Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. október 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/748/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4313205126
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4313205126.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov

JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci navrhovateľky: U. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. nad O., ul. XX. augusta XXX/XX, zastúpená JUDr. Pavlom Koczánom, advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom Levice, Ľ. Štúra 33, proti odporcom: 1. A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. K. XXX,
2. F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. L., K. Z. V. XXX, 3. F. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., X. K. XXXX/X,
zastúpený JUDr. Petrom Šebom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom Levice, Mlynská 2238, o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní navrhovateľky a odporcu v 3. rade proti rozsudku
Okresného súdu Levice zo dňa 30. mája 2014 č. k. 9C/81/2013-62, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e.
V časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec vracia súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Levice (súd prvého stupňa) rozsudkom zo dňa 30. mája 2014 č. k. 9C/81/2013-62
(napadnutý rozsudok) zamietol návrh navrhovateľky a odporcom náhradu trov konania nepriznal.
Uviedol, že navrhovateľka v návrhu podanom dňa 26.03.2013 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu žiadala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti - bytu č. 11 na piatom poschodí
bytového domu súpisné číslo 131 vchod 24, vedenej na LV XXX k. ú. A., parcely registra „C“ parc. č.

187/7 zastavané plochy a nádvoria o výmere 700 m2 a spoluvlastníckeho podielu na pozemku parc.
č. 187/7, veľkosti podielu 6137/330648, ako aj spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve domu o veľkosti podielu 6137/330648. V návrhu a
na pojednávaní uviedla, že na základe zmluvy uzavretej na jeseň roku 1998 dojednala u advokáta
kúpu uvedenej nehnuteľnosti od odporcov v 1. a 2. rade. Dojednaná kúpna cena 400.000,- Sk bola
predávajúcim aj v plnom rozsahu vyplatená. Vybavením ďalších formalít poverila svojho syna P. K. a
manželku M.. Od 13.09.1998 nie je vo svojom vlastníckom práve nikým rušená, od kúpy nehnuteľnosti

ju užíva pokojne, slobodne a vážne ako vlastníčka, pričom jej vlastnícke právo je verejne rešpektované.
Byt užíva po dobu dlhšiu ako 10 rokov. Tvrdila s poukazom na § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
že byt užívala od 13.09.1998 až do marca 2013 ako jej vlastníctvo nikým nerušené a rešpektované,
vzhľadom na právne úkony, ktoré urobila nemala žiadne pochybnosti o svojom vlastníctve. Poukázala
aj na nález ÚS ČR z 13.03.2013 sp. zn. IVUS 1241/14.
Odporca v 1. rade tvrdil, že predmetný byt, ktorý získali s odporkyňou v 2. rade do osobného vlastníctva
od Obce prevodom vlastníctva, mienili predať. Navrhovateľkin syn ho oslovil, že majú v záujme ho

kúpiť a pôvodne sa dohodli, že kupujúcou bude navrhovateľka. Bola spísaná prvá dohoda, neskôr ale
navrhovateľkin syn K. ho informoval, že byt kúpi on s manželkou a následne sa spísala druhá dohoda.
Bola dohodnutá kúpna cena 400.000,- Sk, ktorú mu vyplatili. Pán K. však odmietol vyplatiť ešte navyše
100.000,- Sk, na ktorej sume sa predtým dohodli. V priebehu predchádzajúceho konania mu navrholdohodu, navrhovanú dohodu však odporca odmietol. Aj on mal záujem vec doriešiť, napokon ale k
stretnutiu nedošlo. Podľa neho mali záležitosť riešiť do troch rokov od uzavretia predbežnej zmluvy,
čo neriešili, on neskôr stratil záujme o celú záležitosť a tak sa to ťahalo doposiaľ. Navrhovateľka

bola prítomná u advokáta pri spisovaní druhej dohody, vedela, čo podpisuje. Spočiatku vyzýval tak
navrhovateľku, ako aj jej syna ukončiť vec, dožadoval sa doplatenia kúpnej ceny.
Odporkyňa v 2. rade uviedla, že sa s manželom, odporcom v 1. rade dohodli, že predmetný byt predajú
a všetky záležitosti s tým spojené vybavoval on. Bola osobne u advokáta podpísať dohodu a prevzala
si časť kúpnej ceny. Nevedela, kto konkrétne bol u advokáta prítomný.

Uznesením z 30.08.2013 č. k. 9C/81/2013-17 bol pribratý do konania odporca v 3. rade, nakoľko v
priebehu konania nadobudol byt do svojho vlastníctva kúpnou zmluvou uzavretou s odporcami v 1. a
2. rade.
Odporca v 3. rade uviedol, že byt odkúpil od odporcov v 1. a 2. rade po skončení predchádzajúceho
konania. Odporca v 1. rade ho informoval, že prebieha súdne konanie a preto bola na liste vlastníctva
ťarcha. Vedel o tom, že v byte býva matka pána K..

Boli vypočutí syn navrhovateľky P. K. a jeho manželka. P. K. uviedol, že sa s manželkou rozhodli, že
oni kúpia byt od odporcov v 1. a 2. rade a takto doriešia bytovú otázku svojej matky, ktorú nechali v
byte bývať. Od počiatku to bolo tak, že v byte bude bývať matka. Od tej doby navrhovateľka v byte
bývala, platila všetky úhrady spojené s bývaním. Časť kúpnej ceny zaplatila navrhovateľka a časť on s
manželkou. Navrhovateľka nevedela o probléme s odporcami v 1. a 2. rade. Celý proces nedokončili z

dôvodu, že s odporcom sa ďalej jednať nedalo. Svedkyňa M. K. vypovedala, že s manželom odkupovali
byt do svojho vlastníctva s tým, že ho prenechajú navrhovateľke do užívania. Navrhovateľka vedela, že
byt kupujú do svojho vlastníctva, keďže aj oni dali peniaze na kúpnu cenu vo výške 200.000,- Sk a obci
zaplatili aj pokutu za predčasný prevod bytu.
Súd prvého stupňa konštatoval, že nehnuteľnosť evidovaná na Okresnom úrade odbor katastrálny k.

ú. A. nad O. č. LV XXX parcely registra „C“ ako parc. č. 188/7 zastavané plochy a nádvoria o výmere
760 m2, súpisné číslo 131 na parc. č. 188/7 bytový dom, byt č. 11, vchod 24, piate poschodie a podiel
priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku
v podiele 6137/330648 je vedená vo vlastníctve odporcu v 3. rade, ktorý ju nadobudol na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 18.06.2013 vklad povolený pod V-3007/2013. Podľa pôvodného listu vlastníctva číslo

XXX vlastníkmi predmetného bytu boli odporcovia v 1. a 2. rade, ktorí ho získali zmluvou o prevode
vlastníctva uzavretou s Obcou Kalná nad Hronom dňa 10.09.1998. Z poznámok nachádzajúcich sa na
liste vlastníctva vyplýva, že upovedomenie o zriadení exekučného záložného práva na nehnuteľnosť
voči povinnému odporcovi v 1. rade bolo vydané dňa 22.05.2009, a boli vykonané ďalšie zápisy o
zriadení exekučného záložného práva, zákaz disponovať s nehnuteľnosťou bol zapísaný na základe

predbežného opatrenia súd z 24.11.1999. Navrhovateľka a odporcovia v 1. a 2. rade uzavreli dňa
14.08.1998 číslo Le - 1/98 - IB Dohodu o budúcej kúpnej zmluve, podľa ktorej spornú nehnuteľnosť
odporcovia ako predávajúci bezodkladne po tom, ako bude byt prevedený do ich vlastníctva, riadnou
kúpnou zmluvou odpredajú navrhovateľke ako kupujúcej za kúpnu cenu 400.000,- Sk. Ako z Dohody
ďalej vyplýva, od navrhovateľky prevzali zálohu 100.000,- Sk, ktorú jej poskytol syn P..

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že z vyjadrenia od Spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových
priestorov, došlého 12.09.2013, zistil, že navrhovateľka byt užíva a platí zaň úhrady spojené s užívaním
bytu. Doposiaľ ako vlastníka bytu Spoločenstvo evidovalo odporcov v 1. a 2. rade. Z oznámenia Obce
Kalná nad Hronom zistil, že navrhovateľka je užívateľom sporného bytu a má tam od 04.02.1999 trvalý
pobyt na základe Dohody o budúcej zmluve č. Le - 1/98 - IB zo 16.09.1998. Zo spisu Správy katastra

Levice zistil, že odporcovia v 1. a 2. rade ako predávajúci a odporca v 3. rade ako kupujúci uzavreli dňa
18.06.2013 kúpnu zmluvu, vklad povolený pod V-3007/13 dňa 07.08.2013.
Zo spisu sp. zn. 13C/13/2011 vyplýva, že P. K. a M. K. podali dňa 01.02.2011 na súd návrh smerujúci
proti odporcom v 1. a 2. rade, ktorým sa domáhali určenia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.
Z tohto spisu podrobne oboznámil Dohodu o budúcej zmluve zo 16.09.1998 číslo Le - 1/98 - IB, z ktorej

je možné zistiť, že jej účastníci pozmenili predchádzajúcu Dohodu tak, že nehnuteľnosť odpredajú za
súhlasu navrhovateľky, nie navrhovateľke, ale jej synovi P. K. s manželkou M., za rovnakých podmienok
so zarátaním už vyplatenej zálohy 100.000,- Sk. Túto Dohodu podpísali navrhovateľka, odporcovia v 1. a
2.radeaajK.aM.K.. RozsudkomOkresnéhosúduLevicezo07.06.2012č.k.13C/13/2011-88vspojení
s rozsudkom Krajského súdu Nitra z 31.01.2013 č. k. 9Co/292/2012-114 bol ich návrh zamietnutý.

Z pripojeného spisu sp. zn. Nc 3504/99 je zrejmé, že súd uznesením z 24.11.1999 č. k. Nc 3504/99-7
odporcom v 1. a 2. rade predbežne zakázal nakladanie s nehnuteľnosťou, uložil odporcom uzavretie
kúpnej zmluvy s navrhovateľmi P. K. a M. K., a že predbežné opatrenie zaniká uzavretím kúpnej zmluvy.Zo spisu sp. zn. 12Er 215/05 vyplýva, že sa začalo exekučné konanie voči odporcovi v 1. rade a podľa
upovedomenia o začatí exekúcie zo 17.06.2005 sa exekučné konanie začalo, okrem iného, aj predajom
spornej nehnuteľnosti.

Súd prvého stupňa poukázal na to, že navrhovateľka sa domáha určenia vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, tvrdiac, že vlastníctvo vydržala, preto skúmal, či je daný naliehavý právny záujem na
tomto určení a dospel k záveru, že navrhovateľka má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva, nakoľko len rozhodnutím súdu sa dosiahne zmena zápisu v katastri nehnuteľností a odstráni sa
spornosť práv navrhovateľky, keďže v katastri nehnuteľností je ako vlastník zapísaný odporca v 3. rade.

Dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že navrhovateľka má od 04.02.1999 hlásený trvalý
pobyt v byte, ktorý je predmetom určenia jej vlastníckeho práva. Od toho času v byte býva, užíva
ho, platí všetky platby súvisiace s užívaním bytu, obci platí aj daň z nehnuteľnosti a v užívaní bytu jej
nikto nebránil. Po vykonanom dokazovaní však súd dospel k tomu právnemu záveru, že navrhovateľka
nepreukázala nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním. Nie je splnený
jeden z predpokladov vydržania, a to jej dobrá viera, že byt užíva ako vlastníčka. Navrhovateľka spĺňa

síce základnú podmienku vydržania, a to oprávnenú držbu veci, keďže bolo nepochybne preukázané,
že byt užívala v dobrej viere už od roku 1998, nikdy však nemohla považovať byt za svoje vlastníctvo.
Dobrá viera sa posudzuje objektívne, so zreteľom na konkrétne okolnosti a z hľadiska osobného
presvedčenia držiteľa. V tejto súvislosti treba poukázať na obsah druhej Dohody o budúcej zmluve
uzavretej 16.09.1998, ale aj na výpoveď svedkov P. K. a M. K., ktorí potvrdili aj tvrdenie odporcov v 1. a

2. rade, že nehnuteľnosť kupovali manželia K.. V tejto druhej Dohode o budúcej zmluve navrhovateľka
dala súhlas k tomu, že nehnuteľnosť od odporcov v 1. a 2. rade odkúpia manželia K. a nie ona. Títo sa
osvedčili, že byt kúpia do svojho vlastníctva a navrhovateľke umožnia v byte bývať až do jej dožitia, čo
sa následne počas plynutia rokov aj realizovalo. Navrhovateľka v Dohode o budúcej zmluve prejavila
svoju vôľu, keď súhlasila s tým, že nie ona bude kupujúcou, a teda nie ona nadobudne vlastníctvo k bytu,

ale jej syn s manželkou. Vzhľadom na tieto okolnosti navrhovateľka nemôže byť ani len subjektívne
presvedčená o tom, že je vlastníčka, pretože vedela, že byt patrí inému. Posúdenie toho, či držiteľ
je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda že je vlastníkom, nemôže
vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. I keď pôvodne navrhovateľka zamýšľala
stať sa vlastníčkou, neskôr svoje rozhodnutie zmenila, svoju vôľu aj zrejme prejavila keď dala súhlas na

zmenu obsahu Dohody o predbežnej zmluve. Preto ako kupujúci uzavreli dňa 16.09.1998 K. Dohodu o
budúcej zmluve. Nie je právne významné, čo viedlo navrhovateľku a manželov K. zmeniť obsah zmluvy o
budúcej zmluve, významné je to, že k tejto zmene došlo. Ani skutočnosť, že napokon nedošlo k uzavretiu
kúpnej zmluvy nespôsobila, že by sa navrhovateľka mala cítiť ako vlastníčka, keď navyše o tom, ako
sama tvrdí, ani nevedela. Je síce pravdou, že pôvodne zamýšľala byt kúpiť, svoje rozhodnutie však

zmenila a vyjadrila ho jednoznačne v Dohode zo 16.09.1998. Existenciu dobrej viery navrhovateľky
nemožno odvodzovať z prvej Dohody o budúcej kúpnej zmluve zo 14.08.1998, podľa ktorej bola ona
kupujúcou, pretože toto svoje rozhodnutie zmenila a jasne ho vyjadrila v druhej Dohode zo 16.09.1998.
Navrhovateľka nemôže svoje vlastnícke právo odvodzovať od zmluvy o budúcej zmluve, pretože obsah
prvej zmluvy bol zmenený následnou zmluvou. Zmluva o budúcej zmluve nie je konečnou zmluvou, ale

sa viaže na inú zmluvu, ktorá sa má v budúcnosti uzavrieť. Navrhovateľka by sa nemohla ani súdnou
cestou v zákonom stanovenej lehote domáhať uzavretia hlavnej kúpnej zmluvy. Tvrdenie navrhovateľky,
že o žiadnej inej dohode okrem tej, ktorú uzavrela ako kupujúca nevie považuje súd za účelové. Podpis
na druhej dohode nepoprela a osobne bola prítomná u advokáta na jednaní o druhej zmluve o budúcej
kúpnej zmluve, čo potvrdili tak odporcovia v 1. a 2. rade ako aj ako svedkovia P. K. a M. K..

Súd prvého stupňa v závere uviedol, že mal za bezpečne preukázané, že navrhovateľka
nebola dobromyseľná pri vstupe do držby v dobrej viere, že nehnuteľnosť vlastní, nesplnila preto
podmienky vydržania vlastníctva, preto návrh zamietol. Dospel k záveru, že nie sú naplnené podmienky
na vydržanie vlastníctva, pričom tento záver nevyplýva z formalistického postupu súdu, ako na to
poukázala navrhovateľka v súvislosti s nálezom Ústavného súdu ČR z 13.03.2013 sp. zn. IV. ÚS

1241/12. Vo veci súd rozhodol po posúdení všetkých zistených okolností a vzájomných súvislostí s
prihliadnutím aj na ochranu ústavných práv všetkých účastníkov konania. Keďže mal za preukázané,
že navrhovateľka nevydržala vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, neriešil v ďalšom platnosť, resp.
neplatnosť kúpnej zmluvy z 18.06.2013 vklad povolený pod V - 3007/13, ktorou odporcovia v 1. a 2.
rade predali nehnuteľnosť odporcovi v 3. rade, ani ako predbežnú otázku, pretože je to vzhľadom na

výsledok právne nepodstatné.
Vec právne posúdil podľa § 80 písm. c/ OSP, § 134 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 veta prvá OZ.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP s použitím § 150 OSP, pretože mal za to, že
na vzniknutej situácii sa podieľajú účastníci spoločne svojím celkovým postojom pri uzatváraní zmluvy,preto odporcom nepatrí náhrada trov konania. Pokiaľ ide o odporcu v 3. rade, kúpnu zmluvu uzavrel
v čase, keď už na súde prebiehal tento spor. Vedel, že sa viedol predchádzajúci spor, preto mal svoje
rozhodnutie urobiť s náležitou opatrnosťou.

Proti uvedenému rozsudku podala odvolanie navrhovateľka, žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmeniť a určiť, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti - bytu č. 11 na piatom poschodí bytového
domu súpisné číslo 131 vchod č. 24 vedeného na LV č. XXX kat. úz. A. na parc. reg. „C“ č. 187/7 -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 700 m2 a spoluvlastníckeho podielu na pozemku parc. č. 187/7 -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 700 m2, o veľkosti podielu 6137/330648 ako aj spoluvlastníckeho

podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve domu o veľkosti
podielu 6137/330648. Uviedla, že na základe zmluvy uzavretej na jeseň 1998 dojednala u advokáta
JUDr. Borovského kúpu predmetných nehnuteľností od odporcov v 1. a 2. rade za kúpnu cenu 400.000,-
Sk, ktorá im bola vyplatená. Vybavením ďalších formalít ohľadne kúpy bytu poverila svojho syna P.
K. a nevestu M. K.. Byt užíva od 19.09.1998 a plní si všetky povinnosti v súvislosti s vlastníctvom
predmetného bytu. Až v marci 2013 zistila, že nie je ako vlastníčka predmetného bytu vedená v

katastri. Až do augusta 2013 nebola nikým rušená v užívaní, jej vlastníctvo bolo rešpektované a do bytu
investovala. V auguste 2013 sa dozvedela, že odporcovia v 1. a 2. rade byt odpredali odporcovi v 3.
rade, ktorý dal odpojiť elektrinu a plyn, v úmysle, aby sa vysťahovala. Poukázala na rozhodnutie NS
SR č. R 44/1966, že ani prípadná neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou
vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Bolo preukázané, že vzhľadom na všetky okolnosti

bola dobromyseľná, že tu titul je, nakoľko došlo k dojednaniu predmetu kúpy, k zaplateniu kúpnej ceny
a odovzdaniu predmetu kúpy do jej faktickej držby. Predmet držby je spôsobilým predmetom vydržania,
držba je oprávnená a dobromyseľná, nikým nerušená po dobu viac ako 10 rokov, čím sú splnené
všetky podmienky vydržania. Nehnuteľnosť nadobudla jednak titulom kúpy a jednak titulom vydržania.
Odporcovia v 1. a 2. rade ju v užívaní nerušili, sami predaj rešpektovali, pretože im bola vyplatená kúpna

cena. Konali podvodne, keďže dvakrát predali tú istú vec odplatne.
Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie odporca v 3. rade v časti náhrady trov konania, žiadal
v uvedenej časti rozsudok zmeniť a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia prvostupňového
konania v sume 965,14 eura a trov odvolacieho konania v sume 143,57 eura. V odvolaní uviedol, že
sa s rozhodnutím okresného súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady trov konania nestotožnil.

Nesúhlasil s úvahou súdu o jeho neopatrnosti pri uzatváraní kúpnej zmluvy s odporcami v 1. a 2.
rade. Poukázal na to, že v čase, keď kupoval byť od odporcov 1. a 2. rade bol nimi ubezpečený,
že spor o určenie vlastníckeho práva k tomu istému predmetu sporu, ktorý skôr prebiehal v konaní
vedenom na OS Levice pod sp. zn. 13C/13/2011 bol v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho
súdu sp. zn. 9Co/292/2012 právoplatne ukončený. Ukončenie tohto sporu mu bolo pred uzatvorením

kúpnej zmluvy deklarované zo strany odporcov v 1. a 2. rade predložením rozhodnutí okresného a
krajského súdu. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy nemal žiadnu pochybnosť o tom, že vlastníctvo
odporcov k prevádzanému bytu je nesporné. Konštatoval, že jeho podiel na vzniknutej situácii nemôže
byť ničím daný, pretože nemal vedomosť o tom, že navrhovateľka má záujem domáhať sa v tomto
konaní určenia vlastníckeho práva, navyše sa tohto práva domáha účelovo a od počiatku bez možnosti

dosiahnutia úspechu. Navrhovateľka vedela, že uzavrela zmluvu o budúcej zmluve, ktorá jej ani v
budúcnosti neumožňovala nadobudnúť vlastnícke právo k spornému bytu, keďže tento nárok bol s jej
výslovným súhlasom postúpený na jej syna s manželkou. Neexistencia dôvodov pre vznik vlastníckeho
práva navrhovateľky k bytu bola aj dôvodom zamietnutia žaloby v súdnom konaní. Napriek uvedenému
vystupoval v konaní ako odporca v 3. rade bez toho, aby svojim správaním dal podnet na začatie

konania a súd prvého stupňa mu nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré bol nútený v konaní
vynaložiť. Taktiež poukázal na to, že súd vzal do úvahy ohľad na navrhovateľku, ktorá sa jednoznačne
bezúspešne domáhala neexistujúceho práva, pričom je zjavné, že týmto len účelovo odďaľuje možnosť
domôcť sa mu užívania predmetného bytu, ktorého je vlastníkom. Záverom uviedol, že navrhovateľka
mu neplatí žiadnu náhradu za užívanie bytu.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu v 3. rade odporca v 1. rade uviedol, že s obsahom odvolania
súhlasí.
V písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky odporca v 1. rade uviedol, že na Okresnom
súde Levice sa v roku 2011 pod sp. zn. 13C/13/2011 viedlo konanie o určení vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto sporu, ktorého účastníkmi boli P. K. a M. K.. Toto

konanie bolo ukončené zamietnutím žaloby, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 20.03.2013.
Navrhovatelia sa proti rozsudku odvolali a Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 9Co/292/2012-114
správnosť rozsudku Okresného súdu Levice potvrdil. Vzhľadom k uvedenému už o určení vlastníckehopráva predmetnej nehnuteľnosti bolo právoplatne rozhodnuté, a preto žiadal odvolací súd, aby
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
V písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky odporca v 3. rade uviedol, že súdom prvého stupňa

bolo dokazovaním bez akýchkoľvek pochybností zistené, že napriek tomu, že navrhovateľka užíva
nehnuteľnosti po dobu dlhšiu ako 10 rokov nespĺňa žiadnu z pripomienok inštitútu vydržania v zmysle
§ 134 Občianskeho zákonníka. Taktiež odporca v 1. rade na pojednávaní uviedol, že počas doby
užívania bytu navrhovateľkou ju ústne upozorňoval na to, že nie je oprávnenou držiteľkou. Vzhľadom
k tomu sa nikdy nemohla domnievať, že môže vlastnícke právo k bytu nadobudnúť. Od počiatku

bola navrhovateľka upozorňovaná, že byť môže maximálne užívať a vedela, že neskôr budú chcieť
jej syn s nevestou byt vlastnícky vysporiadať na seba, k čomu však nedošlo, pretože sa v zákonnej
prekluzívnej lehote nedomáhali nahradenia vôle odporcov v 1. a 2. rade súdom v zmysle zmluvy o
budúcej zmluve. Následne P. K. a M. K. sa rovnakou žalobou o určenie vlastníckeho práva domáhali
určenia, že sú vlastníkmi predmetného bytu, odvolávajúc sa na dohodu o budúcej kúpnej zmluve,
ktorá bola uzatvorená za prítomnosti navrhovateľky. Táto žaloba bola zamietnutá, pretože nevedeli v

konaní preukázať dobromyseľnosť užívania - držby nehnuteľnosti. S poukazom na uvedené skutočnosti
žiadal zamietnuť odvolanie navrhovateľky ako nedôvodné a rozhodnutie vo veci samej žiadal ako
vecne správne potvrdiť. Zároveň žiadal, aby bola navrhovateľka zaviazaná na náhradu trov odvolacieho
konania, ktoré mu vznikli za podanie odvolania vo výške 287,14 eura + 8,04 eura režijný paušál.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie navrhovateľky (§ 212 ods. 1 OSP)

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP a § 156 ods. 3 OSP) a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Koncepcia ust. § 219 OSP vychádza zo zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací

súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa (úplne) správne
argumentačnevysporiadalsoskutkovýmstavomiprávnymposúdením,nemusívyhotovovaťštandardné
rozhodnutie s náležitosťami podľa § 157 ods. 2 OSP, ale sa len obmedzí na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie
správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Využitie tohto oprávnenia získava takmer charakter povinnosti

v prípade, ak účastník v odvolaní, ktorého dôvodmi je odvolací súd viazaný (§ 212 ods. 1), uvedie úvahy,
či už vo väzbe na skutkový stav alebo právne posúdenie, s ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal.
Veľakrátideovyjadrenia,ktorésúužreakciounazáveryprvostupňovéhosúdu,pretologickypredstavujú
novú argumentačnú bázu. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako nedeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu

dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec
rozhodujúcu.

V danej veci navrhovateľka s odporcami v 1. a 2. rade uzavrela Dohodu o budúcej kúpnej zmluve dňa
14.08.1998 s tým, že odporcovia v 1. a 2. rade jej odpredajú nehnuteľnosť - byt č. 11 na piatom poschodí

bytového domu súpisné číslo 131 vchod 24, vedený na LV XXX k. ú. A., bezodkladne po tom, čo im bude
prevedený do vlastníctva. Bola im vyplatená záloha 100.000,- Sk, ktorú mal navrhovateľke poskytnúť
jej syn P. K..

Zo spisu sp. zn. 13C/13/2011 vyplýva, že P. K. a jeho manželka M. K. podali dňa 01.02.2011 voči

odporcom v 1. a 2. rade žalobu o určenie ich bezpodielového spoluvlastníctva k predmetnému bytu,
ktorú odôvodnili tým, že na základe dohody o budúcej zmluve uzavretej dňa 16.09.1998 dojednali
podmienky kúpy predmetného bytu od odporcov za dojednanú cenu 400.000,- Sk, ktorá bola odporcom
ako predávajúcim vyplatená, čo potvrdili podpisom dohody. Po tom čo odporcovia nadobudli vlastníctvo
k predmetnému bytu, vyhýbali sa podpisu riadnej kúpnej zmluvy napriek tomu, že od 13.09.1998 byt

užívajú tak, že byt obýva matka navrhovateľa. V spise sa nachádza uvedená Dohoda o budúcej kúpnej
zmluve zo dňa 16.09.1998, ktorou zmenili pôvodnú dohodu zo dňa 14.08.1998 tak, že byt odporcovia
odpredajú nie navrhovateľke ale jej synovi a jeho manželke za rovnakých podmienok so zarátaním už
zaplatenej zálohy 100.000,- Sk. Návrh navrhovateľov bol rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa07.06.2012 č. k. 13C/13/2011-88 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.01.2013
č. k. 9Co/292/2012-114 zamietnutý z dôvodu, že navrhovatelia svoje vlastnícke právo odvodzovali od
dohody o budúcej zmluve, pričom si museli byť vedomí, že uzavretie tejto zmluvy na nadobudnutie

vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam nestačí a že po tom čo sa odporcovia stanú vlastníkmi
nehnuteľností, je potrebné uzavrieť aj riadnu kúpnu zmluvu, avšak kúpnu zmluvu neuzatvorili a nemohli
byť ani dobromyseľní pri vstupe do držby, ani počas vydržacej doby, a preto podmienky nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním nesplnili.

Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že odporcovia v 1. a 2. rade uzatvorili
Dohodu o budúcej kúpnej zmluve najprv s navrhovateľkou a bola im vyplatená záloha 100.000,- Sk a
následne novú Dohodu o budúcej kúpnej zmluve so synom navrhovateľky a jeho manželkou, ktorá sa
týkala totožného bytu. Navrhovateľka mala vedomosť o uvedenej druhej Dohode, preto sa nemala dôvod
domnievať, že sa ona stane vlastníčkou bytu, a teda, že odporcovia odpredajú byt. Ani na základe prvej
Dohody o budúcej kúpnej zmluve sa nemohla domnievať, že je vlastníčkou bytu, pretože taká dohoda

nezakladá vlastnícke právo, čo navrhovateľke muselo byť zrejmé a taktiež i to, že by muselo dôjsť k
uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorú by musela ona ako kupujúca vlastnoručne podpísať, alebo by musela
podpísať splnomocnenie pre inú osobu (syna), v ktorej by bolo uvedené, že splnomocňuje ju výslovne
na uzavretie kúpnej zmluvy s odporcami ohľadne presne špecifikovaných nehnuteľností. Navrhovateľka
bola prítomná u advokáta pri spisovaní druhej Dohody o budúcej kúpnej zmluve a podpísala ju, preto

mala aj možnosť si ju prečítať.

Svedok P. K. (syn navrhovateľky) i jeho manželka potvrdili, že predmetný byt kupovali oni do ich
vlastníctva, pre potreby bývania navrhovateľky. Zaplatili aj časť kúpnej ceny a obci pokutu za predčasný
prevod bytu.

Navrhovateľka sa domáhala určenia jej vlastníckeho práva k predmetnému bytu titulom vydržania z
dôvodu, že byt užíva od roku 1998, teda viac ako 10 rokov, počas celého obdobia uhrádzala všetky
platby za byt výlučne ona.

Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
v tom, že mu vec alebo právo patria, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa má za to, že držba
je oprávnená.

Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má

nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Inštitút vydržania je originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a dochádza k nemu v
prípade, ak je držba oprávnená (§ 130 OZ), ak trvá nepretržite po stanovenú dobu (§ 134 ods. 1 OZ) a
ak ide o spôsobilý predmet vydržania (§ 134 ods. 2 OZ). Súčasná právna úprava pripúšťa, že subjektom

vydržania môže byť tak fyzická, ako aj právnická osoba, príp. štát, pokiaľ je účastníkom občiansko-
právnych vzťahov (§ 21 OZ). Pri posudzovaní otázky, či bol držiteľ so zreteľom ku všetkým okolnostiam v
dobrej viere, že mu vec patrí, je potrebné vychádzať z toho, či pri zachovaní náležitej (bežnej) opatrnosti,
ktorú možno s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu po každom subjekte práva požadovať,
mal, resp. mohol mať behom vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že vec alebo právo mu patrí.

Dobrávierajepsychickýstavdržiteľa.Takýtodržiteľsadomnieva,žemuvykonávanéprávopatrí,napriek
tomu, že tak v skutočnosti nie je. Skutočnosť, či držiteľom je so zreteľom ku všetkým skutočnostiam v
dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, je treba vždy hodnotiť objektívne, a nielen zo subjektívneho
hľadiska samotného účastníka. Dobrá viera držiteľa je daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam veci
a musí sa vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i k právnemu

dôvodu (titulu), na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Postačuje i domnelý
právny titul, avšak povinnosť tvrdiť a preukázať okolnosti dobrej viery prináležia tomu, kto tvrdí, že došlo
k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.

Navrhovateľka nemala žiadny právne relevantný titul, nemala žiadny právny úkon, ktorý by mohol

vyvolávať jej domnienku, že je vlastníčkou predmetného bytu. Nemožno vychádzať zo subjektívneho
pocitu navrhovateľky, ale iba s ohľadom na objektívne okolnosti, ktoré však v danej veci v žiadnom
prípade nepodporujú subjektívny pocit navrhovateľky. Nemohla byť z objektívneho hľadiska v dobrej
viere, že jej vec patrí, t.j. že je vlastníčkou predmetného bytu, pretože mala vedomosť o tom, že došlok zmene v dojednaniach s odporcami v tom, že byt predajú nie navrhovateľke, ale jej synovi a neveste,
a k podpísaniu druhej Dohody o budúcej kúpnej zmluve, z ktorej vyplýva právo na uzavretie kúpnej
zmluvy ohľadne predmetného bytu synovi a neveste navrhovateľky. Doba užívania bytu navrhovateľkou

je bezpredmetná, pokiaľ nie je preukázaná dobrá viera objektívne.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne
posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219
ods. 1 OSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v napadnutom
rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne a preto ich nebude opakovať (§ 219 ods. 2 OSP), na

zdôraznenie ich správnosti odvolací súd doplnil vyššie uvedené skutočnosti.
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o náhrade trov konania podľa § 221 ods.
1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok
dôvodov a zmätočnosť. Uviedol, že na vzniknutej situácii sa podieľajú účastníci spoločne svojím
celkovým postojom pri uzatváraní zmluvy, preto odporcom nepatrí náhrada trov konania. Tento svoj
záver vôbec ničím nešpecifikoval a bližšie nezdôvodnil. Taktiež nedostatočne zdôvodnil rozhodnutie o

trovách i vo vzťahu k odporcovi v 3. rade. Uviedol, že rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 150 OSP, ktoré
necitoval a opomenul, že ustanovenie § 150 OSP má dva odseky.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.