Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/830/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108220557
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7108220557.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov
JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Dany Ferkovej vo veci žalobkyne M. E., C., K. X, zast. JUDr. Jaroslavom
Bódišom, advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Turistická 11, proti žalovanej Slovenská republika
- Slovenská správa ciest, Bratislava, Miletičova 19, IČO: 003 328, organizačná zložka Investičná
výstavba a správa ciest, Košice, Kasárenské nám. 4, o zaplatenie 17.264,95 eur istiny s prísl., o odvolaní
žalovanej proti rozsudku 40C/95/2008-413 z 24.4.2014 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni trovy odvolacieho konania 245,38€ na účet JUDr. Jaroslava
Bódiša , advokáta , do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd)rozsudkom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 6.815,08 eur
s 8,5% úrokom z omeškania od 9.8.2009 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudok, v časti
prevyšujúcej zaplatenie 6.849,08 eur konanie zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, žalobkyni uložil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 422,14 eur a
žalovanej uložil povinnosť nahradiť trovy štátu 269,89 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
na účet Okresného súdu Košice I.

V odôvodnení, o. i., uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, doručenou mu 28.7.2008, domáhala, titulom
bezdôvodného obohatenia, na tom skutkovom a právnom dôvode, že žalovaná užívala nehnuteľnosti vo
vlastníctve žalobkyne, ktoré nadobudla X.X.XXXX, nachádzajúce sa v kat. úz. Z., U. O. G. L. Č.. XXXX,
kat. úz. Z. ako parcela KNC XXXX/XXX o výmere XXXX m2 zast. plochy a nádvoria, parcela KNC XXXX/
XXX o výmere XXX m2 zast. plochy a nádvoria, parcela KNC XXXX/XXX o výmere XXX m2 v období od
X.X.XXXX, P.. X.X.XXXX V. X.XX.XXXX bez právneho titulu, za užívanie ktorých neposkytla žalobkyni
žiadne plnenie. K prevodu predmetných nehnuteľností na Slovenskú republiku - Slovenská správa ciest
došlo až X.X.XXXX. Okresný súd Košice I uznesením z 10.7.2009, právoplatným 25.8.2009 pripustil, aby
do konania na strane žalovaného vstúpila Slovenská republika - Slovenská správa ciest. Na pojednávaní
24.4.2014 vzala žalobkyňa žalobu v časti prevyšujúcej sumu 6.849,08 eur s 8,5% úrokom z omeškania
od 28.7.2008 späť. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť s odôvodnením, že predmetné parcely sa
nachádzajú na území, ktoré je zahrnuté do pozemkových úprav podľa zák. č. 330/91 Zb. o pozemkových
úpravách, je na nich postavená cesta a išlo o trvalý záber predmetných parciel. K predmetným parcelám
boli uzavreté zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Žalovaná mala za to, že uzavretím kúpnych
zmlúv boli vzťahy medzi účastníkmi vyporiadané, že je potrebné prihliadnuť ku kúpnej cene, za ktoré
nadobudla predmetné nehnuteľnosti od žalobkyne, ako aj dobu, kedy žalobkyňa nadobudla predmetnú
nehnuteľnosť, t.j. , v období, kedy už boli predmetné parcely zastavané. Vychádzajúc z čl. 20 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., § 3d ods. 1, 5 písm. b) zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách (cestný zákon), § 451 ods. 1,2, , § 559 ods. 1,2, § 563, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 OZ,
§10b nar. vl. SR č. 87/1995 Zb. v platnom znení, § 3 nar. vl. SR č 87/1995 Zb. v znení do 30. júna 2010
(ich znenie citoval) , na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa nadobudla
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, kat. územie Z., U. O., zapísané na LV č. XXXX, X/ P.. R., Č.. XXXX/XXX
U. Z. XXXX m2, pôvodne parc. č. KNE XXXX/X orná pôda o výmere XXXX m2 na LV č. XXXX, X/ O.. P..
R., Č.. XXXX/XXX o výmere XXX m2 zast. plochy a nádvoria, pôvodne parc. č. KNE XXXX/X orná pôda
o výmere XXX m2, LV č. XXXX na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený X.X.XXXX za kúpnu
cenu 1.400.000,- Sk a 3/ parc. reg. C, č. XXXX/XXX, zapísané na LV č. XXXX, C.. Ú. Z., pôvodne parc.
reg. E č. XXXX/X, trvalé trávnaté porasty zapísanej na LV č. XXXX, C.. Ú.. L. za kúpnu cenu 400.000,-
Sk, vklad vlastníckeho práva povolený X.X.XXXX. Predmetné parcely sú zastavané cestou I. triedy
I/18, ktorá bola zaradená do cestnej siete ku dňu 1.1.1981. Vlastníkom predmetnej cesty je Slovenská
republika, správcom predmetnej cesty podľa § 3d/ ods. 5 písm. b) cestného zákona je Slovenská
správa ciest ako právnická osoba zriadená Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej
republiky. Potom , ako žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam ku dňu
X.X.XXXX Q. X.X.XXXX, oslovila Slovenskú správu ciest ako správcu s návrhom na uzavretie nájomnej
zmluvy a náhrady za užívanie cesty 3 roky spätne, X.X.XXXX uzavrela žalobkyňa ako predávajúca
a Slovenská republika zast. Slovenskou správou ciest ako kupujúci kúpnu zmluvu, na základe ktorej
žalobkyňa previedla predmetné nehnuteľnosti na žalovanú, kúpna cena za m2 bola dojednaná 1.949,05
Sk za m2, spolu za 1932 m2 124.993,85 EUR (3.765.565,- Sk). Žalobkyňa sa v domáha vydania
bezdôvodného obohatenia , po čiastočnom späťvzatí žaloby od 20.4.2007 do 5.11.2007 6.849,08 EUR,
denné nájomné 0,017726 EUR/m2/deň v zmysle znaleckého posudku Ing. Štefana Gubančíka. Z
rozhodnutia Okresného úradu v Poprade z 13.9.2002 mal za preukázané, že predmetné parcely
ako parcely, na ktorých je postavená cesta I/18 sú vyňaté z pozemkových úprav. Znalec Ing. Štefan
Gubančík v znaleckom posudku stanovil výšku nájomného na 1 deň 0,008296 EUR/m2 a to metódou
polohovej diferenciácie , po námietkach žalobkyne ohľadom použitej metódy , súd stanovil nájomné za
1 m2 0,017726 EUR/m2/deň porovnávacou metódou. Žalovaná namietala, že cena dojednaná v kúpnej
zmluve, ktorou Slovenská republika - Slovenská správa ciest nadobudla vlastnícke právo k predmetným
parcelám od žalobkyne , bola konečným vyporiadaním vzťahov medzi žalobkyňou a žalovanou a , že
kúpna cena zohľadňovala aj všetky predchádzajúce nároky žalobkyne.

Súd vyhodnotil zistený skutkový stav v súlade s cit. zák. ust. a urobil záveru, že žaloba žalobkyne
na vydanie bezdôvodného obohatenia je dôvodná. Poukázal na to, že žalobkyňa ako vlastníčka
predmetných nehnuteľností, ktoré boli zastavané cestou I/18, bola obmedzovaná vo výkone svojich
vlastníckych práv vlastníkom cesty, ktorá je postavená na predmetných parcelách Slovenskou
republikou, v správe Slovenskej správy ciest, preto je žalovaná povinná poskytnúť náhradu spočívajúcu
vo vydaní bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetných parciel. Pokiaľ ide o argumentáciu
žalovanej, že žalobkyňa nadobudla predmetné nehnuteľnosti v čase, keď už na nej bola postavená cesta
a vedela o tejto skutočnosti, že preto jej nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, poukázal
na čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorej každý má právo vlastniť majetok a vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu, preto je potrebné poskytnúť rovnakú ochranu
ako pôvodnému vlastníkovi predmetných parciel, ak nemohol užívať svoje parcely z dôvodu, že bola
na nich postavená cesta ako aj jeho právnemu nástupcovi, ktorý nadobudol predmetné nehnuteľnosti
v čase, keď už cesta na nich bola postavená. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že uzavretím kúpnej
zmluvy, na základe ktorej žalobkyňa previedla vlastnícke právo k predmetným parcelám na štát, došlo k
vyporiadaniu všetkých nárokov žalobkyne, mal za to, že táto námietka je irelevantná, keďže z písomného
vyhotovenia kúpnej zmluvy nevyplýva, že by akékoľvek nároky žalobkyne, ktoré mala voči žalovanej do
uzavretia kúpnej zmluvy, boli urovnané uzavretím kúpnej zmluvy. Pokiaľ ide o kúpnu cenu, porovnaním
predložených obdobných zmlúv, ktorými štát nadobudol vlastnícke právo k parcelám zastavaných
cestami, mal za to, že kúpne ceny boli porovnateľné, keďže boli predložené kúpne zmluvy, kde kúpna
cena bola nižšia, avšak bolo predložených niekoľko zmlúv, kde kúpna cena bola totožná ako kúpna
cena v predmetnej zmluve. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia ako náhrady za užívanie
predmetnej nehnuteľnosti, ustanovil znalca na stanovenie výšky nájomného za užívanie obdobných
pozemkov, kde znalec stanovil porovnávacou metódou výšku nájomného 0,017726 EUR/m2/deň, pričom
nájomné od 20.4.2007, t.j., od uplatnenia žaloby po čiastočnom späťvzatí do 4.11.2007 je 199 dní
x 0,017726 x 1932 m2, t. j. 6.815,08 EUR, preto zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 6.815,08 eur.
Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si uplatnila nárok za 200 dní, teda aj za deň 5.11.2007, pričom v
predmetný deň už bol povolený vklad vlastníckeho práva žalovanej na základe kúpnej zmluvy, t.j., dňom

5.11.2007 sa už vlastníkom predmetnej nehnuteľností stala žalovaná, žalobu za deň 5.11.2007, t.j., v
časti prevyšujúcej 6.815,08 eur za 199 dní, zamietol. Žalobkyňa mu nepreukázala doručenie výzvy na
vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanej, preto za výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia
považoval doručenie žaloby žalovanej dňa 7.8.2009, nasledujúci deň 8.8.2009 sa stala pohľadávka
žalobkyne splatná, nesplnením sa žalovaná 9.8.2009 dostala do omeškania, preto ju zaviazal zaplatiť
úroky z omeškania odo dňa 9.8.2009 do zaplatenia. Výška úrokov z omeškania zodpovedá výške
úrokovej sadzby stanovenej Európskou centrálnou bankou navýšenou o 8% v súlade s cit. zák. ust.
Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa sa po čiastočnom späťvzatí domáhala zaplatenia 6.849,08 eur s
8,5% úrokom z omeškania od 20.8.2007, vyhovel jej žalobe iba v časti 6.815,08 eur s 8,5% úrokom z
omeškania od 9.8.2009 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s poukazom na § 146 ods. 2 veta prvá. Konštatoval, že
žalobkyňa sa pôvodne domáhala zaplatenia 17.264,95 eur, že úspešná bola v časti o zaplatenie 6.815,08
eur, v časti prevyšujúcej 6.849,08 eur vzala žalobu späť, čím zavinila zastavenie konania v tejto časti,
úspech žalobkyne bol 39%, neúspech 1% a zastavenie konania zavinila v časti 60%, preto žalovanej
vznikol nárok na náhradu 22% trov konania ako pomeru neúspechu žalobkyne 1% a zavineného
zastavenia konania 60% a jej úspechu 39%. Keďže žalovanej žiadne trovy nevznikli, v súlade s cit. ust. a
contrário jej nepriznal náhradu trov konania. O trovách štátu rozhodol podľa § 169 ods. 1 , tie pozostávajú
z odmeny znalca za vyhotovenie znaleckého posudku 692,03 eur, z toho za znalecký posudok 265,60 eur
priznanú uznesením z 2.2.2011 a za znalecký posudok 426,43 eur priznanú uznesením zo 14.8.2013.
Účastníkov konania zaviazal podľa miery ich úspechu v konaní nahradiť trovy štátu , t.j. žalobkyňu v
pomere 61% 422,14 eur a žalovanú v pomere 39% 269,89 eur v súlade s § 169 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná.

Namietala, že súd vec nesprávne právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenia právnych
predpisov a nedostatočne zistil skutkový stav, že nesprávne posúdil nárok žalobkyne, ak sa s ňou
stotožnil, že zo strany žalovanej ide o bezdôvodné obohatenia a , že žalobkyni patrí náhrada ako
nájomné. Citujúc znenie § 451 ods. 1,2 OZ poukázala na to, že pri činnosti spojenej so správou a údržbou
cesty, ktorá je na pozemkoch žalobkyne vybudovaná, nikdy nezískala a ani v súčasnosti nezískava
žiaden majetkový prospech. Na tieto skutočnosti poukazala už v prvostupňovom konaní, súd však na
jej argumenty neprihliadal. Pochybenie videla i v tom, že súd posudzoval bezdôvodné obohatenie ako
nezaplatené nájomné, že podľa § 663 a nasl. OZ nájom predstavuje dočasné užívanie, ktoré je možné
ukončiť spôsobmi podľa § 676 a nasl. OZ. Tvrdila, že v prípade cestou zastavaného pozemku ide o
trvalý záber v líniovej stavbe, a taký pozemok nie je reálne z jej strany uvoľniť, vypratať, resp. vydať
a tiež nie je možné ukončiť stav, ktorý podľa rozhodnutia súdu spôsobil bezdôvodné obohatenie, že
nepoberala nájom , ani iné úžitky za užívanie cestou zastavaných pozemkov, ktoré boli vo vlastníctve
žalobkyne. Citujúc znenie § 663 OZ , trvala na tom, že nie je užívateľom, pretože pozemky neužíva
spôsobom, ako to popisuje OZ.

Poukázala na to, že jej povinnosť správy a údržby predmetnej cesty, ako aj ostatných ciest I. triedy
vyplýva priamo zo zákona (§ 3d, ods. 5 písm. c) zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách
v znení nesk. predpisov; ďalej len „cestný zákon"), že zároveň tento zákon v § 6, definuje, o aké
„užívanie" ide a kto je užívateľom ciest. Zdôraznila, že ako správca majetku štátu , ani nemôže získať
majetkový prospech už zo zákonných dôvodov, pretože podľa § 2 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z. z. o
správe majetku štátu v znení neskorších predpisov správca nemôže nadobúdať majetok do svojho
vlastníctva, že nárok žalobkyne je nedôvodný, a je namieste ho považovať za nárok v rozpore s dobrými
mravmi, t.j. , podľa § 3 ods. 1 OZ. Tento rozpor s dobrými mravmi mala za potrebné vidieť v širších
súvislostiach, a teda aj v okolnostiach, za akých došlo zo strany žalobkyne k získaniu vlastníctva.
Mala za nepochybné a v konaní mala za preukázané, že v čase výstavby cesty žalobkyňa nebola
vlastníčkou pozemkov, ktoré boli zastavané touto cestou, že v čase kúpy nehnuteľností (v r. XXXX)
bola žalobkyňa dostatočne oboznámená s nehnuteľnosťami, ktoré kupovala, a mala vedomosť o
tom, že sú zastavané trvalo cestami, čo je zrejmé aj z obsahu obidvoch kúpnych zmlúv, obidve zo
X.X.XXXX, keď nehnuteľnosti kúpila od predchádzajúcich vlastníkov, a kde sa v čl. II uvádza, že kupujúca
kupuje predmet zmluvy....za podmienok...vrátane všetkých práv a povinností, súvisiacich s budúcim
majetkoprávnym vysporiadaním predmetných pozemkov pre stavbu štátnej cesty, ktorá je na nich
postavená". Poukázala na to, že žalobkyňa kupovala predmetné nehnuteľnosti za nižšiu cenu s plným
vedomím o zaťaženosti nehnuteľnosti a bez akýchkoľvek výhrad, s úmyslom tieto nehnuteľnosti neskôr
predať. Žalobkyňa teda jednoznačne konala v úmysle získať finančné výhody, keď kupovala zaťažené

nehnuteľnosti, o čom svedčí nízka cena, za akú ich kúpila, ale následne - už v roku 2007 - ich odpredala
žalovanej za podstatne vyššiu cenu. Mala za to, že uzatvorením kúpnej zmluvy a zaplatením kúpnej
ceny, ako to požadovala žalobkyňa, keďže ona predložila znalecký posudok na stanovenie všeobecnej
hodnoty pozemku, sa definitívne vysporiadala so žalobkyňou. Preto tým, že pristúpila na podmienky
žalobkyne, čo do výšky kúpnej ceny, nepovažovala za spravodlivé, aby súd žalobkyni poskytol ešte aj
súdnu ochranu spočívajúcu v priznaní bezdôvodného obohatenia. Navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu považovala odvolanie žalovanej za účelové, a to z týchto dôvodov:
Ohľadne odôvodnenia odvolania žalovanej poukazujúc na to, že súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil a taktiež, že nedostatočne zistil skutkový stav, uviedla:
Obrana žalovanej prezentovaná v odvolaní vychádza z poukazu na § 451 ods. 1, 2 OZ, pričom žalovaná
uvádza, že predpokladom na vydanie bezdôvodného obohatenia je tá skutočnosť, že žalovaná získala
určitú hodnotu alebo plnenie, na ktoré nemá nárok. Žalovaná ďalej tvrdí, že ona nezískala žiaden
majetkový prospech.

Na podporu správnosti jej názoru, že má voči žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4 Cdo /52/2009 a nález Ústavného súdu SR vo veci
III. ÚS 237/09. Ďalej uviedla, že súd vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré bezpochyby postačovalo
k tomu, ako nakoniec stav veci súd vyhodnotil, že vykonal všetky účastníkmi navrhované dôkazy. K
tvrdeniu, že jej nárok je nedôvodný, že je v rozpore s dobrými mravmi, uviedla , že ak jej nárok je
nutné považovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi, potom zákonite na základe uvedeného možno
dedukovať, že postavenie stavby na cudzom pozemku a užívanie cudzieho pozemku bez nutnosti za
užívanie aj platiť, je v súlade s dobrými mravmi. Toto sa však prieči všetkým zásadám a princípom, na
ktorých je koncipovaná jednak Ústava SR, ako aj Listina základných práv a slobôd a taktiež Občiansky
zákonník. Názor žalobkyne je jednoznačný, že v rozpore s dobrými mravmi je správanie sa a konanie
žalovanej. Poukázala na to, že aj iné súdy, ktoré riešili obdobnú problematiku , dali za pravdu žalobcom,
že rovnaký názor ako mal Okresný súd Košice I v odvolaním napadnutom rozsudku z 24.4.2014
pod sp.zn. 40 C 95/2008, teda že žalobkyni prináleží nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia ,
mal aj Okresný súd v Poprade v konaní 20 C196/2011. Dodala, že aj podľa stavebného zákona,
by vlastníkovi pozemku bola za obmedzenie alebo pozbavenie vlastníckych práv priznaná náhrada
podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom, že preto akékoľvek obmedzenie výšky bezdôvodného
obohatenia, oproti výške, ktorú žiada na základe znaleckého posudku vypracovaného podľa rovnakých
zásad, ako sa určujú náhrady podľa §111 Stavebného zákona , je v rozpore s Občianskym zákonníkom,
Ústavou SR aj Dohovorom o ochrane ľudských práv. Poukázala na to, že nemožno tiež zohľadňovať
kúpnu cenu, za ktorú mala nadobudnúť nehnuteľnosť, ako dôvod vylúčenia povinnosti žalovanej vydať
žalobou uplatnené bezdôvodné obohatenie. Aj v prípade, ak by nadobudla nehnuteľnosť darovaním,
povinnosťžalovanej na vydanie plnenia z dôvodu bezplatného užívania pozemku stavbou cesty, by
nezanikla. Navrhla rozsudok potvrdiť v celom rozsahu ako vecne správny a priznať jej náhradu trov
odvolacieho konania 245,38 € ( 1 právny úkon 237,34 € /rátané zo sumy 6.815,08 €/ - vyjadrenie k
odvolaniu + 8,04 € režijný paušál), na účet jej právneho zást.

Rozsudok vo výroku o zastavení konania v časti prevyšujúcej zaplatenie 6.849,08 eur, o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti a povinnosti žalobkyne nahradiť trovy štátu, odvolaním nebol napadnutý,
nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 1,3 O.s.p.), preto nebol v odvolacom konaní v uvedenom rozsahu
preskúmavaný.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. - v ostatných prípadoch, t. j. neuvedených
v § 214 ods. 1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p., lebo je
vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil, odôvodnenie rozsudku
má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, pretože
dôvody napadnutého rozsudku sú správne. Ani jeden zo žalovanou uplatnených dovolacích dôvodov
nie je daný.

Žalovaná v odvolacom konaní uplatnila odvolací dôvod uvedený v § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p, t.j., že súd
vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že
príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz,
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre
vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom
konaní relevantným odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní
tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť
právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval
za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred
súdom.

Súd vykonal všetky žalovanou navrhnuté dôkazy, čo je nepochybne zrejmé z obsahu spisu, účastníkov
poučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. na pojednávaní 24.4.2014 (zápisnica na č.l. 410 z 24.4.2014 ), tí
ďalšie návrhy na dokazovanie nemali a súd vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené. Vykonané
dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu, pričom žalovaná ani v odvolaní
neoznačila dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav,
to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

Súd použil správny právny predpis, správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a na vecnej správnosti
napadnutého rozsudku nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku je potrebné dodať, že žalovaná v odvolaní
opakovane poukazuje na skutočnosti uvádzané a tvrdené už pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa
súd riadne a presvedčivo vysporiadal.

K výhrade žalovanej, ohľadom nemožnosti získať majetkový prospech už zo zákonných dôvodov,
vychádzajúc z § 2 ods. 2 zák. č. 278/1993 Zz. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov, je
potrebné uviesť, že na nehnuteľnostiach žalobkyne sa nachádza cesta 1. triedy, ktorá bola postavená
bez predchádzajúceho vyporiadania nehnuteľnosti, že zo strany právneho predchodcu žalovanej tak
došlo k zásahu do vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkyne , bez právneho dôvodu,
že dotknuté nehnuteľnosti neboli od právnych predchodcov žalobkyne odkúpené a tieto neboli ani
vyvlastnené v správnom konaní. Následne došlo k spracovaniu povrchu nehnuteľnosti a k výstavbe
komunikácie, čím sa právny predchodca žalovanej dopustil obmedzenia vlastníckeho práva v rozpore so
zákonom a nehnuteľnosti, na ktorých zriadil komunikácie, pred výstavbou nevyvlastnil alebo neodkúpil
za náhradu. Možno sa stotožniť so záverom súdu, že žalobkyňa má nárok na bezdôvodné obohatenie,
lebo ako vlastníčka predmetných nehnuteľností, ktoré boli zastavané cestou I/18 bola obmedzovaná
vo výkone svojich vlastníckych práv vlastníkom cesty, ktorá je postavená na predmetných parcelách
Slovenskou republikou, Slovenskou správou ciest a preto je žalovaná povinná poskytnúť náhradu
spočívajúcu vo vydaní bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetných parciel.

Žalobkyňa tieto pozemky odkúpila od predchádzajúcich vlastníkov pozemkov, a to kúpnymi zmluvami zo
X.X.XXXX, ktoré odkúpila už s existujúcimi komunikáciami s tým, že vydanie bezdôvodného obohatenia
je tak možné žiadať od subjektu, ktorému zákon ukladá povinnosť vyplatiť protihodnotu nehnuteľnosti a
v danom prípade je pasívne legitimovaná žalovaná, ktorá neoprávnene užívala predmetné nehnuteľnosti
v období od XX.X.XXXX V. X.XX.XXXX, t.j. v období stavu obmedzenia výkonu jej vlastníckych práv k
dotknutým nehnuteľnostiam, až do doby ich odkúpenia žalovanou.

Medzi účastníkmi v konaní nebolo sporné, že pozemok vo výlučnom vlastníctve žalobkyne bol po určitý
čas užívaný žalovanou, bez akéhokoľvek právneho titulu a bez toho, že by jej za to bol zaplatená
náhrada, že v dôsledku toho došlo na jej úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia, ktoré spočíva v
získaní majetkovej hodnoty subjektom, ktorý pozemky užíval bez poskytovania náhrady.

Aj súdna prax sa zjednotila v tom, že majetkovú hodnotu v uvedenom zmysle totiž získa (obohatí sa)
nielen ten, komu sa zvýšili aktíva alebo znížili pasíva, ale aj ten komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak -
pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia - jeho majetkový stav zmenšil, pretože za prijímané plnenia by
musel poskytovať náhradu. O plnenie bez právneho dôvodu ide preto tiež v prípade užívania pozemkov
bez nájomnej, či inej zmluvy alebo iného titulu. Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom
na povahu plnenia - schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej
náhrady (§ 458 ods. 1 OZ). Pretože účelom je tu odčerpať prostriedky bezdôvodne sa obohajúceho, ktoré
získal na úkor iného, treba výšku plnenia za užívanie cudzej veci bez právneho dôvodu odvodzovať od
prospechu, ktorý získal obohatený.

Výhrady žalovanej, že nárok žalobkyne je nedôvodný z dôvodu, že ho možno považovať za nárok v
rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ, sú neopodstatnené .

Aj odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, odkazuje na čl. 20 Ústavy SR, v zmysle ktorého
každý má právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a
ochranu, že preto je potrebné poskytnúť rovnakú ochranu ako pôvodnému vlastníkovi predmetných
parciel, ak nemohol užívať svoje parcely z dôvodu, že bola na nich postavená cesta, tak aj jeho
právnemu nástupcovi, ktorý nadobudol predmetné nehnuteľnosti v čase, keď už cesta na nich bola
postavená. Rovnako sa možno stotožniť so záverom súdu, že z uzavretej kúpnej zmluvy, na základe
ktorej žalobkyňa previedla vlastnícke právo k predmetným parcelám na štát, z jej písomného vyhotovenia
nevyplýva, že by akékoľvek nároky žalobkyne, ktoré mala voči žalovanej, do uzavretia kúpnej zmluvy,
boli urovnané uzavretím kúpnej zmluvy, pretože porovnaním obdobných kúpnych zmlúv, ktorými štát
nadobudol vlastnícke právo k parcelám zastavaných cestami , možno mať za to, že kúpne ceny boli
porovnateľné, boli predložené kúpny zmluvy, kde kúpna cena bola nižšia, avšak bolo predlžených aj
niekoľko zmlúv, kde kúpna cena bola totožná, ako je kúpna cena v predmetnej zmluve.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Pri výklade ust. § 3 ods. 1 OZ a stanovenia, kedy sa výkon práv dostáva do rozporu s dobrými
mravmi je potrebné vyjsť z toho, že ide o právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou,
ktorá nie je stanovená priamo právnym predpisom a je prenechaná úvahe súdu, aby ju podľa svojho
starostlivého uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil na základe všetkých rozhodujúcich
skutočností a prihliadol k všetkým konkrétnym okolnostiam konania účastníkov v príslušnom období a k
ich vtedajšej situácii. Skutočnosti, že v čase kúpy nehnuteľností v r. XXXX bola žalobkyňa oboznámená
s nehnuteľnosťami, ktoré kupovala a, že mala vedomosť o tom, že sú zastavané trvalo cestami , nemôžu
byť sami o sebe dôvodmi, pre ktoré by nebolo možné nárok žalobkyni bez všetkého na vydanie
bezdôvodného obohatenia s prihliadnutím na § 3 ods. 1 OZ priznať. Žalovanou namietaný úmysel
žalobkyne, že predmetné nehnuteľnosti kupovala od právnych predchodcov - vlastníkov predmetných
nehnuteľností s úmyslom získať finančné výhody, nebol v súdnom konaní žiadnym relevantným
dôkazom preukázaný, ostáva iba na úrovni tvrdenia žalovanej . Naopak, z výpovede žalobkyne na
pojednávaní (zápisnica na č. l. 210) vyplýva, že všetky záležitosti vybavoval jej nebohý manžel, ktorý
tragicky zahynul , že nehnuteľnosti nadobudla v r. XXXX, že mali finančné prostriedky, ktoré nadobudli
dedením a tieto investovali nadobudnutím predmetných nehnuteľností. Finančnú investíciu do kúpy
nehnuteľností v prejednávanej veci nemožno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi len preto,
že kúpna cena nehnuteľností, za ktoré ich žalobkyňa nadobudla, bola nižšia oproti cene, za akú ich
žalovanej predala, berúc do úvahy, že žalovaná predmetné nehnuteľnosti kúpila po vzájomnej dohode
so žalobkyňou.

Je potrebné uviesť, že žalovaná, ako správca majetku štátu mala dostatok času na uzavretie kúpnej
zmluvy so žalobkyňou, na majetkoprávne vysporiadanie predmetných nehnuteľností, otáľala a až
X.X.XXXX uzavrela kúpnu zmluvu, na základe ktorej boli prevedené predmetné nehnuteľnosti na
Slovenskú republiku, Slovenskú správu ciest za zmluvne dohodnutú cenu. Z obsahu predmetnej
kúpnej zmluvy však nevyplýva, že do kúpnej ceny bola zahrnutá aj náhrada za užívanie predmetných
nehnuteľností v žalovanom období bez právneho dôvodu.

Okrem iného, špekuláciu, pokiaľ by zo strany žalobkyne bola aj v prejednávanej veci preukázaná
( tvrdený úmysel získať finančné výhody, kúpa zaťažených nehnuteľnosti za nižšiu cenu a ich
odpredaj za cenu vyššiu) nemožno hodnotiť, že je rozpore s dobrými mravmi. Kúpa a následný predaj
nehnuteľností za vyššiu cenu, oproti pôvodnej kúpnej cene, je v súčasných podmienkach trhového
mechanizmu a nastavenia spoločenských vzťahov, spoločensky akceptovateľným konaním, bežnou
praxou a nemožno ho hodnotiť, že je v rozpore s dobrými mravmi, teda ani v prejednávanej veci.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p..

Žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania
za vyjadrenie k odvolaniu za l úkon právnej pomoci 237, 34 € plus režijný paušál 8, 04 €, spolu 245,38
€, ktoré je povinná zaplatiť žalovaná, ktorá v odvolacom konaní nemala úspech na účet právneho zást.
žalobkyne.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.