Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/151/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112232519
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112232519.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu Q. F., nar. XX.X.XXXX, bytom U.
XXXX/XX, F., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, Svidník, proti
žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym
úradným postupom, o odvolaní účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k.
6C/103/2013-223 zo dňa 15.04.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o trovách konania.

Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu 1. stupňa na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a vyslovil, že žalovanej náhradu trov
konania nepriznáva.

Rozhodol tak na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prešov v konaní 23Er/815/2008. Žiadal

majetkovú škodu vo výške 1.792,74 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur, všetko s úrokom z
omeškania vo výške 9,25 % ročne od 05.05.2011 do zaplatenia a tiež žiadal náhradu trov konania. Nárok
odôvodzoval z exekučného konania vedeného na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách.

Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní a citujúc čl. 46 ods. 3 a 48 ods. 2 Ústavy SR, § 3 ods.
1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 až 3, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 až 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov vzneníneskoršíchpredpisov,§50ods.1,2,§56ods.1,2a§57ods.2zákonač.233/1995Z.z.
Exekučného poriadku uviedol, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci musia byť splnené všetky tri podmienky uvedené v zákone č. 514/2003 Z.
z., a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Z uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bolakonštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení
alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka
nie je splnená, pokiaľ ide o poverenie vydané súdnemu exekútorovi na výkon exekúcie. Poverenie nie je

rozhodnutím súdu, nie je možné voči nemu podať opravný prostriedok a z toho dôvodu nemôže byť ani
zrušené. Účinky poverenia nenastávajú voči účastníkom konania, ale len voči súdnemu exekútorovi.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojom žalobnom návrhu namietal
prieťahy v konaní, prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 9 Zák. č. 514/2003 Z. z. /účinného

zákona/, kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.

Súd prvého stupňa v danom prípade považoval za nesprávny úradný postup Okresného súdu Prešov v
konaní 23Er/815/2008 stav, kedy okresný súd nerozhodol o námietkach žalobcu voči upovedomeniu o
začatí exekúcie podaných dňa 01.12.2008 u súdneho exekútora. V zmysle hore citovaného ustanovenia

Exekučného poriadku mal súd o námietkach rozhodnúť v lehote najneskôr do 60 dní. O podaných
námietkach však exekučný súd nerozhodol vôbec.

Rovnako tak exekučný súd nerozhodol ani o návrhu povinného na odklad exekúcie, ktorý bol súdu
doručený dňa 20.4.2009. Išlo síce o podanie, v ktorom povinný navrhoval zároveň aj odklad exekúcie,

aj zastavenie exekúcie, ale okresný súd sa nevyporiadal s obidvoma takto podanými návrhmi. Rozhodol
len o návrhu na zastavenie exekúcie a to tak, že tomuto návrhu vyhovel. Teda aj postup Okresného súdu
Prešov spočívajúcu v nerozhodnutí o návrhu na odklad exekúcie považuje súd za nesprávny úradný
postup.

Žalobca sa vo svojej žalobe domáhal náhrady materiálnej škody vo výške 1 792,74 eur.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal existenciu škody a
nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, pričom na žalobcovi je dôkazná

povinnosť. Žalobca svoje tvrdenia o škode dokladoval len potvrdeniami spoločnosti INBOX Prešov, ktoré
preukazovali,žetejtospoločnostizaurčitéobdobieplatilfinančnéprostriedkyzalikvidovaniezmlúvalebo
uzatvorenie /obnovenie/ novej zmluvy. Z týchto potvrdení však nemožno zistiť, a teda ani preukázať,
čoho sa uzatvorené zmluvy týkali. Ak žalobca tvrdil, že išlo o záložňu, nebolo preukázané, aké konkrétne
zlatéšperkyaleboinévecižalobca,prípadneniektoiný,dotejtozáložnedal,akésumymubolivyplatené,

ako bolo s týmito šperkami naložené a čoho konkrétne sa týkali sumy, ktoré sú v potvrdeniach uvádzané.
Teda súd má za to, že žalobca v danom prípade nepreukázal ani vznik materiálnej škody, ani jej výšku.

Ďalšou z nevyhnutných podmienok pre priznanie nároku žalobcovi je preukázanie tzv. príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama

väzba javov /objektívnych súvislostí/, v rámci ktorého jeden jav /príčina/ vyvoláva druhý jav /následok/.
O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, vzťah príčiny a
následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná
len vtedy, ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla. Otázka príčinnej súvislosti
nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach.

Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina
ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku.

Z hľadiska príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť a postupom príslušného
súdu, ktorý žalobca považuje za nesprávny, nemožno ustáliť, že následkom takého postupu súdu

vznikla žalobcovi škoda, spočívajúca v založení ním tvrdených zlatých šperkov do záložne a sumou,
ktorú musel uhradiť za predlženie zmlúv v záložni, resp. za vyplatenie založených predmetov. Príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou nemožno len predpokladať, ale táto musí byť
jednoznačne preukázaná. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnymúradným postupom sú stanovené kumulatívne, v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je táto
zodpovednosť daná.

Podľa názoru prvostupňového súdu, príčinná súvislosť medzi uplatneným nárokom na náhradu škody
a nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prešov je vyvrátená aj samotným žalobcom a to
podaním obdobnej žaloby na Okresný súd Prešov, týkajúcej sa konania 23Er/4531/2008. Žalobca totiž
aj v tomto konaní uplatňuje škodu na základe identických skutočností, ako v prejednávanej veci. Tá
istá škoda však nemôže vzniknúť v príčinnej súvislosti s dvoma rôznymi konaniami. Musí byť nezvratne

preukázané, že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom
škody. Samotný žalobca predložil do konania prehľad úverov od nebankových inštitúcií, ktoré spôsobili
jeho druhotnú platobnú neschopnosť a potrebu uzatvárania ďalších a ďalších úverových zmlúv. Teda
nemožnokonštatovať,želensamotnounečinnosťouokresnéhosúduvjednomexekučnomkonanídošlo
k vzniku zlej sociálnej situácie žalobcu a jeho rodiny. Pokiaľ ide o samotnú škodu, žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal, že ním tvrdené zlaté šperky založil v záložni len z dôvodu prebiehajúceho

exekučného konania, keďže bolo preukázané, že v danom čase sa viedlo voči žalobcovi a jeho
manželke niekoľko exekučných konaní. Samotné vedenie exekučného konania nemuselo byť jediným
podnetom, pre ktorý žalobca dával šperky do záložne. Takúto situáciu mohol vyvolať aj stav finančnej
odkázanosti žalobcu, aj bez prebiehajúcich exekučných konaní. Žalobca príčinnú súvislosť medzi
škodou a nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prešov žiadnym spôsobom nepreukázal. V

tejto časti preto súd žalobu zamietol.

Žalobca tiež uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu. Tu zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu nie je

preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorú žiadal. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch
ničím nepodložil a nepreukázal a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že

nerozhodnutím o námietkach a o odklade exekúcie vznikol nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Žalobca predložil lekárske záznamy o zlom zdravotnom stave, ale na pojednávaní sám
uviedol, že tento stav bol vyvolaný nielen prebiehajúcim exekučným konaním, ale celkovou situáciou
po tom, čo ako ručiteľ musel za svojho kamaráta splácať úver. Žalobca sa sám rozhodol pre postup
spočívajúci v uzatváraní viac než päťdesiatky zmlúv s nebankovými inštitúciami a za túto situáciu v

žiadnomprípadenemôženiesťzodpovednosťštátapriznaťmunáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch.
Teda súd aj tento nárok žalobcu zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 150 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd

prihliadnenajmänaokolnosti,čiúčastník,ktorémusapriznávanáhradatrovkonania,uviedolskutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a
dôkazy uplatniť.

Dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd žalovanej nepriznal náhradu trov konania spočívajú

v osobe žalobcu. V konaní bolo preukázané, že žalobca je dlhodobo v zlej sociálnej situácii,
momentálne dlhodobo práceneschopný. Bol tiež preukázaný jeho zlý zdravotný stav, ktorý je dôsledkom
dlhodobej sociálnej nepohody vyvolanej splácaním úverov nebankovým spoločnostiam, pričom žalobcu
je potrebné považovať za spotrebiteľa. Aj keď súd podanej žalobe nevyhovel, pri rozhodovaní o náhrade
trov konania zobral do úvahy skutočnosť, že exekučné konanie, ktoré bolo základom uplatnených

nárokov, bolo napokon zastavené a bolo preukázané, že sa viedlo na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou
podmienkou v spotrebiteľských zmluvách. Bolo by ďalšou ujmou na strane žalobcu, ak by štátu musel
nahradiť trovy konania, pričom štát nepriznaním náhrady trov nebude vážne poškodený.

Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote a to čo do výroku o trovách konania podal
odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodňoval podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. a prvostupňovému
súdu vytýkal, že tento dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil. Namietal aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania.Poukázal že na aplikáciu uvedeného ustanovenia musia byť splnené dva zákonné predpoklady, ktorými
sú dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti prípadu, splnené súčasne. K dôvodom
hodným osobitného zreteľa spočívajúcich v osobe žalobcu uviedol, že aj keď sa tento nenachádza

v ideálnej finančnej situácii, no do tejto ho dostal kamarát, ktorému v minulosti ručil za úver. Sám
žalobca sa potom rozhodol pre uzatváranie „viac než 50 zmlúv“ s nebankovými inštitútmi, za čo v
žiadnomprípadenemôženiesťzodpovednosťštátapriznaťmunáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch.
Ak teda takýto záver vylučuje zodpovednosť žalovanej za vzniknutú škodu, nemôže byť rovnaká
okolnosť pripísaná na ťarchu žalovanej pri rozhodovaní o nepriznaní nároku na náhradu trov konania.

Navyše, žalobca je v pracovnom pomere, poberá výsluhový dôchodok a jeho manželka je zamestnaná.
Nemôže sa teda jednať o výnimočnú situáciu na jeho strane, lebo žalobca a jeho manželka majú
zabezpečený pravidelný príjem. Aj keď žalobca trpí určitými zdravotným problémami, zúčastňoval sa
však na pojednávaniach osobne, bol viackrát vypočutý a aktívne v konaní vystupoval. Nejde uňho o
výnimočnú a vážnu zdravotne nepriaznivú situáciu.

V ďalšom namietal, že nemá v predmetnom konaní právny význam ani to, že žalobca je považovaný za
spotrebiteľa. V opačnom prípade by došlo k situácii, keď by žalovanej bola (napríklad v konaniach podľa
zákona č. 514/2003 Z.z.) odňatá možnosť domôcť sa náhrady trov konania vo všetkých sporoch, keď
by ako neúspešný účastník vystupoval účastník - spotrebiteľ. V uvedených konaniach nemožno status
žalobcu (ako spotrebiteľa) dávať do súvisu s aplikáciou § 150 ods. 1 O.s.p. Ani samotný predmet sporu

nesúvisí so spotrebiteľskou zmluvou či zmluvami, ale v predmetnom konaní podľa zákona č. 514/2003
Z.z. sa rieši otázka, či zo strany Okresného súdu Prešov došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia,
resp. k nesprávnemu úradnému postupu a či v prípade kladnej odpovede na túto otázku žalobcovi mohla
vzniknúť škoda.

Vďalšomuviedol,žežalobcaprispelktomu,ževpredmetnejvecimuselsúdvytýčiťviaceropojednávaní,
keď žalobný návrh nebol dostatočne zrozumiteľný a určitý, žalobca svoj návrh priebežne menil a dopĺňal
o ďalšie listinné dôkazy, čím znemožnil súdu možnosť postupovať v súlade s § 100 ods. 1 a § 114 ods. 1
O.s.p.RovnakopodalobdobnýnávrhnaOkresnýsúdPrešov(konanievedenépodsp.zn.20C/16/2014),
ktorý je v časti totožný so žalobným návrhom v tomto konaní. Kvalita a nejednoznačnosť žalobného

návrhu bola príčinou toho, že súd vo veci vytýčil viacero pojednávaní a tak žalovaná bola nútená navýšiť
svoje trovy v podobe nákladov na cestovné.

Navrhol preto, aby krajský súd rozsudok vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalobca je povinný
nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 191,04 eur, alternatívne aby rozsudok v tejto časti zrušil a

vrátilvecnaďalšiekonanie.Pripojilpodanieoznačenéakovyčíslenietrovkonaniaksp.zn.6C103/2013,
vyčíslenie nákladov na dopravu a fotokópiu žiadanky na prepravu a záznam o spotrebe PHL za mesiac
február 2014.

Odvolaním napadol rozsudok súdu prvého stupňa aj žalobca z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci. Podstatou žaloby a odvolania je skutočnosť, že štát má v exekučnom konaní od počiatku
právne mechanizmy a prostriedky na zastavenie exekúcie včas, ak táto bola nezákonne povolená a
začatá. Zastavená exekúcia znamenala zrušenie poverenia na exekúciu a zrušenie upovedomenia o
začatí exekúcie. Nezákonným rozhodnutím je nielen poverenie exekútora, ale aj upovedomenie o začatí
exekúcie. Poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 09.12.2013 s požiadavkou, aby súd judikoval vetu, podľa

ktorej na účely zákona č. 514/2003 Z.z. sa za zrušené rozhodnutie považuje aj stav, ak sa udelilo
exekútorovi poverenie na vykonanie súdnej exekúcie a následne došlo k upovedomeniu o začatí súdnej
exekúcie a k priamemu výkonu exekúcie a exekúcia bola následne zastavená z dôvodu nezákonného
exekučného titulu. Uviedol, že judikatúra Súdneho dvora EÚ počíta s ochranou spotrebiteľa aj vtedy, ak
tento nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti poukázal na vec CEANO

OSTURIOM. Uviedol, že štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za porušenie čl. 6 Smernice Rady 93/13,
ak mal povinnosť podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní exekučné konanie aj bez návrhu
zastaviť.

Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Účastníci konania sa k vzájomným odvolaniam nevyjadrili.Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.
1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
zverejnil na úradnej tabuli súdu dňa 23.09.2015 a zistil, že odvolanie žalobcu čo do veci samej nie je
dôvodné, je dôvodné odvolanie žalovanej proti výroku o trovách konania.

Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímrozsudkusúduprvéhostupňavovecisamej,
na ktoré v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje.

Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa ešte uvádza nasledovné.

Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu,

či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom (čl. 46 ods. 3 Ústavy SR).

Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR).

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1

zák. č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ďalej len cit. zákon).

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla
škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní (§ 5 ods. 1 citovaného zákona).

Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým mu bola škoda spôsobená, bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je
viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal

proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Ak bola škoda spôsobená
nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu
škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho
opravného prostriedku. Ak bolo vykonané rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy

o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným
orgánom (§ 6 ods. 1 až 3 citovaného zákona).

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom

ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásad do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
spôsobom spôsobená škoda (§ 9 ods. 1, 2 citovaného zákona).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 1 - 3
citovaného zákona).

V prejednávanej veci sa žalobca voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom a z dôvodu nezákonného rozhodnutia v súvislosti s exekučným
konaním vedeným na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 23 Er/815/2008. Náhrady škody sa domáha v
zmysle ust. zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym.

Na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom treba splniť predpoklady, ktorými sú v prvom rade nezákonné (protiprávne)
rozhodnutie (t.j. rozhodnutie zrušené pre nezákonnosť a to oprávneným orgánom), nesprávny úradný
postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
a nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa

nemožno zbaviť. Pričínná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej
podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie,
nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede a teda ak protiprávne konanie škodcu
bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Vznik príčiny a následku musí byť bezprostredný
(priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii;

príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je teda vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno iba predpokladať.

Teda tak, ako to bolo už vyššie uvedené, pre vznik škody, resp. zodpovednosti za škodu sa vyžaduje
splnenie zákonných predpokladov:

Prvou je nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, ktorým bola spôsobená škoda.
Má isť o rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Pri
výklade uvedených pojmov je potrebné vychádzať zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je
ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom v zmysle č. 46 ods. 3 Ústavy SR, kedy nemožno striktne vychádzať z formálneho
zrušenia, resp. zmeny tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať
extenzívne (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo/15/2009).

Ďalšou podmienkou je vznik škody, ktorým je skutočná škoda a ušlý zisk. Ak má poškodený právo

na náhradu majetkovej škody, má právo aj na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade, ak by
konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu.
Nemajetková ujma je pritom určitá náhrada za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu vo
sfére fyzickej osoby.

Ďalšou nevyhnutnou podmienkou je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny
nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislosti, v rámci ktorej jeden jav (príčina) vyvoláva
druhý jav (následok). O vzťahu príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná

skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Ako správne poukázal aj súd prvého stupňa, otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaní škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Nie je pritom rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku (porovnaj R/1992).
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou

spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo, t.j. bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovanípríčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (pozri
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.06.2010, sp. z. 5Cdo/126/2009).

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa správne vo veci rozhodol po správne zistenom
skutkovom stave. Aj odvolací súd jednoznačne súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že medzi
uplatneným nárokom na náhradu škody a nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prešov,
resp. nezákonným rozhodnutím nie je príčinná súvislosť. Aj keď žalobca správne uvádza, že súd prvého

stupňa v exekučnej veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 23Er/815/2008 nerozhodol o námietkach ani o
návrhu na odklad exekúcie, nemalo to priamu príčinu na vznik škody žiadanej v tomto konaní z dôvodu
založeniu šperkov žalobcu a to aj za situácie, keď žalobca sa rovnakými okolnosťami mal domáhať
náhrady škody aj v inom konaní.

Správne súd prvého stupňa konštatoval aj to, že ak neboli zistené podmienky na náhradu škody, nemôže

byť vyhovené ani nároku na žiadanú nemajetkovú ujmu s tým súvisiacu.

K odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza, že je treba súhlasiť s názorom odvolateľa, že štát
prostredníctvom súdu má v exekučnom konaní prostriedky na zastavenie exekúcie, ak táto bola začatá
na základe exekučného titulu vydaného v súvislosti s nekalými zmluvnými podmienkami. Je možné

súhlasiť aj s názorom odvolateľa, že podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné vychádzať
zo zmyslu a účelu uvedeného zákonného predpisu a vykladať ho extenzívne. Odvolací súd však uvádza,
že ak nebola splnená čo i len jedna zákonná podmienka pre priznanie náhrady škody a tou je v tomto
konaní preukázanie vzniku škody a priama príčinná súvislosť, nie je možné žalobe vyhovieť. V tejto
súvislosti nemôže zmeniť nič na veci ani to, že v zmysle čl. 6 Smernice Rady 93/13 EHS o povinnosti

štátu postarať sa o to, aby spotrebiteľa neprijateľné podmienky nezaväzovali, bez splnenia zákonných
podmienok podľa zákona č. 514/2003 Z.z . boli takémuto spotrebiteľovi priznávané nároky na náhrady
škody. Aj keď v predmetnej veci sa dá ustáliť, že konanie exekučného súdu nie promptne viedlo k
zastaveniu exekúcie v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá vyžaduje urobiť všetky opatrenia na to,
aby spotrebiteľ nebol viazaný neprijateľnými zmluvnými podmienkami (C-76/10 Pohotovosť, C-40/08).

Predmetom náhrady škody však nebola škoda vyčíslená ako vymožená suma v súvislosti s exekučným
konaním. Predmetom konania bola škoda, ktorá mala vzniknúť ďalšími krokmi žalobcu, ktoré podľa neho
realizoval po zablokovaní mu účtu a to v súvislosti so založením šperkov v záložniach a poplatkami s
tým súvisiacimi. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že medzi nesprávnym úradným postupom, resp.
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody uplatnenej žalobcom nie je priama príčinná súvislosť, t.j.

kauzálny nexus, čo je podmienkou pre prípadné priznanie náhrady škody.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 O.s.p.).

Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo
sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,

uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol
tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť (§ 150 ods. 1 O.s.p.).

Vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech v celom rozsahu, zákon mu priznáva plnú
náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý

úspech vo veci nemal. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému
petitu, ktorý bol naposledy upravený vo veci samej. Čím viac súd vyhovie žalobnému petitu, tým je väčšia
miera úspechu u žalobcu a naopak.

Ust. § 150 ods. 1 O.s.p. predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok, ako aj zo

zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Podľa neho súd výnimočne nemusí priznať náhradu trov
konania celkom alebo sčasti, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí
zaviazať neúspešného účastníka nahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi, resp. nemusí zaviazať
účastníka, ktorý spôsobil vznik trov svojim zavinením alebo náhodou, aby tieto trovy nahradil druhémuúčastníkovi. Použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na účastníka, ktorý by inak mal právo na
náhradu trov konania. Z uvedeného dôvodu musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Nie je možné nepriznať

úspešnému účastníkovi náhradu trov konania len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho
dosah rozhodovania o určitom druhu nároku. Jeho použitie musí zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa musí pritom súd prihliadať na pomery na oboch stranách účastníkov konania, teda
nielen toho účastníka, ktorého by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy

konania, ale aj na toho účastníka, ktorého majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady
trov dotknutá. Musí si všímať aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj
v konaní.

Súd prvého stupňa čo do výroku o trovách konania rozhodol bez toho, aby sa dôsledne vyporiadal
so zákonnými dôvodmi na takýto postup v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Neboli náležite zistené ani

majetkové pomery na strane žalobcu, ku ktorým vzniesla odvolaciu námietku žalovaná, podľa ktorej
žalobca je riadne zamestnaný, má príjem aj z výsluhového dôchodku a jeho manželka je rovnako
zamestnaná, z čoho sa dá usúdiť, že namietal súdom deklarované majetkové pomery žalobcu. Rovnako
boli namietané aj tvrdenia žalobcu ohľadom jeho zdravotného stavu, ktorý sa riadne zúčastňoval
pojednávaní a v konaní bol aktívny. Záver o jeho nepriaznivom zdravotnom stave preto sa javí byť

predčasný. Odvolací súd preto zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania a v
rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p. na
ďalšie konanie a rozhodnutie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi

konania, vyhodnotiť zákonné možnosti aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a v prípade, že tieto nebudú
preukázané, rozhodnúť o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Svoje nové rozhodnutie súd prvého
stupňanáležiteodôvodnístým,žesavyporiadasovšetkýmiodvolacímidôvodmivyslovenýmivodvolaní
žalovanej proti výroku o trovách konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.