Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. február 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoPr/6/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612211861
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7612211861.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu s sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v právnej veci žalobcu: F.. H. K., J.. XX. S. XXXX,
bývajúceho v H. - Z., Z. X, zastúpeného JUDr. Jánom Burocim, advokátom, so sídlom v Spišskej Novej
Vsi, Chrapčiakova 7, proti žalovanému: Stredná odborná škola drevárska, so sídlom v Spišskej Novej
Vsi, Filinského 7, IČO: 42 096 642, zastúpenému JUDr. Matejom Okálym, advokátom, so sídlom v
Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova 7, o nároku na zaplatenie finančnej náhrady za zmarenú účasť v
projekte, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová ves zo dňa 20. júna 2014
č.k. 5Cpr/2/2012-100 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo dňa
20. júna 2014 č.k. 5Cpr/2/2012-100 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby žalovanému bola
uložená povinnosť nahradiť žalobcovi finančnú náhradu (na účet špecifikovaný v žalobe) za zmarenú
účasť v projekte „Technologické centrum - most medzi teóriou a praxou“ vo výške priemernej odmeny
podľa vzorca odmeňovania v operačnom programe vzdelávania. O trovách konania si súd vymienil
rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 28. novembra
2011 č.k. 5Cpr/1/2011-57 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. júna 2012 č.k.
6Copr/1/2012-97 bola právoplatne zamietnutá žaloba žalobcu
- o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 30. septembra 2011 a určenie, že
pracovný pomer žalobcu trvá,
- o určenie, že dodatok č. 1 z 31. augusta 2010 k pracovnej zmluve žalobcu zo dňa 25. augusta 2003
je platný a účinný od 22. októbra 2010,

- o uloženie povinností žalovanému bezodkladne (od právoplatnosti rozsudku) umožniť žalobcovi
pokračovať v práci za podmienok, ako pred nástupom na dočasnú pracovnú neschopnosť dňa 17.
augusta 2010 a zaradiť ho na pôvodnú prácu a pracovisko,
- a o zaplatenie ušlej mzdy od 1. februára 2012 do doby, kým mu žalovaný neumožní pokračovať v práci
titulom neplatnej výpovede z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti z 30. septembra 2011.
Zároveň bolo odmietnuté odvolanie žalobcu proti výroku o vylúčení návrhu na zaplatenie finančnej
náhrady za zmarenú účasť v projekte „Technologické centrum - most medzi teóriou a praxou“ na

samostatné konanie.

Žalobca na výzvu súdu špecifikoval svoj nárok ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej
výšku stanovil na sumu 527,54 € ako priemernú odmenu za činnosť, ktorú mal podľa dodatku č. 1vykonávať. Náhradu vypočítal vo výške 52 % z celkového objemu plánovaných hodín práce v projekte,
t.j. 175 hodín. Túto sumu si uplatňuje ako nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peniazoch s prihliadnutím na
značný spôsob zníženia spoločenského uplatnenia a poškodenia dobrého mena a povesti vo vzťahu

k budúcim zamestnávateľom. Žalovaný tvrdil, že realizácia aktivít projektu s názvom „Technologické
centrum - most medzi teóriou a praxou“ (ďalej len „projekt TC“) je súčasťou výchovno-vzdelávacieho
procesu a je možná len v pracovnom čase zamestnanca a v čase, keď je zamestnanec prítomný na
pracovisku. S prihliadnutím na dochádzku a prítomnosť žalobcu na pracovisku, mohol tento realizovať
aktivity na projekte len od 18. októbra 2010 do 19. novembra 2010, lebo od 17. augusta 2010 do

15. októbra 2010 a v čase od 22. novembra 2010 do 29. septembra 2011 bol práceneschopným.
Naviac poznamenal, že realizácia aktivít nie je možná ani v čase, keď zamestnanec vykonáva priamu
vyučovaciu povinnosť, teda keď vyučuje podľa platného rozvrhu hodín. Nie je možné ju realizovať ani
v čase dovolenky, počas práceneschopnosti, víkendov a vždy, keď nie je na pracovisku. Zo svedeckej
výpovede F.. M.. M. H. súd zistil, že svedok bol spolutvorcom predmetného „Projektu TC“, ktorého
cieľom bolo zaviesť systém aplikovaného vzdelávania na základe poznaní z tohto systému, ďalšou

aktivitou bola technická podpora projektu, zabezpečenie technológie na realizáciu študentských prác.
Žalobca bol v tomto projekte označený ako „tréner tréningového modulu 3 - technická príprava výroby“
a „konzultant tréningového modulu 7“. V takýchto pozíciách boli zaradení aj ostatní pedagógovia zo
školy. Do tohto projektu boli zaradení všetci učitelia školy podľa svojej aprobácie. Dňa 8. novembra
2010 bola urobená personálna zmena, kedy bol žalobca nahradený v tomto projekte F.. H., ktorá bola

podobného profesionálneho zamerania ako on. Projekt bol ukončený k 30. júnu 2013. Členovia projektu
boli ohodnocovaní osobným ohodnotením, lebo členstvom v projekte sa zúčastňovali na práci navyše.
Svedok nevedel o tom, či žalobca predložil konkrétny výkaz o svojej činnosti na danom projekte, alebo
iné záznamy o práci na projekte. Nemal vedomosti o tom, či do 8. novembra 2010 žalobca odpracoval
nejaké hodiny na projekte. Žalobca tvrdil, že jeho účasť na projekte mu zmaril štatutárny zástupca

žalovaného a na projekte nepracoval z dôvodu, že bol práceneschopný v čase od 17. augusta 2010 do
16. októbra 2010. Poznamenal ale, že napriek tomu, že bol práceneschopný, oficiálne bol do projektu
zaradený a činnosť s ním súvisiacu si pripravoval v domácom prostredí. Z dokazovania, ktoré vykonal
súd prvého stupňa vyplynulo, že žalobca bol v čase od 17. augusta 2010 do 16. októbra 2010 a potom
od 22. novembra 2010 do 29. septembra 2011 práceneschopný, takže pracovnú činnosť vykonával len

v období od 22. októbra 2010 do 22. novembra 2010. Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve podpísal práve
dňom nástupu do práce 22. októbra 2010, a tak tvrdenia žalobcu, že sa pripravoval na projekt už počas
práceneschopnosti na domácej pôde v súvislosti s uvedeným dátumom je nelogický a nárokovanie si
finančnejsatisfakciepovažovalsúdzaúčelové.Sprihliadnutímnaargumentáciužalobcupodľapôvodnej
žaloby, posúdil súd jeho nárok aj podľa § 13 Občianskeho zákonníka, (ale) súd nezistil žiadne také

okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že nárok žalobcu je dôvodný podľa citovaného ustanovenia. Na
základe zisteného skutkového stavu dospel súd k záveru, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktorými
by preukázal, že mu žalovaný zmaril účasť na predmetnom projekte, a pretože žalobca nepreukázal
žiadne dôkazy o tom, že mu bola spôsobená akákoľvek ujma, tak žalobu ako nedôvodnú zamietol. Výrok
o trovách konania odôvodnil súd aplikáciou § 151 ods. 3 O.s.p. s tým, že si vymienil rozhodnúť o trovách

konania po právoplatnosti rozhodnutia do 30 dní.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok
a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca namietal postup súdu, ktorý odmietol
vykonať dôkaz navrhnutým svedkom RNDr. Františkom Novotným, ktorý mohol skutkový stav náležite

objasniť, hlavne pokiaľ ide o svojvoľné zmeny v personálnej matici predmetného projektu, a to len na
základe antipatie riaditeľa školy (žalovaného) k žalobcovi. Postup bol teda nielen nesúladný s pravidlami
projektu, ale aj maximálne neprofesionálny a neetický. O skutočnosti, že s účasťou na projekte súviseli aj
finančné výhody, vypovedal svedok F..M.. M. H., ktorý potvrdil, že z účasti na projekte vyplývalo i ďalšie
finančné ohodnotenie. Nepriamo to potvrdil aj žalovaný, keď podaním zo dňa 16. októbra 2012 vyčíslil

potencionálny ušlý zisk. Pokiaľ súdu nebolo jasné, že predmetom konania je náhrada za zmarenú účasť
na projekte, mal vyzvať žalobcu na upresnenie návrhu na začatie konania podľa § 43 O.s.p..

Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalobca
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 201
O.s.p.) preskúmal rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že
miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského

súdu v Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. februára 2016 o 12.25 hod. v pojednávacej
miestnosti č. dv. 202, II. poschodie (§ 156 ods. 1,3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. za použitia
§ 214 ods. 2 O.s.p.).

Žalobca v odvolaní neoznačil odvolacie dôvody, ale podľa obsahu odvolania možno vyvodiť, že uplatňuje

odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., že v konaní došlo k iným vadám, ako sú uvedené
v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a § 205
ods. 2 písm. d/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je naplnený vtedy, ak v konaní došlo k iným vadám,
ako sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p. a ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ďalší odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností. K tomuto odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z
hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým zisteniam, ktoré už
boli preukázané iným spôsobom, alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie
skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových

zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také

skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy len skutočností, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p..

Odvolací súd v predmetnej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a
ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení

§ 133 až § 135 O.s.p..

Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, náležite zistil skutkový stav a vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na
ktorých založil aj svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver,

pričom nebola zistená vada, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto odvolací
súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v podstate
stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Žalobca v odvolaní poukazuje na skutočnosti, ktoré už boli predmetom dokazovania na súde prvého
stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa náležite vyporiadal v danej veci, a preto odvolacie námietky
žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

K odvolacím námietkam žalobcu považuje odvolací súd za potrebné uviesť nasledovné :

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že dôvodom zamietnutia žaloby je záver
súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena žalobcom o zmarení účasti žalobcu v projekte
„„Technologické centrum - most medzi teóriou a praxou“.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením „dvoch bremien“. Ide

jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného

na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho

nepovažuje za pravdivé), ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd
vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť
svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom,

tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia teda neunesenie
dôkazného bremena, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla
v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť, rozhodnú podľa

hmotného práva, potom neunesenie dôkazného bremena o tejto skutočnosti, bude mať pre účastníka
väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti. Potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma v zásade určuje
jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,

jednak nositeľa dôkazného bremena.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihujú aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho, ktorého účastníka, treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,

t.j. pravidla, že neexistencia „niečoho“ majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom
totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádza námietky o nesprávnosti postupu okresného súdu súvisiacom s
dokazovaním (nevykonanie navrhnutého dôkazu - vypočutím svedka RNDr. Františka Novotného) ako

nesprávne vyhodnotenie dôkazov, odvolací súd k týmto námietkam uvádza toto:

Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka, obsahuje i právomoc posúdiť to,či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na
jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Ako už bolo vyššie konštatované, súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov
na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu, nie účastníkov konania. Súd je oprávnený vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je
toho názoru, že je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (viď § 120 ods. 1 O.s.p.). Okruh problémov,

ktoré mal navrhnutý svedok zodpovedať súdu, boli takého charakteru, ktoré nemali vplyv na zistenie
skutkového stavu. Naviac ako sám žalobca poznamenal išlo o bývalého kolegu, ktorý mal mať také
problémy, ako aj žalobca s projektom TC.

Z rozsiahleho dokazovania, ktoré vykonal okresný súd nebolo priamo preukázané, aby žalovaný zmaril
účasť žalobcu na Projekte TC.

Z dokazovania, ktoré súd prvého stupňa vykonal vysvitá, že žalobca sa nemohol zúčastniť projektu
z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti, a preto došlo aj k jeho nahradeniu iným pedagogickým
pracovníkom F.. H..

Neopodstatnená je (teda) aj námietka odporcu, že ak súdu nebolo jasné, o čom je spor, že ho mal vyzvať
na opravu a doplnenie návrhu. Okresný súd totiž žalobcu vyzval uznesením zo dňa 1. augusta 2012 č.k.
5Cpr/2/2012-12 na odstránenie vád návrhu na začatie konania, na čo žalobca reagoval podaním zo dňa
24. augusta 2012 (č.l. 14 až 16 spisu).

K finančnej náhrade za účasť na projekte TC odvolací súd poznamenáva, že aj keď tento nárok nebol
predmetom tohto konania (súd nepripustil zmenu žaloby), aj pre ten prípad, ak by takýto návrh bol
predmetom konania, nemohol byť žalobca úspešný, lebo podkladom pre odmenu za účasť na tomto
projekte boli pracovné výkazy o pracovnej činnosti, ktoré predkladali jednotliví členovia zúčastnení na
tomto projekte, o čom podrobne vypovedal svedok F..M..M. H.. Žalobca počas celého konania na súde

prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní nepredložil žiaden pracovný výkaz o svojej pracovnej činnosti
na tomto projekte.

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré sú uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval z toho dôvodu, že okresný súd si vymienil
rozhodnúť o trovách konania do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia, a tak povinnosťou súdu prvého
stupňa bude rozhodnuté aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.
č.757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.