Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. marec 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/31/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610206720
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6610206720.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, proti povinnému O. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/XX, G. D. F., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým
so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 2389/10, o

vymoženie 514,00 € s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 8
Er/442/2010-37 zo dňa 02. 07. 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 2389/10 vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa ust § 57 ods. 1 písm.
g/ zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“)
v spojení s ust. § 59 ods. 1 Exekučného poriadku. Súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie podľa
ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa

problematikyspotrebiteľskýchzmlúvaochranyprávspotrebiteľa.Súdzmluvnývzťahmedzioprávneným
a povinným zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval okrem vnútroštátnej právnej
úpravy aj Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica), konkrétne čl. 3 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 smernice, pričom súd
prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého
v rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 až 244/98 a vo veci C- 473/00. Exekučný súd

konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne,
čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ako súčasti
formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná síce formálne
napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy k smernici, keďže rozhodcovské konanie nebolo
dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov, avšak vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o
úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským

alebo civilným konaním, bude takmer vždy veriteľ. Súd mal za zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval
takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy
riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a
reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj
takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. Exekučný súd v odôvodnení
rozhodnutia právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a

ako taká bola už od počiatku absolútne neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. V dôsledku toho, že súd považoval exekučný titul zamateriálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu
vo vykonaní exekúcie, súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm.
g/ Exekučného poriadku.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v
zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých
teoretických súvislostiach prezentuje svoje výhrady voči uzneseniu súdu. Namieta predovšetkým
nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, čím

porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v
situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z
pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný
ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže
mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce

zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv
a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom
nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom
exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na
spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako

ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamo rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa)
a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad
(jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne
konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných
rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom,

je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje
lehotu,vktorejjemožné právnyaktalebojehoúčinkyprávnoucestounapadnúť.Exekučnýsúdtaknebol
oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo
vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako
s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by

uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie §
45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe
existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu.

Povinná by sa tak mohla vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by zbavený
zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní
o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania.
Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom
odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí

byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo
na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním
zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na

Smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku,
oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského
súdu neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde
pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ

sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na
všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval
uzavretúzmluvumedzioprávnenýmapovinnouzazmluvuospotrebiteľskomúvere.Oprávnenýposkytol
úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim

uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v
zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou
odloženejplatby,alevoformesplátok,pričomklientmámožnosťzvoliťsipodmienkyposkytovaniaúveru.Oprávnený namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania,
pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. s
úrokmi z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má

sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní
svojupovinnosťdohodnutúvzmluve. Podľanázoruoprávnenéhodohodnutávýškaúrokov0,25%denne
nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného
styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí
úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu,

pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený
v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom
súd konštatoval, že výška úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR (napr. č.k. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých
súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase,

keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere
za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere
zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j.
aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko
a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil,

že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že
si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so
zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie,
a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie

nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiada
preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal oprávnený zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko,

s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421 okresnému súdu podanie zo dňa
03.09.2012 označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm.
c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“.
Neuznal rozhodujúci právny argument exekučného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia, že
plnomocenstvo je neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 1 OZ resp. § 23a ods. 2 zákona č.

634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, že toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom,
že neprijateľnosť podmienky podľa súdu spočíva v hrubom nepomere medzi právami a
povinnosťami povinnej a oprávneného v neprospech povinnej ako spotrebiteľa. Dojednaním o
plnomocenstve povinná neprevzala na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky resp. oprávnenému
nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesol na tretiu

osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba
nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti
stavu, kedy plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Okrem toho povinná mohla plnomocenstvo podľa
§ 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, vo výkone tohto práva jej nebránila žiadna prekážka.
Exekučný súd nekonkretizoval, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a

povinnostiach zmluvných strán, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve
splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný súd sa nevysporiadal s výkladovými
pravidlami smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Jednotlivé
ustanovenia smernice totiž nemožno aplikovať izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán resp.

účastníkov následného sporového konania, ale v celom jej znení (čl. 4 ods. 1 smernice). Preto je
podľa názoru oprávneného nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohoto sporu Súdny dvor EÚ. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné
konanietýkajúcesazáväzkovýchvzťahovvrámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkov
konaniazbaviloprávnejneistotyvyplývajúcejzdoterajšiehovýkladuúniovéhoprávaanáslednejaplikácii

vnútroštátnymi súdmi SR. Ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38 a § 40 Notárskeho
poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a §
52 a nasl. OZ) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie nadradená.S poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty navrhol prerušenie konania za účelom
predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom
znení:

1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a aj príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky

plynúcej z tejto zmluvy?

2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením
§ 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p.
uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhom na prerušenie konania

v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl.
234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002).

Pri posúdení návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa špecifického dôvodu vyplývajúceho z
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. je nevyhnutné vychádzať z jeho charakteru a plne rešpektovať
povahu a sledovaný účel tohto osobitného právneho inštitútu komunitárneho práva. Konanie, v rámci
ktorého Európsky súdny dvor zjednocuje rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov členských štátov

pri aplikácii a výklade práva Európskej únie a to v záujme jednotného výkladu a jednotnej aplikácie
práva Európskej únie, sa označuje ako konanie o prejudiciálnej otázke. Konanie je založené na výlučnej
právomoci Súdneho dvora ES rozhodovať o platnosti sekundárneho práva Európskej únie a o výklade
práva Európskej únie, pričom rozhodnutie je možné len za podmienky existencie sporového konania
prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, keď je na rozhodnutie v danej veci nevyhnutné rozhodnutie

Európskeho súdneho dvora. Článok 234 Zmluvy o založení ES rozlišuje medzi vnútroštátnymi súdmi,
ktoré sú oprávnené podať návrh na začatie prejudiciálneho konania a vnútroštátnymi súdmi, ktoré sú
povinné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Podľa článku 68 Zmluvy o založení ES sa
použije ustanovenie článku 234 Zmluvy o založení ES na prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu
hlavy IV Zmluvy o založení ES. Toto použitie je limitované určitými výnimkami. Podľa tejto úpravy, ak

vznikne otázka výkladu tejto hlavy IV alebo platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi Spoločenstva
na základe hlavy IV vo veci, ktorá je predmetom konania na súde členského štátu, proti rozhodnutiu
ktorého nie je prípustný opravný prostriedok vo vnútroštátnom práve, má povinnosť tento súd požiadať
o vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ak to považuje za potrebné pre svoje rozhodnutie v danej
veci. Táto povinnosť (obligatórnosť) sa nevzťahuje na súd členského štátu, voči ktorého rozhodnutiu

je prípustný opravný prostriedok (fakultatívnosť predloženia návrhu na rozhodnutie o prejudiciálnej
otázke). Zaujímavou je otázka, či vnútroštátny súd musí byť považovaný za súdny orgán, proti ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, ak podľa vnútroštátneho práva rozhodnutia vydané
v odvolacom konaní súdnym orgánom môžu byť predmetom mimoriadneho opravného prostriedku,
najmä kasačného opravného prostriedku. Súdny dvor ES v tejto otázke konštantne rozhoduje, že

rozhodnutia vnútroštátneho odvolacieho súdu, proti ktorým môžu účastníci namietať na najvyššom
súde formou mimoriadneho opravného prostriedku, nepochádzajú od vnútroštátneho súdneho orgánu,
proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva v zmysle
článku 234 Zmluvy o založení ES. Okolnosť, že skúmanie podstaty takýchto námietok- mimoriadnych
opravných prostriedkov podlieha predchádzajúcemu určeniu prípustnosti zo strany najvyššieho súdu,

nespôsobuje, že by účastníci konania boli zbavení opravných prostriedkov. Z uvedeného je zrejmé,
že odvolaciemu súdu nevyplýva povinnosť v zmysle článku 234 Zmluvy o založení ES požiadať o
vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ale je výlučne na jeho zvážení, či zvolí takýto postup vzhľadom na
nutnosť požiadať prejudiciálne Súdny dvor ES o výklad práva Európskej únie, pretože sa domnieva,že otázka dotýkajúca sa platnosti či aplikácie unijného práva v konkrétnom konaní je
sporná. Právo podať návrh na začatie konania má výlučne vnútroštátny súd, tento súd má aj výlučné
právo disponovať so svojím návrhom. Podstatným významným obmedzením pri podávaní návrhov

na začatie prejudiciálneho konania predstavuje nevyhnutnosť pre rozhodnutie vo veci samej. Preto je
výlučne na súde, ktorý nemá povinnosť predložiť návrh, či návrh predloží, kedy a s akým obsahom.
Odvolací súd v danej exekučnej veci nepovažuje za nutné postupovať v zmysle ustanovenia § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p., prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora ES o navrhovaných otázkach výkladu
komunitárneho práva nepovažuje za potrebné a nevyhnutné pre rozhodnutie súdu a to z dôvodu, že

žiadnu právne relevantnú skutočnosť nevyhnutnú pre rozhodnutie v danej exekučnej veci nepovažuje
za spornú. Odvolací súd považuje rozhodovanie exekučných súdov v otázke zabezpečenia ochrany
práv spotrebiteľa aj v štádiu vykonávacieho konania za plne konformné a v súlade s konštantnou
početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08,
C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva. Odvolací súd taktiež
poznamenáva, že v obdobných prejudiciálnych otázkach, ako navrhuje oprávnený, bol už vyslovený

právny názor Súdneho dvora ES, keď vydal rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach predložených
slovenským vnútroštátnym súdom v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa
16.11.2010 a postup exekučných súdov plne zodpovedá záverom obsiahnutým v danom rozhodnutí.
Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú

povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že
tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol.

Nakoľko nebol zákonný dôvod na prerušenie konania ( navyše odvolateľ v prvej prejudiciálnej otázke

nesprávne uviedol, že bola v konaní spísaná notárska zápisnica, hoci v predmetnom konaní je
exekučným titulom Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 19826/09) odvolací súd sa
následne zameral na skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa. Odvolací
súd vychádzajúc z rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa . Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu
a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc

ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje
správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.

Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a
2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom

štádiu vedenia exekúcie, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu
skúmaťexekučnýtitulpočas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez

návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Odvolací súd v tejto otázke opätovne poukazuje na závery obsiahnuté v judikáte Súdneho dvora (ES)
vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010.

Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie
ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne

posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o
úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva
prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá zákonné ani
skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči uzneseniuexekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, alebo
v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vymieneného ustanovením 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného
poriadku pre neprípustnosť jej vedenia, je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 veta posledná, § 58 ods.

4 Exekučného poriadku) a preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného
súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom odvolacieho - druhostupňového konania.

Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere č.
XXXXXXX zo dňa 09.01.2009, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, obsahom ktorých

je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej
skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský
vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
svoje rozhodnutie zdôvodnil. Argument poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a
judikatúry Súdneho dvora ES, ako aj argument poukazujúci na nepresný preklad slovenského znenia
písm. q/ bodu 1 prílohy Smernice, ktoré je podľa jeho názoru odlišné od znenia uvedeného písmena

v iných úradných jazykoch únie, nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru
súdu zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu
dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie
článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na výklad danej smernice
obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluvy upravená v Obchodnom zákonníku,
ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému
subjektu. Zákon o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný
spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku

má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej normy výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje
inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátane služieb na finančnom
trhu, upravený v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ust. § 23 a ods. 1
zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ust. § 3 ods. 3 neskôr prijatého zák. č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným

zmluvou o úvere č. XXXXXXX zo dňa 09. 01. 2009, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej
exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné
a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce
sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluvy
o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

Exekučný súd, ak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií
spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti
predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj
samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 18. Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie §
54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a

to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného,
že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, ako typovej, adhéznej zmluve, bola
platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred
individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej

formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 18 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,
čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred

nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide
o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciourozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej

zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo
exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly
vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou
z o zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

Argumenty oprávneného v odvolaní, dotýkajúce sa polemiky oprávnenosti a primeranosti dohodnutých
úrokov z omeškania sú bezpredmetné, nakoľko v odôvodnení uznesenia sa exekučný súd touto
problematikou nezaoberal a tak aj odvolacie dôvody v tejto časti smerujú zjavne voči inému súdnemu
rozhodnutiu.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1
a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.