Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. jún 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/56/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217287
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyaková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217287.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.
Lýdie Gálisovej a JUDr. Dagmar Podhorcovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Bratislava I. Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej
mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 23.
októbra 2013 pod č. k. 10C/48/2013-52 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od
odporcu zaplatenia sumy 125 eur ako majetkovej škody a titulom nemajetkovej ujmy 604,83 eura. V
dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, najmä na
obsah spisu Okresnému súdu Levice sp. zn. 16Er/333/2010, z ktorého zistil, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd 28.04.2010, k čomu pripojil návrh na
vykonanie exekúcie spísaný 08.03.2010. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho exekútora
tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol uznesením zo dňa 21.10.2010 č. k.
16Er/333/2010-18. Voči tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie a Krajský súd v Nitre uznesením z
21.01.2011 č. k. 15CoE/534/2010-3 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesením z 21.07.2011 č.
k. 16Er/333/2010-45 súd exekučné konanie zastavil, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10.08.2011.
V ďalšej časti súd poukázal na ust. § 4 - § 19 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a na ust. § 41 a § 44 Exekučného poriadku.
Ďalej uviedol, že navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu
poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom
v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to
dôvod na náhradu škody resp., či vôbec nejaká škoda vznikla. Žiadosť o udelenie poverenia bola súdu
doručená dňa 28.04.2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti 21.10.2010. Súd však poukázal na to, že
pred rozhodnutím si vyžiadal od súdneho exekútora zmluvu o úvere, ktorý ju odmietol doložiť, a preto
ho opätovne dňa 18.06.2010 vyzýval na predloženie tejto zmluvy, ktorú exekútor doložil až 16.09.2010.
Po doložení potrebných dokladov na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia súd rozhodol v lehote
28 dní a nie 328 dní, ako uvádza navrhovateľ v návrhu. Okrem toho je toho názoru, že lehota 15
dní sa vzťahovala len na vydanie poverenia, pokiaľ súd zamietol návrh na vydanie poverenia, táto
lehota neplatí. Súd preto nezistil nesprávny úradný postup exekučného súdu, a preto žalobu zamietol.
Ďalej poukázal na to, že či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo navrhovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný
preskúmať len Ústavný súd a nie súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. V ďalšej
časti uviedol, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a taktiež ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Nebola preukázaná ani nemajetková ujma, preto súd zamietol
návrh na vykonanie znaleckého dokazovania, lebo takýto postup by bol nehospodárny. V závere uviedol,
že prípadné priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi by bolo v rozpore s ust. § 1 OSP. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože si žiadne
neuplatnil.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ a odvolanie zdôvodnil
ust. § 221 ods. 1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým,
že v konaní došlo k vadám a to k vade - odňatiu možnosti konať účastníkovi. V konaní došlo k vadám
uvedených v § 221 ods. 1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP
spojenie s ust. § 220 ods. 1, § 221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkový)m stavom, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP)
a nesprávneho rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
(§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

V prvom bode svojho odvolania navrhovateľa zdôvodnil ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a uviedol,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie
novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa jeho názoru súd
bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom
pred prijatým zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom zákona č. 412/2012 Z.z. Svojim rozhodnutím
de juro a de facto aplikoval princíp retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedol, že súd vytvára
konštrukciu podľa ktorej jeho nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný
značnou nedôveryhodnosťou. Uviedol, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Nemal k dispozícii
exekučný spis a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, preto označil ako dôkaz exekučný spis.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. K otázke trvania stavu právnej neistoty uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne riadne výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. V závere uviedol, že súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie. Poukázal na stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. náraz ekonomickej trestnej
činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej uviedol, že Štrasburgský súd uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám čl. 6 ods. 1 zahŕňajúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Súd, ale ani
samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie. Nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu jemu a to vo forme tej, že nepresadzoval vydanie poverenia
zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu
k prerokovaniu v primeranej lehote. On takýto záväzok nemá. Z uvedených dôvodov a vzhľadom na
vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil
na nové konanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania v zákonnom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti
§ 205 a nasl. OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa byť viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 211 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvého stupňa, pretože odvolací

súd nezistil výnimky ust. § 213 ods. 2 až 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 OSP) dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a vec správne
posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP dáva možnosť odvolaciemu súdu vypracovanie tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako aj
právnej stránke; ak sa odvolací súd, čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého
stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania
a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplní ďalšie dôvody.

Predtým ako odvolací súd pristúpil k samotnému prejednaniu odvolania navrhovateľa zaoberal sa
namietanou vadou konania spočívajúcej v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom (§ 221 ods. 1
písm. f/ OSP).

Navrhovateľom namietané odňatie možnosti konať pred súdom musí byť chápané tak, že odňatie
možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu (z jeho procesným
postupom v konaní), zo samou procedúrou prejednaní veci pred súdom (a nie z jeho právnym
hodnotením veci zaujatom v napadnutom rozhodnutí). Navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania ani
nezdôvodnil v čom videl uvedenú vadu konania. Odvolací súd preto podrobil preskúmaniu odvolací
dôvod navrhovateľa a dospel k záveru, že prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej
vady namietanej navrhovateľom v dôvodoch svojho odvolania. Vzhľadom k tomu, že nezistil vady
konania, pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie prvostupňovému súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého
stupňa meritórnemu preskúmaniu a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľa spočívajúc v
tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a následne vecne správne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Levice dňa 28.04.2010. Návrh na vykonanie
exekúcie oprávnený spísal do zápisnice pred súdnym exekútorom 08.03.2010. Súd vyzval súdneho
exekútora na predloženie originálu alebo overenej fotokópie zmluvy o úvere uzatvorenej s povinným
na základe ktorej bol vydaný exekučný titul. Oprávnený reagoval prípisom doručeným 14.05.2010 s
tým, nebude predkladať zmluvu o úvere k návrhu na vykonanie exekúcie ani v priebehu exekučného
konania. Súd prvého stupňa opätovne urgoval oprávneného prípisom dňa 18.06.2010 na predloženie
zmluvy, ktorú oprávnený predložil dňa 16.09.2010. Súd uznesením z 21.10.2010 č. k. 16Er/333/2010-18
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Navrhovateľ podal
proti tomuto uzneseniu odvolanie a Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením zo dňa 21.01.2011
č. k. 15CoE/534/2010-35 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Následne uznesením z 21.07.2011
č. k. 16Er/333/2010-45 bolo exekučné konanie zastavené a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
10.08.2011.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného od 01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo v návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu v obsiahnutom, zhora citovanom ustanovení
plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je
totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo
umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. Tejto
jednoznačnosti výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie
poverenia. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia,
upravil by ju v druhej vete citovaného ustanovenia, a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods.
2 Exekučného poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou,
teda normou verejného práva, upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby na
vykonanie núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok
2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach v
rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu
na vydanie poverenia vyplýva z doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého
sa 15-dňová lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ by zákonodarca mal úmysel, aby sa 15-
dňová lehota na vydanie poverenia upravená v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala
aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete
citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného
poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu
rozhodnúť či už pozitívne, alebo negatívne v tam stanovenej lehote.

V preskúmavanom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá a
vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že 15-dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie
poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľa v časti týkajúcej sa aplikácie novej
právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový súd
v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 do novely prijatej zák. č.
412/2012 Z. z. a po novele prijatej zák. č. 412/2012 Z. z. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013
a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012. Predmetné ustanovenie novely citovaného zákona
však bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia.

Z obsahu zdôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že na daný právny stav správne
aplikoval platnú právnu normu, preto odvolanie navrhovateľa v tejto časti nie je dôvodné. Odvolací súd
v tejto časti poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že
súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.
z., ale len Ústavný súd SR, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci
súd o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by tom mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy
v konaní, odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu v tom, že ju použil výkladovo pri
aplikácii pôvodného znenia zákona.

Ďalším dôvodom odvolania navrhovateľa bolo zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom založeným
na nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd sa s takýmto odvolacím dôvodom vôbec nestotožnil,
pretože prvostupňový súd vo veci vykonal riadne dokazovanie, oboznámil sa s obsahom celého spisu
exekučného súdu, správne zistil skutkový stav, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval
na daný prípad. Svoje rozhodnutie nezaložil na uvedenom dôvode tvrdenom navrhovateľom v dôvodoch
svojho písomného odvolania.

Čo sa týka námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal znalecké dokazovanie, v tejto
súvislosti odvolací súd sa plne stotožňuje so súdom prvého stupňa, že v danom prípade nebolo potrebné
nariadiť znalecké dokazovanie, keď dospel k záveru, že navrhovateľovi nevznikla škoda, a preto takéto
dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné.

K odvolaniu navrhovateľa týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že
navrhovateľovi nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až
vydaním rozhodnutia vo veci. Exekučné konanie bolo právoplatne zastavené, pričom odvolací súd
poznamenáva, že titulom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok.
Navrhovateľ uplatňoval svoj nárok na vydanie poverenia na základe nulitného právneho aktu, pre ktorý
bolo exekučné konanie zastavené.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 veta prvá OSP tak, že
odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože si náhradu trov konania neuplatnil a v priebehu
odvolacieho konania mu ani žiadne trovy konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.