Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. február 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/5/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114202035
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114202035.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov
JUDr. Gabriely Briškovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: Ing. X. P., nar. XX. U. XXXX,
bytom F., P. XXXX/XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Dušan Kubáni, Piešťany, Teplická 2251/121,
proti žalovanému: Inšpektorát práce Trnava, Jána Bottu č. 4, 917 01 Trnava, IČO: 35 627 361, o
náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 17. júna 2014 č. k.
16Cpr/1/2014-184 v znení opravného uznesenia rovnakého súdu z 15. júla 2014 č. k. 16Cpr/1/2014-190,
dopĺňaciemu rozsudku rovnakého súdu z 26. marca 2015 č. k. 16Cpr/1/2014-228 a dopĺňaciemu
uzneseniu rovnakého súdu z 27. marca 2015 č. k. 16Cpr/1/2014-229 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti náhrady mzdy za obdobie od decembra
2011 do 23. januára 2014 s príslušenstvom a v časti trov prvostupňového konania, v znení opravného
uznesenia súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

V časti o uložení žalovanému povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh rozsudok súdu prvého stupňa
r u š í .

Napadnutý dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
- 9,25% úrok z omeškania ročne zo sumy 6,50 eur od 1.1.2012 do 6.3.2014,
- za mesiac február 2013 zvyšok náhrady mzdy 0,50 eur,
- za mesiac november 2013 zvyšok náhrady mzdy 6,50 eur s 9,50 % úrokom omeškania ročne zo sumy
6,50 eur od 1. 1. 2014 do zaplatenia,
- za mesiac december 2013 zvyšok náhrady mzdy 6,50 eur s 9,50 % úrokom omeškania
ročne zo sumy 6,50 eur od 1. 2. 2014 do zaplatenia,
všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Dopĺňacie uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa
I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi:
- 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 838,50 eur ako náhrady mzdy za december 2010 za obdobie
od 1. 2. 2011 do 6. 3. 2014
- 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 838,50 eur ako náhrady mzdy za január 2011 za
obdobie od 1. 3. 2011 do 6. 3. 2014

- 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 838,50 eur ako náhrady mzdy za február 2011 za
obdobie od 1. 4. 2011 do 6. 3. 2014
- 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 838,50 eur ako náhrady mzdy za marec 2011 za obdobie
od 1. 5. 2011 do 6. 3. 2014
- 9,25 % ročný úrok z omeškania zo sumy 838,50 eur ako náhrady mzdy za apríl 2011 za obdobie od
1. 6. 2011 do 6. 3. 2014
- 9,25 % ročný úrok z omeškania zo sumy 838,50 eur ako náhrady mzdy za máj 2011 za obdobie
od 1. 7. 2011 do 6. 3. 2014
- 9,25 % ročný úrok z omeškania zo sumy 838,50 eur ako náhrady mzdy za jún 2011 za obdobie
od 1. 8. 2011 do 6. 3. 2014
- 9,50 % ročný úrok z omeškania zo sumy 838,50 eur ako náhrady mzdy za júl 2011 za obdobie
od 1. 9. 2011 do 6. 3. 2014
- 9,50 % ročný úrok z omeškania zo sumy 838,50 eur ako náhrady mzdy za august 2011 za obdobie
od 1. 10. 2011 do 6. 3. 2014
- 9,50 % ročný úrok z omeškania zo sumy 838,50 eur ako náhrady mzdy za september 2011 za obdobie
od 1. 11. 2011 do 6. 3. 2014
- 9,25 % ročný úrok z omeškania zo sumy 838,50 eur ako náhrady mzdy za október 2011 za obdobie
od 1. 12. 2011 do 6. 3. 2014
- 9,25 % ročný úrok z omeškania zo sumy 838,50 eur ako náhrady mzdy za november 2011 za obdobie
od 1. 1. 2012 do 6. 3. 2014,
- Za mesiac december 2011 náhradu mzdy 845,00 eur s 9% úrokom omeškania ročne zo sumy 845,00
eur od 1. 2. 2012 do zaplatenia,
- Za mesiac január 2012 náhradu mzdy 845,00 eur s 9% úrokom omeškania ročne zo sumy
845,00 eur od 1. 3. 2012 do zaplatenia,
- Za mesiac február 2012 náhradu mzdy 845,00 eur s 9% úrokom omeškania ročne zo sumy
845,00 eur od 1. 4. 2012 do zaplatenia,
- Za mesiac marec 2012 náhradu mzdy 845,00 eur s 9% úrokom omeškania ročne zo sumy 845,00
eur od 1. 5. 2012 do zaplatenia,
- Za mesiac apríl 2012 náhradu mzdy 845,00 eur s 9% úrokom omeškania ročne zo sumy 845,00
eur od 1. 6. 2012 do zaplatenia,
- Za mesiac máj 2012 náhradu mzdy 845,00 eur s 9% úrokom omeškania ročne zo sumy 845,00
eur od 1. 7. 2012 do zaplatenia,
- Za mesiac jún 2012 náhradu mzdy 845,00 eur s 9% úrokom omeškania ročne zo sumy 845,00 eur
od 1. 8. 2012 do zaplatenia,
- Za mesiac júl 2012 náhradu mzdy 845,00 eur s 8,75 % úrokom omeškania ročne zo sumy
845,00 eur od 1. 9. 2012 do zaplatenia,
- Za mesiac august 2012 náhradu mzdy 845,00 eur s 8,75 % úrokom omeškania ročne zo sumy 845,00
eur od 1. 10. 2012 do zaplatenia,
- Za mesiac september 2012 náhradu mzdy 845,00 eur s 8,75 % úrokom omeškania ročne zo sumy
845,00 eur od 1. 11. 2012 do zaplatenia,
- Za mesiac október 2012 náhradu mzdy 845,00 eur s 8,75 % úrokom omeškania ročne zo sumy 845,00
eur od 1. 12. 2012 do zaplatenia,
- Za mesiac november 2012 náhradu mzdy 851,00 eur s 8,75 % úrokom omeškania ročne zo sumy
851,00 eur od 1. 1. 2013 do zaplatenia,
- Za mesiac december 2012 náhradu mzdy 851,00 eur s 8,75 % úrokom omeškania ročne zo sumy
851,00 eur od 1. 2. 2013 do zaplatenia,
- Za mesiac január 2013 náhradu mzdy 851,00 eur s 9,75 % úrokom omeškania ročne zo sumy 851,00
eur od 1. 3. 2013 do zaplatenia,
- Za mesiac február 2013 náhradu mzdy 851,00 eur s 9,75 % úrokom omeškania ročne zo sumy 851,00
eur od 1. 4. 2013 do zaplatenia,
- Za mesiac marec 2013 náhradu mzdy 851,00 eur s 9,75 % úrokom omeškania ročne zo sumy 851,00
eur od 1. 5. 2013 do zaplatenia,
- Za mesiac apríl 2013 náhradu mzdy 851,00 eur s 9,75 % úrokom omeškania ročne zo sumy
851,00 eur od 1. 6. 2013 do zaplatenia,
- Za mesiac máj 2013 náhradu mzdy 851,00 eur s 9,75 % úrokom omeškania ročne zo sumy
851,00 eur od 1. 7. 2013 do zaplatenia,
- Za mesiac jún 2013 náhradu mzdy 851,00 eur s 9,50 % úrokom omeškania ročne zo sumy
851,00 eur od 1. 8. 2013 do zaplatenia,

- Za mesiac júl 2013 náhradu mzdy 851,00 eur s 9,50 % úrokom omeškania ročne zo sumy
851,00 eur od 1. 9. 2013 do zaplatenia,
- Za mesiac august 2013 náhradu mzdy 851,00 eur s 9,50 % úrokom omeškania ročne zo sumy 851,00
eur od 1. 10. 2013 do zaplatenia,
- Za mesiac september 2013 náhradu mzdy 851,00 eur s 9,50 % úrokom omeškania ročne zo sumy
851,00 eur od 1. 11. 2013 do zaplatenia,
- Za mesiac október 2013 náhradu mzdy 851,00 eur s 9,50 % úrokom omeškania ročne zo sumy 851,00
eur od 1. 12. 2013 do zaplatenia,
- Za mesiac november 2013 náhradu mzdy 851,00 eur s 9,50 % úrokom omeškania ročne zo sumy
851,00 eur od 1. 1. 2014 do zaplatenia,
- Za mesiac december 2013 náhradu mzdy 851,00 eur s 9,50 % úrokom omeškania ročne zo sumy
851,00 eur od 1. 2. 2014 do zaplatenia,
- Za obdobie od 1. 1. 2014 do 23. 1. 2014 náhradu mzdy 662,62 eur s 9,50 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 662,62 eur od 1. 3. 2014 do zaplatenia,
a trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia, všetko do troch
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia;
II. v späťvzatej časti náhrady mzdy za obdobie od decembra 2010 do novembra 2011 konanie zastavil
a III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Trnava súdny poplatok za návrh
1.363,00 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 76 ods. 5 a § 79 ods. 1 a 2 Zák. práce (Zákonníka práce č.
311/2001 Z. z.); ust. § 84 ods. 1 písm. b/, § 85 a § 111 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe
a o zmene doplnení niektorých zákonov; § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka
č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z., v znení účinnom od 1. 1. 2009; § 96 ods. 1 a 2 a § 98 O.
s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a poukazom
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 3Cdo 237/2007. Vecne
dôvodil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od decembra
2010 do januára 2014 na tom základe, že rozsudkom Okresného súdu Trnava zo 17. 4.2013 č. k. 14C
199/2010-338 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 10.12.2013 (č. k. 9Co/312/2013-407)
bolo určené, že výpoveď žalovaného daná žalobcovi dňa 29.9.2010 je neplatná (bolo určené, že výpoveď
zo štátnozamestnaneckého pomeru daná žalobcovi listom žalovaného z 29.9.2010 podľa ust. § 47
písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. je neplatná). Prípisom z 30.11.2010 žalobca žalovanému okrem
iného oznámil, že výpoveď považuje za neplatnú a žiada o prideľovanie práce. Súd prvého stupňa mal
za to, že v tejto časti nebolo, vzhľadom na ostatne uvedené rozhodnutia súdu, potrebné vykonávať
ďalšie dokazovanie, nakoľko je uvedenými rozhodnutiami viazaný a sám žalovaný nespochybňoval a
nenamietal skutočnosť, že žalobca trval na ďalšom zamestnaní a nárok ako taký ani nespochybnil.
Nárok na náhradu mzdy žalobca uplatnil podľa § 79 ods. 1 Zák. práce. V priebehu konania žalobca
uviedol, že náhradu mzdy za obdobie december 2010 až november 2011 mu žalovaný vyplatil 7.3.2014,
v tejto časti následne už žiadal priznať len úroky z omeškania, na základe čoho súd prvého stupňa v
časti o náhrade mzdy za obdobie od decembra 2010 do novembra 2011 pre späťvzatie žaloby v takejto
časti konanie zastavil. Zvyšok nároku uvedený v žalobe žalovaný neuhradil napriek tomu, že sa s ním
žalobca pokúsil mimosúdne dohodnúť. Zostalo teda rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu mzdy za
obdobie od decembra 2011 do januára 2014. Žalovaný namietal nárok žalobcu v časti presahujúcej 12
mesiacov s poukazom na ust. § 79 ods. 2 Zák. práce. Žalobca nesúhlasil so znížením náhrady mzdy
nad 12 mesiacov (ako žiadal žalovaný), keďže v zmysle judikatúry nárok žalobcu trvá po dobu celého
trvania sporu, skutočnosť, že žalobca bol zabezpečený výsluhovým dôchodkom (ktorý mu bol priznaný
od 1.1.2001 v sume 15 047 Sk mesačne a neskôr upravovaný), ako dôvod neobstojí, keďže zákon č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení vylučuje zákaz súbehu dôchodku a príjmu. V súčasnej dobe už
žalobca nevykonáva prácu vedúceho, tejto funkcie sa vzdal po tom, ako mu žalovaný umožnil opätovne
nástup do práce, vykonáva len funkciu inšpektora práce, poberá výsluhový dôchodok a popri tom má
príjem u žalovaného. U žalovaného znova pracuje od 10.2.2014, od neplatného skončenia pracovného
pomeru do 9.2.2014 nepracoval nikde, bol poberateľom výsluhového dôchodku. Súd prvého stupňa v
tomto smere dôvodil, že žalobca svoj úmysel zotrvať v pracovnom pomere u žalovaného preukázateľne
nezmenil, na svojom stanovisku zotrval a u žalovaného znova nastúpil do práce, sám žalobca neovplyvnil
dĺžku trvania sporu, v ktorom bolo rozhodnuté o neplatnom skončení pracovného pomeru, naopak
dĺžku trvania sporu zapríčinil žalovaný, ktorý využil svoje zákonné právo podať odvolanie napriek tomu,
že v obdobnom konaní bol neúspešný. Žalobca v konaní preukázal, že v spornom období žalovaný
zamestnával starobných i výsluhových dôchodcov. V písomnom vyjadrení žalovaný pôvodne namietal z

uplatňovanej náhrady mzdy čiastku 50 eur mesačne - príplatok za riadenie, na tejto jeho námietke však
v priebehu konania už netrval (ohľadom osobného príplatku bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného
súdu Trnava zo 4.9.2012 č. k. 10C 124/11-291, právoplatným 6.10.2012, ktorým bol žalobcovi priznaný
osobný príplatok) a aj súd prvého stupňa námietku ohľadne príplatku považoval za vysporiadanú tým,
že žalobcovi bola žalovaným náhrada mzdy vyplatená vrátane tejto sumy (za obdobie od decembra
2010 do novembra 2011). Samotnú výšku jednotlivých náhrad mzdy za zostávajúce obdobie už teda
žalovaný následne nenamietal, preto súd prvého stupňa výšku náhrady mzdy považoval za nespornú
medzi účastníkmi konania. Žalovaný predložil mzdové listy žalobcu, z ktorých náhrada mzdy vyplývala,
žalovaný nenamietal výpočet žalobcu, preto sa súd prvého stupňa so žalobou v tomto smere stotožnil.
Výška funkčného platu u žalobcu bola od 1.11.2010 vo výške 838,50 eur, od 1.11.2011 vo výške 845
eur, od 1.11.2012 vo výške 851 eur, od 1.11.2013 vo výške 857,50 eur, tieto skutočnosti neboli medzi
účastníkmi sporné a preto nebolo potrebné vykonávať v tomto smere ďalšie dokazovanie. Žalovaný
však žiadal od žalobcu vrátenie odstupného vo výške 2 515,50 eur, ktoré vzhľadom na neplatnosť
výpovede žalobcovi nepatrí, keďže štátnozamestnanecký pomer zostal v platnosti, žiadal započítanie
pohľadávky vo výške 2 515,50 eur vyplatenej titulom odstupného žalobcovi na žalobcom uplatnený
nárok. Súd prvého stupňa prišiel k záveru, že v danom prípade odstupné bolo žalovaným vyplatené
žalobcovi v mesiaci august 2010 ako trojnásobok funkčného platu, žalobca znova nastúpil do práce
u žalovaného 10.2.2014, teda na vrátenie odstupného nie sú dané dôvody v zmysle ust. § 76 ods.
5 Zák. práce, keď žalobca v tomto smere vzniesol aj námietku premlčania, nakoľko nárok uplatnil
žalovaný na pojednávaní 10.4.2014, kedy už uplynula 3-ročná premlčacia lehota a tiež žalobca uviedol,
že odstupné v uvedenej výške mu nebolo poskytnuté, keď z neho bola odvedená napr. daň. Naviac
inštitút vzájomného započítania pohľadávky Zák. práce neupravuje (R 14/1979). Návrh žalovaného na
započítanie pohľadávky v tomto konaní súd považoval za obranu i s poukazom na ust. § 98 O. s. p., keď
tento prejav nemal náležitosti a charakter vzájomného návrhu. Ako už bolo uvedené vyššie čiastočné
zastavenie konania súd prvého stupňa právne odôvodnil ust. § 96 ods. 1, 2 O. s. p., vecne dôvodil,
že žalovaný uhradil žalobcovi náhradu mzdy za obdobie december 2010 - november 2011 v priebehu
konania (k úhrade došlo 7.3.2014, žaloba bola podaná 27.1.2014). V zostávajúcej časti súd prvého
stupňa považoval nárok za dôvodný a preukázaný. Uviedol, že nárok žalobcu vyplýva z ust. § 79 ods.
1 Zák. práce v sume jeho priemerného zárobku odo dňa keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, keď žalobca prípisom z 30.11.2010 oznámil žalovanému, že (okrem iného) žiada
o prideľovanie práce, táto skutočnosť medzi účastníkmi konania nebola sporná a nárok sčasti žalovaný
uznal uhradením náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov, nárok presahujúci toto obdobie neuznal. Súd
prvého stupňa však dospel k záveru, že žaloba na náhradu mzdy je dôvodná aj ohľadom náhrady mzdy
nad 12 mesiacov a nie sú dané dôvody na krátenie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za takého ďalšie
obdobie. Je nesporné, že žalobca trval na ďalšom zamestnávaní a to sa po rozhodnutí súdu aj stalo.
Žalobca teda svoje stanovisko zotrvať v pracovnom pomere u žalovaného nezmenil, nedošlo k žiadnej
skutočnosti, ktorá by trvanie nároku vylučovala, žalobca bol schopný a ochotný prácu vykonávať. S
poukazom na judikatúru a súdnu prax skutočnosť, že poberá výsluhový dôchodok, ho z tejto pracovnej
činnosti nevylučuje a zákon takisto takýto postup nezakazuje. Sám žalovaný v spornom období
zamestnával výsluhových i starobných dôchodcov. Pri posúdení nároku súd prvého stupňa tiež prihliadol
na skutočnosť, že náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol
zarobiť, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi,
ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom. Poberaním výsluhového dôchodku nebol
nahradený príjem z pracovnej činnosti (štátnozamestnaneckého pomeru), tento súbeh nebol zákonom
vylúčený. Žalobca síce bol čiastočne zabezpečený poberaním dôchodku, avšak ako bolo uvedené,
náhrada mzdy má i sankčný charakter voči zamestnávateľovi, ktorý postupoval v rozpore so zákonom.
Neboli teda zistené dôvody, pre ktoré by mala byť náhrada mzdy presahujúca obdobie 12 mesiacov
krátená alebo nepriznaná vôbec. Žalobca na ďalšom trvaní pracovného (štátnozamestnaneckého
pomeru) trval, prácu bol a je schopný vykonávať, poberanie výsluhového dôchodku ho z tejto práce
nevylučuje a dôchodok mu bol a je priznaný na základe iných skutočností a samostatnej právnej úpravy.
Náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov možno znížiť alebo nepriznať len výnimočne a také dôvody
zistené neboli. Sám žalovaný žiadne relevantné dôvody pre nepriznanie tohto nároku neuviedol. Jeho
obrana spočívajúca v tom, že sa žalobca neocitol vo finančnej núdzi, s poukazom na uvedené neobstojí
a javí sa ako účelová. Na základe uvedeného súd prvého stupňa v zostávajúcej časti (po čiastočnom
späťvzatí žaloby) vyhovel žalobe s tým, že s poukazom na vyššie uvedené započítanie odstupného
neprichádzalo do úvahy. Žalobcovi vzniklo právo požadovať od žalovaného ako dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, keďže ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu. Úroky z omeškania mu súd
prvého stupňa priznal v zmysle žaloby odo dňa omeškania žalovaného s jednotlivými čiastkami do

zaplatenia pohľadávky vo výške určenej Nariadením vlády SR č. 87/95 Z. z.. V časti o trovách konania
svoje rozhodnutie odôvodnil odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. f/, §
17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej „advokátska tarifa“), vecne úspechom žalobcu v konaní,
ktorému priznal náhradu trov konania titulom právneho zastúpenia, vychádzajúc z celkovej hodnoty
sporu 31.953,12 eur, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, napísanie žaloby, odmena za jeden úkon
(správne 2) je 972,68 eur, paušál á 8,04 eur, rokovanie s protistranou 10.2.2014 od 9,30 hod. do
13,00 hod 972,68 eur /á 486,34 eur/, paušál 2x8,04 eur, cestovné vozidlom Mazda 323, EČ PN-733-BA
Piešťany - Trnava a späť dňa 10. 2. 2014, cena 1 km - 0,287 eur, 80 km = 22,96 eur, strata času za
35 min cesty 4x13,40 eur = 53, 60 eur, rokovanie s protistranou 12.2.2014 od 9,00 do 11,30 hod 972,68
eur /á 486,34 eur/, paušál 2x8,04 eur, cestovné vozidlom Mazda 323, EČ PN-733-BA Piešťany - Trnava
a späť, cena 1 km - 0,287 eur, 80 km = 22,96 eur, strata času za 35 min cesty 4x13,40 eur = 53, 60 eur,
pojednávanie 10.4.2014 386,34 eur, paušál 8,04 eur, cestovné vozidlom Mazda 323, EČ PN-733-BA
Piešťany - Trnava a späť, cena 1 km - 0,29 eur, 80 km = 23,20 eur, strata času 35 min, t. j. 4x13,40 eur
= 53,60 eur, pojednávanie 17.6.2014 odmena 386,34 eur, paušál 8,04 eur, cestovné vozidlom Mazda
323, EČ PN-733-BA Piešťany - Trnava a späť, cena 1 km - 0,292 eur, 80 km = 23,36 eur, strata času
35 min, t. j. 4x13,40 eur = 53,60 eur, keď takto vyčíslené a priznané trovy považoval súd za účelné,
zástupca žalobcu predložil záznamy o rokovaní s protistranou i doklady o vozidle a zakúpení pohonných
hmôt (PHM). Rozhodnutie o súdnom poplatku súd prvého stupňa právne odôvodnil ust. § 2 ods. 2 zák.
č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a
doplnení (ďalej len „Z. s. p.“), vecne dôvodil, že zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za
návrh, keď žalobca je od jeho platenia oslobodený v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. d/ Z. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal včasné odvolanie iba žalovaný s návrhom na jeho zmenu tak, že náhradu
mzdy vyplývajúcu z dôvodu neplatného rozviazania štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou
odvolací súd v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zák. práce zníži na12 mesiacov a zároveň zaviaže žalobcu
vrátiť žalovanému odstupné vo výške 2 515,50 eur, na ktoré nemá vzhľadom na skutočnosť, že výpoveď
daná žalovaným je neplatná, nárok. Odvolateľ teda napadol rozsudok v časti o náhrade mzdy a jej
príslušenstve za obdobie od decembra 2011 do januára 2014. Žiadal odvolací súd, aby s poukazom
na § 79 ods. 2 Zák. práce náhradu mzdy znížil na 12 mesiacov, nakoľko žalovaný je štátna rozpočtová
organizácia, ktorá je naviazaná na štátny rozpočet a nemá rozpočtované finančné prostriedky na tieto
účely. Poukázal na ekonomickú situáciu služobného úradu, ako i na skutočnosť, že konaním žalovaného
sa neocitol žalobca vo finančnej núdzi, nakoľko je poberateľom výsluhového dôchodku. Mal za to, že
súd prvého stupňa sa nevysporiadal so žiadosťou žalovaného, ktorú uviedol vo vyjadrení k žalobe
o náhradu mzdy z dôvodu neplatného rozviazania štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, aby
zaviazal žalobcu vrátiť žalovanému odstupné vo výške 2 515,50 eur, na ktoré nemá vzhľadom na
skutočnosť, že výpoveď, ktorá mu bola daná je neplatná, nárok.

Žalobca navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Dôvodil, že odvolanie
žalovaného je právne nerelevantné, neúčinné a nulitné. Odvolanie zo strany žalovaného považuje za
nedôvodné a len formálne, čo má za následok predĺženie predmetného súdneho sporu a takýmto
konaním žalovaného aj zvýšenie vymáhanej sumy žalobcom o príslušenstvo z vymáhanej istiny, ako aj
zvýšenie trov súdneho konania a trov právneho zastúpenia. Žalovaný žiadnu právne relevantnú žiadosť a
relevantné dôvody na nepriznanie žalobcovi vymáhanej náhrady mzdy z dôvodu neplatného rozviazaniu
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou konajúcemu súdu nepredložil. Žalovaný svojím konaním,
keď napriek už právoplatne rozhodnutému identickému súdnemu sporu na Okresnom súde Trnava sp.
zn. 10C/172/2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/220/2012 z 18.3.2013,
podal odvolanie voči rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého
pomeru, ktorú dal žalovaný žalobcovi 29.9.2010 podľa § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. je
neplatná, spôsobil neefektívne a nehospodárne predĺženie súdneho sporu o neplatnosť výpovede
vedeného medzi účastníkmi a takýmto konaním sám žalovaný zapríčinil zvýšenie (predĺženie) obdobia
vymáhaného nároku (náhrady mzdy z neplatného rozviazania štátnozamestnaneckého pomeru)
žalobcom voči žalovanému až do 22.1.2014, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok OS Trnava sp. zn.
14C/199/2010 v spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/312/2013 z 10.12.2013 o
neplatnosť výpovede a z uvedených skutočností, ako aj z konania žalovaného jednoznačne vyplýva a je
preukázané, že sám žalovaný neefektívne, nehospodárne a zbytočne predlžoval trvanie súdneho sporu
o určenie neplatnosti výpovede o ďalších 7 mesiacov. Poukázal na ním preukázané skutočnosti, že
žalovaný počas obdobia trvania súdneho sporu o neplatnosť výpovede vyplácal svojim zamestnancom,

teda aj výsluhovým dôchodcom odmeny a osobné príplatky (nenárokovateľné finančné sumy v sumách
uvedeným v takomto vyjadrení žalobcu), prijímal nových zamestnancov do štátnozamestnaneckého
pomeru, zamestnával a zamestnáva výsluhových dôchodcov, starobných dôchodcov, predčasných
dôchodcov aj invalidných dôchodcov v počtoch uvedených v takomto vyjadrení s tým, že zákon č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ani zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a
vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov súbeh štátnozamestnaneckého (pracovného) pomeru
a poberanie výsluhového (starobného) dôchodku nevylučuje a nezakazuje. Poukázal tiež na povinnosť
žalovaného vytvárať si podľa § 14 ods. 9 písm. q/ a ust. § 54 ods. 3 Opatrenia Ministerstva financií
SR z 8.8.2007 č. MF/16786/2007-31 na prebiehajúci súdny spor rezervu. V konaní bolo jednoznačne
preukázané, že žalovaný mal a aj má a disponuje s dostatkom finančných prostriedkov a taktiež, že
žalovaný aj v súčasnosti disponuje s voľnými finančnými prostriedkami. S poukazom na čl. 2 ods. 3
Ústavy SR mal za to, že z nejestvujúcej povinnosti alebo z nejestvujúceho zákazu nemožno vyvodzovať
pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, príp. nepriznania náhrady mzdy. Súd síce
môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, avšak
len výnimočne, takýto výklad chráni hodnotu slobody, ale je aj z dôvodu, že rešpektuje najvšeobecnejšiu
hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti
bezpráviu a naplnenia všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky
svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti, tzn. že ust. § 79
ods. 2 Zák. práce nemôže byť aplikované takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie
ochrany zamestnancovi vyplývajúce z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo žalovanému konať
protiprávne. Vzhľadom na uvedené a aj vychádzajúc z uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn.
23Co/304/2011 z 31.5.2012, ako aj záverov uvedených v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo 14.9.2011, ktoré aktuálne reagovalo na výklad ust. § 79 ods. 1 Zák.
práce v kontexte aj s ust. § 79 ods. 2 Zák. práce je žalobca názoru, že zistený skutkový stav neumožňuje
žalobcovi za čas presahujúci 12 mesiacov nepriznať náhradu mzdy a to nielen z dôvodu nepreukázania
podmienok podľa citovaného zákonného ustanovenia žalovaným. Na základe konania žalovaného, ktorý
má vlastné oddelenie právnych služieb, žalobca zistil, že žalovaný sa dáva zastupovať v právnych a
súdnych sporoch externou právnickou organizáciou (súdny spor na KS Trnava sp. zn. 9Co/312/2013),
ktorej žalovaný za tieto poskytované právne služby musí platiť finančné prostriedky, ktorá skutočnosť
jednoznačne preukazuje, že žalovaný, ktorý je naviazaný na štátny rozpočet má dostatok finančných
prostriedkov a nepravdivo a zavádzajúco uviedol konajúcemu súdu, že nemá rozpočtové finančné
prostriedky. Žalobca zotrval na svojom stanovisku, že nesúhlasí so žiadosťou žalovaného o vrátenie
odstupného 2 515,50 eur a to z dôvodu, že ho žalovaný nevyzval, aby mu vrátil odstupné, ďalej jeho
požiadavka na vrátenie odstupného je nesprávna, pretože žalovaný pri vyplatení odstupného žalobcovi
nevyplatil celú sumu 2 515,50 eur, keď z tejto sumy žalovaný pred jej vyplatením žalobcovi odpočítal
napr. daň, ďalej podľa rozhodnutia R 14/1979 Zák. práce nepozná inštitút započítania ako ho upravuje
ust. § 96 O. z. (v súčasnosti § 580 O. z.) a z tohto dôvodu údajnú pohľadávku žalovaného voči žalobcovi
nie je možné započítať započítacou námietkou, ďalej podľa ust. § 76 ods. 3 Zák. práce je povinný
zamestnanec vrátiť zamestnávateľovi odstupné len v prípade ak zamestnanec po skončení pracovného
pomeru nastúpi opäť k tomu istému zamestnávateľovi do pracovného pomeru pred uplynutím času
určeného podľa poskytnutého odstupného, čo v danom prípade nenastalo z dôvodu, že žalobca nastúpil
do práce u žalovaného až po márnom uplynutí lehoty uvedenej v § 76 ods. 3 Zák. práce a nakoniec
nárok žalovaného voči žalobcovi je aj premlčaný a žalobca vzniesol voči nároku žalovaného na vrátenie
odstupného námietku premlčania. Okrem toho sa s touto požiadavkou na vrátenie odstupného súd
prvého stupňa riadne vyporiadal. Nakoniec poukázal na § 17 ods. 3 Zák. práce, podľa ktorého neplatnosť
právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne
zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

V doplnení odvolania zo 17.3.2015, doručenom súdu prvého stupňa 18.3.2015, na výzvu súdu prvého
stupňa žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že už vyplatil žalobcovi náhradu mzdy za 12 mesiacov,
tak žiada, aby odvolací súd rozhodol, že je povinný zaplatiť iba príslušenstvo náhrady mzdy za obdobie
od decembra 2010 do novembra 2011 a náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nepriznať a
zároveň aby súd zaviazal žalobcu vrátiť žalovanému odstupné 2 515,50 eur, na ktoré žalobca nemá
nárok vzhľadom na skutočnosť, že výpoveď, ktorá mu bola daná je na základe rozsudku OS Trnava sp.
zn. 14C 199/2010 zo 17.4.2013 v spojení s rozsudkom KS v Trnave č. k. 9Co/312/2013 z 10.12.2013
neplatná a jeho štátnozamestnanecký pomer neskončil.

Opravným uznesením súd prvého stupňa opravil odsek 1 výroku napadnutého rozsudku v časti trov
konania tak, že správne má znieť „...a trovy konania 4 045,84 eur k rukám zástupcu žalobcu, všetko
do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“ S tým, že vo zvyšku zostáva citované rozhodnutie
bezo zmeny. Právne opravné uznesenie odôvodnil ust. § 164 O. s. p. a vecne chybou v písaní pri opise
rozhodnutia, v dôsledku ktorej vo výrokovej časti napadnutého rozsudku v časti trov konania nebola
uvedená (vyčíslená) suma, ktorá bola priznaná zástupcovi žalobcu.

Dopĺňacím rozsudkom, vydaným až na pokyn odvolacieho súdu, súd prvého stupňa doplnil výrok
napadnutého rozsudku tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 9,25 % ročný úrok z omeškania
zo sumy 6,50 eur od 1.1.2012 do 6.3.2014 ako náhrady mzdy za november 2011, za mesiac február
2013 náhradu mzdy 0,50 eur s 9,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 851,00 eur od 1.4.2013
do zaplatenia, za mesiac november 2013 náhradu mzdy 6,50 eur s 9,50% úrokom z omeškania ročne
zo sumy 857,50 eur od 1.1.2014 do zaplatenia, za mesiac december 2013 náhradu mzdy 6,50 eur s
9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 857,50 eur od 1.2.2014 do zaplatenia. Právne dopĺňací
rozsudok odôvodnil ust. § 166 ods. 1 O. s. p.. Vecne dôvodil, že napadnutým rozsudkom nerozhodol o
celom predmete konania v zmysle úpravy petitu, keď žalobca žiadal 9,25% úrok z omeškania zo sumy
845 eur ako náhrady mzdy za mesiac november 2011 od 1.1.2012 do 6.3.2014, súd prvého stupňa však
rozhodol len o úroku z omeškania zo sumy 838,50 eur, teda zo sumy 6,50 eur nižšej, v časti náhrady
mzdy za február 2013 v sume 851,50 eur s 9,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 851 eur od
1.4.2013 do zaplatenia, súd však rozhodol len o náhrade mzdy 851 eur, teda o 0,50 eur nižšej, za mesiac
november 2013 požadoval žalobca náhradu mzdy 857,50 eur s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo
sumy 857,50 eur od 1.1.2014 do zaplatenia, súd mu však priznal náhradu mzdy vo výške 851 eur, teda
o 6,50 eur nižšej, rovnako úrok z omeškania z tejto sumy, za mesiac december 2013 z požadovanej
náhrady mzdy 857,50 eur s 9,50% úrokom z omeškania ročne zo sumy 857,50 eur od 1. 1.2014 do
zaplatenia, súd priznal náhradu mzdy vo výške 851 eur, teda o 6,50 eur nižšej a tiež úrok z omeškania z
priznanej sumy. Napadnutým rozsudkom teda súd prvého stupňa nerozhodol o ďalšej časti žaloby, ktorej
zmenu pripustil, preto doplnil pôvodné rozhodnutie v časti, o ktorej nebolo rozhodnuté. Žalovaný výšku
jednotlivých mesačných náhrad mzdy nenamietal, táto nebola medzi účastníkmi sporná, náhrada mzdy
vyplýva z predložených mzdových listov, výpočet náhrady žalovaný nenamietal, v konaní v tomto smere
nevznikli žiadne pochybnosti a výška náhrady mzdy bola preukázaná. Žalovaný v konaní namietal iba
priznanie náhrady mzdy v časti presahujúcej obdobie 12 mesiacov, teda samotná výška nároku nebola
spochybňovaná a bolo potrebné rozhodnúť len o tej časti nároku, ktorá nebola priznaná v napadnutom
rozsudku. Dopĺňacím rozsudkom rozhodol len o rozdiele uplatňovanej čiastky po úprave petitu návrhu
a čiastky (resp. príslušenstva pohľadávky) priznanej v uvedenom rozsudku.

Dopĺňacím uznesením súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi k rukám jeho
zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 103,31 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 10, § 11 ods. 4, § 13 ods. 4, § 15,
§ 16 ods. 3, § 17 advokátskej tarify, vecne dôvodil, že napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím
rozsudkom rozhodol vo veci samej tak, že žalobe vyhovel, žalobca (jeho zástupca) si uplatnil náhradu
trov konania za pojednávanie 26. 3. 2015, na ktorom bol vyhlásený dopĺňací rozsudok a preto bolo
potrebné úspešnému žalovanému priznať náhradu trov konania titulom právneho zastúpenia za účasť
na pojednávaní. Pri určení výšky odmeny vychádzal nie z uplatnenej čiastky, ale zo sumy, o ktorej
súd rozhodoval dopĺňacím rozsudkom, teda istiny vo výške 13,50 eur (zvyšok tvorilo príslušenstvo,
ktoré nebolo samostatným uplatneným a vyčísleným nárokom) a sumu 13,50 eur považoval za základ
poplatkového úkonu, ktorý je predmetom tohto rozhodnutia. Priznal odmenu za jeden úkon právnej
pomoci 16,60 eur, paušál 8,39 eur a tiež náklady na cestovné osobným vozidlom MAZDA 323 PN-733-
BA Piešťany - Trnava a späť 80 km, cena za 1 km 0,28 eur, spolu 22,40 eur, strata času za
pojednávanie cesta Piešťany - Trnava 35 min = 27,96 eur, Trnava - Piešťany 35 min = 27,96 eur, spolu
55,92 eur. Nepriznal dva úkony v súvislosti s odvolacím konaním, priznal jeden úkon za vyjadrenie k
odvolaniu, keď žalovaný vo vyjadrení iba uviedol, že si uplatňuje odmenu za dva právne úkony, ktoré
však nešpecifikoval. Priznané a vyčíslené náklady považoval za účelné pre bránenie svojho práva na
strane žalobcu.

Hoci odvolaním bol napadnutý len rozsudok (ten prvotný), obsahom odvolania voči nemu sa
spochybňuje priznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov s príslušenstvom, a to je aj dôvodom, pre ktorý
sa odvolací súd musí pri svojom rozhodovaní zaoberať oboma rozsudkami (tým prvotným i dopĺňacím,

považujúc ich takto oba za napadnuté odvolaním, samozrejme len v rozsahu, v akom tieto nekonvenujú
odvolateľke) a tiež od nich závislými rozhodnutiami o trovách konania (opravné a dopĺňacie uznesenie).

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/, b/ O. s. p. v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej, teda s preskúmaním správnosti rozhodnutia rozsudkom v
napadnutej časti náhrady mzdy za obdobie od decembra 2011 do 23. januára 2014 s príslušenstvom
(vrátane závislých výrokov o súdnom poplatku a trovách konania aj v znení opravného uznesenia),
celým dopĺňacím rozsudkom (a od takéhoto rozhodnutia závislým dopĺňacím uznesením) a to podľa
§ 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní, v prítomnosti riadne predvolaných účastníkov a ich zástupcov,
doplnil dokazovanie potvrdeniami o hľadaní si zamestnania žalobcom za obdobie od februára 2011 do
decembra 2011 a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Čo sa týka správnosti argumentácie súdu prvého stupňa použitej na podporu ním zvoleného spôsobu
rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku), odvolací súd
nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod s touto nesúhlasiť. U dôvodov predostretých
okresným súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť
kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak
zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2
O. s. p.), odvolací súd však v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s
tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého
stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Podľa § 1 ods. 4 zákona č 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
v znení neskorších predpisov, na štátnozamestnanecké vzťahy sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to
ustanovuje tento zákon.

Podľa § 120 ostatne uvedeného zákona, na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú
ustanovenia § 10, § 11a ods. 1, § 12, § 13 ods. 4 a 7, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až
41, § 49 ods. 1 až 3 a 5, § 52, § 55 ods. 2 písm. c/ až f/, § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 4 až 6, § 64
ods. 1 a 2, § 67, § 69, § 70, § 72, § 74, § 75 ods. 3 a 4, § 76 ods. 3, 4 a 6, § 77 až 80, § 84 ods. 3 a 4,
§ 85 ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86 až 95, § 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 96a, § 96b, § 97 ods. 1 až 11, §
98 až 102, § 104, § 104a, § 105 až 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141, §
142, § 143, § 144, § 144a, § 145 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1, 2, 4 až 8, § 156, § 157 ods. 3, §
158 až 160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až 185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198,
§ 217 až 222, § 230 až 236 a § 240 Zákonníka práce.

Podľa čl. 2 vety tretej Zák. práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

Podľa § 79 ods. 2 Zák. práce v znení účinnom do 31.8.2011, ak celkový čas, za ktorý by sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
zamestnancovi vôbec nepriznať.

Podľa § 252g ods. 1 Zák. práce (Prechodné ustanovenie účinné od 1. septembra 2011) ustanoveniami
tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred l. septembrom 2011. Právne úkony
urobené pred l. septembrom 2011 a nároky, ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy
účinnej do 31. augusta 2011.

Základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným
skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného
pomeru. Rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru je
súd rozhodujúci o náhrade mzdy podľa § 79 Zák. práce viazaný a bez kladného rozhodnutia o
neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu
mzdy. Ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí
a zostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 47 Zák. práce.

Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy
závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej
zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v
práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Náhrada mzdy sa poskytuje vo výške
priemerného zárobku (§ 134 Zák. práce).

Ustanovenie § 79 ods. 2 Zák. práce umožňuje znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu
mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada mzdy, presahuje dvanásť mesiacov.
Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na
súde. Bez žiadosti zamestnávateľa súd nemôže jeho povinnosť nahradiť zamestnancovi mzdu znížiť,
prípadne ju vôbec nepriznať.

Nárok zamestnávateľa na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy možno uplatniť iba v rámci konania,
v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného
pomeru.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že žalobcovi v dôsledku neplatného
skončenia s ním štátnozamestnaneckého pomeru zo strany žalovaného vznikol nárok na náhradu mzdy
proti žalovanému. Súd rozhodujúci o náhrade mzdy je viazaný rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia
jeho štátnozamestnaneckého pomeru. Keďže skočenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu zo
strany žalovaného bolo určené právoplatným súdnym rozhodnutím za neplatné a žalobca oznámil
žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa neskončil a žalovaný
bol povinný mu ako zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku až do času,
kedy mu umožnil pokračovať v práci. Rovnako sa súd stotožnil aj s tým, že žalobcovi okrem nároku na
náhradu mzdy vznikol v dôsledku omeškania žalovaného s plnením takéhoto peňažného dlhu aj nárok
na zákonný úrok z omeškania. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, ktorý navrhoval
náhradu mzdy aj s príslušenstvom za čas presahujúci 12 mesiacov žalobcovi nepriznať (z dôvodu, že
žalovaný je štátna rozpočtová organizácia, ktorá je naviazaná na štátny rozpočet a nemá rozpočtované
finančné prostriedky na tieto účely, vzhľadom na ekonomickú situáciu služobného úradu, ako i na
skutočnosť, že konaním žalovaného sa neocitol žalobca vo finančnej núdzi, nakoľko je poberateľom
výsluhového dôchodku), keď v tomto smere sa plne stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa,
vyplývajúcou najmä z Uznesenia NS SR zo 14.9.2011 sp. zn. 6Cdo 157/2010, poukazujúc najmä na tú
časť, v ktorej NS SR uvádza, že „systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok
hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava Slovenskej
republiky prijatá s účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je
zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu
rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto
zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach.
Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený
pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexituje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno
vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady
mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu
(právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak,
že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov (poznámka
odvolacieho súdu - v predmetnej veci 12 mesiacov) primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len
výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v
zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen
z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už bolo uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje
zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá
poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý
je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej
nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým
spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1
tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.“
Aj v časti o odstupnom sa odvolací súd stotožnil so stanoviskom súdu prvého stupňa, podľa
ktorého žiadosť žalovaného o vrátenie odstupného žalobcom súd prvého stupňa neposúdil ako

vzájomný návrh (žalobu) podľa § 97 ods. 1 O. s. p., keďže pohľadávka žalobcu na náhradu mzdy
je vyššia ako požiadavka žalovaného na vrátenie odstupného, teda požiadavka žalovaného je len
obranou žalovaného proti žalobe, tzv. kompenzačnou námietkou, s ktorou sa súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku riadne vysporiadal. Odvolací súd iba dodáva, že započítanie je zánik vzájomne
sa kryjúcich pohľadávok patriacich veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu. Zánik
práva započítaním nastane okamihom, kedy sa pohľadávky spôsobilé na započítanie stretli. Práva
a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zanikajú uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú
boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva
v stanovenej lehote - preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v Zákonníku práce
uvedený taxatívne. Znamená to, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti
z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v
tomto smere súhlasnú vôľu. Pretože Zákonník práce iné než uvedené spôsoby zániku práv a povinností
nepozná, a pretože právnym dôsledkom započítania je zánik pohľadávky, predstavujú pohľadávky z
pracovnoprávnych vzťahov také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné
započítanie jednostranným úkonom namietať. V predmetnej veci uplatnil žalovaný proti pohľadávke
žalobcu, ktorá má nepochybne pracovnoprávnu povahu, keďže ide o náhradu mzdy, k započítaniu
svoj nárok na vrátenie odstupného. Je pritom nerozhodné a právne irelevantné, či sa jedná o nárok
žalovaného na započítanie z pracovnoprávneho alebo občianskoprávneho vzťahu vzhľadom k tomu, že
nárok žalobcu z pracovnoprávneho (štátnozamestnaneckého) vzťahu nemôže započítaním zaniknúť. Aj
keď by žalovanému vznikol proti žalobcovi ním tvrdený nárok, nemôže byť jeho „započítanie“ dôvodom
pre zánik pohľadávky žalobcu, vymáhanej v tomto konaní, keďže takýto zákonný postup nie je možný.

Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti náhrady mzdy
za obdobie od decembra 2011 do 23. januára 2014 s príslušenstvom, aj v časti rozhodnutia o
trovách prvostupňového konania v znení opravného uznesenia súdu prvého stupňa (majúceho povahu
rozhodnutia závislého na čo aj čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej, ktoré však osobitnými
odvolacím dôvodmi nebolo napadnuté) z dôvodu jeho vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 a 2 potvrdil.

Dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o zostávajúcej časti žalobou
uplatneného nároku na náhradu mzdy s príslušenstvom, o ktorej súd prvého stupňa opomenul rozhodnúť
napadnutým rozsudkom, by bol z rovnakých dôvodov vecne správnym, nebyť určitých formulačných
nepresností (spočívajúcich napr. v neuvedení, že ide o zvyšok náhrady mzdy v tom ktorom mesiaci)
a skutočnosti, že ním súd prvého stupňa rozhodol čiastočne duplicitne s napadnutým rozsudkom (za
mesiac február 2013 v časti o priznaní 9,75% úroku z omeškania ročne zo sumy 851 eur od 1.4.2013
do zaplatenia, išlo o duplicitné rozhodnutie, v časti úrokoch z omeškania zo súm náhrady mzdy za
november 2013 a december 2013 bolo rozhodnutie čiastočne duplicitné s napadnutým rozsudkom), čo
bolo dôvodom pre ktorý bol dopĺňací rozsudok zmenený podľa § 220 O. s. p. tak ako je to uvedené
vo výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu. Dopĺňacie uznesenie (obsahujúce rozhodnutie o ďalších
prvostupňových trovách konania, závislé na dopĺňacom rozsudku, osobitnými odvolacím dôvodmi však
nenapadnuté) bolo z dôvodu jeho vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdené.

Podľa § 2 ods. 2 Z. s. p. ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa
výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto
povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvode manželstva, o neplatnosti manželstva alebo o určenie,
či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi.
Podľa § 4 ods. 2 písm. a/ Z. s. p. od poplatku sú oslobodení: Slovenská republika, štátne rozpočtové
organizácie, štátne účelové fondy, Slovenský pozemkový fond pri úkonoch a konaniach, ktoré vykonáva
v mene Slovenskej republiky, Národný úrad práce a Sociálna poisťovňa.

Vzhľadom k tomu, že žalovaný je štátnou rozpočtovou organizáciou a v zmysle citovaného § 4 ods.
2 písm. a/ Z. s. p. je od poplatku oslobodený, nebolo uloženie mu zo strany súdu prvého stupňa
povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh podľa § 2 ods. 2 Z. s. p. vecne správnym a odvolaciemu
súdu nezostávalo iné ako rozsudok súdu prvého stupňa v časti o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny
poplatok za návrh, v ktorej časti bolo rozhodnutie závislým na čo aj čiastočne napadnutom výroku o
náhrade mzdy s príslušenstvom, podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O. s. p. zrušiť.

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odvolací súd v súlade s § 151 ods. 3 O. s. p. v spojení s §
224 ods. 1 O. s. p. vyhradil samostatnému uzneseniu, ktoré bude vydané do 30 dní od právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Urobil tak z dôvodu, že nebolo zrejmé, či sa právny zástupca žalobcu dostaví
na vyhlásenie rozsudku odvolacieho súdu a či si prípadne za takýto úkon právnej služby uplatní právo
na náhradu trov právneho zastúpenia.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto
rozsudkom odvolacieho súdu nebudú splnené dobrovoľne, možno sa
ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.