Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. január 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoKR/3/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3014200141
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3014200141.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu Sociálna poisťovňa so sídlom
ul. 29. augusta 8 - 10, 813 63 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 30 807 484, proti žalovanému B.F.B.
správcovská, v.o.s. so sídlom Radlinského 50/1593, 9214 01 Piešťany, IČO: 36 832 006, správcovi
úpadcuMÄSOTOP,s.r.o.vkonkurze,sosídlomOvocná205,95501Topoľčany,IČO:36539431,právne
zastúpenému JUDr. T. K., advokátom, so sídlom kancelárie L. R. XXX,
XXX XX K., o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti podstate, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cbi/48/2014-58 zo dňa

25. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania vo výške 69,89 eur, pozostávajúca
z trov právneho zastúpenia, ktorú je žalobca p o v i n n ý zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného
JUDr. T. K., advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. žalovanému
priznal náhradu trov konania 100 % s tým, že po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodne súd

prvého stupňa o výške náhrady trov konania samostatným uznesením. Dokazovaním vykonaným
listinnými dôkazmi mal súd prvého stupňa preukázané, že uznesením Okresného súdu Trenčín
č. k. 39R/1/2013-168 zo dňa 12.03.2013 bolo zastavené reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi
MÄSOTOP, s.r.o., bolo začaté konkurzné konanie voči dlžníkovi MÄSOTOP, s.r.o., bol vyhlásený
konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcu bola ustanovená spoločnosť B.F.B správcovská, v.o.s.
Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 19.3.2013 a nadobudlo právoplatnosť
dňa 20.3.2013. Dňa 13.1.2014 si žalobca prihlásil do konkurzu úpadcu pohľadávku proti podstate vo

výške 1 347,70 eur z titulu vyplatenej dávky z garančného fondu bývalej zamestnankyni úpadcu,
ktoré jej boli vyplatené dňa 20.12.2013. Žalovaný ako správca úpadcu oznámil dňa 30.1.2014 žalobcovi,
že prihlásenú pohľadávku proti podstate neuznáva čo do právneho dôvodu a čo do výšky v časti 569,38
eur. Zároveň vyzval žalobcu na podanie určovacej žaloby v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Žalobca
podal žalobu o určenie pohľadávky proti podstate dňa 10.2.2014.

Za aplikácie § 28 ods. 1, § 87 ods. 1, § 87 ods. 2 písm. j/, l/, § 87 ods. 7 ZoKR, § 148 ods. 3 zákona

č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, § 2 písm. a/
zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime v znení neskorších predpisov súd prvého stupňa žalobu
zamietol.Pozistení,ževdanejvecijedanáaktívnalegitimáciažalobcuapasívnalegitimáciažalovaného
(žalobca má postavenie veriteľa v konkurze podľa § 24 ods.1 ZoKR, žalovaný má postavenie správcumajetku úpadcu podľa § 40 ods. 1 ZoKR), poukázal na to, že ZoKR v § 87 špecifikuje pohľadávky
proti podstate, pričom rozdeľuje pohľadávky proti všeobecnej podstate a oddelenej podstate, s tým,
že následne v odseku 2 klasifikuje aké sú pohľadávky proti všeobecnej podstate a v akom

poradí sa uspokojujú. ZoKR klasifikáciu pohľadávok po novele účinnej od 1.1.2012 nastavil taxatívnym
spôsobom, s nemožnosťou zaradenia iných než taxatívne vymedzených pohľadávok ako pohľadávok
proti podstate. Žalobca si prihlásil do konkurzu svoju pohľadávku ako pohľadávku proti podstate, ktorá
mu vznikla vyplatením dávky z garančného fondu bývalej zamestnankyni úpadcu. Konštatoval, že
samotné vyplatenie dávky, ako aj jej výška, neboli medzi účastníkmi sporné. Spornou otázkou bola

klasifikácia uplatnenej pohľadávky. Podľa názoru súdu prvého stupňa bolo potrebné predovšetkým
zodpovedať otázku, či a v akej výške je vyplatený pracovnoprávny nárok zo strany žalobcu pohľadávkou
proti podstate. Žalobca je v zmysle zákona na základe zákonných kritérií povinný vyplácať z garančného
fondu nároky zamestnancom úpadcu. V prípade, že sa tak stane, tak ako v uvedenom prípade, sa
žalobca dňom takejto výplaty stáva veriteľom úpadcu v zmysle § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení,
pretože vo vzťahu k úpadcovi mu vznikla pohľadávka. Keďže úpadca je v konkurze, pohľadávka, ktorá

vznikla žalobcovi vznikla po vyhlásení konkurzu, sa uplatňuje rovnako ako každá iná pohľadávka, ktorá
v konkurze vznikne a buď spadá pod režim pohľadávky proti podstate alebo sa uplatní prihláškou.
Pohľadávky proti podstate zákon presne klasifikuje v § 87 ZoKR. Žalobca tento nárok podradil
v celom rozsahu pod § 87 ods. 2 písm. l/ ZoKR. Prvá časť vety tohto ustanovenia by tomu aj
nasvedčovala, vychádzajúc len z toho, že pohľadávky proti podstate sú "pohľadávky na peňažných

náhradách vyplatených z garančného fondu, ak ide o dávku poskytnutú zamestnancovi
za jeho pracovnoprávne nároky", avšak uvedené ustanovenie obsahuje aj ďalšiu časť vetu a to ",
ktoré sú pohľadávky proti podstate". Uvedené bližšie konkretizuje, ktoré pohľadávky z titulu vyplatených
peňažných náhrad sú pohľadávkami proti podstate, čím je potrebné posudzovať uvedené ustanovenie
tak ako to uvádza aj žalovaný, v kontexte s ostatnými ustanoveniami § 87 ZoKR, predovšetkým s § 87

ods. 2 písm. j/ ZoKR. Ustanovenie § 87 ods. 2 písm. j/ ZoKR obmedzuje do výšky 4 násobku životného
minima mesačné nároky zamestnanca, ktoré v tejto výške predstavujú pohľadávku proti podstate, v
prevyšujúcej výške už o pohľadávku proti podstate nejde. V kontexte s týmto ustanovením je potrebné
posudzovať aj pohľadávku proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. l/ ZoKR. Aj v tomto prípade je
maximálna výška pohľadávky limitovaná štvornásobkom životného minima, vzhľadom k tomu, že iba

tento nárok v tejto výške predstavuje pohľadávku proti podstate. Ak by cieľom zákonodarcu bolo, aby
pohľadávky na peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu, ak ide o dávku poskytnutú
zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky boli pohľadávkami proti podstate v plnej výške, potom
obmedzujúce resp. špecifikujúce kritérium uvedené v zákone ako "ktoré sú pohľadávkou proti podstate"
by nemalo zmysel. Práve uvedená časť ustanovenia § 87 ods. 2 písm. l/ ZoKR obmedzuje pohľadávku

vzniknutú v zmysle § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení do výšky maximálne štvornásobku
životného minima v zmysle § 87 ods. 2 písm. j/ ZoKR. V zmysle § 87 ods. 2 písm. l/ ZoKR ide o
pohľadávku proti podstate vtedy, ak ide o takú dávku poskytnutú z garančného poistenia zamestnancovi
za jeho pracovnoprávny nárok, ktorá je pohľadávkou proti podstate, tzn. ak je pracovnoprávny nárok
zaradený pod niektorú z pohľadávok uvedenú v § 87 ZoKR. Žalobca vyplatil z garančného fondu bývalej

zamestnankyni úpadcu sumu 1 347,70 eur, životné minimu v roku 2013 bolo 194,58 eur t.j. štvornásobok
predstavoval sumu 778,32 eur. V tejto časti správca prihlásenú pohľadávku žalobcu ako pohľadávku
proti podstate uznal. Vo zvyšnej časti o pohľadávku proti podstate nejde, preto nebol ani dôvod na jej
zaradenie medzi pohľadávky proti podstate a zo strany správcu bol postup, ktorým túto pohľadávku
odmietol zaradiť ako pohľadávku proti podstate, správny. K predloženému prvostupňovému rozhodnutiu,

ktoré bolo vyhlásené Krajským súdom v Bratislave č. k. 1Cbi/2/2014-63 zo dňa 10.7.2014, súd prvého
stupňa uviedol, že nie je z neho zrejmé, či rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Podľa názoru súdu
prvého stupňa, ak by aj bolo predmetné rozhodnutie právoplatné, súd ním nie je viazaný, nakoľko nejde
o rozhodnutie nadriadeného súdu v prejednávanej veci, avšak môže sa s jeho závermi iba stotožniť,
čo sa v uvedenom prípade nestalo. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvého stupňa

podľa § 142 ods. 1 v spojení s postupom podľa § 151 ods. 7 O.s.p., keď žalovanému ako úspešnému
účastníkovi konania priznal 100 % náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie práva s tým, že
o výške priznanej náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom predovšetkým

poukázalnato,žesvýkladomaaplikáciou§87ods.2písm.l/ZoKRvykonanousúdomprvéhostupňasa
nestotožňuje. Súd prvého stupňa sa pri posudzovaní charakteru pohľadávky v zmysle § 87 ods. 2 písm. l/
ZoKRvôbecnezaoberalaneprihliadalnato,ktosivdanomprípadeuplatňujepohľadávkuprotipodstate,
teda aký subjekt. Zatiaľ čo v prípade § 87 ods. 2 písm. j/ ZoKR je subjektom uplatňujúcim pohľadávkuproti podstate zamestnanec úpadcu, čo vyplýva aj zo znenia § 87 ods. 3 ZoKR, podľa ktorého pracovné
nároky, ktoré nemôžu byť uspokojené podľa písm. j/, si zamestnanec uplatňuje prihláškou, tak v prípade
§ 87 ods. 2 písm. l/ ZoKR je týmto subjektom Sociálna poisťovňa. Pri vyplatení dávok garančného

poistenia ide o plnenie, ktoré Sociálna poisťovňa uhrádza vo svojom mene a plní tým svoju zákonnú
povinnosť ustanovenú predpismi verejného práva. Nejde o plnenie za niekoho iného, čo vyplýva aj
zo znenia § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého po vyplatení dávky garančného
poistenia sa zamestnávateľ stáva dlžníkom Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa sa stáva veriteľom
úpadcu. Vyplatená dávka garančného poistenia v sume 1 347,70 eur je dávkou za pracovnoprávny

nárok, ktorý je pohľadávkou proti podstate bez akéhokoľvek obmedzenia jej výšky, nakoľko § 87 ods.
2 písm. l/ ZoKR žiadne obmedzenie výšky uplatnenej pohľadávky nepozná. Ide o nárok Sociálnej
poisťovne proti úpadcovi, nie o pracovnoprávny nárok zamestnanca podľa § 87 ods. 2 písm. j/ ZoKR
tak ako to uviedol súd prvého stupňa. Podľa názoru žalobcu možno pracovnoprávny nárok obmedziť
štvornásobkom životného minima iba vtedy, ak by veriteľom pohľadávky bol samotný zamestnanec. Ak
by zákonodarca trval a chcel obmedziť výšku pohľadávky proti podstate uvedenú v § 87 ods. 2 písm.

l/ ZoKR, určil by to presne a spôsobom ustanoveným v § 87 ods. 2 písm. j/ ZoKR. Z dôvodovej správy
k ZoKR tento úmysel zákonodarcu nevyplýva. V zmysle § 87 ods. 2 písm. l/ ZoKR má žalobca právo
požadovať plnenie v celom rozsahu vyplatenej dávky bez možnosti podmienenia uplatnenej pohľadávky
štvornásobkom životného minima. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne, aby rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,

že žalobe vyhovie a určí, že pohľadávka žalobcu titulom vyplatenej dávky garančného poistenia bývalej
zamestnankyni úpadcu M. C. vo výške 569,38 eur je pohľadávkou proti podstate s uspokojením v poradí
určenom podľa § 87 ods. 2 písm. l/ ZoKR.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu. Posúdením obsahu

tohto vyjadrenia k odvolaniu žalobcu odvolací súd konštatuje, že žalovaný zotrval na obsahu svojich
vyjadrení prednesených v konaní pred súdom prvého stupňa. Záverom predovšetkým zdôraznil, že
ZoKR neobmedzuje výšku pohľadávky proti podstate 4-násobkom životného minima iba vtedy, keď
je veriteľom pohľadávky zamestnanec úpadcu, ako to mylne tvrdí žalobca, ale aj vtedy, ak sa jedná
o pohľadávku Sociálnej poisťovne z titulu vyplatenia dávky garančného poistenia za pracovnoprávne

nároky zamestnanca úpadcu, ktorý je pohľadávkou proti podstate maximálne do výšky 4-násobku
životného minima. Žalovaný je toho názoru, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza zo správneho
právneho posúdenia predmetnej právnej veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil vo všetkých výrokoch ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. a žalobcu zaviazal na náhradu trov
odvolacieho konania, ktoré zároveň vyčíslil.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s §
211 ods. 2 O.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné
a napadnutý rozsudok je potrebné ako vecne správny podľa § 219 ods.1 O.s.p. potvrdiť.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Žalobcom vymedzené dôvody odvolania

a ich rozsah, ktorými je odvolací súd podľa § 212 ods.1 O.s.p. viazaný, posúdil odvolací súd podľa §
205 ods.2 písm. f/ O.s.p.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného

skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na citované zákonné ustanovenia
žalobu zamietol. Pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. a ani pre
zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 221 ods.1 písm. h/ O.s.p. v spojení s § 205 ods.1 písm. f/ O.s.p.
neboli v právnej veci splnené podmienky.

Súd prvého stupňa vychádzajúc z preukázaného skutkového stavu veci správne po právnej stránke
posúdil, že pohľadávka, ktorú žalobca uplatnil proti žalovanému ako správcovi majetku úpadcu v
konkurze titulom vyplatenej dávky garančného poistenia bývalej zamestnankyni úpadcu M. C. vo
výške 569,38 eur nie je v tejto časti pohľadávkou proti podstate s uspokojením v poradí určenompodľa § 87 ods. 2 písm. l/ ZoKR v znení účinnom od 1.1.2012 (ďalej len ZoKR). V konaní bolo
nesporné, že uznesením príslušného konkurzného súdu bol na majetok spoločnosti MÄSOTOP, s.r.o.
v reštrukturalizácii so sídlom Ovocná 205, 955 01 Topoľčany, IČO 36 539 431, vyhlásený konkurz a

účinky jeho vyhlásenia nastali dňa 20.3.2013. Táto spoločnosť v postavení zamestnávateľa (§ 7 ods.
1 písm. b/) mala voči Sociálnej poisťovni povinnosti stanovené zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov účinnom do 20.3.3013, t.j. do času, keď nastali účinky vyhlásenia
konkurzu. Podľa § 2 písm. d/ citovaného zákona sociálne poistenie je garančné poistenie ako poistenie
pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na uspokojovanie nárokov zamestnanca a na úhradu

príspevkov na starobné dôchodkové sporenie nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu
príspevkov na starobné dôchodkové sporenie.

Spoločnosť MÄSOTOP, s.r.o. bola v postavení zamestnávateľa podľa § 18 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z.z. povinne garančne poistená. Podľa § 148 ods. 3 prvá veta citovaného zákona, po vyplatení dávky
garančného poistenia Sociálnou poisťovňou dňa 20.12.2013 vo výške 1 347,64 eur ako nároku bývalej

zamestnankyne spoločnosti MÄSOTOP, s.r.o. v konkurze M. C. za pracovnoprávny nárok za mesiac
október 2013 (náhrada mzdy za dovolenku, nárok na odstupné), o ktorú táto dňa 9.12.2013 požiadala
a predložila potvrdenie zamestnávateľa na účely nároku na dávku z garančného poistenia zo dňa
27.11.2013, sa spoločnosť MÄSOTOP, s.r.o. v konkurze stala dlžníkom Sociálnej poisťovne a Sociálna
poisťovňa sa stala veriteľom dlžníka. Odvolací súd konštatuje, že je nesporné, že postavenie spoločnosti

MÄSOTOP, s.r.o. v konkurze ako dlžníka a Sociálnej poisťovne ako veriteľa nastalo po vyhlásení
konkurzu (20.3.2013).

Odvolací súd, zhodne so súdom prvého stupňa, pri rešpektovaní obsahu odvolacích námietok žalobcu a
obsahu vyjadrenia žalovaného k týmto odvolacím námietkam, posudzoval v odvolacom konaní základnú

aspornúotázku,čipohľadávkaSociálnejpoisťovnenapeňažnejnáhradevyplatenejzgarančnéhofondu
ako dávka poskytnutá bývalej zamestnankyni úpadcu M. C. za jej pracovnoprávne nároky vo výške
1 347,64 eur, správcom - žalovaným uznaná čo do právneho dôvodu a výšky v sume 778,32 eur a
neuznaná čo do právneho dôvodu a výšky v sume 569,38 eur, je v neuznanej sume 569,38 eur čo do
právneho dôvodu a výšky pohľadávkou proti podstate s poradím uspokojenia podľa § 87 ods. 2 písm. l/

ZoKR. Zodpovedaniu tejto otázky zodpovedá aj žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods.
2 písm. f/ O.s.p., podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

V ustanovení § 87 ZoKR v znení účinnom od 1.1.2012, ktorá právna úprava sa vzťahuje na danú vec, sa

určuje, čo možno považovať za pohľadávku proti podstate všeobecnej aj oddelenej, stanovuje pravidlá
pre rozdelenie pohľadávok pre všeobecnú a oddelenú podstatu, upravuje poradie uspokojovania
a postup pri uspokojovaní pohľadávok proti konkrétnej podstate, ustanovuje spôsob uplatňovania
pohľadávok proti podstate ako aj postup pre riešenie sporov o tieto pohľadávky, stanovuje zodpovednosť
správcu za škodu voči veriteľom podstát a iným osobám, upravuje povinnosť správcu viesť osobitnú

evidenciu pohľadávok proti podstate a výpis z nej predkladať súdu. ZoKR pre uplatnenie pohľadávky
proti podstate neurčuje formálne ani obsahové náležitosti. Oznámenie o tom, či správca uznáva právny
dôvod a výšku uplatnenej pohľadávky proti podstate zasiela správca veriteľovi iba v prípade, ak o to
veriteľ správcu požiada. Veriteľ neuznanej pohľadávky proti podstate čo do právneho dôvodu alebo
výšky,prípadnečodoprávnehodôvoduavýšky,samôžežaloboupodľa§87ods.8ZoKRprotisprávcovi

domáhať, aby súd určil právny dôvod alebo výšku pohľadávky proti podstate v lehote najneskôr do 15
dní od doručenia výzvy správcu, ktorý právny dôvod alebo výšku pohľadávky proti podstate neuznal.
Výzva správcu podľa tohto ustanovenia je zákonnou povinnosťou správcu voči veriteľovi pohľadávky
proti podstate. Žaloba veriteľa podľa § 87 ods. 8 ZoKR je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p.,
v ktorej veriteľ musí preukázať naliehavý právny záujem na podaní žaloby.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na správnosť záveru súdu prvého stupňa, že žalobca má v danej
veci naliehavý právny záujem na podaní žaloby o určenie podľa § 80 písm. c/ O.s.p., pretože v konaní
bolo nepochybne preukázané, že žalovaný neuznal časť pohľadávky žalobcu, ktorú žalobca prihlásil ako
pohľadávku proti podstate vo vyhlásenom konkurze na majetok úpadcu. Neuznanie časti pohľadávky

uplatnenej ako pohľadávka proti podstate je tou právnou skutočnosťou, ktorou je na strane žalobcu daný
naliehavý právny záujem na podaní tejto žaloby, pretože bez tohto určenia by sa na neuznanú časť
pohľadávky v konkurze neprihliadalo.Podľa § 87 ods. 2 písm. j/ ZoKR v znení účinnom od 1.1.2012 pohľadávky proti všeobecnej podstate
sa zo všeobecnej podstaty uspokojujú v tomto poradí : pracovnoprávne nároky, na ktoré vznikol
nárok po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, najviac vo

výške štvornásobku životného minima mesačne za každý kalendárny mesiac trvania pracovnoprávneho
vzťahu po vyhlásení konkurzu vrátane kalendárneho mesiaca, v ktorom bol vyhlásený konkurz a
kalendárneho mesiaca, v ktorom bol pracovnoprávny vzťah ukončený, pričom toto uspokojenie sa
znižuje o plnenia poskytnuté podľa písmena g/ a h/.

Podľa § 87 ods. 2 písm. l/ ZoKR v znení účinnom od 1.1.2012 pohľadávky proti všeobecnej podstate sa
zo všeobecnej podstaty uspokojujú v tomto poradí : pohľadávky na peňažných náhradách vyplatených
z garančného fondu, ak ide o dávku poskytnutú zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré
sú pohľadávkou proti podstate.

Odvolací súd konštatuje, že v danej veci súd prvého stupňa na danú skutkovú situáciu správne

aplikoval a vyložil citované zákonné ustanovenia upravujúce jednak pohľadávku proti podstate,
ktorá vznikla žalobcovi vyplatením z garančného fondu ako dávky poskytnutej zamestnancovi za
jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate, a v súvislosti s vyplatením tejto
dávky správne aplikoval a vyložil časovo a vecne pracovnoprávny nárok, ktorý je pohľadávkou proti
podstate a ktorý predstavuje pohľadávku na peňažnej náhrade vyplatenej z garančného fondu. Podľa

názoru odvolacieho súdu je nepochybné, a v tomto smere je treba prisvedčiť žalobcovi, že medzi
zamestnancom a úpadcom ako zamestnávateľom vzniká samostatný právny vzťah založený pracovnou
zmluvou, a medzi úpadcom ako zamestnávateľom a Sociálnou poisťovňou vzniká samostatný povinný
verejnoprávny vzťah práve pre prípady, keď zamestnávateľ nebude plniť povinnosti voči zamestnancovi
z dôvodu platobnej neschopnosti. Pri samostatnosti týchto právnych vzťahov pohľadávka proti podstate

vznikla inému subjektu ako je zamestnanec úpadcu, ktorý má nárok predovšetkým na mzdu a iné
nárokysúvisiacespracovnýmpomerom.Od1.1.2012platíprepohľadávkyvzniknutéSociálnejpoisťovni
vyplatením dávky z garančného fondu zamestnancovi úpadcu po vyhlásení konkurzu, právny stav,
podľa ktorého dávka poskytnutá zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky musí okrem podmienky,
že ide o pracovnoprávny nárok spĺňať aj ďalšiu hmotnoprávnu podmienku spočívajúcu v tom, že ide

o pracovnoprávny nárok, ktorý je pohľadávkou proti podstate. Na pohľadávku Sociálnej poisťovne
uplatnenú ako pohľadávka proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. l/ ZoKR v 12 poradí sa v plnom
rozsahu vzťahuje ustanovenie § 87 ods. 2 písm. j/ ZoKR, ktoré pre účely právneho dôvodu a výšky
pohľadávky Sociálnej poisťovne proti podstate určuje právny dôvod a výšku pracovnoprávneho nároku
proti podstate. Pracovnoprávny nárok proti podstate, ktorý vznikol po vyhlásení konkurzu a za

kalendárny mesiac, v ktorom bol pracovnoprávny vzťah ukončený, sa uspokojuje najviac vo výške
štvornásobku životného minima mesačne za každý kalendárny mesiac. Pracovnoprávne nároky, ktoré
vznikli po vyhlásení konkurzu vo výške presahujúcej výšku štvornásobku životného minima mesačne
za každý kalendárny mesiac nie sú pohľadávkou proti podstate a je potrebné ich uplatniť v konkurze
prihláškou. Teleologickým, systematickým, ale aj gramatickým výkladom oboch zákonných ustanovení,

dospel odvolací súd k záveru, že aj dávka vyplatená z garančného fondu, ak ide o dávku poskytnutú
zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky, je pohľadávkou Sociálnej poisťovne proti podstate len
do výšky štvornásobku životného minima mesačne za každý kalendárny mesiac, pretože len tento
pracovnoprávny nárok je pohľadávkou proti podstate, ktorú si môže Sociálna poisťovňa následne
uplatniť v konkurze proti úpadcovi ako pohľadávku proti podstate. Odvolací súd preto zhodne so súdom

prvého stupňa konštatuje, že suma 569,38 eur nie je čo do právneho dôvodu a výšky pohľadávkou proti
podstate podľa § 87 ods. 2 písm. l/ ZoKR a preto súd prvého stupňa rozhodol v právnej veci vecne
správne, keď žalobu žalobcu zamietol.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru, odvolací súd vyhodnotil základnú odvolaciu

námietku žalobcu, spočívajúcu v tvrdení, že pohľadávka žalobcu je pohľadávkou proti podstate aj v
sume 569,38 eur vyplatenej bývalej zamestnankyni úpadcu M. C. z garančného fondu, ako nedôvodnú
bez opory v citovaných zákonných ustanoveniach. Z ustanovenia § 87 ods. 2 písm. l/ ZoKR
nepochybne vyplýva, že zákonodarca viazal pohľadávku žalobcu, ktorá je pohľadávkou proti podstate,
na pracovnoprávny nárok zamestnanca, ktorý je taktiež pohľadávkou proti podstate. V opačnom prípade

by bola pohľadávka žalobcu proti podstate viazaná iba na pracovnoprávny nárok bez toho, aby
tento pracovnoprávny nárok zamestnanca bol viazaný na hmotnoprávnu podmienku pohľadávky proti
podstate. Na tomto právnom názore nič nemení ani skutočnosť, že dňa 27.11.2013 vydal žalovanýpotvrdenie zamestnávateľa na účely nároku na dávku garančného poistenia, v ktorom ako požadovanú
sumu uviedol 1 347,64 eur.

Odvolací súd sa podľa § 219 ods.2 O.s.p. v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa dôkladne zaoberal všetkými tvrdeniami a dôkazmi uvedenými a
navrhnutými účastníkmi konania, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Napadnutému rozsudku súdu
prvého stupňa niet čo vytknúť a odvolací súd na jeho odôvodnenie v podrobnostiach odkazuje.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151
ods. 2 O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania
účelne vynaložených na uplatňovanie a bránenie práva. Náhrada trov odvolacieho konania pozostáva z
trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004
Z.z. vyjadrenie k odvolaniu vo výške 61,85 eur určenej podľa § 11 ods. 1 písm. a/ tejto vyhlášky, vo výške

8,04 eur podľa § 16 ods. 3 tejto vyhlášky, spolu vo výške 69,89 eur, ktorú je žalobca povinný podľa §
149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného (miesto plnenia) v lehote stanovenej podľa
§ 160 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona

č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.