Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. december 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/33/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013200747
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8013200747.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej
a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu: All
sped, s.r.o., Pri mlyne 5, Prešov, IČO: 36 481 971, zastúpený BENČÍK & PARTNERS ADVOKÁTSKA
KANCELRÁRIA, s.r.o., Františkánske námestie 4, Prešov, IČO 36 860 441, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/280591/2013/4989 zo dňa 10. júna 2013, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/36/2013 - 71 zo dňa 14. februára 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/36/2013 - 71 zo dňa 14.
februára 2014, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/280591/2013/4989 zo dňa 10.06.2013,
ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č.
9900403/5/3115027/2012/Zat zo dňa 29.10.2012, ktorým bol podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. o správe daní") žalobcovi nepriznaný nadmerný
odpočet za zdaňovacie obdobie február 2010 v sume 185 246,64 € a určená vlastná daňová povinnosť

170 750,76 €.
Krajský súd uviedol, že správca dane v rozhodnutí uviedol všetky skutočnosti zistené v priebehu
daňovej kontroly, poukázal na všetky doklady predložené žalobcom ako aj na jeho jednotlivé vyjadrenia,
na medzinárodné informácie získané českou, bulharskou, cyperskou, talianskou a rakúskou daňovou
správou. V odôvodnení rozhodnutia sa žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými
v odvolaní daňového subjektu. Krajský súd sa stotožnil so záverom daňových orgánov, že za
takto zisteného a vyhodnoteného skutkového stavu veci je zrejmé, že žalobcovi nevznikol nárok na

nadmerný odpočet. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že k dodaniu tovaru deklarovanému
odberateľovi VITANIX VIN EKOLOGIE s.r.o. Brno, Česká republika, GOTHIK BULGARIA EOOD,
Bulharsko, EMEK INVESTMENT LIMITED, Cyprus, GV Itália, S.r.l., Marigliano, Taliansko a EVVA -
Schiermittel - Fabrik, GmbH, Margarethen/Moos, Rakúsko nebolo preukázané. Jedná sa o odberateľov,
ktorí si jednak neplnia svoje daňové povinnosti, nepriznávajú daňovými priznaniami svoje príjmy resp.
ide o zmiznutých obchodníkov, ktorí ako zahraniční odberatelia a platitelia DPH pri preverovaní na

základe dožiadaní správcu dane nevykonávali žiadnu podnikateľskú činnosť resp. v sídle označenom v
prepravných dokladoch vôbec nefigurovali alebo sa na nich dlhodobo nezdržiavajú a nevykazujú žiadnu
ekonomickú činnosť. O uvedených skutočnostiach svedčia aj preverované zistenia ohľadne prepravytovaru do jednotlivých štátov odberateľov, pričom v prevažnej miere sa jednalo o fiktívne prepravné
spoločnosti. Z dokladov CMR a dodacích listov vyplýva, že ide o prepravné spoločnosti, v ktorých
figurujúväčšinourumunskívodiči,ktoríosobnenepotvrdzujú,žebydošlokdeklarovanejprepravetovaru

prepravcami do miesta dodania tovaru v štáte určenia.
Krajský súd poukázal, že z predložených písomných prehlásení deklarovaných odberateľov o dodaní
tovaru do iného členského štátu EÚ, nevyplýva takéto dodanie tovaru, pretože sa jednalo o dodanie
listy a správcom získané doklady CMR, ktoré sú neúplné, bez číselného označenia, pričom na nich
chýbali aj údaje o mieste nakládky tovaru. Takéto doklady nie je možné považovať za vierohodné

doklady, ktoré sú objektívne a reálne preukazujú príslušnú prepravu z tuzemska do iného členského
štátu EÚ. K reálnemu dodaniu tovaru do iných členských štátov nedošlo a žalobca nepreukázal splnenie
podmienok oslobodenia od dane podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. o DPH"). Žalobca v konaní neuniesol
dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru z tuzemska do Českej
republiky, Bulharska, Cypru, Talianska a Rakúska, ktoré skutočnosti bol žalobca povinný preukázať. Nie

je postačujúca formálna existencia faktúr resp. dodacích listov a CMR, ktoré sú bez číselného označenia
a v ktorých chýbajú údaje o potvrdení prevzatia tovaru odberateľmi. Na predložených dodacích listoch
chýbajú údaje o mieste nakládky tovaru, a preto ich nebolo možné považovať za vierohodné doklady,
ktoré by objektívne a reálne preukazovali konkrétnu prepravu z tuzemska do iného členského štátu
EÚ. V jednotlivých prípadoch mali prepravu zabezpečiť odberatelia a to prostredníctvom inej osoby

(prepravnej spoločnosti), a preto bolo povinnosťou žalobcu ako dodávateľa preukázať dodanie tovaru
do iného členského štátu s poukazom na § 43 ods. 5 písm. a/, resp. písm. c/ zák. o DPH príslušným
prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, z ktorého by jednoznačne vyplývalo uvedené
miesto určenia.
§ 43 ods. 5 zák. o DPH presne stanovuje akými listinnými dôkazmi bol žalobca povinný preukázať

dodanie tovaru do iného členského štátu. Samotné formálne písomné prehlásenie o dodaní tovaru
do iného členského štátu nie je dostatočným dokladom, na základe ktorého by mohol správca dane
akceptovať oslobodenie dodávky tovaru od DPH. Jednotlivé prepravy boli spochybnené už od počiatku,
nakoľko ani pri jednej prepravnej spoločnosti nebolo potvrdené deklarované prepravenie tovaru podľa
dokladov CMR. Kontaktovanie jednotlivých vodičov od nakládky tovaru v Senici k prepravnému miestu,

resp. do prepravného miesta nebolo preukázané. Taktiež nebolo preukázané ani jedno naloženie tovaru.
Žiaden vierohodný dôkaz o tom, že preprava bola reálne uskutočnená prepravcami SC SIR PETRO
S.R.L., SC TANY S.R.L. a SC IOANA & DANI S.R.L. a prepravcom FMT di FONTANA MARCO a ďalšími
prepravcamizpredloženýchdokladovjednoznačnenevyplýva.Daňovýsubjektnepredložiltaképísomné
dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali opodstatnenosť oslobodenia od DPH za zdaňovacie obdobie

február 2010 v takom rozsahu, v akom si ho uplatnil žalobca. Dôkazy predložené žalobcom reálne
neodrážali zistené skutočnosti, že sa v daných prípadoch plnenie neuskutočnilo.
Krajský súd tiež poukázal, že povinnosť preukázať oprávnenosť tvrdení a dôkazných prostriedkov je na
daňovom subjekte, nie na daňovom orgáne, ktorému takáto povinnosť zo zákona nevyplýva. Žalobca,
aj keď predložil doklady, na ktoré poukazoval v žalobe, nepreukázal reálne plnenie toho, čo bolo v

dokladoch uvádzané.
Podľa názoru krajského súdu dĺžka kontroly nemala vplyv na samotné závery kontroly a táto kontrola
bola vykonaná v súlade so zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. o správe
daní").

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa doručovania dodatočného platobného výmeru na adresu žalobcu,
ktorý bol však v daňovom konaní zastúpený Ing. P. A., krajský súd poukázal na obsah písomného
vyjadrenia splnomocnenkyne Ing. A. zo dňa 31.03.2010, z ktorého jednoznačne vyplýva, že
splnomocnenkyňa žiadala, aby boli všetky písomnosti zo strany správcu dane ako aj žalovaného
doručované do sídla žalobcu, a preto túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keď žalobca v konaní
nemal úspech a žalovanému zo zákona náhrada trov konania nepatrí.

Proti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho zrušenia a
vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny tak, že odvolací súd napadnuté

rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Zdôraznil, že zodpovedá výlučne za vedenie vlastného účtovníctva a vlastnú daňovú agendu. Žalobca
nedisponuje prostriedkami ako si preveriť plnenie daňových povinností iných daňových subjektov.
V kontrolovanom zdaňovacom období s označenými odberateľmi komunikoval a ako s obchodnýmipartnermi spolupracoval. Medzinárodná výmena informácií bola zrealizovaná v rámci výkonu 2,5 roka
trvajúcej daňovej kontroly a teda existoval časový odstup medzi kontrolovaným zdaňovacím obdobím a
dátumom vykonania dožiadania na základe medzinárodnej výmeny informácií.

Žalobca uviedol, že žalovaný mohol v rámci výkonu daňovej kontroly vykonať dôkaz vo forme výsluchu
svedkov-vodičovprepravnýchspoločností,resp.výstupnýchúdajovzelektronickéhomýtnehosystému.
Rovnako mohol správca dane objektivizovať skutkový stav daňovej veci aj žiadosťou o predloženie
tachografov, dokladov o kúpe pohonných látok, evidenciou záznamov a diaľničných poplatkov. Naviac
žalovaný mal v zmysle § 48 ods. 2 zák. o správe daní kompetenciu si tieto dôkazy zaobstarať sám vo

vlastnej réžii, resp. uložiť ich obstaranie správcovi dane. Nevykonaním týchto úkonov bola žalobcovi
odmietnutá daňová spravodlivosť.
Žalobca ďalej poukázal, že správca dane pri daňovej kontrole zmeškal nielen 6 mesačnú ale aj 12
mesačnú lehotu na jej vykonanie. Daňová kontrola začala dňa 20.04.2010 a bola ukončená dňa
25.10.2015, čo síce v čistom časovom meradle znamená jej vykonanie v rámci zákonnej predĺženej
procesnej lehoty, ale fakticky daňová kontrola trvala 30 mesiacov. V zmysle čl. 8 nariadenia Rady ES č.

1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktorým sa zrušuje nariadenie
EHS č. 218/92, pri medzinárodnej výmene informácií žiadaný orgán poskytuje informácie tak rýchlo, ako
to je len možné, najneskôr v lehote troch mesiacov po dni prijatia žiadosti. V žalovanom prípade bola
uvedená 3 mesačná lehota na vybavenie žiadosti v rámci medzinárodnej výmeny informácií opakovane
zmeškaná a niekoľkonásobne prolongovaná. Keďže v komunitárnom práve platí 3 mesačná lehota na

vybavenie žiadosti, žalobca považoval 2,5 roka trvajúcu daňovú kontrolu za porušenie princípu právnej
istoty, ktorým postupom bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Žalobca dal do pozornosti odvolacieho súdu generálnu plnú moc zo dňa 07.11.2008, pričom v súvislosti
s jej existenciou mal byť dodatočný platobný výmer doručovaný len zástupkyni žalobcu, ktorej bolo
udelené plnomocenstvo na všetky právne úkony. Správca dane tak nesprávne doručoval dodatočný

platobný výmer žalobcovi, pričom ho navyše neprevzal konateľ žalobcu, z ktorého dôvodu sa jedná o
nulitné rozhodnutie Doručenie rozhodnutia je nesporne úkon, ktorý je rozhodný pre správne určenie
dane a od ktorého začína plynúť 15 dňová odvolacia lehota. Žalovaný porušil § 17 ods. 5 a § 30
ods. 1 zák. o správe daní. Nulitné rozhodnutie nemá právne účinky a hľadí sa naň akoby nebolo
vydané. Žalobca tiež poukázal na procesné pochybenie žalovaného, keďže v napadnutom rozhodnutí

ako zástupkyňu žalobcu uviedol Ing. P. A., ktorej však bolo plnomocenstvo odvolané a v tom čase
bol žalobca už zastúpený splnomocnencom BENČÍK & PARTNERS ADVOKÁTSKA KANCELRÁRIA,
ktorému bolo napadnuté rozhodnutie aj doručované. Toto pochybenie malo za následok zmätočnosť
žalobou napadnutého rozhodnutia, keďže z neho v rozpore so skutočnosťou vyplýva, že žalobca je stále
zastúpený Ing. P. A.. S uvedenou námietkou sa krajský súd žiadnym spôsobom nevysporiadal.

Záverom žalobca zdôraznil, že tovar bol preukázateľne odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného
členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, čo znamená, že § 19 v
spojení s § 13 zák. o DPH sa neuplatní. Tovar bol naložený do cisterien prepravných spoločností, pričom
k prevodu vlastníckeho práva nedošlo na území Slovenska, ale v zahraničí, čo dokazujú aj predložené
medzinárodné prepravné listy.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako
vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP)

preskúmal odvolaním napadnutí rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja
ods. 2, § 214 ods. 2 OSP s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne
päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17.12.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Podľa § 219 ods. 1, ods. 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zákon o správe daní v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto
zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v
konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí adbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených na daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom
ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové

orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne
povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Podľa § 2 ods. 3 zák. o správe daní, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní

vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zák. o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 17 zák. o správe daní, správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo
dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých
prípadochpredjejuplynutímprimeranepredĺžiť,najviacvšakošesťmesiacov,aakideodaňovúkontrolu
zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o

12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie
lehoty je ministerstvo.

Podľa § 17 ods. 5 zák. o správe daní, ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom pre celé daňové
konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však adresát osobne v daňovom konaní

niečo vykonať, doručuje sa písomnosť jemu i jeho zástupcovi.

Podľa § 17 ods. 8 zák. o správe daní, písomnosti určené právnickej osobe sa doručujú zamestnancom
oprávneným pre tohto adresáta prijímať písomnosti. Ak nie sú, doručuje sa písomnosť, ktorá je určená
do vlastných rúk, tomu, kto je oprávnený za adresáta konať; ostatné písomnosti ktorémukoľvek jeho

zamestnancovi, ktorý písomnosť prijme. Rovnako sa postupuje, ak adresát ustanovil na pošte osobu na
prijímanie zásielok. Ak takéto osoby nie sú alebo ak na adrese pre doručovanie písomností do vlastných
rúk nebola zastihnutá osoba, ktorá je oprávnená písomnosť prevziať, hoci právnická osoba na adrese
doručovania má sídlo, postupuje sa podľa odseku 3.

Podľa § 29 ods. 1, 2 zák. o správe daní, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli
zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zák. o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť

a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zák. o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 1 zák. o správe daní, v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo
priznávať práva len rozhodnutím. Rozhodnutie je pre adresáta platné, len ak je riadnym spôsobom
doručené alebo oznámené, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak.Podľa § 13 ods. 1 zák. o DPH, miestom dodania tovaru,
a) ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v

čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať,
s výnimkou podľa písmena b/, odseku 2 a § 14,
c) ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa
jeho dodanie uskutočňuje,

Podľa § 19 ods. 1 vety prvej zák. o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa§43ods.1zák.oDPH,oslobodenéoddanejedodanietovaru,ktorýjeodoslanýaleboprepravený
z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak
nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 43 ods. 5 zák. o DPH, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia
od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu
kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo

iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,

d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

Predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/280591/2013/4989
zo dňa 10.06.2013, ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové

subjekty č. 9900403/5/3115027/2012/Zat zo dňa 29.10.2012, ktorým bol podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. o správe daní") žalobcovi nepriznaný
nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2010 v sume 185 246,64 € a určená vlastná daňová
povinnosť 170 750,76 €.

Odvolací súd zaoberajúc sa námietkami vznesenými v podanom odvolaní a po ich vyhodnotení vo
vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného
administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na
to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou

citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých
dôvodov sa s ním stotožňuje v celom rozsahu. Senát odvolacieho súdu považoval právne posúdenie
preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší
súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi

závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza:

Žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné argumenty, pre ktoré by bolo potrebné dospieť
záveru o nesprávnosti právneho záveru krajského súdu. Krajský súd sa dostatočným a náležitým

spôsobom vysporiadal s obsahom žaloby, pričom s jeho právnym posúdením veci sa stotožnil aj
odvolací súd. Správne orgány vykonali vo veci dostatočné dokazovanie, čo je zrejmé z pripojeného
administratívneho spisu, pričom z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že reálne dodanie
tovaru z tuzemska do iných členských štátov EÚ nebolo preukázané.

Pokiaľ žalobca namietal, že správne orgány mali vykonať vo veci ďalšie dôkazné prostriedky (výsluch
svedkov, predloženie listín), najvyšší súd poukazuje, že takýto postup by bol vzhľadom na predmet
konania nadbytočný. Vo predmetnej veci bolo dokazovanie zo strany správcu dane vykonané v
dostatočnej miere na ustálenie záveru, že preprava tovaru a jeho dodanie do iných členských štátovEÚ nebolo realizované tak, ako to malo vyplývať z podkladov predložených žalobcom. Správca dane na
základe podkladov získaných prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií spochybnil obchodné
transakcie, pri ktorých bolo uplatňované oslobodenie od DPH, či už ako intrakomunitárnej dodávky

podľa § 43 zák. o DPH alebo trojstranného obchodu podľa § 45 zák. o DPH. V prejednávanej veci
nebolo preukázané nadobudnutie tovaru odberateľmi v inom členskom štáte, prípadne uskutočnenie
prepravy, tak ako to deklaroval žalobca. Vykonanie žalobcom navrhovaných dôkazov by v žiadnom
prípade, s prihliadnutím na všetky skutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly, nebolo spôsobilé
zvrátiť správnymi orgánmi prijatý záver o nesplnení podmienok pre oslobodenie dodávok tovaru od DPH.

Vo vzťahu k tvrdenej nulite dodatočného platobného výmeru najvyšší súd prvotne poukazuje, že tento
pojem je vo vzťahu k správe daní legislatívne upravený v § 64 zák. č. 563/2009 Z. z. Daňový poriadok v
zneníneskoršíchpredpisov,tedatentopojemzák.osprávedaní,ktorýsanaprejednávanúvecvzťahuje,
nepozná.
Ako dôvody nulity Daňový poriadok v § 64 ods. 2 vymedzuje vady týkajúce sa príslušnosti, omyl v

osobe adresáta a nadväznosť na nulitné rozhodnutie. Je nepochybné, že nulita ako vada rozhodnutia
môže nastať len v dôsledku takých vád, ktoré spôsobujú, že nemožno o dotknutom rozhodnutí
vôbec uvažovať ako o správnom akte. Právna teória pri dôvodoch nulity správnych aktov za dôvody
nulity považuje, ponúkajúc však len exemplifikatívny výpočet, najmä nedostatok právneho podkladu,
nedostatok právomoci, najťažšie vady príslušnosti, absolútny nedostatok formy, absolútny omyl v osobe

adresáta, neexistenciu skutkového základu spôsobujúcu bezobsažnosť, požiadavku trestného plnenia
alebo plnenia fakticky nemožného, neurčitosť alebo nezmyselnosť, neexistenciu vôle. Z uvedeného je
zrejmé, že vada vytýkaná žalobcom v žiadnom prípade nemôže mať za následok nulitu dodatočného
platobného výmeru, v prípade jej dôvodnosti by sa mohlo jednať o vadu v zmysle § 250j ods. 2 písm.
e/ OSP.

Najvyšší súd však zhodne s krajským súdom považoval postup správcu dane za správny, nakoľko
samotná zástupkyňa žalobcu oznámila ako adresu na doručovanie písomností adresu žalobcu, a teda
pokiaľ disponovala generálnou plnou mocou nebol dôvod preverovať obsah tohto podania v tom zmysle,
či zastúpený (žalobca) súhlasí s takýmto postupom svojej zástupkyne. Skutočnosť, že dodatočný
platobný výmer nebol doručený konateľovi žalobcu nemá vplyv na jeho zákonnosť, keď v zmysle § 17

ods. 8 zák. o správe daní písomnosti určené právnickej osobe sa doručujú zamestnancom oprávneným
pre tohto adresáta prijímať písomnosti. Z doručenky, ktorá je súčasťou administratívneho spisu je
zrejmé, že dodatočný platobný výmer prevzal splnomocnenec, pričom žalobca nenamietal, že by táto
osoba nebola oprávnená na prijímanie písomnosti. Žalobca určil konkrétnu osobu za oprávnenú prijímať
písomnosti, a teda nebol dôvod doručovať rozhodnutie konateľovi žalobcu, nakoľko takýto postup zo

zák. o správe daní nevyplýva.

Pokiaľ žalobca namietal dĺžku daňovej kontroly, túto námietku najvyšší súd považoval za nedôvodnú.
Vo vzťahu k odkazu na čl. 8 nariadenia Rady ES č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti
dane z pridanej hodnoty, ktorým sa zrušuje nariadenie EHS č. 218/92, najvyšší súd poukazuje, že tam

upravená lehota sa vzťahuje na medzinárodnú výmenu informácií, nie na výkon daňovej kontroly podľa
vnútroštátnych predpisov členského štátu. Medzinárodná výmena informácií je dôvodom na prerušenie
konania, počas ktorého lehoty na vykonanie daňovej kontroly neplynú, ktorý postup bol zvolený aj v
prejednávanej veci, a teda daňová kontrola bola vykonaná v rámci zákonnej lehoty, čo v konečnom
dôsledku v podanom odvolaní nepoprel ani samotný žalobca.

Vo vzťahu k pochybeniu žalovaného, keď v napadnutom rozhodnutí ako zástupkyňu žalobcu uviedol Ing.
P. A., ktorej však bolo plnomocenstvo odvolané a v tom čase bol žalobca už zastúpený splnomocnencom
BENČÍK & PARTNERS ADVOKÁTSKA KANCELRÁRIA, s.r.o., ktorému bolo napadnuté rozhodnutie
aj doručované, najvyšší súd tento postup nepovažoval za takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na

zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd poukazuje na to, že pri súdnom prieskume platí
zásada, že rozhodnutia správnych orgánov sa nezrušujú pre to, aby sa formálne zopakoval procesný
postup, hoci to nemôže priniesť účastníkovi priaznivejší výsledok. Rovnako žalobca neuviedol, ako
bol uvedeným postupom negatívne dotknutý na svojich subjektívnych právach alebo oprávnených
záujmoch.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa na základe vyššie uvedených dôvodov stotožnil s rozsudkom
krajského súdu a nepovažujúc námietky žalobcu vznesené v odvolaní za dôvodné, napadnutý rozsudokpostupom podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach poukazuje
na relevantné časti jeho odôvodnenia.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobca úspešný
nebol a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.