Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 8. apríl 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/73/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2708207327
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2708207327.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
zast. splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: R. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C., R. XXX, o zastavení exekúcie, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf
Krutý, Bratislava, Záhradnícka 60 pod sp.zn. EX 6229/2008, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Skalica zo 28. septembra 2011, č. k. 2Er/4864/2008 - 32, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého p o t v r d z u j e .

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a
oprávnenému uložil zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 39,50 eur do troch
dní. V časti zastavenia exekúcie rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného
poriadku); § 52, § 53 ods. 1, 4 písm. r) a 5, § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č.

40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); ako aj čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 a prílohou smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 (o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len
„Smernica“). Vecne mal predovšetkým za to, že tu rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej
zmluvy oprávneného bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak
podstatou príslušného dojednania bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľa riešiť všetky spory

vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka
z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal, možnosť eliminovať
takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže
založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať. O trovách exekúcie súd rozhodol
podľa § 196, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 39,50

eur.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia (a zjavne i
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať). Súdu
prvého stupňa vytkol predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci.
Odvolateľ poukázal na to, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri

rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, pričom súd uznal exekučný titul za súladný a
preto udelil poverenie. K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienkeuviedol, že je nepochybné, že predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou
doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom
rozhodcovského konania alebo súdneho konania, v dôsledku čoho nevyžaduje od spotrebiteľa, aby

spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nemôže sa preto stotožniť s právnym
názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Takáto argumentácia by
znamenalaúplnéznemožnenievyužitiarozhodcovskéhokonaniavspotrebiteľskýchvzťahoch.Zdôraznil
pritom, že v zmysle smernice 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré
nespadá pod príslušné právne predpisy, pričom predmetné rozhodcovské konanie prebiehalo plne v

súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní.

V priebehu odvolacieho konania potom oprávnený navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované
znenieboloinakpublikovanépodč.2010/C83/01ÚradnéhovestníkaEurópskejúnie-pozn.odvolacieho
súdu) konanie prerušiť a predložiť SD prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu ?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávneného celú
vec, a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad
potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že návrhu

oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD nie je dôvod vyhovieť a
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať

návrh oprávneného usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na
pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O.s.p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o

otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní predvnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a) tu citovaného ustanovenia), ako aj

opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b)). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b) a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky SD, čo
rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak je

súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť, resp.
povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
prejudiciálnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto

rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne -
rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne
súdy členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora,

ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvého stupňa (v
odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom
prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež por. najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia) nešlo a ani ísť nemohlo.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej
podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu (nech by aj obsah odôvodnenia
jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale Smernicu použil len ako výkladové pravidlo
pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany
spotrebiteľa.

I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť tiež s názorom o nie celkom správnom preklade znenia
Smernice do slovenského jazyka (tunajšiemu odvolaciemu súdu je známa nielen obsahovo totožná
námietka iného oprávneného z veci vedenej Okresným súdom Senica pod sp. zn. 5Er/142/2010 a
tunajším krajským súdom pod sp. zn. 10CoE/329/2011, ale i to, že s takouto námietkou sa stotožnil napr.

Krajský súd v Prešove - tu por. napr. jeho vec sp. zn. 6CoE/167/2012), aj v tejto konkrétnej veci to bol
vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice,
resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo
veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve
taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali prejudiciálne otázky

majúce sa podľa oprávnenej položiť SD, a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu
oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku
proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a
opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej
veci naplnený nebol.

Bolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z prejudiciálnych otázok sformulovaných oprávnenou (v
chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani
tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil to, že rozhodcovské konanieako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika
rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských
rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej

vymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou
zachovanie možnosti veriteľa „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe
výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie
puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku (i tu inak so zanesením

do navrhnutej otázky aj formulácií, ktoré v zmluvách používaná doložka neobsahovala a ktoré sledovali
zámer presvedčiť o jej nezávadnosti). Nastolením požiadavky na výklad prejudicálnych otázok sa
pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k oprávnenou neprijímanému postupu
priamym uplatnením Smernice, ale uplatnením noriem slovenského spotrebiteľského práva v širšom
slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky
do Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon č. 150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou

od 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného predpisu občianskeho práva §§ 52 - 60 - ako
časť zo zákona ešte k 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však s celkom iným
než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy
neakceptovať-

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)
na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. okrem už vyššie zmieneného uznesenia

vo veci sp. zn. 10CoE/329/2011 napr. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k.
10NcC/19/2011 - 15, čo aj venujúce sa medzičasom legislatívne upratanému problému príslušnosti).
Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa
(normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých
Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Práve toto musel byť potom aj v prejednávanej veci dôvod,

pre ktorý bola celkom bez významu argumentácia založená na nesprávnom preklade smernice do
slovenského jazyka. Bez ohľadu na správnosť či nesprávnosť prekladu súčasťou tuzemského právneho
poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods.
1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný odsek 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci
taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku
4, dnes 5 za neplatné), ktorému je vlastné (ako na to správne poukázal už súd prvého stupňa), že
je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i
použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe

preto predstavovala taký základ pre riešenie otázok majúcich byť predostretých SD, ktorý bol jednak
na úprave v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo
nič vytknúť.

Návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD tak nebol (nemohol

byť) opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol.

Špecificky k námietke potrebou vztiahnutia na právny vzťah účastníkov z prejednávanej veci výlučne
noriem obchodného práva (a nie aj noriem spotrebiteľského práva či už v užšom alebo širšom slova
zmysle) potom oprávnenej musia byť dôverne známe závery ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry)

tunajšieho súdu ustaľujúce presný opak. Súčasťou skoršieho výkladu tunajšieho súdu o normách
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (od ktorého ani v tejto konkrétnej veci nebol dôvod
ustupovať) je totiž i téza, podľa ktorej treba považovať za zakázané (a teda nepožívajúce právnu
ochranu zo strany súdu) také dojednania, ktorých účelom je buď vylúčenie noriem spotrebiteľského
práva v širšom slova zmysle celkom, alebo navodenie situácie, v ktorej by sa takéto normy

javili nepoužiteľnými. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy
a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy treba teda vyhodnocovať aj z hľadiska
dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného
stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi príslušného právneho vzťahu). Čo platí naspotrebiteľské zmluvy (spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle), musí potom logicky i za použitia
právneho argumentu „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) platiť aj na spotrebiteľské úvery
(spotrebiteľské právo v užšom zmysle slova), pričom v prejednávanej veci dokonca nebolo tvrdené

nič, čo by naznačovalo, žeby tu nemalo ísť aj o spotrebiteľský úver (ako podmnožinu množiny
spotrebiteľských zmlúv). V skoršej rozhodovacej praxi tunajšieho súdu potom taktiež zaznelo, že normy
obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave
majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a
predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože tu úprava normami spotrebiteľského práva v širšom

slova zmysle a na jej základe O. z. ako celok vrátane predpisov na jeho vykonanie pôsobí nielen ako
doplnková právna úprava (najmä u spotrebiteľských úverov či iných zmluvných typov upravených mimo
O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného - čo v praxi znamená,
že najmä Obch. z. sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v O. z. a vo vykonávacích
predpisoch k nemu (tu por. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. augusta 2010 č. k. 10CoE/85/2010
- 44, toto vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9Er/1052/2008).

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia však
najpodstatnejším bolo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na vysokej argumentačnej
úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky
(v tomto prípade inak podkladu oprávňujúceho vôbec rozhodcovský súd prejednať spor účastníkov

úverovej zmluvy a tento i rozhodnúť a vydať takto rozhodcovský rozsudok - slúžiaci tu ako exekučný
titul). Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej
veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka
= relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len
formálne a z právneho hľadiska nulitný“).

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka pojatá
do bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (tvoriacich súčasť úverovej zmluvy, ďalej tiež len
„VPPÚ“) je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo zmluvy ponecháva
na vôli dodávateľa a oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila nesúhlas namietajúc,

že takto príslušné zmluvné dojednanie formulované nebolo, nakoľko výber spôsobu riešenia sporu (z
dvoch alternatív predstavovaných konaním pred 1. rozhodcovským súdom a 2. všeobecným súdom)
zverilo žalujúcej zmluvnej strane a tou podľa okolností prípadu mohol byť i dnešný povinný (dlžník),
ktorý navyše i podaním neodôvodnenej žaloby na všeobecnom súde mal možnosť naplniť rozväzovaciu
podmienku v zmluve a privodiť tak tiež zánik rozhodcovskej doložky.

Predovšetkým totiž treba súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že výpočet neprijateľných zmluvných
podmienok zakotvený pôvodne v ustanovení § 53 ods. 3 O. z. a neskôr sa ocitnuvší v odseku
4 rovnakého paragrafu je len demonštratívny, teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady
podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať

vyváženosťou práv a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše
postupom času i dopĺňaného (ako na to poukázal už súd prvého stupňa) možno nepochybne vybadať
úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie
prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť
pomyselný manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom

(tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si
nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť
poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom.

Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu
zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia
VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu
orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu
obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu

ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného) treba považovať za také zmluvné dojednanie,
ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto
účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky.Pominúc na tomto mieste fakt, že úprava tvoriaca obsah dnešného písmena r) sa stala súčasťou
ustanovenia § 53 ods. 4 O. z. až s účinnosťou od 1. januára 2008 (v uvedenej súv. por. i čl. II bod

3 a čl. VII zákona č. 568/2007 Z. z.) a dopad takejto úpravy i na právny vzťah účastníkov konania v
prejednávanej veci by bol možným nanajvýš vo vzťahu k nárokom vzniknutým po nadobudnutí účinnosti
príslušnej novelizácie O. z. (tu por. i prechodné ustanovenie § 879j O. z. zanesené doň čl. II bodom 14 tu
diskutovanej novely) totiž oprávnený najmä (otázne či úmyselne alebo nevedomky) nepripísal prakticky
žiaden význam už uvedenému vyššie, teda tomu, že súčasťou rozhodného hmotného práva aj pre túto

vec boli už od nadobudnutia účinnosti tzv. prvotnej spotrebiteľskej novely O. z. (zákona č. 150/2004 Z.
z.) ustanovenia § 53 ods. 1 a 3 (dnes 4) O. z.

Už korektným výkladom takýchto ustanovení, teda aj bez pomáhania si až neskoršou úpravou
(obsahujúcou i ďalší príklad neprijateľnej podmienky len obdobnej tej z prejednávanej veci) pritom
nešlo dospieť k inému záveru, než k tomu, že zjavne bez nádeje na úspech musela byť praktická

obhajoba exekučného titulu oprávneným založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach
a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo
zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný
spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že
tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom a už

výber druhej z takýchto možností spôsobí (naplnením rozväzovacej podmienky) zánik rozhodcovskej
doložky.

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou
argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10 CoE/326/2010

- 36, vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť iniciovania
sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu
spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je
zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom),

predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho
zmluvnýpartnerpraktickynanútipodrobeniesaprávomocirozhodcuvdôsledkuvýberu(medziviacerými
do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa.
Rovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por.

obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len
pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám
stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej
podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávneným z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu

k argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu
rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým
a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie
podsúvanej odvolaním (a takto i evidentnú snahu oprávnenej verziou podsúvanou jej odvolaním v
skutočnosti súdy zaviesť). Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby

ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť
vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa
nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo
veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu

založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania
prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým spotrebiteľ nepochybne mohol by
vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by
vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu
aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa

spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia
oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa či bez nadsadzovania i
rovnounule,namiestejeiďalšízáver,žeužvyššiezadefinovanúnerovnováhuvprávachapovinnostiach
v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybraťsi spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť
sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Pretožepráveotakýtoprípadšloajvprejednávanejveci,súhlasiťbolotrebasosúdomprvéhostupňa,že
tu oprávneným sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky
(podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia).

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníkov

úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu
podklad exekúcie (zaťaženého navyše zjavne tými nedostatkami, ktoré takémuto exekučnému titulu
vytkol už súd prvého stupňa), šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i
pokračovania exekúcie na jeho základe.

Obstáť totiž nemohla ani námietka oprávneného zo záveru jeho odvolania naznačujúca, že by po

prvotnom „odobrení“ podkladov nevyhnutných na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda
po udelení poverenia už nemalo byť možným následné skúmanie, či v tomto smere nedošlo k
pochybeniu. Jednak exekučný poriadok sa vyhol zadefinovaniu aj poverenia na vykonanie exekúcie
za rozhodnutie (na rozdiel od jeho protikladu, ktorým je uznesenie zamietajúce žiadosť o poverenie),
oprávneného však okrem toho musí byť známy aj ten záver tunajšieho súdu, podľa ktorého exekučný

súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho
zákonu a prekážkou mu v tom nemôžu byť ani nie celkom totožné zákonné formulácie v E. p. a ZoRK
(vzbudzujúce dojem, akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 1 písm. a) a b) a § 45 ods.
1 a 2 ZoRK malo byť možným len zastavenie exekúcie a nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) či
nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodujúcim v tomto smere totiž napokon

je, že exekučný súd v obdobných prípadoch (nerozhodno či už v štádiu skúmania podmienok pre
udelenie poverenia alebo až následne) neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície
opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom (teda
rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa všeobecný súd s
výnimkou paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku môže

zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi), môže mu však (tu spomínanému titulu)
za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že
súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či
už vôbec, alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného
titulu mali byť nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania

pohľadávky) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto
výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty,
ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na
tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon zastavovanie exekúcií z tu
objasňovaného dôvodu treba považovať za opodstatnené a zároveň za náležitý procesný nástroj len

tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase zaoberania sa možnosťou udelenia poverenia k
tomuto došlo, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci
exekúciu ako celok exekúciu zastavil a oprávnenému uložil zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov

exekúcie a odvolací súd preto napadnuté uznesenie podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože tento návrh na ich náhradu nepodal.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.