Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/202/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712200507
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8712200507.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MichalaBoroňaasudcovJUDr.Petra

Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu Z. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XX, B.,
právne zastúpeného JUDr. Milanom Križalkovičom, advokátom, Hviezdoslavova 11, Spišská Nová Ves,
proti žalovanému Q. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX/XX, W., právne zastúpeného JUDr. Martinom
Tomasom, advokátom, Sokolovská 12, Poprad, o zaplatenie 9.664,23 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 17C 14/2012-117 zo dňa 1. 3. 2013 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom č. k. 17C 14/2012-193 zo dňa 11. 6. 2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej.

II. Z r u š u j e sa rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia sa vec v r a c i a
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalobu zamietol. Žalobcovi
uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 1.114,24 Eur k rukám právneho zástupcu
žalovaného JUDr. Martina Tomasa, advokáta, Sokolovská 12, Poprad, všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním v súlade s citovanou
právnou úpravou súd prvého stupňa dospel k názoru, že žalobe nemožno vyhovieť. V konaní žalobca
uplatnil nárok na náhradu škody po čiastočnom späťvzatí žaloby vo výške 6.317,45 Eur s prísl.,
ktorá vznikla žalobcovi tým, že žalovaný hnuteľné veci patriace žalobcovi uložil do veľkoobjemového
kontajnera a takto boli vyvezené ako odpad Technickými službami mesta Svit. V priebehu konania
žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku tvrdiac, že uplynula subjektívna premlčacia
lehota v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa prihliadol na námietku

žalovanéhopodľa§100ods.1Občianskehozákonníkaaustálil,žepremlčanéprávonemožnožalobcovi
priznať. Žalobca v konaní uviedol, že niekedy vo februári 2009, t.j. najneskôr 28.02.2009 sa dozvedel
o tom, že mu žalovaný vypratal veci uložené v rozostavanom rodinnom dome a vedel o tom, že
za škodu zodpovedá žalovanému. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť najneskôr 28.02.2009,
uplynula 28.02.2011. Žalobca podal žalobu 17.01.2012 t.j. po uplynutí subjektívnej premlčacej doby.
I keď objektívna premlčacia doba do 17.01.2012 ešte neuplynula, uplynutím subjektívnej premlčacej
doby sa právo premlčalo. Premlčané právo nemožno žalobcovi priznať, preto súd bez ďalšieho žalobu

zamietol.

Na margo veci je potrebné dodať, že z doposiaľ vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že na
strane žalobcu vznikla škoda, ako jeden z predpokladov na priznanie práva na náhradu škody. Najmäz výsluchov vypočutých svedkov vyplýva, že hnuteľné veci, ktoré žalovaný umiestnil do kontajnera a
tieto boli odvezené na odpad nemali hodnotu vyčíslenú žalobcom. Vzhľadom na vznesenú námietku
premlčania súd prvého stupňa vzhľadom na hospodárnosť a účelnosť konania nepripustil návrh na

doplnenie dokazovania odborným vyjadrením na posúdenie hodnoty hnuteľných vecí. I v prípade, že
by znalec ustálil hodnotu vecí vzhľadom na námietku premlčania, by uvedené nemalo vplyv na právne
posúdenie veci.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní okrem iného
uviedol, že nepovažuje predmetný nárok za premlčaný, pretože vo februári 2009 sa určite nedozvedel,
že by mu žalovaný vypratal veci uložené v rozostavanom rodinnom dome. Žalobca v zmysle uzatvorenej
dohody zo dňa 26. 1. 2008 vždy požadoval, aby mu žalovaný umožnil prístup do rozostavanej stavby
rodinného domu, odkiaľ by si žalobca zobral svoje hnuteľné veci, ktoré sú predmetom žaloby. Žalovaný

mu však prístup do rozostavanej stavby neumožnil. Skutočnosť, že tieto veci žalovaný buď použil,
resp. zničil, sa dozvedel žalobca až v apríli 2011, kedy sa mu konečne podarilo dostať do priestorov
rozostavaného domu a na vlastné oči sa presvedčil, že hnuteľné veci, ktoré boli jeho vlastníctvom,
sa na mieste samom už nenachádzali. Po zistení vyššie uvedených skutočností žalobca okamžite
listom zo dňa 6. 4. 2011 vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 9.664,23 Eur, čo podľa žalobcu

predstavovalo hodnotu jeho materiálu, uloženého v rozostavanom dome. Teda je nepochybné, že
subjektívna premlčacia lehota mohla najskôr začať plynúť až v apríli 2011, kedy sa žalobca dozvedel o
tom, že predmetné veci sa v rozostavanom dome skutočne nenachádzajú. Táto subjektívna premlčacia
lehota uplynula teda najneskôr v apríli 2013 a keďže predmetný žalobný návrh bol podaný dňa 17. 1.
2012, tak v danom prípade nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku žalobcu. Žalobca pre úplnosť uvádza,

že súd sa vo svojom rozhodnutí dopustil veľkého skutkového omylu, ak tvrdí, že hnuteľné veci žalobcu
nemali žiadnu cenu, bol to len stavebný odpad a veci boli vyvezené kontajnermi prostredníctvom
žalovaného. Toto tvrdenie súdu je nepravdivé, pretože žiaden zo svedkov, ktorých navrhol žalovaný,
nepovedal, resp. nevidel, že by do kontajnerov boli umiestnené veci, ktoré spísal žalobca a predložil
tento zoznam súdu. Svedkovia žalovaného mali vo svojich výpovediach vážne rozpory, ich výpovede sú

rozporuplné ohľadom časových skutočností, rovnako nepotvrdili si vzájomne, že by sa zúčastňovali na
vypratávaní, a teda ich výpovede sú nevierohodné. Zo zoznamu veci predloženého žalobcom je zrejmé,
že sa v ňom nachádzajú aj železné veci a už aj len z elementárnej logiky je jasné, že z týchto železných
vecí nemôže byť vytvorená suť, ako to uvádzali svedkovia. Žalovaný veci, ktoré tam mal uskladnené
žalobca, využil ešte dávno predtým, ako mu tam údajní svedkovia prišli na rozostavanú stavbu pomáhať.

V tejto súvislosti treba uviesť, že na stavebný materiál, ktorý je predmetom žaloby, mal žalobca predsa
uzatvorenú poistnú zmluvu a je teda jasné, že by poisťovňa neuzatvárala poistnú zmluvu na stavebnú
suť. Žalobca nesúhlasí ani s rozhodnutím súdu o trovách konania vzhľadom k tomu, že k zamietnutiu
návrhu došlo na základe vznesenej námietky premlčania, s ktorou sa súd stotožnil. Vzhľadom na vyššie
uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové

konanie a rozhodnutie.

Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 11. 6. 2014 súd prvého stupňa konanie o zaplatenie sumy 3.346,78 Eur
s 9 %-ným p. a. úrokom z omeškania od 17.01.2012 do zaplatenia zastavil. Žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 228,81 Eur k rukám právneho zástupcu žalovaného JUDr.

Martina Tomasa, advokáta, Sokolovská 12, Poprad, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti dopĺňaciemu rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní okrem
iného uviedol, že pôvodné ceny musia byť vyhodnocované v dnešných cenách (po precenení po roku
1990), nakoľko materiál a veci po roku 1990 boli v národnom hospodárstve preceňované, i keď v

skladoch a obchodoch ležali bez pohybu a niekoľko rokov a po precenení nadobudli o niekoľko i desiatok
percent vyššiu nadobúdaciu hodnotu, ako bola ich pôvodná, a preto materiál a veci sa nemôžu hodnotiť
v čase ich zakúpenia, ale po prevedenom prehodnotení. Bola by to diskriminácia voči žalobcovi, keď
štát mohol predávať po precenení materiál a vec za zvýšené ceny. Pojednávanie vyvolané Okresným
súdom v Poprade na doplnenie rozsudku z 1. 3. 2013 odvolateľ považuje za neopodstatnené, pretože

súd mal rozhodnúť v tejto veci už 1. 3. 2013. Dodatočné plnenie konania 11. 6. 2014 zapríčinil svojím
rozhodovaním súd, preto má súd znášať i vzniknuté náklady, ktoré boli spôsobené JUDr. Martinovi
Tomasovi vo výške 228,81 Eur. Poukázal na § 166 ods. 1 O.s.p. a uviedol, že účastník konania ani súd
uvedené paragrafové znenie nevyužili, preto za zvolanie až 11. 6. 2014 po upozornení Krajského súduv Prešove nemôže byť zodpovedný žalobca. Preto odvolateľ rozhodnutie súdu uznesením z 11. 6. 2014
považuje za bezdôvodné a irelevantné. Ďalej poukázal na to, že nikdy nepožiadal súd ani písomne, ani
ústne o zníženie pôvodnej sumy o 3.346,78 Eur. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 22. 5. 2012

dostal žalobcu do omylu a nevedomosti a súd nikdy neoznámil žalobcovi, že nové ceny použije ako
dôvod na späťvzatie žaloby.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný navrhujúc napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu dopĺňacím rozsudkom spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214
O.s.p. a zistil, že námietka premlčania bola dôvodná.

Podľa § 100 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občianskeho zákonníka“)

právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie
súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo
veriteľovi priznať.

Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa
najneskoršie právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak nejde o škodu spôsobenú úmyselne, za
desať rokov odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v

primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli
po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje
dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená
premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa

oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky
premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe
právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti
konaniamusíviesťkonajúcisúdktomu,abyprednostneposúdilvkonanívznesenúnámietkupremlčania
vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia

vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného
obohatenia, škody a podobne (viď napr. R 29/1983).

Občiansky zákonník v citovanom ustanovení § 106 ods. 1 viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej
dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o vzniknutej škode (nie iba o

protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého
druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj
nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode
sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; b/ o škodcovi, t.j. o
tom, kto za škodu zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo

vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode (porov. rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci 3Cdo 231/2009).

Nie je potrebné, aby poškodený poznal rozsah (výšku) škody presne (napr. na základe odborného
posudku), ale v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 OZ sa poškodený dozvie o škode vtedy, keď má údaje,

ktoré mu umožňujú podať žalobu o náhradu škody na súde, t. j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu
majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného
spresnenia (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 25Cdo 721/2005).

V podanej žalobe žalobca konštatuje cit.: „Napriek uzatvorenej dohode, odporca znemožnil

navrhovateľovi (žalobcovi, pozn. odvolacieho súdu) odvoz uložených vecí a pri ich vzájomnom stretnutí
mu oznámil, že veci boli vyhodené na smetisko a do odpadu. Či sa tak ozaj stalo navrhovateľ, nakoľko
mu odporca (žalovaný, pozn. odvolacieho súdu) neumožnil si veci odviesť, ak by sa na pozemku eštenachádzali. Odporca zaslal navrhovateľovi list zo dňa 17.2.2009, ktorým vyzval navrhovateľa, aby mu
oznámil hodnotu materiálu a číslo účtu, na ktorý má peniaze odporca zaslať.“ (č. l. 1 spisu).

Žalovaný napísal žalobcovi list s textom cit.: „P. A., napíšte svoju hodnotu materiálu, na akú si ho vážite
- hodnotíte v eur. Napíšte mi, prosím, č. účtu, na ktoré môžem zaslať eurá.“ Písomnosť bola doručovaná
dňa 17.2.2009 (čl. 5). Nemožno preto prijať záver žalobcu, že o škode sa dozvedel až v apríli 2011,
kedy sa mu konečne podarilo dostať do priestorov rozostavaného domu a na vlastné oči sa presvedčil,
že hnuteľné veci, ktoré boli v jeho vlastníctve, sa na mieste samom nenachádzajú. Zo skutočnosti

vyplývajúci zo spisu a predložených samotným žalobcom vyplýva, že vedomosť o spôsobenej škode
a jej rozsahu mal nepochybne skôr. Žalovaný ho vraj oboznámil s tým, že veci v jeho vlastníctve boli
vyhodené na smetisko a do odpadu.

Žalobca teda najmenej dňa 17.2.2009 bol si vedomý spôsobenej škody i jej rozsahu, keďže on bol
samotný dopytovaný o jej rozsahu. Keďže dňa 26.1.2008 účastníci konania spísali dohodu o uskladnení

materiálu, navrhovateľ mal vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň
v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia.

Žaloba bola podaná dňa 17.1.2012, t.j. po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

Nie je dôvodnou ani odvolacia námietka, že nedošlo k späťvzatiu žaloby, keďže čiastočné späťvzatie
návrhu zo strany žalobcu je nepochybne obsahom spisu (čl. 28).

Majúc na zreteli uvedené odvolací súd rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej ako
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie o trovách konania považoval odvolací súd za predčasné, keďže sa prvostupňový
nevyporiadal s ust. § 150 ods. 1 O.s.p.

Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil (§ 221 ods. 1 písm.

f) O.s.p.) a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa opätovne rozhodne o
náhrade trov konania a vyporiada sa s ust. § 150 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.