Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2014

Súd: Okresný súd Bratislava V
Spisová značka: 24C/177/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223851
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Filová

ECLI: ECLI:SK:OSBA5:2014:1512223851.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V v konaní pred samosudkyňou JUDr. Máriou Filovou, v právnej veci

navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava,
o splnenie povinnosti zaplatiť majetkovú škodu vo výške 175,-€ a nemajetkovú ujmu vo výške 553,20€,
takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Odporcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným súdu dňa 27.9.2012 sa navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu domáhal,
aby súd zaviazal odporcu na splnenie povinnosti zaplatiť navrhovateľovi titulom majetkovej škody sumu
175,-€ a titulom nemajetkovej ujmy sumu 553,20€, dôvodiac, že nesprávnym úradným postupom
OkresnéhosúduBratislavaVbolanavrhovateľovispôsobenáškodaatotým,žesúdnerozhodolonávrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.

Navrhovateľ ako oprávnený subjekt /veriteľ zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX/ navrhol písomným

podaním spísaným podľa ust. §38 a nasl. zákona č. 233/1995 Z.z. /ďalej Exekučný poriadok/ súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení
zo strany dlžníka, a to pre pohľadávku vzniknutú neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o
úvere č. XXXXXXX dlžníkom L. Č., nar. 27.8.1977. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny
exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 226/2006 a predložil návrh na vykonanie exekúcie
spolu s exekučným titulom tunajšiemu súdu ako miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu,
ktorý predmetnej exekučnej veci pridelil sp.zn. 37Er 9962/2006. Návrhom doručeným súdu dňa

6.10.2010 navrhovateľ v zmysle §44 ods. 8 Exekučného poriadku požiadal o zmenu súdneho exekútora.
Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 19.11.2010, č.k. 37Er 9962/2006-17, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 3.12.2010 súd návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel.

Navrhovateľ poukázal na ust. §44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 1.12.2006, podľa ktorého
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia

návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Uvedené ustanovenie zákona vyhodnotil ako zákonnú
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, poukázal na to, že exekučný súd napriek tomu,
že vec ním prejednávaná nevykazovala známky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takúspoluprácu s účastníkmi, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom
čase.

Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil náhradu
majetkovej škody, predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynuli medzi
doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ vynaložil na správu

pohľadávkyprostredníctvompracovnýchvýkonovzamestnancovpomocouinformačnéhosystémusumu
70,-€, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-€, na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným exekútorom sumu 50,-€, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhodnotením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde sumu 15,-€, celkovo majetkovú škodu navrhovateľ vyčíslil na 175,-€.

Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe
v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručených čl. 48 Ústavy
Slovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranomčasezaručenéhočl.6ods.1Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nepokladal za dostatočné zadosťučinenie
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného
súdu považoval za dôsledok nesústredenej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné
prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa, ktoré exekučný súd
vystavil nasledovným rizikám: neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným

súdom nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a
riziko insolventnosti povinného. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Všeobecný súd pri realizácii základného
práva na ochranu podľa Ústavy SR a Dohovoru je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého
práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy /Nález Ústavného súdu SR
sp.zn. III.ÚS 120/2010 z 12.5.2010/. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za

porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej
ujmy navrhovateľ vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej,
pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený
prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca 663,88€. V danom prípade uskutočnil
výpočet nároku alikvótnym pomerom 55,32€ za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu,

teda za desať mesiacov nečinnosti si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za poručenie práv
navrhovateľa, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom,
stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky, spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného

súdu, sumu 553,20€.

Odporca v písomnom vyjadrení s návrhom nesúhlasil, žiadal žalobu zamietnuť. V procesných
námietkach poukázal na zmätočnosť podania, ktorú videl v tom, že v žalobe napr. nie je uvedená
spisová značka príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia

podaní na súd, dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ síce uviedol časť
dôkazov, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno
znáša navrhovateľ sám. K uvádzaným prieťahom poznamenal, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré
podnikol na ich odstránenie, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných
konaniach predsedovi okresného súdu, resp. využil možnosť ústavnej sťažnosti. Odporca poukázal na

skutočnosť, že dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, pričom žalobný návrh bol podaný pred uplynutím šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti, teda mal za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Zároveň informoval súd, že napriek
opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, adresovaným navrhovateľovi po doručení prvotnýchžiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, odporcovi bola doručená všeobecná
odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti a nedoplnil žiadané informácie. V
zaujatí stanoviska k nesprávnemu úradnému postupu odporca pripustil, že v jednotlivých prípadoch

mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí
zákonom stanovenej 30-dňovej lehote od doručenia takéhoto návrhu, no navrhovateľovi nič nebránilo
využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bolo podanie sťažnosti predsedovi súdu proti porušovania
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. K navrhovateľom tvrdenej existencii prieťahov
v konaní uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, že by existovalo

právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné
rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci
bezzbytočnýchprieťahov.Odporcamalzato,ženiejepreukázanýnesprávnyúradnýpostupspočívajúci
v existencii prieťahov. Súčasne vzniesol námietku premlčania podľa §19 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z , k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcemu v tom, že okresný súd nerozhodol
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, došlo pred dňom 23.4.2009, t.j. tri roky pred

dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu.

K vyčíslenej výške materiálnej škody odporca poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ v žalobe
neuvádza, ži predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Na preukázanie
vzniku škody by navrhovateľ musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej

pohľadávke, požadovať paušálne sumy za veľmi všeobecne uvádzané činnosti, je nesprávne a
účelové. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo
podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného
tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými navrhovateľ exemplárne nesplnenie
dôkaznej povinnosti odôvodňuje. V časti navrhovateľovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch odporca poukázal na dve skutočnosti, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu súdu, a že vznik nemajetkovej ujmy u právnických
osôb a fyzických osôb je odlišný. Navrhovateľ zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením, uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva, odporca teda nemá za preukázaný tak

vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal na
povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, pri zohľadnení
povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré okolo navrhovateľa v spojení s touto
podnikateľskou činnosťou je vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju
pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila

najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov, práve uplatňovanie pohľadávok z titulu
týchto úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval. Navrhovateľ a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, bol predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali
porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa
podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľa na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ

je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca vyjadril názor, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj konštatovanie
porušenia práva.

Na pojednávanie sa riadne predvolaní účastníci nedostavili, súd podľa §101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v
neprítomnosti účastníkov, prihliadajúc na obsah spisu a písomné stanoviská účastníkov k prejednávanej
veci.

Súd pri posudzovaní oprávnenosti námietky premlčania žalovaného nároku, vznesenej odporcom,

dospel k záveru, že námietka premlčania nie je opodstatnená.

Podľa §1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa §19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušeniealebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa §19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov
odo dňa, keď bolo poškodenému doručené /oznámené/ rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda;
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú podľa §7 a §8.

Podľa §19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku

podľa §5, odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šesť mesiacov.

Zo spisu tunajšieho súdu sp.zn. 37Er 9962/2006 vyplýva, že návrh na zmenu exekútora navrhovateľ
doručil súdu dňa 25.1.2010, súd vo veci rozhodol dňa 19.11.2010, uznesením č.k. 37Er 9962/2006-17,
právoplatným dňa 3.12.2010, ktorým návrhu oprávneného vyhovel. Súd ustálil, že o tvrdenej škode
sa navrhovateľ fakticky dozvedel doručením uvedeného uznesenia, ktoré vtedajší právny zástupca

navrhovateľa osobne prevzal dňa 1.12.2010, v uvedený deň mal teda reálnu vedomosť o tom, že mu
mala vznikla škoda a kto škodu spôsobil. Právo na náhradu škody teda navrhovateľ mohol prvýkrát
uplatniť na súde 2.12.2010, trojročná premlčacia lehota by uplynula 2.12.2013. Keďže žalobný návrh
bol podaný dňa 27.9.2012, navrhovateľ dodržal zákonnú trojročnú lehotu, námietka premlčania je
neopodstatnená.

Podľa §3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody

c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa §3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa §4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom do 31.12.2012/, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa §3 ods. 1, koná v mene štátu
a/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,

2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,
d/ ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej

správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú
samosprávu podľa osobitného predpisu,
f/ Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom
súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,
m/ orgán príslušný podľa písmen a/ až l/, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie

nároku /§15/, ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov
verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal
konať ako prvý.

Podľa §15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred prerokovať na základe písomnej
žiadostipoškodenéhoopredbežnéprerokovanienároku/ďalejlen„žiadosť“/spríslušnýmorgánompodľa
§4.

Podľa §15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ako bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky
podania žiadosti zostávajú zachované.Podľa §16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom do 31.12.2012/, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže

sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa §16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom od 1.1.2013/, ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku

na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a
z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najneskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podaniu žaloby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu v
zmysle uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. musí predchádzať prerokovanie nároku na
príslušnom orgáne na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku, až v
prípade neuspokojenia nároku alebo jeho časti týmto orgánom v lehote šiestich mesiacov od doručenia
žiadosti, sa môže poškodený domáhať svojho nároku na náhradu škody súdnou cestou.

V danom prípade súd nemal za preukázané, že navrhovateľ skutočne podal na príslušný orgán -
Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu, ktorý preukázateľne nevydal rozhodnutie o zmene
súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30- dňovej lehote. Podľa vyjadrenia odporcu dňa 23.4.2012

mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, avšak obdržanie
žiadosti týkajúcej sa prejednávanej veci odporca nepotvrdil, navrhovateľ v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že konkrétna žiadosť ním bola odporcovi doručená a zaevidovaná.
Možno len vychádzať z predpokladu, že v množstve žiadostí sa nachádzala aj predmetná žiadosť,
relevantný doklad o podaní však nebol súdu predložený, preto súd dospel k záveru, že podmienka na

súdne konanie nebola splnená. Vzhľadom na uvedené nemal súd za preukázaný ani rozsah nároku,
ktorý mal byť predbežne prerokovaný, rovnako ani stanovisko ministerstva k žiadosti poškodeného .
V neposlednom rade treba poukázať na skutočnosť, že prvé žiadosti o prerokovanie odporca prevzal
23.4.2012 a žalobný návrh navrhovateľ podal na súde 27.9.2012, teda pred uplynutím šesť mesačnej
lehoty, počas ktorej zo zákona ministerstvo malo uspokojiť nárok poškodeného na náhradu škody,

žaloba aj v prípade preukázania podania žiadosti, bola podaná predčasne.

Podľa §9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom do 31.12.2012/, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa §9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa §9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom od 1.1.2013/, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a/ a d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu
vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b/ Ústavy SR.

Podľa §9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote,
v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len
z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa §9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Navrhovateľ sa nepochybne domáha nároku na náhradu škody poukazujúc na nesprávny úradný postup
súdu, ktorým mu mala byť spôsobená škoda, vzniknutá pred účinnosťou novelizovaného znenia zákona
č. 514/2003 Z.z., rovnako nárok na náhradu škody u odporcu /aj keď nepreukázaný v danej veci/ ako
aj na súde si uplatnil v čase účinnosti znenia zákona do 31.12.2012. Vzhľadom na to, že ustanovenie

§9 zákona č. 514/2003 Z.z. je hmotnoprávne ustanovenie, pričom k dátumu 1.1.2013, t.j. účinnosti
novely, nie je žiadne prechodné ustanovenie, je preto nutné aplikovať pre daný prípad znenie zákona do
31.12.2012, teda ustanovenie platné v čase vzniku nároku, resp. v čase uplatnenia nároku poškodeného
súdnou cestou.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená viacerými faktormi, ako charakterom,
právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, správaním účastníkov konania, tiež činnosťou a

súčinnosťou štátnych a iných orgánov zúčastnených na súdnom konaní. Prvoradou povinnosťou sudcu
je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej
neistoty, kvôli ktorému sa navrhovateľ obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Nesprávny úradný
postup má značný vplyv pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti s prieťahmi v súdnom
konaní.

Na daný právny vzťah súd primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa
1.7.2004, nakoľko k nesprávnemu úradnému postupu a prieťahom v konaní malo dôjsť po účinnosti
uvedeného zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je osobitným
druhom zodpovednosti a je zodpovednosťou objektívnou, vzniká za splnenia všetkých zákonných

podmienok vzniku tejto zodpovednosti, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len
jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne, pri splnení všetkých podmienok súčasne sa
zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

alebo nezákonným rozhodnutím sú:

- porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo
nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť, prieťahy /
§3 ods. 1 písm. a/,b/, §5 ods. 1, §6, §9 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z./

- vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom /§3
ods.1,§17ods.1,2,3,4,§18zákonač.514/2003Z.z.avšeobecnéustanoveniaObčianskehozákonníka/
- príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla.

Z pripojeného súdneho spisu sp.zn. 37Er 9962/2006 je nepochybné, že súd o návrhu navrhovateľa

na zmenu súdneho exekútora rozhodol po zákonom stanovenej lehote. Súd sa nestotožnil s tvrdením
navrhovateľa, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom spočívajúcom
v nečinnosti, resp. prieťahoch v konaní tým, že o zmene exekútora rozhodol po 30-dňovej lehote,
nakoľko nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný /čl.48 ods. 2 prvá vetaÚstavy SR/. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pri posudzovaní, či prieťah v konaní bol alebo nebol
zbytočný, sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Na priznanie oprávnenosti nároku poškodeného

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nečinnosťou súdu, musí ísť o taký významný
prieťah, ktorý možno kvalifikovať ako neefektívny postup súdu a zbytočný prieťah. Rozhodujúcimi
faktormi pre takého posúdenie sú nielen obtiažnosť prejednávanej veci a súčinnosť účastníkov, ale v
neposlednom rade aj stav konkrétneho súdneho oddelenia, ako počet vecí a preťaženosť sudcu, ktorý
nepochybne má vplyv na rýchlosť konania súdu.

Navrhovateľ ako poškodený mal postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura /každý nech si stráži svoje
právo/, mal možnosť už v exekučnom konaní poukázať na nečinnosť súdu formou sťažnosti adresovanej
predsedovi súdu, ktorý po prešetrení sťažnosti mohol konštatovať, že sťažnosť je oprávnená a došlo
k zbytočnému prieťahu v danom exekučnom konaní. Keďže sa tak nestalo a k posúdeniu, či v
danom prípade existovali faktory, pre ktoré súd v exekučnom konaní nerozhodol v zákonnej lehote,
nemožno nesplnenie zákonnej lehoty vyhlásiť za zbytočný prieťah spôsobilý porušenie ústavného práva

navrhovateľa, v dôsledku ktorého mala navrhovateľovi vzniknúť škoda.

V konaní navrhovateľ nepreukázal ani splnenie druhej podmienky vyžadovanej zákonom pre vznik
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to vznik samotnej škody ako
majetkovej ujmy. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu,

nakoľko sa jedná o náklady vynaložené na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa v súvislosti s
realizovaním predmetu jeho obchodnej činnosti. Podnikateľský subjekt znáša aj podnikateľské riziko
prípadného ekonomického neúspechu obchodných prípadov, administratívne náklady s tým súvisiace
nezakladajú nárok na náhradu škody zodpovedajúcu svojou výškou výške vynaložených nákladov. Súd
neprijal tvrdenie navrhovateľa týkajúce sa výšky majetkovej ujmy, samotné tvrdenie bez relevantného

dôkazného preukázania, nie je postačujúce. Keďže nebol preukázaný vznik škody, nemohla byť rovnako
preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením
povinnosti vznikla.

Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena navrhovateľom v časti žalobného návrhu ohľadom

majetkovej škody, súd v uvedenej časti nárok ako nedôvodný zamietol napriek tomu, že nebola súdom
dodržaná lehota na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora.

Podľa §17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju
uspokojiť inak.

Podľa §17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje najmä s prihliadnutím na:

a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa §17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

Podľa§25ods.1zákonač.514/2003Z.z.ak§26neustanovujeinak,právnevzťahyvrátanepredbežného

prerokovaní nároku podľa tohto zákona sa spravujú občianskym zákonníkom.

Navrhovateľ si v konaní uplatňoval aj nemajetkovú ujmu, uviedol, že samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote v spojení
s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v

primeranom čase, nie je dostatočným zadosťučinením. Poukázal na riziká, ktorým bol vystavený
nesprávnym postupom exekučného súdu, nemajetkovú ujmu si uplatnil za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právov spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. S poukazom
na rozhodnutie Ústavného súdu SR za každý mesiac omeškania požadoval priznať sumu 55,32€.

Súd neprijal právnu argumentáciu navrhovateľa, ktorú vyhodnotil za špekulatívnu a účelovú obranu.

Pojem ujma predstavuje ohrozenie subjektívnych občianskych práv a zároveň je aj jedným z
predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti. Nemajetková ujma je adekvátna, keď sa jedná o
stratu dôveryhodnosti, spochybnenie serióznosti a poctivosti konania poškodeného subjektu, vrátane

podnikateľskýchaktivít.Narozdielodškody,ktorásamusípreukázať,ujmasazdôvodňuje.Pristanovení
výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadňovať závažnosť a intenzitu konania, dosah a motívy
konania, úmysel konania a dĺžku protiprávneho konania, pričom všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť
nielenzhľadiskakonaniasúdu,aleajzhľadiskanavrhovateľaajehoprávnehopostaveniaakoprávnickej
osoby.

Navrhovateľ nijako nešpecifikoval ani nekonkretizoval ako skutočnosť, že exekučný súd vydal
rozhodnutie o zmene exekútora po zákonom stanovenej lehote ohrozila jeho subjektívne práva,
nepreukázal, že by daná situácia negatívnym spôsobom ovplyvnila jeho podnikateľskú činnosť,
ktorú preukázateľne naďalej vykonáva. Argumentácia navrhovateľa sa javila súdu ako teoretické
zdôvodňovanie možných následkov nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, bez potrebnej

konkretizácie a zdokladovania údajnej nemajetkovej ujmy. Z rozhodovacej činnosti súdu je známe
množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje aj dohodnuté zmluvné podmienky,
často majúce vlastnosti neprijateľných zmluvných podmienok. Finančné profitovanie z týchto úverov
v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika, nemôže mať veľký
ekonomický dopad na ďalšiu podnikateľskú existenciu navrhovateľa.

Súd vyhodnotil za dostačujúce konštatovanie, že v exekučnom konaní nebolo vydané rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, že došlo postupom súdu k porušeniu práva a vzhľadom
na neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom, s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľov,
samotné konštatovanie súd považuje za dostatočné zadosťučinenie a žalovaný nárok na priznanie

nemajetkovej ujmy zamietol ako nedôvodný.

O trovách konania súd rozhodol podľa §142 ods. 1 O.s.p., odporcovi ako úspešnému účastníkovi v
konaní patrí právo na náhradu trov konania, odporca však trovy konania nevyčíslil a súd na jeho strane
vznik trov nezistil, preto odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Podľa §4 ods. 1 písm. k/ zákona č.

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, v platnom znení, od poplatku je oslobodené konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, v dvoch písomných

vyhotoveniach, na podpísanom súde. V odvolaní sa má okrem všeobecných náležitostí podľa § 42 ods.
3 O.s.p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu ho napáda, v čom rozhodnutie súdu
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

- v konaní došlo k vadám uvedeným v §221 ods. 1,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené /§205a/,
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O. s. p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred
súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím
dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.