Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. august 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/224/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710213676
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7710213676.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu:

JUDr. Juraja Sopoligu a JUDr. Drahomíry Brixiovej v právnej veci žalobcu: V.. D. Q. - Z. U., X. X/XX, U.,
IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: C. R. - G., Q. R. 1, I., IČO: XX XXX XXX, zast. I. Y., advokát, Q. č.
XX, Y., v konaní o zaplatenie 356,00 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Rožňava č.k. 12Cb/25/2011-202 z 5.8.2014 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok súdu prvého stupňa.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňauložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovisumu760,49
eur a nahradiť trovy konania v sume 389,62 eur v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenie 356,00
eur s prísl. a zmluvnej pokuty vo výške 25% z nevyplatenej sumy za každý kvartál po uplynutí splatnosti
faktúry vo výške 1.261,09 eur.

Žalobca žalobu zdôvodnil tým, že na základe písomnej dohody č. XX/XXXX vykonával pre žalovaného
meranie imisií v hospodárskom obvode žalovaného v Q.. Žalovaný dlh neuhradil ani potom, čo žalobca

ukončil svoju činnosť v zmysle dohody k 31.3.2007, preto žalobca úhrady fakturoval faktúrami č. XXXX/
XXX a č. XXXX/XXX. Zmluvnú pokutu vyfakturovanú faktúrou č. XXXX/XXX žalobca vyčíslil tak, že
vychádzal z pôvodne fakturovanej sumy zníženej o 30,27 eur, ktorá bola uhradená žalovaným (tzn.
zo sumy 159,33 eur). Z uvedenej sumy predstavovalo 25 % sumu 39,93 eur a uvedenú sumu násobil
počtom štvrťrokov - kvartálov, za ktoré obdobie bol žalovaný v omeškaní. V tomto prípade 15 kvartálov,
spolu 597,49 eur. Zmluvnú pokutu za obdobie roka 2007 vypočítal žalobca z fakturovanej sumy 189,60
eur, kde 25 % predstavovalo výšku 47,40 eur a táto bola násobená počtom štvrťrokov, počas ktorých

bol žalovaný v omeškaní s úhradou, v tomto prípade 14, spolu zmluvná pokuta predstavovala sumu
663,60 eur. Dňa 13.2.2012 žalobca zobral žalobu späť v časti istiny, úroku z omeškania a zmluvnej
pokuty, pretože žalovaný obidve faktúry spolu s úrokom z omeškania a čiastočne zmluvnú pokutu uhradil
26.10.2011. Zároveň však žalobu rozšíril v časti zmluvnej pokuty, pretože došlo k ďalšiemu omeškaniu
s plnením peňažného dlhu do úhrady peňažného dlhu, trval na zaplatení zmluvnej pokuty vo výške
1.520,98 eur.

Súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom č. k. 12Cb/25/2011 - 121 z 8.8.2012, ktorým konanie do výšky
istiny 348,93 eur čiastočne zastavil, vrátane úroku z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 159,33
eur od 20.10.2006 do zaplatenia a vo výške 14,50 % ročne zo sumy 189,60 eur od 20.1.2007 do
zaplatenia. V časti zmluvnej pokuty žalobe vyhovel v rozsahu 50 % uplatneného nároku na zaplateniezmluvnej pokuty, t.j. vo výške 760,49 eur a vo zvyšujúcej časti žalobu zamietol o zaplatenie zmluvnej
pokuty. Súčasne priznal žalobcovi náhradu trov konania zodpovedajúcu pomernému úspechu v konaní.

Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a Krajský súd v Košiciach
uznesením č. k. 3Cob/239/2012 - 152 zo 30.9.2013 zrušil rozsudok v časti výroku, ktorým prvostupňový
súd žalobu zamietol. Súdu prvého stupňa uložil povinnosť v ďalšom konaní podrobne skúmať, či sú
splnené dôvody pre zníženie zmluvnej pokuty a z akých konkrétnych dôvodov. Z odôvodnenia uznesenia
(str. 8 uznesenia) vyplynulo aj zrušenie výroku o náhrade trov konania).

Následnesúdprvéhostupňadoplnildokazovanie-výsluchomúčastníkovkonaniaazistil,žežalobcatrvá
na dôvodnosti uplatnenej zmluvnej pokuty v celom rozsahu. Má za to, že pokuta je primeraná, pretože v
obdobných obchodných veciach je možné dojednať aj vyššiu zmluvnú pokutu, ktorá má viesť k disciplíne
účastníkov obchodných vzťahov, a preto ju považuje za dôvodnú, aj z hľadiska dĺžky trvania obdobia,
kedy si žalovaný neplnil riadne svoje platobné povinnosti, čím bol žalobca ukrátený na príjme a následne

aj na výpočtovom základe pri určení výšky starobného dôchodku (presnú výšku však nevie vyčísliť).
Žalovaného upozorňoval na existujúci dlh ústne pri stretnutiach. Zároveň poukázal na obdobnú vec
vedenú pod sp. zn. 5Cb/9/2010, kde súd priznal zmluvnú pokutu v celom rozsahu a tiež zmluvná pokuta
presahovala niekoľkonásobne dlžnú istinu. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach, s poukazom na to, že uplatnená zmluvná pokuta je primeraná.

Žalovaný nesúhlasil so zaplatením zmluvnej pokuty v celom uplatnenom rozsahu. Aj keď so zaplatením
zmluvnej pokuty nesúhlasil ani v pôvodnom konaní, napokon na základe rozsudku súdu prvého
stupňa, zníženie zmluvnej pokuty akceptoval, ako objektívne a primerané a to aj z hľadiska významu
zabezpečovanej povinnosti. Podľa názoru žalovaného, hodnota a význam zabezpečovanej povinnosti

je často odôvodňovaná včasným neplnením, čím dochádza ku škode v tej podobe, že oprávnený nemal
k dispozícii svoje peňažné prostriedky. Túto najobvyklejšiu škodu vzniknutú v dôsledku oneskorených
úhrad, však zabezpečuje zákonný úrok z omeškania, ktorý bol uplatňovaný aj v tomto prípade. Z
tohto pohľadu je aj poukaz žalobcu na infláciu neadekvátny, pretože zákonný úrok z omeškania
rádovo predstavuje vyššiu percentuálnu čiastku, ako dosahuje úrok pri vklade peňažných prostriedkov

v peňažných ústavoch. Mal za to, že žalobca mohol skôr upozorniť žalovaného na zaplatenie dlhu,
už aj s poukazom na uplatňovanú zmluvnú pokutu, zvlášť pokiaľ zmluvná pokuta bola koncipovaná v
Dohode č. XX/XXXX tak, že nebolo celkom jednoznačné, či sa jedná o 25 % z dlžnej sumy štvrťročne,
alebo z celkovej dlžnej sumy. Dokonca žalobca nevyzval žalovaného na dobrovoľnú úhradu, ani pred
podaním žaloby. Preto súd pri znížení zmluvnej pokuty postupoval v súlade so zákonom a opodstatnene

moderoval uplatnenú zmluvnú pokutu a navrhol žalobu vo zvyšujúcej časti zamietnuť ako nedôvodnú.

Z pripojeného rozsudku č.k. 5Cb/9/2010 - 47 zo 7.10.2010 a z rozsudku odvolacieho súdu č.
k. 3Cob/69/2012 - 114 z 29.11.2012 súd zistil, že prvostupňový súd priznal žalobcovi zmluvnú
pokutu v uvedenom konaní vo výške 4.929,78 eur oproti dlžnej istine 1.246,76 eur s príslušenstvom.

Rozsudok prvostupňového súdu bol potvrdený odvolacím súdom, zmluvná pokuta bola posudzovaná
ako primeraná.

Súd v intenciách uznesenia odvolacieho súdu opätovne prehodnotil splnenie podmienok na moderáciu
zmluvnej pokuty, berúc určitý zreteľ aj na rozhodnutie totožného odvolacieho senátu v obdobnej veci, s

totožným žalobcom. Aj keď je zrejmé, že v danej veci nie je súd viazaný právnym názorom vysloveným
v inej veci, avšak z pohľadu vyjadreného právneho názoru, súd posudzoval podmienky moderácie.

Preto s poukazom na Dohodu č. XX/XXXX o zriadení a meraní imisií, uzavretej 3.1.2014 (čl. V., čl.
IV., bodu 3 čl. V. a bodu 5 čl. V.); faktúru č. XXXX/XXX z 5.10.2006 (splatnou 19.10.2006); faktúru č.

XXXX/XXX z 5.1.2007 (splatnou 19.1.2007); výpis z účtu V. z 12.10.2006 a hromadný platobný príkaz
na úhradu z Č., a. s. z 27.10.2011 a citujúc ust. § 300, § 301 Obchodného zákonníka a § 544 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka konštatoval, že uvedený záväzkový vzťah treba posudzovať ako záväzkový
vzťah zo zmluvy o dielo, v zmysle ktorého sa žalobca zaviazal dodať žalovanému materiálne vybavenie
súvisiace s monitorovacou činnosťou, prevádzkovať uvedené zariadenia a súčasne poskytovať ďalšie

služby žalovanému vo forme meraní imisií a ich spracovania pre potreby žalovaného. Súčasťou dohody
uzavretej medzi účastníkmi konania bola dohodnutá cena diela, ktorú bol žalovaný povinný zaplatiť.
Uvedenéskutočnostinebolispornémedziúčastníkmikonania,pretožeobestranysazhodlinatom,žena
základe dohody bola služba poskytnutá a bolo povinnosťou žalovaného túto poskytnutú službu zaplatiť.Žalobca žalovanému vyfakturoval v zmysle dohody vykonané činnosti, a to za obdobie 4. štvrťroku
2006 a 1. štvrťroku 2007. Fakturovaná suma nebola žalovaným namietaná. Žalovaný fakturovanú
sumu neuhradil v lehote splatnosti, ani po jej uplynutí, neučinil tak ani po ukončení záväzkového

vzťahu 31.3.2007. Preukázateľne žalovaný vykonal úhradu až 27.10.2011, čo vyplynulo z pripojeného
hromadného príkazu.

V danom prípade dohoda o zmluvnej pokute bola súčasťou Dohody č. XX/XXXX (čl. V bod 5), platnosť
tejto dohody nebola namietaná ani spochybňovaná účastníkmi záväzkového vzťahu, z toho dôvodu súd

považujeuvedenúdohoduzaplatnú.Bolasúčasnesplnenáajpísomnáformadohodyozmluvnejpokute.
Podľa súdu zo znenia bodu 5 čl. V. Dohody vyplýva, že po každom prekročení bežného kvartálu je
zmluvná pokuta zachovaná tak, že predstavuje 25 % z dlžnej neuhradenej sumy, pokiaľ trvá omeškanie
s úhradou faktúr. Obdobie úhrad bolo stanovené v čl. V. bod 1, kde sa presne stanovuje frekvencia úhrad
a časový rozsah fakturácii, ktorý je vymedzený jedným kvartálom - štvrťrokom v bežnom roku. Žalobca
sa teda dôvodne domáha zaplatenia zmluvnej pokuty za omeškanie úhrad za jednotlivé štvrťroky, po

lehote splatnosti faktúr.

Výšku uplatnenej zmluvnej pokuty súd posudzoval v súlade s ust. § 301 Obchodného zákonníka, v
zmysle ktorého môže neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť, s prihliadnutím na hodnotu a význam
zabezpečovanej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Uvedené moderačné právo je možné

využiť v prípade, že dlžník požiada o využitie tohto moderačného práva. V danom prípade žalovaný
navrhol moderáciu.

Preto súd prvého stupňa v súlade s aspektmi moderačného práva prehodnotil svoju pôvodnú úvahu a
dospel k záveru, že v danom prípade dojednaná zmluvná pokuta a uplatnená výška zmluvnej pokuty sú

dôsledkom dlhodobého omeškania žalovaného so zaplatením dlžnej sumy (od roku 2007 do roku 2011,
kedy bola vykonaná úhrada). Zjavne nie je v tomto prípade možné poukázať na neprimeranosť zmluvnej
pokuty, pretože v takom prípade by záver súdu zrejme zvýhodnil dlžníka - žalovaného oproti veriteľovi -
žalobcovi a znamenal by spochybnenie funkcie, ktorú má zmluvná pokuta plniť. Vzhľadom na uvedené
dospel k záveru, že uplatnená zmluvná pokuta aj v zostávajúcej sume 760,49 eur je dôvodná, a preto

žalobe v uplatnenom rozsahu vyhovel.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

Žalobca si uplatnil náhradu trov konania v celkovej sume 437,97 eur, pozostávajúcej z náhrady
zaplatených súdnych poplatkov vo výške 117,50 eur, z cestovných nákladov vo výške 146,12 eur a za
účasť na pojednávaniach si uplatnil stratu na zárobku vo výške 174,35 eur, v rámci ktorej si ako stratu
započítal aj stratu času cestovaním na pojednávanie. Súd prvého stupňa v rozsudku č. k. 12Cb/25/2011

- 121 z 8.8.2012 rozhodol aj o náhrade trov konania (priznal žalobcovi pôvodne cestovné za cesty
vykonané 13.2.2012 a 8.8.2012), keďže však z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo aj zrušenie
rozhodnutia v časti náhrady trov, súd opätovne posudzoval celkový nárok na náhradu trov úspešného
žalobcu.

Keďže žalobca počas konania preukázal, že sa jedná o osobu s ťažkým zdravotným postihnutým,
odkázanú na individuálnu dopravu rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov, súd
v súlade s ust. § 74 vyhl. č. 543/2005 Z. z. priznal žalobcovi náhradu trov na základe preukázaných
výdavkov formou individuálnej prepravy, nie náhradu zodpovedajúcu výške cestovného hromadným

dopravným prostriedkom a to za cestu vykonanú z U. do M. a späť, počet kilometrov 123, obojstranne
246 km, v súvislosti s vytýčenými pojednávaniami v dňoch 13.2.2012, 8.8.2012, 24.6.2014 a 5.8.2014:
- Cesta na pojednávanie dňa 13.2.2012 bola vykonaná osobným vozidlom C., EČ: U. XXX H., priemerná
spotreba podľa predloženého Osvedčenia o evidencii motorového vozidla predstavovala 6,4 lit./100
km, cena pohonných hmôt predstavovala výšku 1,559 eur/1 lit. Po prepočte cestovné za jednu cestu

predstavovalo sumu 34,71 eur (/0,183 Sk/km x 123 km/ + / 123 km x 0,064 lit./100 km x 1,559 eur/lit./),
za obojstranne vykonanú cestu 69,42 eur;
- cesta na pojednávanie dňa 8.8.2012 bola vykonaná osobným vozidlom značky I.-H. EČ: U. XXX X.,
priemerná spotreba podľa predloženého Osvedčenia o evidencii motorového vozidla predstavovala 6,6lit./100 km, cena pohonných hmôt predstavovala výšku 1,419 eur/1 lit. Výška cestovného za obojstranne
vykonanú cestu predstavovala sumu 68,06 eur. Cestovné za jednu cestu 34,03 eur (/0,183 Sk/ km x 123
km/ + /123 km x 0,066 lit./100 km x 1,419 eur/lit./);

- za obojstranne vykonanú cestu na pojednávanie dňa 24.6.2014 osobným vozidlom značky I.-H. EČ:
U. XXX X., pri cene pohonných hmôt vo výške 1,379 eur/1 lit., výška cestovného predstavovala sumu
67,40 rur. Cestovné za jednu cestu predstavovalo výšku 33,70 eur ( /0,183 Sk/ km x 123 km/ + /123
km x 0,066 lit./100 km x 1,379 eur/lit./);
- za obojstranne vykonanú cestu na pojednávanie dňa 05. 08. 2014 osobným vozidlom značky I.-H. EČ:

U. XXX X., pri cene pohonných hmôt vo výške 1,369 eur/1 lit., výška cestovného predstavovala sumu
67,24 eur. Cestovné za jednu cestu predstavovalo výšku 33,62 eur ( /0,183 Sk/ km x 123 km/ + /123
km x 0,066 lit./100 km x 1,369 eur/lit./).

Žalobca si uplatnil aj stratu na zárobku v zmysle ust. § 72 ods. 2,3 Zákona č. 543/2005 Z. z., v

sume 174,35 eur. Keďže žalobca nepredložil žiaden dokladov o príjme, ktorým by preukázal, že bol v
pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, ani žiadnu listinu, z ktorej by vyplynulo, že
je alebo bol zárobkovo činný, súd z toho vyvodil, že žalobca nevykonával žiadnu zárobkovú činnosť, je
poberateľom starobného dôchodku, a teda nemohlo dôjsť k strate na zárobku.

Vzhľadom na vyššie uvedené priznal žalobcovi celkovú náhradu trov konania vo výške 389,82 eur,
ktorá pozostáva z náhrady zaplateného súdneho poplatku vo výške 117,50 eur a z náhrady hotových
výdavkoch - cestovných výdavkoch v sume 272,12 eur, spolu vo výške 389,62 eur, ktorú je žalovaný
povinný zaplatiť žalobcovi v zmysle ust. § 149 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd
zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietol, resp. aby tento rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žalovaný má za to, že závery súdu prvého stupňa premietnuté do výrokov rozsudku sú nesprávne,
vychádzajú z nesprávnych skutkových zistení, v dôsledku čoho aj rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, a preto je výrok napadnutého rozsudku vecne i právne nesprávny,

nepreskúmateľný (§ 205 ods. 2 písm.d/ a f/ O.s.p.).

Opätovne poukázal na skutočnosť, že jedine v dôsledku moderácie zmluvnej pokuty prvostupňovým
súdom napokon nepodal odvolanie voči rozsudku z 8.8.2012, aj keď je presvedčený, že dohoda

zakotvujezmluvnúpokutuakojednorazovúsumuvsadzbe25%zneuhradenejsumyfaktúry.Súdprvého
stupňa teda mal nárok na zmluvnú pokutu v rozsahu po späťvzatí žaloby zamietnuť. Tomuto tvrdeniu
nasvedčuje aj znenie zmluvného dojednania v čl. V ods. 5 Dohody č. XX/XXXX z 3.1.2004. Aby žalobca
mohol od žalovaného požadovať zmluvnú pokutu v sadzbe 25% za každý kvartál omeškania, muselo
by to byť i zmluvne dojednané.

Podľa žalovaného medzi účastníkmi konania počas celého konania ostal sporný výklad zmluvného
dojednania v čl. V ods. 5 Dohody. Obchodný zákonník v Tretej časti, Hlava I, Diel VI, Oddiel 2 upravuje
v ust. § 300 až 302 iba niektoré ustanovenia o zmluvnej pokute (lex specialis), pričom ako úpravu
lex generalis je potrebné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka v § 544 a nasl. Z ust. § 544

ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa jedná o kogentné ustanovenie zákona, od ktorého
sa zmluvné strany nemôžu odchýliť. Navyše uvedeným ustanovením zákon kladie na dojednanie o
zmluvnej pokute zreteľné požiadavky (1. Písomná forma dojednania, 2. Dojednanie prípadu porušenia
zmluvnej povinnosti, 3. Určenie výšky alebo určenie spôsobu určenia zmluvnej pokuty).

V ďalšom odvolateľ poukázal na formuláciu čl. V ods. 5 Dohody: „... si zhotoviteľ vyhradzuje zmluvnú
pokutu vo výške 25% z neuhradenej sumy faktúr po lehote splatnosti viac ako 60 dní.“ Má za to, že
zmluvná pokuta môže byť vyjadrená pevnou paušálnou sumou (teda v konkrétnej výške), ktorá je známauž v čase dojednania zmluvnej pokuty, alebo môže byť uvedený spôsob jej určenia. Text dotknutého
článku dohody upravuje spôsob určenia výšky zmluvnej pokuty tak, že vychádza z neuhradenej sumy
faktúr (tých, ktoré sú po lehote splatnosti viac ako 60 dní), pričom zmluvná pokuta tvorí 25% z tejto

neuhradenej sumy faktúr, a teda po tomto prepočte dostaneme presnú výšku zmluvnej pokuty. Z
uvedeného vyplýva, že celé dojednanie o spôsobe určenia výšky zmluvnej pokuty, neobsahuje žiadne
vyjadrenie „za každý kvartál omeškania“, resp. „kvartálna zmluvná pokuta“ a pod. Ak nebol spôsob
určenia výšky zmluvnej pokuty dojednaný tak (a to by musel byť výslovne), že zhotoviteľovi vzniká
nárok na zmluvnú pokutu vo výške 25% z neuhradenej sumy faktúr za každý kvartál omeškania, potom

nemožno žalobcovi priznať zmluvnú pokutu za každý kvartál omeškania, lebo pre to nie je zmluvné
dojednanie v písomnej forme (a nebolo ani v ústnej forme).

Ak by sa aj pripustilo, že rozličné tvrdenie účastníkov konania o zmluvnej pokute je vecou výkladu
zmluvného dojednania, potom na ochranu žalovaného Obchodný zákonník v ust. § 266 ods. 4 upravuje,

že prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na
ťarchu strany, ktorá ako prvá tento výraz v konaní použila, a teda na ťarchu žalobcu, nie žalovaného.
Keďže dohoda a jej text pochádza od žalobcu (ako zmluvnej strany), nemožno preto žalobcovi priznať
ním uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty inej, než žalovaný už uhradil vo výške 25%
z neuhradenej sumy faktúr. Ak by mal byť sporný výklad dojednania o zmluvnej pokute, nemožno

výkladové pravidlo podľa ust. § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka použiť v prospech žalobcu, lebo
žalovanému takýto úmysel žalobcu nebol známy a ani z ostatných okolností veci nemožno uzavrieť,
že by takýto úmysel musel byť žalovanému známy. Vylúčené je v prospech žalobcu použiť ust. § 266
ods. 2 alebo ods. 3 Obchodného zákonníka, pretože zo žiadnej praxe medzi účastníkmi, ani z ich
následného správania nie je zrejmé, že by žalovaný bol kedykoľvek akceptoval tvrdenie žalobcu, že

má podľa dohody nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty za každý kvartál omeškania, alebo aby bol
žalovaný niekedy žalobcovi plnil zmluvnú pokutu. Preto podľa žalovaného, žalobcom uplatnený nárok
nemá zmluvný základ a tak k nemu nemožno dospieť ani výkladom.

Súd prvého stupňa sa však so základnou argumentáciou žalovaného vo svojom rozhodnutí nijako
nevysporiadal, len uzavrel, že: „podľa názoru súdu práve z uvedeného znenia je zrejmé, že po
každom prekročení bežného kvartálu je zmluvná pokuta zachovaná tak, že predstavuje 25% z dlžnej,
neuhradenej sumy, pokiaľ trvá omeškanie s úhradou faktúr. Obdobie úhrad a časovú rozsah fakturácii,
ktorý je vymedzený jedným kvartálom - štvrťrokom v bežnom roku.“ Uvedené zdôvodnenie priznania

zmluvnej pokuty súdom prvého stupňa absentuje obligatórnu povinnosť súdu presvedčivo zdôvodniť
svoje rozhodnutie a tým naplniť právo žalovaného na riadne, úplné a zrozumiteľné odôvodnenie
rozsudku, ktoré zaručuje jeho preskúmateľnosť.

Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa bol povinný v intenciách uznesenia
odvolaciehosúduzisťovať,čiexistujúdôvodyprezníženiezmluvnejpokutyvyužitímmoderačnéhopráva
súdu. Preto na pojednávaní konanom 24.6.2014 doplnil výsluch žalobcu, na základe čoho následne
zmenil svoje rozhodnutie o použití moderačného práva a s ohľadom na výšku ceny zabezpečovanej
povinnosti 356,00 eur, ako aj čas, ktorý trvalo omeškania - t.j. doba cca 5 rokov od splatnosti

skoršej faktúry, keďže 27.10.2011 došlo k úhrade zmluvnou pokutou zabezpečovanej pohľadávky, na
základe doručenia platobného rozkazu žalovanému, pričom do tohto dňa žalobca žiadnym spôsobom
pohľadávku u žalovaného neuplatňoval a tento mal vzhľadom na ukončenie vzájomného právneho
vzťahu za to, že jeho záväzky voči žalobcovi sú vysporiadané, tak ako to potvrdil vo svojej účastníckej
výpovedi. Žalobca po splatnosti žalovanej istiny ( o ktorej sa žalovaný domnieval, že nevznikla)

žalovaného ani len neupomenul na úhradu dlžnej čiastky, čo by určite žalovaného upozornilo na to,
že žalobca voči nemu eviduje pohľadávku a viedlo by nepochybne k urovnaniu zo strany žalovaného.
Žalobca žalovaného však nevyzval na dobrovoľnú úhradu ani pred podaním žaloby. Až zo žalobného
návrhu sa žalovaný dozvedel o tom, že žalobca voči nemu eviduje pohľadávku, a preto následne
žalobcovi istinu, úroky z omeškania, ako aj časť zmluvnej pokuty, ktorá mu vyplývala zo znenia

zmluvy, uhradil. Preto sa žalovaný domnieva, že žalobca svojim postupom (tým, že žalovaného do
podania žaloby ani raz neupomenul na úhradu ním požadovanej pohľadávky), mohol sledovať aj to, aby
pohľadávka narástla o zmluvnú pokutu a úroky z omeškania, a preto považuje uplatnenie moderačného
práva súdu za správne.Žalovaný má za to, že doplnené dokazovanie nedalo žiaden skutkový ani právny predpoklad pre zmenu

pôvodného rozhodnutia súdu prvého stupňa o moderovaní zmluvnej pokuty priznanej žalobcovi, ale
naopak potvrdilo správnosť pôvodného rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Navyše žalovaný považuje rozsudok v časti odôvodnenia za nepreskúmateľný. Zároveň je zrejmé, že

zmluvná pokuta, ktorý súd prvého stupňa svojimi rozhodnutiami priznal žalobcovi v celkovej výške
1.520,98 eur niekoľkonásobne prevyšuje povinnosť ňou zabezpečovanú.

Hodnota a význam zabezpečovanej povinnosti sú zákonnými kritériami pri aplikácii moderačného
práva súdu. Práve pri povinnosti v podobe peňažného plnenia je hodnota a význam zabezpečovanej

povinnosti osobitá v tom, že včasným neplnením dochádza spravidla „iba“ ku škode v podobe toho, že do
doby úhrady oprávnený na peňažné plnenie (t.j. v tomto prípade žalobca) nemal peňažné prostriedky vo
svojej dispozícii a nemohol tieto peňažné prostriedky zhodnotiť (napr. vkladom do peňažnej inštitúcie),
kde by mohlo dôjsť k ich zhodnoteniu, alebo použiť ich na preinvestovanie. Túto, zrejme najobvyklejšiu
škodu vzniknutú v dôsledku oneskorených úhrad však zabezpečuje pre veriteľa už zákonný úrok

z omeškania, ktorý okrem tejto straty z nerealizovaného zhodnotenia navyše svojou výškou (resp.
sadzbou) je zároveň aj sankciou pre dlžníka.

Doplneným dokazovaním súdu nebola zistená žiadna iná ujma, ktorá by bola žalobcovi včasným

neuhradením sumy 356,00 eur vznikla. Za túto ujmu nie je možné považovať ničím nepodložené tvrdenia
žalovaného. Preto má žalovaný za to, že minimálne zníženie sadzby zmluvnej pokuty, ak nie rozhodnutie
o tom, že výška zmluvnej pokuty bola dojednaná, tak ako si to pri podpise dohody vykladal žalovaný (t.j.
jednorazová 25% sankcia z neuhradených súm), ktorú ako možnosť súdu prvého stupňa zveruje priamo
zákon, by bolo spravodlivým a akceptovateľným rozhodnutím vo veci samej.

Žalovaný poukázal na obdobný súdny spor (s iným žalovaným), v ktorom došlo k právoplatnému použitiu
moderačného práva súdu a to práve znížením zmluvnej pokuty v rozsahu 50% využitím zákonnej
možnosti súdu moderovať úpravu dohodnutú účastníkmi (vec vedená na Okresnom súde Michalovce

pod sp.zn. 22Cb/25/2009 v spojení s konaním vedeným pred Krajským súdom v Košiciach vedenom
pod sp.zn. 4Cob/9/2010).

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa zásad uvedených v ust. § 212

O.s.p. aj s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec po právnej stránke posúdil v súlade so zákonom,
a preto aj správne rozhodol.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2
O.s.p.) a na doplnenie dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa a k odvolaniu
žalovaného uvádza nasledovné:

Žalovaný aj v odvolaní uvádza skutočnosti, ktoré namietal v priebehu celého konania a s ktorými sa súd
prvého stupňa riadne vyporiadal.

Týka sa to tak výkladu zmluvného dojednania čl. V ods. 5 Dohody, použitia ust. § 266 ods. 1 Obchodného

zákonníka i použitia moderačného práva.Treba poznamenať, že žalobca nebol povinný pred podaním žaloby vyzývať žalovaného na zaplatenie
oprávnenej pohľadávky a je nepodstatné, že žalobcovi neuhradením pohľadávky nevznikala žiadna iná
ujma.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny.

Žalovaný v odvolacom konaní nemal úspech, úspešný žalobca si ich náhradu nežiadal (§ 151 ods. 1 prvá
veta), a preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal (§ 142 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.