Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. február 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/333/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708211753
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1708211753.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci navrhovateľa: K..
Q. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. ul. č. X, G., zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36 864 421,
Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti odporcovi: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s. r. o., IČO: 31 444
873, Bratislavská ul. č. 1/a, Bratislava - Záhorská Bystrica 843 56, zastúpený: DEDÁK & Partners, s.
r. o., IČO: 35 906 464, Mlynské Nivy č. 45, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. mája 2015, č. k.
5C/1224/2008 - 671, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 184, 70 eur na
účet právneho zástupcu odporcu, obchodnej spoločnosti DEDÁK & Partners, s. r. o., IČO: 36 906 464,
vedený v Y. G., M.. N.., číslo účtu: XXX XXX XXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol návrh navrhovateľa, ktorým
sa domáhal uložiť odporcovi povinnosť upustiť do budúcnosti od neoprávnených zásahov do práv na
ochranu osobnosti zverejňovaním nepravdivých informácii a hodnotiacich úsudkov a zároveň náhrady

nemajetkovej ujmy v sume 200. 000,- Sk (6. 638, 78 eur). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust.
§ 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, článkom 19 ods. 1, 2, 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej
republiky, článkom 10 ods. 1, 2 Dohovoru a vecne nedôvodnosťou podaného návrhu, keď mal
vykonaným dokazovaním preukázané, že zo strany odporcu nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv
navrhovateľa, nakoľko si sám svojím konaním spôsobil záujem médií o svoju osobu, pretože konal v
rozpore so svojimi povinnosťami. Uviedol, že ak by navrhovateľ bezodkladne, riadne a bez zbytočných
excesov odovzdal novozvolenej riaditeľke všetku agendu, sprístupnil kancelárie a prístup k účtom N.,

nebola by na miesto privolaná polícia a záujem médií by daný nebol. Poukázal na skutočnosť, že
navrhovateľ v čase od 21. 11. 2003 do 09. 12. 2003 porušil svoje povinnosti a prekročil svoje právomoci,
čo je konanie nežiadúce a neprípustné postaveniu, aké navrhovateľ mal, nakoľko osoby pôsobiace
v činnostiach verejného záujmu majú byť odborným a morálnym vzorom, príkladom v dodržiavaní a
rešpektovaní zákona a či navrhovateľ postupoval popísaným spôsobom z nevedomosti, z neznalosti
zákona, alebo jeho svojvoľného výkladu, alebo vedome, jeho konanie nemôže požívať súdnu ochranu s
tým, že napriek tomu, že dospel k záveru, že k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti v

danom prípade nedošlo, navrhovateľ ani dostatočným spôsobom nepreukázal, že mu nemajetková ujma
v súvislosti s odvysielaním reportáže odporcu vznikla, keďže o situácii súvisiacej s výmenou riaditeľa v
N. informovali od 04. 12. 2003 do 09. 12. 2003 viaceré média, N., Y. Z., denník N., T..U..sk a je preto
otázne, ktorý z odvysielaných príspevkov mal na navrhovateľa dopad taký, aký popisoval. Uviedol, žečestné prehlásenia podpísané osobami blízkymi navrhovateľovi, nie sú relevantným dôkazom a z ich
obsahu rovnako nevyplýva príčinná súvislosť s konaním odporcu a ujmou navrhovateľa. Súd prvého
stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ na základe pracovnej

zmluvy uzatvorenej medzi N. J. N. pre ľudské práva dňa 18. 11. 1994, pracoval na pozícii asistenta
pre vzdelávania a dňom 02. 02. 1996 Správna rada N. J. N. pre ľudské práva menovala navrhovateľa
výkonným riaditeľom, čím sa stal vedúcim tejto organizácie podľa čl. 8 Štatútu N. J. N. pre ľudské práva
s tým, že dňa 08. 12. 2003 19.00 hod. odvysielala televízia S. v relácii Y. J. nasledovný príspevok:
Redaktorka M.. K.: ". Q. N. J. N. pre Ľ. K. K. J.. I. N. L. W. S. Y. H. N. V. N. Q. V.Ľ., Y. I. J. Q. Ú., Q. H. M.

O., O. J. O. N. M. J. V. M. I. L.. O. E. L. H. Q. K.. Redaktor S.. H.: "L. O., I. L., Ľ. P. K., Y. Z. X. Č. Č. G.
Š.". S.. N. - predsedníčka správnej rady N.: "O. H. K. K. po Č.M. H. W. J. I. V.. Redaktor: ". Y. N. H.J. Z.
S. N., XXX Y. N. K. L., G. H. J. Q. Č. S. F.". I.. S. - výkonná riaditeľka N.: "Č. G. J. M. Č. S. teda I. K., Ž.
N. Y. M. O.". Redaktor: "N. Z. K. Š., O. Š. G. O. N. M. L. N., Ž. I. I. Y. U.". K.. Ž. - člen správnej rady N.:
"O. Ť. za J. J. H. Ú., O. Ť. za J. K. J. V.. Redaktor: "N. V. S. na G. V. Ť. N., H. Q. I. K. M. J.. K..Ž. - člen
správnej rady N.: "K. P., U. L., I. O. S. Y. I.". Redaktor: "O.Q. Y. X. K., I. L., K. M., I., I. N. I. Ž. O. N. Z. W.

K.. K..Ž.: ". Z. M. N. N.". Redaktor: "Po O. O. O. N. svoj S. J., U. N. S. O. K.. (L. - Q. - O. N. N. O. Q. N.).
G..M. - hovorca Ministerstva vnútra SR: "K. Q. V. I. J. O. Č. G. N. Y. Č., M. K.." Redaktor: "N. J. N. pre Ľ.
K. N. Ľ. K. M. V. Q., H. N. I. J., L. N. I., Ž. W. O. O. N. K. V.. S. H. Y. S.". Poukázal na skutočnosť, že dňa
11. 12. 2003 bol s navrhovateľom okamžite skončený pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej
disciplíny s tým, že v jeho odôvodnení je uvedené, že navrhovateľovi zaniklo ku dňu 21. 11. 2003 zo

zákona funkčné obdobie výkonného riaditeľa N., pričom odo dňa zvolenia novej riaditeľky, odmietal
navrhovateľ poslúchnuť pokyny Správnej rady na odovzdanie agendy a vykonať všetky potrebné úkony
na bezproblémový chod N. a od 24. 11. 2003 mal navrhovateľ brániť novej riaditeľke riadne vykonávať
jej funkciu, nechcel odovzdať agendu, bránil jej pohybovať sa a pracovať v priestoroch strediska a iné.
Poukázal na obsah Správy Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky o výsledku kontroly

hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu SR v N. J. N. pre Ľ. K., ktorej účelom bolo zistiť stav
dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov, hospodárnosti, účelovosti a efektívnosti pri
nakladaní s prostriedkami štátneho rozpočtu SR v rokoch 2001 - 2003 v N. J. N. pre ľudské práva
s tým, že v bode 3 Správy boli uvedené prípady nedostatočného preukázania skutočnej realizácie
uhradených prác a dodávok, porušenia rozpočtovej disciplíny a nehospodárne a neefektívne konanie

pri čerpaní prostriedkov štátneho rozpočtu a porušenia ustanovení všeobecne záväzných predpisov,
keď v rokoch 2001 - 2003 N. vykazovalo každoročne nesprávne údaje o čerpaní prostriedkov štátneho
rozpočtu, niektoré položky boli započítané dvakrát, niektoré boli hradené z bežného účtu, niektoré
boli N. refundované inými subjektmi, niektoré neboli do čerpania zahrnuté a závažné nedostatky boli
zistené v uplatňovaní zákona o účtovníctve. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej

uviedol, že dňa 21. 11. 2003 bola Správnou radou N. zvolená nová výkonná riaditeľka - Z.. I. S.
U.., pričom navrhovateľovi túto skutočnosť oznámila bezprostredne po voľbe členka Správnej rady F..
S. N., ten ju však odmietol akceptovať a vyjadril sa, že voľbu Správnej rady neuznáva, výkonným
riaditeľom je stále on, odmietol odovzdať agendu novozvolenej riaditeľke, uvoľniť priestory kancelárie (o
uvedených skutočnostiach vypovedali svedkovia N., Ž., S.), pričom v čase od 21. 11. 2003 do 09. 12.

2003 navrhovateľ napriek skutočnosti, že stratil všetky právomoci vyplývajúce mu z funkcie výkonného
riaditeľa, zakladal nové účty v banke, kde previedol finančné prostriedky z pôvodných účtov N., z
pokladne vybral 250.000,- Sk, z ktorých 70.000,- Sk dal na mzdy zamestnancov, 180.000,- Sk vrátil
až dňa 09. 12. 2003, vymenil zámky na priestoroch N., takže svojím konaním bránil novej výkonnej
riaditeľke, aby sa ujala svojej funkcie a riadne ju vykonávala a preto nová výkonná riaditeľka vzhľadom

na vzniknutú situácia dala zamestnancom príkaz na čerpanie dovolenky v dňoch od 04. 12. - do 05.
12. 2003, s nástupom práce dňa 08. 12. 2003. Uviedol, že navrhovateľ ako zamestnanec N. bol v
čase od 24. 11. 2003 práceneschopný a dňa 04. 12. 2003 dala nová výkonná riaditeľka za pomoci
kľúčovej služby vymeniť zámky v priestoroch N., avšak dňa 08. 12. 2003 po príchode do práce zistila,
že zámky sú opätovne vymenené a navrhovateľ sedí v kancelárii riaditeľa, z dôvodu ktorého zavolala

políciuavyzvalanavrhovateľa,abypootváralkanceláriestým,žejehokonanieklasifikovalaakozávažné
porušenie pracovnej disciplíny a bol s ním okamžite skončený pracovný pomer ku dňu 11. 12. 2003
a dňa 08. 12. 2003 odporca v relácii Y. J. odvysielal reportáž, v ktorej odzneli i výroky, ktoré podľa
tvrdenínavrhovateľaspôsobilizásahdojehoosobnostnýchprávavzniknemajetkovejujmy.Poukázalna
skutočnosť, že mal v konaní preukázané, že po voľbe novej výkonnej riaditeľky sa navrhovateľ dopustil

niekoľkých konaní a správania, ktoré vyústilo do privolania polície novou výkonnou riaditeľkou dňa 08.
12. 2003 do priestorov N. a svedeckými výpoveďami, že navrhovateľ na základe svojvoľného výkladu
práva, avšak bez akéhokoľvek legitímneho základu jednoducho odmietol rešpektovať skutočnosť, že od
21. 11. 2003 nie je výkonným riaditeľom N. a nemá oprávnenia, ktoré tejto funkcii prináležia s tým, žedo priestorov N. skutočne dňa 08. 12. 2003 prišla polícia, a to priamo do kancelárie výkonného riaditeľa,
kde sedel navrhovateľ (ktorý tam však v tom čase už nemal čo robiť) a vyzvala ho, aby sprístupnil a vydal
kľúče od jednotlivých kancelárii, na ktorých predtým svojvoľne a bez súhlasu štatutárneho zástupcu N.

vymenilzámkyapretojepravdou,žeho"zkancelárieodprevadilapolícia",pričomjeúplnebezvýznamu,
či potom zo N. odišiel navrhovateľ sám a akým autom, nakoľko z obsahu odvysielanej reportáže ani
nevyplýva, že by priestory N. opustil v policajnom aute, alebo obmedzený na osobnej slobode. Uviedol,
že bolo preukázané, že v čase od 21. 11. 2003 do 09. 12. 2003 navrhovateľ odmietal vydať novej
výkonnej riaditeľke písomnú agendu N., vymenil zámky a z účtov N. vybral 500.000,- Sk a 300.000,-

Sk, ktoré prevodným príkazom previedol na novo zriadené účty v Y. G., a. s., skutočnosť, ktorú zistila
nová riaditeľka potom, ako sa jej dostal do rúk výpis z účtu v Y. G., a. s., takže o týchto prevodoch
do tejto doby vedomosť nemala, navrhovateľ ich vykonal bez jej súhlasu a bez uvedenia dôvodov a
preto jeho konanie bolo spôsobilé vyvodiť záver, že sa jednalo o "Ľ.É. P. K.“ s tým, že toto konanie
neospravedlňuje skutočnosť že sa "U.Y. G. V." a mal stále aktívne podpisové vzory k účtom N. a mohol
s peniazmi fakticky disponovať. Súd prvého stupňa uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo zistené,

že navrhovateľ previedol v čase, keď nebol výkonným riaditeľom z účtov N. sumu 500.000,- Sk na iný
novo zriadený účet a uvedenú skutočnosť zistila výkonná riaditeľka dňa 03. 12. 2003, pričom nevedela,
z akého dôvodu to navrhovateľ urobil a sama ju potvrdila prítomnému redaktorovi, ktorý reportáž
pripravoval s tým, že ak aj záver: 500.000,- Sk je mimo N.", nie je úplne presný, je zrejmé, že konanie
navrhovateľa spôsobovalo pochybnosti, pričom podľa Správy NKÚ SR o výsledku kontroly hospodárenia

s prostriedkami štátneho rozpočtu SR v N. J. N. pre ľudské práva z mája 2004, boli zistené nedostatky v
účtovníctve N., netransparentnosť finančných operácií a porušovanie príslušných všeobecne záväzných
predpisov a napriek tomu, že tieto peniaze previedol navrhovateľ na novozriadený účet N., urobil tak bez
vedomiaasúhlasujehoštatutárnehoorgánu,mimosvojukompetenciuavrozporesosvojimipracovnými
povinnosťami. K tvrdeniu v reportáži, že "N. Z. K. Š., O. Š.É. G. X. O. N. M. L., Ž. I. Y. I. U.", súd prvého

stupňa uviedol, že dané skutkové tvrdenie je možné považovať za pravdivé, nakoľko činnosť N. je podľa
čl. 13 ods. 1 písm. b) Štatútu, financovaná dotáciami zo štátneho rozpočtu, pravdivým je aj tvrdenie,
že navrhovateľ bol do 21. 11. 2003 jeho výkonným orgánom a štatutárnym zástupcom a veta "L. N.,
Ž. I. Y. I. U." je hodnotiacim úsudkom, kde nie je možné čokoľvek dokazovať, nakoľko je vyjadrením
osobného názoru hodnotiacej osoby a v danom prípade vychádza z preukázaného skutkového stavu.

Poukázal na skutočnosť, že informácie zverejňované v médiách, nemusia byť iba pozitívne a môžu mať i
šokujúci a znepokojivý charakter a predpokladom je, že ide o informácie podložené, informácie týkajúce
sa bezpečnosti, ochrany poriadku, ochrany života a zdravia a morálky, zločinnosti s tým, že podľa
rozhodnutia Ústavného súdu, sp. zn. ÚS 152/2008, vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všeobecné
súdy ako ochrancov základných práv platí, že v sporoch o ochranu osobnosti musí byť zohľadnená

aj sloboda prejavu, ak sú na to splnené podmienky, pričom ustanovenia Občianskeho zákonníka o
ochrane osobnosti teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky, keď pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu je nutné skúmať
kto,okomčo,kde,kedyaakohovorí,pričomnazákladeodpovedínadanéotázkymožnopomocoutestu
proporcionality určiť, ktorá sloboda má byť uprednostnená a zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho

súdu ČR, sp.zn. 30Cdo 1404/2006, podľa ktorého o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby
nejde okrem iného vtedy, ak je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná zákonom), pokiaľ
nie sú zákonom prekročené stanovené medze, keď ide o situácie, kedy nad individuálnymi záujmami
jednotlivých fyzických osôb, do ktorých osobností je zasahované, prevláda závažnejší, významnejší a
funkčne vyšší zvláštny verejný záujem". Uviedol, že navrhovateľ bol bývalým výkonným riaditeľom N. J.

N. pre Ľ. K., stál teda na čele inštitúcie zriadenej zákonom, ktorej činnosť v oblasti ľudských práv bola
financovaná i z prostriedkov štátneho rozpočtu, pričom nakladanie s prostriedkami zo štátneho rozpočtu
je vecou verejného záujmu a je plne legitímne, ak médiá informujú o spôsobe nakladania s nimi, ako
aj o konaní osôb, ktoré na čele týchto inštitúcií stoja s tým, že zároveň osoby vykonávajúce verejné
funkcie, teda osoby verejného záujmu, sú povinné strpieť vyššiu mieru kritiky, ktorá sa na ich konanie

vzťahuje, nakoľko verejným záujem tu prevažuje nad osobným záujmom. K námietke navrhovateľa
k spôsobu právneho zastupovania odporcu uviedol, že je nedôvodná a vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a nesprávneho výkladu právnych predpisov, nakoľko odporca udelil plnú moc
na zastupovanie spoločnosti s ručením obmedzeným DEDÁK & PARTNERS, ktorá v súlade s § 13 ods.
3 zákona o advokácii udelila substitučné plnomocenstvo advokátskej kancelárii Tomáš Kamenec, s.r.o.

a preto zastupovanie odporcu bolo vykonávané v súlade so zákonom. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že nakoľko bol navrhovateľ v konaní v celom
rozsahu neúspešný, je povinný odporcovi nahradiť trovy konania, ktoré pozostávajú z trov právnehozastúpenia odporcu, tvorené odmenou advokáta, náhradou hotových výdavkov advokáta, straty času,
náhradou cestovného a DPH, v celkovej výške 2. 575,30 eur.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 205 ods. 2 písm.
d/ O. s. p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods.
2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na opätovné
prejednanie s tým, že ak odvolací súd dospeje k názoru, že je nutné rozsudok prvostupňového súdu

potvrdiť, žiadal pripustiť podanie dovolania, vzhľadom na právny význam veci. Uviedol, že napadnutý
rozsudok je arbitrárny a závery, ku ktorým súd prvého stupňa dospel predstavujú jeho svojvôľu, pretože
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a uplatnených námietkach, nakoľko je koncipovaný v rozpore
s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., keď v jeho odôvodnení nevysvetlil, ktoré tvrdené skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a
preto sa javí ako nepreskúmateľný a porušujúci jeho základné práva a musí byť zrušený, resp. zmenený,

pretože v právnom štátne neobstojí. Poukázal na skutočnosť, že napadol pravdivosť viacerých výrokov
odporcu, ktoré boli odvysielané v spravodajskej relácii Y.L. J. Y. S. o 19:00 hod., ktoré vnímal a stále
vníma ako nepravdivé a spôsobilé zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, avšak súd prvého stupňa
pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní
a zapríčinili nesprávny právny názor, v ktorého dôsledku prvostupňový súd zisteným skutočnostiam

prisudzoval iný právny význam a preto je napadnuté rozhodnutie nesprávne, keďže skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom (sporné výroky v spravodajskej relácii odvysielanej dňa 8. 12.
2003, že bol zo svojho pracoviska „Q. K.", že sa mal dopustiť ľubovoľných finančných prevodov, že
500 tisíc slovenských korún je mimo strediska, 300 tisíc sa podarilo zachrániť, doterajším šéfom bol
len doktor N. a zdá sa, že v tom vie chodiť a zároveň pripustil nepravdivé výroky spoluúčinkujúcich) s

tým, že pravdivosť uvedených skutkových tvrdení odporca v doterajšom súdnom konaní nepreukázal.
Poukázal na skutočnosť, že prvostupňový súd síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, nakoľko v žiadnom prípade nemôže byť za oprávnenú kritiku považované to, čo sa na podklade
vykonanéhodokazovaniapreukázalobyťnepravdivéapravduskresľujúcestým,ženazákladeustálenej
judikatúry ECHR je kritika prípustná, avšak informácie, ktoré nie sú pravdivé, alebo pravdu skresľujú,

nemôžu byť považované za kritiku. Uviedol, že súd prvého stupňa prípustnú kritiku subsumoval aj
jednoznačnenepravdivéapravduskresľujúcevýroky,keďmalzvážiť,čispornévýrokyodporcudosahujú
takej intenzity, že zasahujú do práva na ochranu jeho osobnosti, a či sú primerané situácii a mal
odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenia, alebo hodnotiace úsudky odporcu, nakoľko podmienky kladené
na prípustnosť každej z týchto kategórii sa líšia. Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že odporca v

spravodajskej relácii skresľuje fakty, ktoré vychádzajú z podkladov, divákom nebolo umožnené vytvoriť
si vlastný
hodnotiaci úsudok a teda ide o tvrdenie, ktoré nemá základ v skutkovom deji a preto
kritika v spravodajskej relácii presiahla hranice primeranosti vo vzťahu k sledovanému
cieľu kritiky a ide o tzv. intenzívny exces. Vytkol súdu prvého stupňa, že nepreskúmal, či obsah kritiky

nie je v značnom nepomere k cieľu kritiky, keď o neprimeranú kritiku ide vtedy, ak je úmyslom odporcu
znevážiť navrhovateľa s tým, že aj pri zohľadnení požiadavky proporcionality uplatnenia práva na
slobodu prejavu, práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti, v danom prípade nejde o
vecnú a konkrétnu kritiku a intenzita zásahu do jeho osobnostnej sféry presiahla prípustnú mieru, ktorú
možno v demokratickej spoločnosti tolerovať, preto zásah do ochrany jeho osobnosti je neoprávnený

(protiprávny) a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na
skutočnosť, že v návrhu na ochranu osobnosti podanom dňa 13. 12. 2004 na Okresnom súde Bratislava
III v právne identickej veci proti odporcovi, MAC TV s.r.o. sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy proti
odporcovi,vlastniacemuY.Z.,ktorýtakisto,akoodporcaY.S.vhlavnejspravodajskejrelácii08.12.2003
sa dopustil neoprávneného zásahu do jeho právom chránených práv s tým, že Okresný súd Bratislava

III vyniesol rozsudok č. k. 15C6/05 - 292 a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy a zaplatenie trov
konania, pričom Krajský súd Bratislava tento prvostupňový potvrdil.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok
potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko napĺňa všetky zákonné, ako aj ústavné požiadavky

kladené na súdne rozhodnutia, keď sa súd prvého stupňa dôkladne zaoberal argumentáciou oboch
strán sporu a v rozsudku zdôvodnil argumenty ťažiskové pre meritórne rozhodnutie vo veci. Odporca
zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania. K námietke navrhovateľa, že súd prvého
stupňa nevysvetlil, ktoré tvrdené skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, poukázal na strany19 a 20 rozsudku, kde ku každému napádanému výroku odporcu uviedol, čo vyplýva z vykonaného
dokazovania. Uviedol, že zistený skutkový stav plne korešponduje s vykonaným dokazovaním, nakoľko
súd prvého stupňa vychádzal zo svedeckých výpovedí (napr. Z.. S., F.. N.), ako aj z listinných dôkazov

(napr. okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11. 12. 2003), pri svojej úvahe konfrontoval
aj výpoveď svedkyne G. a postupoval plne v súlade s inštrukciami uvedenými v uznesení Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 19. 09. 2013, č. k. 3Co 29/2012 - 390, keď doplnil dokazovanie, z ktorého
vyplynula pravdivosť jednotlivých tvrdení, pričom navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz alebo neuviedol
skutočnosť, ktoré by jeho dôkazy preukazujúce pravdivosť výrokov spochybnili a navrhovateľ neobhájil

svoju procesnú pozíciu v súdnom konaní a ani v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti spôsobilé
zmeniť zistený skutkový stav v jeho prospech a preto jeho odvolanie ani v tejto časti nie je dôvodné.
K námietke navrhovateľa v podanom odvolaní, že súd prvého stupňa síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho však podľa jeho názoru vyložil uviedol, že aj tento odvolací dôvod je irelevantný a
poukázal na rôzne rozhodnutia českých a slovenských súdov s tým, že prvostupňový súd v napadnutom
rozsudku právne zhodnotil skutkový stav, pričom zohľadnil aj závery Európskeho súdu pre ľudské práva,

keď navrhovateľ bol osobou verejného záujmu (bývalý výkonný riaditeľ N.), príspevok sa týkal záležitosti
verejného záujmu (nakladanie s prostriedkami z verejného rozpočtu) a odporca (resp. jeho zamestnanci)
vychádzal z oficiálnych zdrojov, kedy sú na novinárov kladené nižšie nároky, čo sa týka overovania
získaných informácií. Namietol, že navrhovateľ neposkytol bližšie vysvetlenie, v čom konkrétne vidí
naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., keď tak ako v celom odvolaní, len

vo všeobecnosti napáda rozsudok s obšírnou teoretickou argumentáciou bez čiastkových vysvetlení,
z dôvodu ktorého nie je zrejmé, ktoré výroky a akým spôsobom mali skresľovať fakty. K tvrdeniu
navrhovateľa, že mu bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 6. 638, 78 eur za zásah do jeho osobnostných práv spoločnosťou MAC TV s.r.o., ktorá
je vysielateľom programovej služby Y. Z. uviedol, že napriek tomu, že sa jedná o konanie o ochranu

osobnosti, skutkovo ide o dve odlišné konania, nakoľko v uvedenom súdnom konaní boli skúmané iné
výroky odvysielané v programovej službe Y. Z., ako v prejednávanej veci s tým, že z daného rozsudku
je zrejmé, že v rámci Y. Z. bol odvysielaný výrok podozrievajúci navrhovateľa z prisvojenia si finančných
prostriedkov (t. j. z trestného činu) a odporca taktiež nemôže niesť zodpovednosť za to, že spoločnosť
MAC TV s.r.o. neuniesla svoje dôkazné bremeno v inom súdnom konaní, keď závery daného rozsudku

sú pre túto právnu vec irelevantné, resp. pre jeho meritórne rozhodnutie. Odporca vo svojom vyjadrení
zároveň uviedol, že odvolanie navrhovateľa je v rozpore s ustanoveniami § 205 ods. 1 O. s. p. v spojení s
§42ods.3O.s.p.anapriektomu,žeje navrhovateľvodvolacomkonanízastúpenýprávnymzástupcom
- advokátom, neboli dodržané procesné náležitosti písomného podania, a preto by toto podanie malo
byť odmietnuté ako nezrozumiteľné, resp. neurčité.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 01. 06. 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia
§ 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok
verejne vyhlásil dňa 18. februára 2016 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia upovedomení zákonným
spôsobom. Odvolací súd právneho zástupcu odporcu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
oboznámil elektronickými prostriedkami, mailom a oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo na

úradnej tabuli vyvesené dňa 12. 02. 2016.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym

skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.
s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

K odvolacím námietkam navrhovateľa, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledokhodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých
dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust.
§ 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,
ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia
dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov
(napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa

uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O.
s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje
zapreukázanéaktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a
svoje rozhodnutie aj absolútne presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne
a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové
zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní
vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu,

ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu.

V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v

súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného

odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvého stupňa za správne.

V posudzovanej veci ide o v poradí druhý rozsudok súdu prvého stupňa, keď rozsudok zo dňa 25.
novembra 2011, č. k. 5C/1224/2008 - 352, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6. 638, 78 eur a vo zvyšku návrh zamietol, zrušil
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19. septembra 2013, č. k. 3Co/29/2012 - 390.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že súd prvého stupňa, rešpektujúc názor odvolacieho
súdu, ktorým bol v ďalšom konaní viazaný (§ 226 O. s. p.), vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci,

keďdoplnildokazovanievrozsahunaznačenomodvolacímsúdomvjehozrušujúcomuznesení,adospel
k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí presvedčivo odôvodnil (§
157ods.2O.s.p.),apretosanebolomožnéstotožniťsovšeobecnýmtvrdenímnavrhovateľavpodanom
odvolaní, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, resp. nepreskúmateľný.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
odporca sa výrokmi, odvysielanými v spravodajskej relácii Y. J. Y. S. dňa 08. 12. 2003 nedopustil
žiadneho zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ako i so záverom, že navrhovateľ sám svojim
konaním vyvolal záujem médií, keďže nesporne konal v rozpore so svojimi kompetenciami a najmä
povinnosťami po zvolení novej výkonnej riaditeľky (navrhovateľ bol vo funkcii výkonného riaditeľa v

N. J.V. N. pre Ľ. K. od 02. 02. 1996 do 21. 11. 2003), keď odmietol akceptovať skutočnosť, že od
21. 11. 2003 nie je výkonným riaditeľom a nakoľko odmietol novej výkonnej riaditeľke vydať písomnú
agendu, opakovane vymenil zámky na kanceláriách, zriadil nové účty N., na ktoré previedol značnú
sumu finančných prostriedkov, bez súhlasu nielen novej výkonnej riaditeľky, ale najmä v rozpore sozákonom, keď na takéto konanie už nedisponoval žiadnou právomocou, nakoľko od 21. 11. 2003 nebol
štatutárnym orgánom N. s tým, že v podrobnostiach poukazuje na absolútne zrozumiteľné odôvodnenie
napadnutého rozsudku.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa nielen správne, ale najmä absolútne presvedčivo rozobral
podmienky a predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za tvrdený neoprávnený zásah do práva na
ochranu osobnosti navrhovateľa a na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11, § 13 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka), keď obsah spisu potvrdzuje, že dostatočne zisťoval existenciu negatívnych

dôsledkov dopadu zásahov, ktoré boli predmetom konania v osobnostnej aj nemateriálnej sfére
navrhovateľa a tým aj podstatu vzniku samotnej nemajetkovej ujmy a dospel k správnemu právnemu
záveru, že konanie navrhovateľa súdnu ochranu požívať v žiadnom prípade nemôže a zároveň, že vznik
akejkoľvek ujmy na svojej strane v konaní vôbec nepreukázal.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil

skutkový stav vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a nakoľko navrhovateľ v
odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v
odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav
aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné
ustanovenia, rozhodol vecne správne.

Odvolací súd sa zaoberal aj návrhom navrhovateľa pripustiť proti svojmu rozhodnutiu, ktorým nevyhovel
jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa dovolanie, a to podľa § 238 ods. 3 O. s. p., ktoré
umožňuje odvolaciemu súdu pripustenie dovolania aj proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa nesformuloval žiadnu otázku, ktorú by mal
dovolací súd ako zásadnú a doteraz neriešenú judikatúrou zodpovedať, a preto odvolací súd dovolanie
proti svojmu rozhodnutiu nepripustil.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142
ods. 1 O. s. p., § 149 ods. 1 a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní
priznal právo na náhradu trov, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení za dva úkony právnej pomoci v

sume 184, 70 eur, vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 23. 09. 2015 á 91, 29 eur, podľa § 10 ods. 8, § 13a ods.
1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
účasť na vyhlásení rozsudku dňa 18. februára 2016 á 45, 65 eur, podľa § 13a ods. 4 danej vyhlášky, 1
á 8, 39 eur režijný paušál podľa § 16 ods. 3, 1 á 8, 58 eur v roku 2016, + 20 % DPH.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.