

neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva. Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom

je právom účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje
inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosťktoréhobrániprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka.Súdalemôžežiadosťoodročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania zo dňa 12.12.2013 sa za dôvod pre zrušenie
pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom
vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s
uznesením krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou nie sú vylúčení

z prejednávania veci a toto považuje za nesprávne. Zároveň opakovane žiadal o prerušenie konania
do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavným súdom SR. Ako prílohu označil ústavnú sťažnosť.
Ústavnú sťažnosť predložil, avšak nie je nej uvedený dátum jej spísania a nie je zrejmé, že na ústavný
súd bola skutočne podaná a aká spisová značka jej bola pridelená.

Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorá sa v spise už
nachádza a ktorá je totožná, odôvodnená úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami s
rovnakým typom, veľkosťou, hrúbkou písma a podčiarknutím tých istých slov, ako predložená ústavná
sťažnosť s tým rozdielom, že je na nej uvedený dátum spísania (13.12.2012), bolo v čase pojednávania
a rozhodovania okresného súdu a aj v čase podania jeho návrhu na zrušenie pojednávania Ústavným

súdom SR rozhodnuté, a ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 29. mája 2013 č.k. I. ÚS 261/2013-10). Okrem toho okresný súd uznesením
zo dňa 13.05.2013 v spojení s uznesením krajského súdu už právoplatne rozhodol o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania odôvodneného rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného

súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a
označiťapredložiťďalšiedôkazy.Tohtoprávasanavrhovateľsámsvojuneprítomnosťounapojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu odvolací súduž uznesením zo dňa 22.10.2012 pod sp.zn. 6NcC/322/2012 právoplatne rozhodol, že sudca nie je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní, že vo veci konal
a rozhodoval vylúčený sudca.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnompráveazároveňpovinnostimubolodanéjednakpísomne spolusvýzvouzodňa 28.11.2012
opakovane spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 14.03.2013 a opakovane dňa 22.11.2013, ktoré
riadne prevzal. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa, ako už bolo vyššie

uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina

odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na výzvu súdu
k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ
nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude

zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a pod.

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti zo dňa 12.12.2013,
tento je odôvodnený rovnakými dôvodmi, ktoré sú opísané tými istými vetami s rovnakou veľkosťou,
hrúbkou písma, s jediným rozdielom - iným dátumom spísania s priloženou obsahovo rovnakou

ústavnou sťažnosťou ( vyššieopísanou) ako bol návrh na prerušenie konania zo dňa 10.04.2013, o
ktorom už okresný súd uznesením zo dňa 13.05.2013 č.k. 6C/178/2012-62 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne právoplatne rozhodol a zamietol ho. Odvolací súd v tomto smere opätovne
poukazuje, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorá sa v spise už nachádza a ktorá je totožná,
ako predložená ústavná sťažnosť s tým rozdielom, že je na nej uvedený dátum spísania (13.12.2012),

bolo v čase pojednávania a rozhodovania okresného súdu a aj v čase podania jeho návrhu
na zrušenie pojednávania Ústavným súdom SR rozhodnuté, a ústavná sťažnosť bola odmietnutá
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. mája 2013
č.k. I. ÚS 261/2013-10). Odvolací súd sa v zmysle §219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, a odkazuje na správne posúdenie uvedeného návrhu okresným súdom v
napadnutom rozhodnutí. K námietke navrhovateľa, že okresný súd predbehol vydaním meritórneho
rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, proti ktorému podal odvolanie ,
okresný súd uvádza, že v zmysle § 171 ods. 2 O.s.p. je uvedené rozhodnutie o prerušení konania
vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti. Ďalej krajský súd dodáva, že vzhľadom na možnosť

uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu
je správne, ak okresný súd uprednostnil princíp hospodárnosti a rýchlosti konania, ktorého nedodržanie
je navrhovateľom tvrdeným vecným dôvodom podania samotného návrhu.

Z vyššieuvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne

správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .