Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. október 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/675/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225387
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225387.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: F., X.., so sídlom W., F. XX,
IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Y. O. C. F., X.. so sídlom W., L. X., proti odporcovi: X. H., zastúpená P.
X. X. H., so sídlom W., N. A. XX, v konaní o zaplatenie 1.794,05 Eur a iné s príslušenstvom, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. marca 2015, č.k. 15C/67/2012 - 160,

takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 1.794,05 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
358,81 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Svoje rozhodnutie po

právnej stránke odôvodnil § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3
ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Uviedol, že navrhovateľ sa
domáhal náhrady škody na základe nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval v nerozhodnutí súdu
o žiadosti na vydanie poverenia súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom stanovenej 15 -
dňovej lehote. Odporca žiadal návrh zamietnuť ako nedôvodný. Súd v danom prípade skúmal, či boli
dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia,

resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím,
resp.nesprávnymúradnýmpostupomavzniknutouškodou. Zanesprávnyúradnýpostupmožno
považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote,
ako aj postup v rozpore s platnými právnymi normami. Súdny exekútor podal dňa 10.09.2010 na Okresný
súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a Okresný súd Trenčín uznesením
zo dňa 11.04.2011 č.k. 61Er/2333/2010 - 10 predmetnú žiadosť zamietol z dôvodu že exekučný titul,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože priznáva nedovolené

plnenie, rozporné s dobrými mravmi. Následne bolo exekučné konanie uznesením zo dňa 04.07.2011
pod č. 61Er 2333/2010-11 zastavené. Zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v zmysle cit. ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora ale
zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje, čím nebola splnená podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci ako jedného zo zákonných

predpokladov vzniku zodpovednosti za vzniknutú škodu, z ktorého dôvodu bolo potrebné návrh ako
nedôvodný zamietnuť. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnému odporcovi náhradu trov konania
nepriznal, pretože mu trovy nevznikli.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a)

O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s §
221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), okresný súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že okresný súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu
a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas
požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ urobil podanie, ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho

manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v
očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Poukázalnarozhodovaciupraxinýchkrajskýchsúdov.Čosatýkakonečnéhorozhodnutiavovecisúdom
(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydaniadoúvahyajpreto,žesúdvrovnakomrozhodnutí

rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil

viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho

procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že
súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.
Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, koncepciu spravodlivého súdneho

konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej
strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom

spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis.
Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd
však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy

informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,

ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,

že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutiesúdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú

irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na

tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po
zákonom stanovenej lehote na vydanie poverenia. Súd prvého stupňa žiadosť zamietol uznesením zo
dňa 11.04.2011 a exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 10.09.2010. K rozhodnutiu súdu tak došlo 7 mesiacov po doručení žiadosti o udelenie
poverenia, pričom dôvodom jej zamietnutia bol nesúlad exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský

rozsudok so zákonom.

Odvolací súd po preskúmaní veci sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že neboli splnené
zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu a to pre neexistenciu
navrhovateľom tvrdeného nesprávneho úradného postupu.

Krajský súd na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu dodáva, že zo znenia ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna

nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve

preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na
zastavenie exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia,
ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15
dní vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného
poriadku (napr. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých
druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa,
podľa ktorého je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať aj na to, že aj nie každý prípadne zistený prieťah v
súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnostiveci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax
ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa

zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ je
autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v

zmysle čl. 48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle
záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenia
poverenia 7 mesiacov po doručení žiadosti nebolo možné považovať za zbytočné prieťahy.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia
okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného

rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Zodpovednosť za
škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov,
hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie
(rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol

domáhať len podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie
exekučného súdu ako nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa však nestalo.

Napriekvyššieuvedenémuodvolacísúdvovzťahuknavrhovateľomtvrdenémunesprávnemuúradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným

titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 06.10.2009
„Asturcom“) . Uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu

SR a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013
sp. zn. 3 Cdo 50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencia nesprávneho úradného postupu, resp.
zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však okresný súd ani

odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny
súdny proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich protitvrdení, pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie
pojednávania. Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Vo veci bolo nariadené pojednávanie
na deň 27.03.2015.Predvolanie na pojednávanie prevzal jeho právny zástupca dňa 03.03.2015, teda
nielenžebolazachovanázákonomstanovená5-dňoválehotanaprípravupojednávania,alenavrhovateľ

mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa
so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol
súčasťou spisu. Písomné vyjadrenie odporcu bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa spolu svyššie uvedeným predvolaním na pojednávanie, naviac sám sa bez dôležitého dôvodu vzdal účasti na
pojednávaní, kde bolo vyjadrenie v tejto veci tiež oboznámené.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol,
okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,

no nedostavil sa. Okresný súd pojednával a rozhodol v neprítomnosti účastníkov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred

dňom, keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho

neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo
veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva.
Možnosťprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka(zástupcu)trebaposudzovaťvždyvzhľadomnavšetky
okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je

právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak,
a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o
odročenie pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v
žiadosti o odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania doručeným dňa 19.03.2015 za dôvod
pre zrušenie pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným
spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože
nesúhlasí s uznesením krajského súdu o tom, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci. Žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom
súde Slovenskej republiky. Totožného dňa doručil súdu ďalší návrh na prerušenie konania z dôvodu,
že na Okresnom súde Prešov je vedené konanie pod sp. zn. 7C/6/2010 o náhradu škody pre
porušenie práva Európskej únie, ktorú podľa žalobného návrhu spôsobil svojou činnosťou Okresný
súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti navrhovateľke na základe neprijateľnej rozhodcovskej

doložky, v ktorom bolo vymožené plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v
rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu
spotrebiteľa na finančnom trhu. V predmetnom konaní v postavení odporcov vystupuje navrhovateľ ako
odporca 2/ a odporca X. H. - P. X. X. ako odporca 1/. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 27. 03.2015,
č.k. 15C/67/2012-157 ( v deň kedy aj meritórne rozhodol) oba návrhy na prerušenie konania

zamietol. Keďže odvolanie proti tomuto rozhodnutiu nebolo podané, toto nadobudlo právoplatnosť
dňom 14.05.2015. Odvolací súd uvádza, že otázka, či je pôvodne konajúci sudca vylúčený z dôvodov,
uvádzaných navrhovateľom aj v ústavnej sťažnosti, bola právoplatne vyriešená postupom podľa §
14 a nasledujúcich O.s.p.. Preto ani prípadné prebiehajúce konanie o ústavnej sťažnosti, týkajúcej sa
uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 17NcC/88/2012 nemôže byť podľa názoru odvolacieho

súdu bez existencie odkladu vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia, zákonným dôvodom na prerušenie
konania ani zrušenie pojednávania. Naviac, odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd
Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľa rozhodol uznesením č.k. I. ÚS 280/2014-9 zo dňa
04.06.2014 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon
o ústavnom súde), čím pominuli (a neexistovali už ani v čase rozhodnutia súdu) skutkové okolnosti
od ktorých odvodzoval navrhovateľ dôvodnosť svojho návrhu na prerušenie konania, opodstatnenosť
ktorého videl v ním podanej ústavnej sťažnosti. K námietke navrhovateľa, že súd predbehol vydanímmeritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, proti ktorému podal
odvolanie, odvolací súd uvádza, že v zmysle § 171 ods. 2 O.s.p. je uvedené rozhodnutie o prerušení
konania vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti. Ďalej krajský súd dodáva, že vzhľadom na

možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho
dôvodu je správne, ak prvostupňový súd uprednostnil princíp hospodárnosti a rýchlosti konania, ktorého
nedodržanie je navrhovateľom tvrdeným vecným dôvodom podania samotného návrhu. V konečnom
dôsledku ako bolo už vyššie uvedené ústavný súd o sťažnosti navrhovateľa rozhodol, čím pominuli,
resp. v čase rozhodovania súdu už neexistovali skutkové dôvody od ktorých odvodzoval navrhovateľ

opodstatnenosť podaného návrhu na prerušenie konania. Súčasne pre úplnosť odvolací súd dodáva,
že procesné práva účastníka nie sú samoúčelné. Procesné práva súvisia s všeobecným chápaním
základného práva na súdnu ochranu, ktorá sa prejavuje vo vyjadrení účelu O.s.p., ktorým podľa §
1 je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na
dodržiavanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Podľa názoru
odvolacieho súdu uplatnený návrh navrhovateľa v danej veci, ako aj v mnohých analogických prípadoch

v rámci celej republiky, možno považovať za zneužívanie práva, jeho šikanózny výkon, ktorý sa
prejavuje aj v procesných obštrukciách v uvádzaných konaniach, odďaľujúcich rozhodnutia vo veci
samej. Odvolaciu námietku navrhovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého
stupňa tak vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania

dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca,

túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Navrhovateľ namietol zaujatosť všetkých sudcov Okresného
súdu Trenčín, ktorým je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym
úradným postupom toho istého súdu. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že prejednávaná vec bola
od začiatku konania pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi U. T. Q., ktorý nebol uznesením
krajského súdu č.k. 17NcC/88/2012-09 zo dňa 07. októbra 2012 vylúčený z prejednávania

a rozhodnutia danej veci. V dôsledku následného prerozdelenia spisov, bol Pokynom č. 62/14-III. Spr.
554/2014 spis pridelený dňa 06.05.2014 na prejednanie a rozhodnutie veci U.. G. X., ktorá ako zákonný
sudca o návrhu vecne rozhodla. Zákonná sudkyňa U.. X., ktorej bola vec pridelená dňa 06.05.2014
nebola sudcom Okresného súdu Trenčín ku dňu vznesenia námietky zaujatosti navrhovateľom vo veci
a teda logicky ani v čase rozhodovania Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci vedenej pod č.k. 61Er

2333/2010, v súvislosti s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v predmetnom konaní. Skutočnosť,
že v exekučnej veci nerozhodovala ako zákonný sudca, vyplýva aj z jej vyjadrenia, kde súčasne uvádza,
že vo veci sa necíti byť zaujatá.

V danej veci navrhovateľ zaujatosť odvodzuje zo skutočnosti, že sám prvostupňový súd ako štátny

orgán bol škodcom v spore medzi navrhovateľom a štátom a tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcu
tohto súdu rozhodoval predmetný spor, v čom vidí zaujatosť sudcu vzhľadom na jeho pomer k veci a
k účastníkom konania.

Súdnou praxou sa ustálilo, že pomer k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu

sudcu na prejednávanej veci. Tak tomu je v prípade, keď sudca by bol sám účastníkom konania, na
strane navrhovateľa alebo na strane odporcu, alebo v prípade, že by rozhodnutím súdu mohol byť
priamodotknutýnasvojichprávach.Vylúčenýjetiež sudca,ktorýzískalovecipoznatkyinýmspôsobom,
než z dokazovania pri prejednávaní veci. Sudcov pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom môže byť
založený predovšetkým na príbuzenskom, či inom obdobnom vzťahu. Do úvahy prichádza i

vzťah ekonomickej závislosti napr. v súvislosti s vedeckou, pedagogickou, či inou publikačnou činnosťou
sudcu, v súvislosti so správou vlastného majetku a podobne.Samotná skutočnosť, že súd prejednáva vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tohto súdu v inej veci, hypotézu právnej normy
ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. nenapĺňa. V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že podľa článku 144

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého
vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Práve osobitnosť vzťahu sudcu k štátu umožňuje
sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach týkajúcich sa

štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej funkcie má, ako aj veciach týkajúcich sa
súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.
Rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených
v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu
je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj

konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí). Takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti
sudcu,ktorúnesmieniktoohroziť.Lensamaskutočnosť,žesudcavykonávasvojučinnosťnaslužobnom
úrade, z ktorého nesprávneho úradného postupu navrhovateľ vyvodzuje svoj nárok, nemôže
bez ďalšieho aj vzhľadom na objektívne hľadisko vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu
k veci zakladajúci pochybnosti o jeho nezaujatosti by za daných okolností v tomto konaní mohol byť

naplnený vtedy, ak by mal ten istý sudca prejednať žalobu na náhradu majetkovej
škodyanemajetkovejujmy,ktorámalabyťspôsobenájehovlastnýmpostupomvposudzovanomkonaní,
poprípade postupom iného sudcu či sudkyne, ku ktorým by bol zákonný sudca vo vzťahu osoby blízkej.
Existencia takýchto okolností zistená nebola.

Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany navrhovateľa dospel k
záveru, že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle § 14 a
nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci a účastníkom
konania. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti
predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov

navrhovateľa. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne, nemôžu
byť ani úvahy navrhovateľa založené na skutočnosti, že prvostupňový súd svojim nelegálnym konaním
(nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane navrhovateľa, lebo táto skutočnosť
sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci a
nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie.

Vzhľadom na uvedené, navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p. nie je dôvodný.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom

procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu s predvolaním na
pojednávanie dňa 27.03.2015, ktoré riadne prevzal dňa 03.03.2015. Zároveň bolo dané sudcom ústne
na pojednávaní, na ktorom sa, ako bolo už vyššie uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného

deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o kopírované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou

tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo
ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre
porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu,
že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že súd konštatoval porušenie práva a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

nevyplývajú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.