Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 15. december 2014

Súd: Okresný súd Bratislava V
Spisová značka: 24C/162/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223661
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Filová

ECLI: ECLI:SK:OSBA5:2014:1512223661.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V v konaní pred samosudkyňou JUDr. Máriou Filovou, v právnej veci

navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava,
o splnenie povinnosti zaplatiť majetkovú škodu vo výške 125,-€ a nemajetkovú ujmu vo výške 332,70€,
takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Odporcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným súdu dňa 27.9.2012 sa navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu domáhal,
aby súd zaviazal odporcu na splnenie povinnosti zaplatiť navrhovateľovi titulom majetkovej škody sumu
125,-€ a titulom nemajetkovej ujmy sumu 332,70€, dôvodiac, že nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Bratislava V bola navrhovateľovi spôsobená škoda a to tým, že súd rozhodol o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenom čase, do 15 dní odo dňa doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie rozhodcovského súdu.

Navrhovateľ ako oprávnený subjekt /veriteľ zo zmluvy o úvere č. 1233299/ navrhol písomným podaním
spísanýmpodľaust.§38anasl.zákonač.233/1995Z.z./ďalejExekučnýporiadok/súdnemuexekútorovi
vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany
dlžníka, a to pre pohľadávku vzniknutú neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.
1233299 dlžníkom Y. U., nar. XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 6284/2010 a predložil návrh na vykonanie exekúcie spolu

s exekučným titulom tunajšiemu súdu ako miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu, ktorý
predmetnej exekučnej veci pridelil sp.zn. 37Er 4253/2010. Návrhom doručeným súdu dňa 24.5.2010
súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý v súlade s ust. §44 Exekučného poriadku požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 15.11.2010, vydaným v konaní sp.zn. 37Er 4253/2010, súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Navrhovateľ poukázal na ust. §44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010,
podľa ktorého súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručeniapísomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Uvedené ustanovenie zákona vyhodnotil ako

zákonnú povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti exekučnému súdu, a to aj v prípade, ak žiadosť
o udelenie poverenia súd zamietne, poukázal na to, že exekučný súd napriek tomu, že vec ním
prejednávaná nevykazovala známky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s
účastníkmi, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu

a rozhodnutiu, nerozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote, k
rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti došlo až po uplynutí tejto lehoty.

Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil náhradu
majetkovej škody, predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynuli medzi

doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ vynaložil na správu
pohľadávkyprostredníctvompracovnýchvýkonovzamestnancovpomocouinformačnéhosystémusumu
70,-€, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-€ a na administratívne spracovanie
textovurgenciíadresovanýchexekučnémusúdu,napublikačnévýdajespojenésvyhodnotenímurgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a

kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,-€, celkovo majetkovú škodu navrhovateľ vyčíslil
na 125,-€.

Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom

stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručených čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nepokladal
za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu považoval za dôsledok nesústredenej činnosti súdu takej

intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových
práv navrhovateľa, ktoré exekučný súd vystavil nasledovným rizikám: neskorým ukončením procedúry
zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolventnosti povinného. Do obsahu základného práva
na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v
takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje
zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej
právnej normy. Všeobecný súd pri realizácii základného práva na ochranu podľa Ústavy SR a Dohovoru
je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie

podľa relevantnej právnej normy /Nález Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 120/2010 z 12.5.2010/.
Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ vychádzal
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy

v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo
výške 20.000,-Sk, t.j. cca 660,-€. V danom prípade uskutočnil výpočet nároku alikvótnym pomerom
55,-€ za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, si uplatnil ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, za poručenie práv navrhovateľa, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom

čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu, sumu 322,70€.

Odporca v písomnom vyjadrení s návrhom nesúhlasil, žiadal žalobu zamietnuť. V procesných

námietkach poukázal na zmätočnosť podania, ktorú videl v tom, že v žalobe napr. nie je uvedená
spisová značka príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia
podaní na súd, dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ síce uviedol časť
dôkazov, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremenoznáša navrhovateľ sám. K uvádzaným prieťahom poznamenal, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré
podnikol na ich odstránenie, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných
konaniach predsedovi okresného súdu, resp. využil možnosť ústavnej sťažnosti. Odporca poukázal na

skutočnosť, že dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, pričom žalobný návrh bol podaný pred uplynutím šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti, teda mal za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Zároveň informoval súd, že napriek
opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, adresovaným navrhovateľovi po doručení prvotných
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, odporcovi bola doručená všeobecná

odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti a nedoplnil žiadané informácie. V
zaujatí stanoviska k nesprávnemu úradnému postupu odporca uviedol, že pojem „nesprávny úradný
postup“ nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodcovskou praxou súdov ho možno vymedziť ako
porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo
s ňou nesúvisí -nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí /rozsudok NS SR 4Cdo

24/2004/. Teda akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí,
nemôže byť oným nesprávnym úradným postupom na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto vylúčená.
Z navrhovateľom prednesených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutí, nakoľko podľa ust. §6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný
rozhodnutím tohto orgánu. Podľa ust. §44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011, ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Z citovaných
zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím je o.i. nevyhnutné, aby nezákonnosť bola konštatovaná príslušným orgánom,
ktorá podmienka nebola v danom konaní splnená. Poukázal na to,
že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby

súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa §45 ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V zmysle uznesení Ústavného súdu SR z 3.3. 2011, č.k. IV.
ÚS 60/2011-13 a z 13. 10.2011, sp.zn. 3Cdo 146/2011 a uznesení Najvyššieho súdu SR z 26.9.201,1
sp.zn. 3MCdo 11/2010a z 29.3.2011 sp.zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo

preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku a nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
pravidlá v rámci opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. K nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcemu v rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-

dňovej lehote odporca považoval za nevyhnutné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že zo samotnej
dikcie§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyplýva,želehota15dnísanevzťahujenavydanierozhodnutiav
podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, táto lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu, ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota
neplatí. K navrhovateľom tvrdenej existencii prieťahov v konaní uviedol, že navrhovateľ nepreukázal,

že by podal sťažnosť na prieťahy, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom
konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo
konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odporca mal za to, že nie
je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Súčasne vzniesol námietku
premlčania podľa §19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z , k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu,

spočívajúcemu v tom, že okresný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonnej 15-dňovej lehote, došlo pred dňom 23.4.2009, t.j. tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi
doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu.

K vyčíslenej výške materiálnej škody odporca poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ v žalobe

neuvádza, ži predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Na preukázanie
vzniku škody by navrhovateľ musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej
pohľadávke, požadovať paušálne sumy za veľmi všeobecne uvádzané činnosti, je nesprávne a
účelové. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvopodaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného
tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými navrhovateľ exemplárne nesplnenie
dôkaznej povinnosti odôvodňuje. V časti navrhovateľovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch odporca poukázal na dve skutočnosti, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu súdu, a že vznik nemajetkovej ujmy u právnických
osôb a fyzických osôb je odlišný. Navrhovateľ zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením, uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva, odporca teda nemá za preukázaný tak

vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal na
povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, pri zohľadnení
povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré okolo navrhovateľa v spojení s touto
podnikateľskou činnosťou je vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju
pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila
najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov, práve uplatňovanie pohľadávok z titulu

týchto úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval. Navrhovateľ a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, bol predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali
porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa
podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľa na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ
je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne

vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca vyjadril názor, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj konštatovanie
porušenia práva.

Na pojednávanie sa riadne predvolaní účastníci nedostavili, súd podľa §101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v

neprítomnosti účastníkov, prihliadajúc na obsah spisu a písomné stanoviská účastníkov k prejednávanej
veci.

Súd pri posudzovaní oprávnenosti námietky premlčania žalovaného nároku, vznesenej odporcom,
dospel k záveru, že námietka premlčania nie je opodstatnená.

Podľa §1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa §19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa §19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov
odo dňa, keď bolo poškodenému doručené /oznámené/ rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda;
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú podľa §7 a §8.

Podľa §19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku

podľa §5, odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šesť mesiacov.

Zo spisu tunajšieho súdu sp.zn. 37Er 4253/2010 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie doručil súdny exekútor súdu dňa 24.5.2010, súd žiadosť zamietol uznesením vydaným dňa
15.11.2010. Súd ustálil, že o tvrdenej škode sa navrhovateľ fakticky dozvedel doručením uvedeného

uznesenia, ktoré vtedajší právny zástupca navrhovateľa osobne prevzal v decembri 2010, kedy mal teda
reálnu vedomosť o tom, že mu mala vzniknúť škoda a kto škodu spôsobil. Právo na náhradu škody teda
navrhovateľ mohol prvýkrát uplatniť na súde v decembri 2010, trojročná premlčacia lehota by uplynula v
decembri 2013. Keďže žalobný návrh bol podaný dňa 27.9.2012, navrhovateľ dodržal zákonnú trojročnú
lehotu, námietka premlčania je neopodstatnená.

Podľa §3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutímb/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa §3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa §4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom do 31.12.2012/, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa §3 ods. 1, koná v mene štátu

a/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,

d/ ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú
samosprávu podľa osobitného predpisu,
f/ Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom

súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,
m/ orgán príslušný podľa písmen a/ až l/, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie
nároku /§15/, ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov
verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal
konať ako prvý.

Podľa §15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred prerokovať na základe písomnej

žiadostipoškodenéhoopredbežnéprerokovanienároku/ďalejlen„žiadosť“/spríslušnýmorgánompodľa
§4.

Podľa §15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ako bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky

podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa §16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom do 31.12.2012/, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa §16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom od 1.1.2013/, ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku
na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a

z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najneskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podaniu žaloby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu v
zmysle uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. musí predchádzať prerokovanie nároku na
príslušnom orgáne na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku, až v
prípade neuspokojenia nároku alebo jeho časti týmto orgánom v lehote šiestich mesiacov od doručenia
žiadosti, sa môže poškodený domáhať svojho nároku na náhradu škody súdnou cestou.

V danom prípade súd nemal za preukázané, že navrhovateľ skutočne podal na príslušný orgán -
Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí žiadosti súdnehoexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného rozhodcovského
rozsudku, podľa právneho názoru navrhovateľa v zákonom stanovenej 15- dňovej lehote. V zmysle
vyjadrenia odporcu dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody, avšak obdržanie žiadosti týkajúcej sa prejednávanej veci odporca nepotvrdil,
navrhovateľ v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že konkrétna žiadosť
ním bola odporcovi doručená a zaevidovaná. Možno len vychádzať z predpokladu, že v množstve
žiadostí sa nachádzala aj predmetná žiadosť, relevantný doklad o podaní však nebol súdu predložený,
preto súd dospel k záveru, že podmienka na súdne konanie nebola splnená. Vzhľadom na uvedené

nemal súd za preukázaný ani rozsah nároku, ktorý mal byť predbežne prerokovaný, rovnako ani
stanovisko ministerstva k žiadosti poškodeného. V neposlednom rade treba poukázať na skutočnosť,
že prvé žiadosti o prerokovanie odporca prevzal 23.4.2012 a žalobný návrh navrhovateľ podal na
súde 27.9.2012, teda pred uplynutím šesť mesačnej lehoty, počas ktorej zo zákona ministerstvo malo
uspokojiť nárok poškodeného na náhradu škody, žaloba aj v prípade preukázania podania žiadosti, bola
jednoznačne podaná predčasne.

Podľa §9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom do 31.12.2012/, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa §9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa §9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom od 1.1.2013/, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za

nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a/ a d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu
vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b/ Ústavy SR.

Podľa §9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu

spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote,
v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len
z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa §9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Navrhovateľ sa nepochybne domáha nároku na náhradu škody poukazujúc na nesprávny úradný postup
súdu, ktorým mu mala byť spôsobená škoda, vzniknutá pred účinnosťou novelizovaného znenia zákona

č. 514/2003 Z.z., rovnako nárok na náhradu škody u odporcu /aj keď nepreukázaný v danej veci/ ako
aj na súde si uplatnil v čase účinnosti znenia zákona do 31.12.2012. Vzhľadom na to, že ustanovenie
§9 zákona č. 514/2003 Z.z. je hmotnoprávne ustanovenie, pričom k dátumu 1.1.2013, t.j. účinnosti
novely, nie je žiadne prechodné ustanovenie, je preto nutné aplikovať pre daný prípad znenie zákona do
31.12.2012, teda ustanovenie platné v čase vzniku nároku, resp. v čase uplatnenia nároku poškodeného

súdnou cestou.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená viacerými faktormi, ako charakterom,
právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, správaním účastníkov konania, tiež činnosťou a

súčinnosťou štátnych a iných orgánov zúčastnených na súdnom konaní. Prvoradou povinnosťou sudcu
je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej
neistoty, kvôli ktorému sa navrhovateľ obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Nesprávny úradný
postup má značný vplyv pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti s prieťahmi v súdnom
konaní.

Na daný právny vzťah súd primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa
1.7.2004, nakoľko k nesprávnemu úradnému postupu a prieťahom v konaní malo dôjsť po účinnosti
uvedeného zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je osobitným
druhom zodpovednosti a je zodpovednosťou objektívnou, vzniká za splnenia všetkých zákonných
podmienok vzniku tejto zodpovednosti, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len

jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne, pri splnení všetkých podmienok súčasne sa
zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím sú:

- porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo
nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť, prieťahy /
§3 ods. 1 písm. a/,b/, §5 ods. 1, §6, §9 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z./
- vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom /§3

ods.1,§17ods.1,2,3,4,§18zákonač.514/2003Z.z.avšeobecnéustanoveniaObčianskehozákonníka/
- príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla.

Z pripojeného exekučného spisu je nepochybné, že súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí pätnásť dňovej lehoty od podania žiadosti, avšak

súd dospel k záveru, že na danú vec sa uvedená lehota nevzťahuje a preto jej nedodržaním nemožno
hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Podľa §44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie. Z uvedenej dikcie zákona jednoznačne vyplýva, že na vydanie rozhodnutia v podobe
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia zákonná lehota nie je daná, ak súd exekútora nepoverí, 15-
dňová lehota neplatí. Nie je možné ani logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu určiť

15-dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o
zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu.

Súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym

úradným postupom spočívajúcom v nečinnosti, resp. prieťahoch v konaní tým, že zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej
lehote, nakoľko zákon takúto lehotu súdu v prípade zamietnutia žiadosti neukladá. V neposlednom
rade treba poukázať na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný /
čl.48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR/, pri posudzovaní, či prieťah v konaní bol alebo nebol zbytočný, sú

rozhodujúce všetky okolnosti konkrétnej veci. Na priznanie oprávnenosti nároku poškodeného za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom nečinnosťou súdu, musí ísť o taký významný prieťah, ktorý
možno kvalifikovať ako neefektívny postup súdu a zbytočný prieťah. Rozhodujúcimi faktormi pre takého
posúdenie sú nielen obtiažnosť prejednávanej veci a súčinnosť účastníkov, ale v neposlednom rade ajstav konkrétneho súdneho oddelenia, ako počet vecí a preťaženosť sudcu, ktorý nepochybne má vplyv
na rýchlosť konania súdu. Ak sa navrhovateľ cítil poškodený zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia,
mal postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura /každý nech si stráži svoje právo/, mal možnosť už v

exekučnom konaní poukázať na nečinnosť súdu formou sťažnosti adresovanej predsedovi súdu, ktorý
po prešetrení sťažnosti mohol konštatovať, že sťažnosť je oprávnená a došlo k zbytočnému prieťahu
v danom exekučnom konaní.

V konaní navrhovateľ nepreukázal ani splnenie druhej podmienky vyžadovanej zákonom pre vznik

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to vznik samotnej škody ako
majetkovej ujmy. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu,
nakoľko sa jedná o náklady vynaložené na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa v súvislosti s
realizovaním predmetu jeho obchodnej činnosti. Podnikateľský subjekt znáša aj podnikateľské riziko
prípadného ekonomického neúspechu obchodných prípadov, administratívne náklady s tým súvisiace
nezakladajú nárok na náhradu škody zodpovedajúcu svojou výškou výške vynaložených nákladov. Súd

neprijal tvrdenie navrhovateľa týkajúce sa výšky majetkovej ujmy, samotné tvrdenie bez relevantného
dôkazného preukázania, nie je postačujúce. Keďže nebol preukázaný vznik škody, nemohla byť rovnako
preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením
povinnosti vznikla.

Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena navrhovateľom v časti žalobného návrhu ohľadom
majetkovej škody, súd v uvedenej časti nárok ako nedôvodný zamietol.

V neposlednom rade je nutné poukázať na to, že v danom prípade je nepochybné, že sa
jedná o exekučnú vec, v ktorej žiadosť o poverenie bola na základe exekučného titulu -

rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe spotrebiteľského vzťahu. Vzhľadom na problematiku
rozhodovania v spotrebiteľských vzťahoch a na rozsiahlu právnu úpravu, týkajúcu sa právnej ochrany
spotrebiteľa, súd mal povinnosť aj v rámci exekučného konania skúmať predmetné rozhodcovské
rozhodnutie, vychádzajúc z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C40/08 /Astrucom
Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira/, podľa ktorého Smernicu 93/13 treba

vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii
nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť primeranosť rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je
podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní

na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa súd uistil, že tento spotrebiteľ
nebude uvedenou doložkou viazaný. S poukazom na uvedené súd posúdil väčšiu zložitosť a náročnosť
po právnej stránke a nevyhnutnosť skúmania rozhodcovského rozhodnutia ako exekučného titulu, v
zmysle ustanovení Smernice rady 93/13/EHS každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a

preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujem vyššej kvality života.

Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je postačujúca
len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným exekútorom nie sú zasielané súdu. Súd
neudeľuje poverenia automaticky na žiadosť exekútora, nakoľko ide o súdne rozhodnutie vychádzajúce

z objektívneho zistenia a posúdenia veci. Vzhľadom na to, že pre také rozhodnutie nemal súd k dispozícii
všetky potrebné podklady, prihliadajúc aj na závažnosť a obtiažnosť spotrebiteľskej veci pri dodržiavaní
zvýšenej ochrany spotrebiteľa, ani prípadné nedodržanie lehoty súdom nie je také závažné, ako závažné
by bolo porušenie ochrany spotrebiteľa, ktorému zákon prisudzuje mimoriadnu pozornosť.

Podľa §17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju
uspokojiť inak.

Podľa §17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje najmä s prihliadnutím na:
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa §17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

Podľa§25ods.1zákonač.514/2003Z.z.ak§26neustanovujeinak,právnevzťahyvrátanepredbežného

prerokovaní nároku podľa tohto zákona sa spravujú občianskym zákonníkom.

Navrhovateľ si v konaní uplatňoval aj nemajetkovú ujmu, uviedol, že samotné konštatovanie porušenia
práva rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva
na prejednanie veci v primeranom čase, nie je dostatočným zadosťučinením.

Súd neprijal právnu argumentáciu navrhovateľa, predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že v danej
veci súd nemal povinnosť rozhodnúť v zákonom stanovej lehote, nakoľko zákon v prípade zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia, žiadnu lehotu nevyžaduje.

Pojem ujma predstavuje ohrozenie subjektívnych občianskych práv a zároveň je aj jedným z
predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti. Nemajetková ujma je adekvátna, keď sa jedná o
stratu dôveryhodnosti, spochybnenie serióznosti a poctivosti konania poškodeného subjektu, vrátane
podnikateľskýchaktivít.Narozdielodškody,ktorásamusípreukázať,ujmasazdôvodňuje.Pristanovení
výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadňovať závažnosť a intenzitu konania, dosah a motívy

konania, úmysel konania a dĺžku protiprávneho konania, pričom všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť
nielenzhľadiskakonaniasúdu,aleajzhľadiskanavrhovateľaajehoprávnehopostaveniaakoprávnickej
osoby.

Navrhovateľnijakonešpecifikovalaninekonkretizovalakoskutočnosť,žeexekučnýsúdzamietolžiadosť

súdneho exekútora na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného rozhodcovského rozsudku,
ohrozila jeho subjektívne práva, nepreukázal, že by daná situácia negatívnym spôsobom ovplyvnila jeho
podnikateľskú činnosť, ktorú preukázateľne naďalej vykonáva. Argumentácia navrhovateľa sa javila
súdu ako teoretické zdôvodňovanie možných následkov nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu, bez potrebnej konkretizácie a zdokladovania údajnej nemajetkovej ujmy. Z rozhodovacej

činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje aj
dohodnuté zmluvné podmienky, často majúce vlastnosti neprijateľných zmluvných podmienok. Finančné
profitovanie z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského
rizika, nemôže mať veľký ekonomický dopad na ďalšiu podnikateľskú existenciu navrhovateľa.

O trovách konania súd rozhodol podľa §142 ods. 1 O.s.p., odporcovi ako úspešnému účastníkovi v
konaní patrí právo na náhradu trov konania, odporca však trovy konania nevyčíslil a súd na jeho strane
vznik trov nezistil, preto odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Podľa §4 ods. 1 písm. k/ zákona č.
č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch, v platnom znení, od poplatku je oslobodené konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, v dvoch písomných
vyhotoveniach, na podpísanom súde. V odvolaní sa má okrem všeobecných náležitostí podľa § 42 ods.
3 O.s.p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu ho napáda, v čom rozhodnutie súdu

alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
- v konaní došlo k vadám uvedeným v §221 ods. 1,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené /§205a/,
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O. s. p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred

súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím
dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.