Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/828/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7513213792
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7513213792.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu

JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu: C. X. G. s.r.o., C. XX,
H., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného spoločnosťou Z. kancelária N.. Z. X., s.r.o., Y. XX, H., IČO: XX
XXX XXX, proti žalovanej: F. J., nar. X.X.lXXX, bytom C. XX, za účasti vedľajšieho účastníka: OZ právna
pomoc spotrebiteľom, so sídlom G. XX, Y., zastúpeného N.. W. I., advokátom, G. H. 2, Y., o zaplatenie
1.073,50 eur s prísl., o odvolaní žalobcu a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Košice
- okolie č.k. 13C/366/2013-64 zo dňa 30.6.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.

Rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil tým, že žalobca uplatnil žalobou doručenou súdu dňa
21.8.2013 proti žalovanej nárok na zaplatenie 1.073,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne z dlžnej sumy od 21.6.2010 do zaplatenia. Nárok žalobcu vyplýval zo Zmluvy o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej účastníkmi konania, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver

vo výške 995,82 eur. Poskytnutý úver sa žalovaná zaviazala splatiť spolu s úrokom v 42 mesačných
splátkach vo výške 57,86 eur, v termínoch splatnosti podľa splátkového kalendára, ktorý bol dohodnutý
v zmluve. Na základe žiadosti žalovanej sa zmluvné strany dohodli na odklade splátok č. 3, 4, 5 a
tieto sa žalovaná zaviazala splatiť ako splátky č. 43, 44, 45, pričom neskôr požiadala žalovaná o ďalší
odklad splátok, a preto žalobca so žalovanou uzavrel dodatok k zmluve, v ktorom sa dohodli na odklade
splatnosti splátok č. 23 a 24. Za odklad splatnosti splátok sa žalovaná zaviazala zaplatiť žalobcovi
zmluvnú odmenu vo výške 115,72 eur. Uvedené splátky sa žalovaná zaviazala splatiť ako tzv. odložené

splátky (vrátane zmluvnej odmeny) č. 46, 47, 48, 49 v zmysle nového splátkového kalendára, ktorý tvorí
prílohu zmluvy. Žalovaná sa dostala do omeškania s úhradou splátok úveru už pri splátke číslo 6, do
uplatnenia práva žalobcu, t.j. do okamžitej splatnosti úveru, napokon zaplatila len sumu 1.356,62 eur.
Vzhľadom k tomu, že žalovaná bola v omeškaní s úhradou splátky číslo 28 o viac ako 3 mesiace, žalobca
úver zosplatnil dňa 21.6.2010, v dôsledku čoho žalovaná mala uhradiť sumu neuhradených splátok vo
výške 1.189,22 eur, z ktorej sumy uhradila čiastočne len sumu 115,72 eur.

Konštatoval prvostupňový súd, že dňa 9.5.2014 vedľajší účastník zastúpený právnym zástupcom
oznámil vstup do konania na strane žalovanej, dňa 26.5.2014 sa k žalobe vyjadril a uviedol, že úroky s
ročnou úrokovou sadzbou 69,50% sú neprimerane vysoké, považoval tieto za dojednané vo rozpore s
dobrými mravmi. Ďalej uviedol, že poplatok za tzv. odklad splátok má povahu poplatku za poskytnutieúveru, pretože je dojednaný s každým spotrebiteľom bez ohľadu na to, či si odklad splátok želá alebo
nie, a preto by mal byť zahrnutý do výpočtu RPMN. Keďže zahrnutý nebol, s poukazom na § 4 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch je zmluva bezúročná a bez poplatkov. Zastával názor, že žalobca

poskytol peňažné prostriedky žalovanej na základe neplatnej zmluvy, preto má nárok len na vrátenie
peňažnej istiny bez úrokov a poplatkov. Zdôraznil, že žalovaná podľa karty klienta vrátila žalobcovi už
sumu 1.472,34 eur, oproti požičanej sume 995,82 eur, a preto žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť
a uplatnil si trovy konania.

Prvostupňový súd citujúc ust. § 2 písm.a/ zák.č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch v znení zákona
č. 568/2007 Z.z., ust. § 2 písm.b/ zák.č. 258/2001 Z.z., ust. § 100 ods. 1 a § 101 a § 103 Občianskeho
zákonníka vyvodil záver, že podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení noviel, a
to § 5b/ účinného od 1.5.2014 vyplýva, že súd má zo zákona skúmať aj podmienky neprijateľné pre
spotrebiteľa, vrátane jeho premlčania. S poukazom na vyššie uvedené vyplýva, že nárok žalobcu je
premlčaný, pretože trojročná premlčacia lehota uplynula dňa 21.6.2013 a žaloba bola podaná dňa

21.8.2013, čiže po uplynutí premlčacej lehoty.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a aj keď žalovaná
bola v konaní úspešná, náhradu trov konania nežiadala, preto súd vyslovil, že náhradu trov konania
jej nepriznáva. Rovnako súd nepriznal náhradu trov konania ani vedľajšiemu účastníkovi na strane

žalovanej a to z dôvodu, že nezistil vznik účelnosti trov právneho zastúpenia. Vedľajší účastník je
združením založeným na ochranu spotrebiteľa a teda sa prioritne predpokladá pomoc zo strany
združenia založeného za týmto účelom, nie zo strany zvoleného zástupcu združenia. Účelom združenia
je zastupovanie spotrebiteľov a ochrana ich spotrebiteľských práv v konaní pred súdom, respektíve ich
podpora formou vedľajšieho účastníctva. Združenia na ochranu spotrebiteľa majú možnosť využívať

aj podporu ministerstva. Z uvedeného dôvodu mal súd za to, že ak sa združenie rozhodne využiť pre
zastupovanie v konaniach pomoc advokáta, musí jeho trovy znášať samo z vlastných prostriedkov.
Odôvodnené právne zastupovanie môže byť len v mimoriadne obtiažnych právnych veciach. V opačnom
prípade sa vytvára dojem účelovosti konania združenia, ktorého činnosť by spočívala len vo vstupe do
konania spolu so splnomocnením advokáta za cieľom dosiahnutia odmeny. Tým združenie namiesto

toho, aby zastupovalo spotrebiteľa, vstupuje do konania už zastúpené právnym zástupcom. Taktiež
nie je obvyklé, aby vedľajší účastník ihneď po oznámení vstupu do konania, o ktorého priebehu nemá
žiadnu vedomosť, splnomocnil advokáta na jeho zastupovanie a následne žiadal rovnopis návrhu. V
tomto prípade súd nezistil účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, pretože nejde o zložitý
spor, vyjadrenie právneho zástupcu vedľajšieho účastníka sú zhodné s vyjadreniami v iných konaniach,

pričom takéto úkony má prioritne vykonávať vedľajší účastník.

Protirozsudkusúduprvéhostupňapodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobcaarovnakopodalodvolanie
aj vedľajší účastník, čo do výroku o nepriznaní trov právneho zastúpenia.

Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanú zaviaže zaplatiť
žalobcovi uplatnený nárok vrátane trov konania, alternatívne žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací dôvod zakladal na ust. § 205 ods. 2 písm.a/ v
spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.f/ a písm.h/ O.s.p., na ust. § 205 ods. 2 písm.c/, d/ a f/ O.s.p. Namietal,
zákonnosť postupu súdu, ktorý na premlčanie prihliadol ex offo, tento postup súdu a jeho rozhodnutie

podľa žalobcu odporujú ustanoveniam podľa zákona č. 250/2007 z.z. a sú v rozpore so základnými
ústavnými princípmi.

Poukázal na to, že konanie vo veci samej začalo doručením žaloby súdu prvého stupňa dňa 21.8.2013
a žalovaná nevzniesla v priebehu konania námietku premlčania. Tvrdil, že súd prvého stupňa nebol

oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, lebo ide o postup založený na retroaktívnej aplikácii
ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., keďže toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 1.5.2014 a
podľa prechodného ustanovenia § 29b citovaného zákona, spätná účinnosť novej úpravy sa vzťahuje
len na niektoré ustanovenia, medzi ktoré však nie je zaradené ustanovenie § 5b.

Zdôraznil, že súd prvého stupňa porušil zákaz spätnej pôsobnosti právnych noriem, pretože aplikácia
§ 5b zák.č. 250/2007 Z.z. v postupe a rozhodnutí predstavuje retroaktívnu zmenu hmotnoprávneho
postavenia účastníkov zmluvného vzťahu, ktorý existoval v deň podania žaloby. Mal za to, že citovanéustanovenie sa vzťahovalo len na postup súdu v konaní, ktoré sa začalo od účinnosti § 5b, lebo jeho
dôsledkom je zásah do hmotnoprávnej pozície účastníkov konania, nie do ich procesného postavenia.

Žalobca ďalej uviedol, že premlčanie a jeho právna úprava sú pritom hmotnoprávnymi inštitútmi, pričom
podstata úpravy premlčania spočíva v úprave subjektívneho hmotného práva dlžníka brániť sa proti
uplatnenému nároku a jeho autoritatívnemu priznaniu rozhodujúcim orgánom. Výkonom tohto práva
sa dlžník dostáva do tej hmotnoprávnej pozície, kedy nejaké právo voči nemu nie je autoritatívne
vynútiteľné. Súd premlčané právo neprizná, vyžaduje sa, aby bola splnená podmienka, že sa dlžník

premlčania dovolá.

Ustanovenie § 5b podľa žalobcu sa z hľadiska formulácie javí len ako modifikácia všeobecných
ustanovení o premlčaní, ktoré sú hmotnoprávne a najmä situácii, kedy sa na premlčanie prihliada.
Modifikácia hmotnoprávnej úpravy premlčania spočíva v tom, že sa nevyžaduje splnenie podmienky v
podobe námietky dlžníka. Vzhľadom na to, že nová právna úprava bola zavedená od 1.5.2014, žalobca

považoval postup súdu v konaní, ktoré sa začalo pred účinnosťou novely za retroaktívne a nezákonné.

Žalobca napadol postup súdu aj z hľadiska porušenia princípu legitímneho očakávania a
predvídateľnosti postupu súdu, keďže v čase podania žaloby neplatilo žiadne ustanovenie, podľa
ktorého súd prihliada na premlčanie aj bez námietky dlžníka a takéto ustanovenie žalobca nemohol ani

predvídať.

Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci a použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o
premlčaní na záväzkový vzťah účastníkov konania založený Zmluvou o revolvingovom úvere, ktorá sa
upravuje Obchodným zákonníkom. Zdôraznil, že Obchodný zákonník upravuje komplexné premlčanie,

preto sa malo postupovať podľa obchodnoprávnej regulácie premlčania a to aj v prípade, ak je
účastníkom spotrebiteľ, ako to vyplýva aj z ust. § 226 ods. 5 Obchodného zákonníka. Uviedol, že
v Obchodnom zákonníku je presne stanovené, ktoré z ustanovení sa na takýto vzťah s účasťou
spotrebiteľa nemôžu použiť (§ 340a ods. 4, § 340b ods. 5, § 369c), resp. upravujú obmedzenia pre ich
použitie (§ 369 ods. 3). Keďže úprava premlčania tam nepatrí, považoval za logické, že sa uplatňuje na

takýto vzťah obchodnoprávna úprava premlčania.

Na podporu svojich záverov poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn.
32Cdo/3337/2010, Najvyššieho súdu SR z 27.3.2013 sp.zn. 6MCdo/4/2012 a na rozhodnutia okresných
súdov.

Uviedol, že uvedený záver, teda že premlčanie sa pri spotrebiteľskom úvere neposudzuje podľa
úpravy v OZ vyplýva aj z logického výkladu spotrebiteľského práva a podstaty právnej úpravy ochrany
spotrebiteľa. Právna úprava premlčania v Občianskom zákonníku nie je úpravou, ktorú je možné
považovať za ustanovenia „na ochranu spotrebiteľa“. Nemôže byť a ani nie je rozhodujúcim pre

aplikáciu Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka, či osobou zaviazanou plniť nárok je
spotrebiteľ alebo dodávateľ. Právna úprava premlčania voči obidvom stranám právneho vzťahu teda
musí pôsobiť rovnako.

Z uvedených dôvodov považoval posúdenie premlčania súdom prvého stupňa za nesprávne a preto, že

žalovaný námietku premlčania nevzniesol, označil napadnuté rozhodnutie za protizákonné.

Vedľajší účastník navrhol zmeniť výrok o trovách konania tak, že žalobcu zaviaže zaplatiť vedľajšiemu
účastníkovi trovy prvostupňového konania vo výške 138,90 eur na účet právneho zástupcu vedľajšieho
účastníka a zároveň si uplatnil aj trovy odvolacieho konania.

Zastával názor, že súd svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení. Poukázal na to,
že právo na náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi vznikne len vtedy, ak je žalovaný v konaní
úspešný a vynaloží trovy konania, ktoré sú účelne vynaložené. Vstup do konania nemôže byť sám
o sebe cieľom vedľajšieho účastníka, ale je len prostriedkom, ako napomôcť spotrebiteľovi v spore s

dodávateľom.

Účelnosť úkonov právnej služby je možné posudzovať iba cez objektívne kritériá, teda či v konečnom
dôsledku úkon právnej služby bol spôsobilý pozitívne v prospech účastníka ovplyvniť rozhodnutiesúdu. Uviedol, že náhrada trov konania nemôže byť nepriznaná len na základe toho, že združenie
spotrebiteľov sa dalo v konaní pred súdmi zastúpiť advokátom. Zdôraznil, že čl. 47 ods. 2 Ústavy SR
zaručuje každému právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi

verejnej správy od začiatku konania a to za podmienok stanovených zákonom. Je nepochybné, že
vedľajší účastník je riadnym účastníkom, teda v súlade s citovaným článkom Ústavy SR aj Občianskym
súdnym poriadkom má právo vždy si zvoliť na zastupovanie advokáta od začiatku konania, nie iba podľa
náročnosti prípadu. Ak zákon garantuje právo na zastúpenie účastníka v súdnom konaní, pochybnosť o
účelnosti vynaloženia takýchto trov konania je v rozpore so zákonnou garanciou práva na zastupovanie.

Právo vedľajšieho účastníka vstupovať do spotrebiteľských sporov je dané článkom 169 Zmluvy o
fungovaní EÚ, ktorým sa ukladá zabezpečiť vysoký stupeň ochrany spotrebiteľov, ako aj podporovať
právo spotrebiteľov na informácie a na vytváranie združení na ochranu záujmov spotrebiteľov, čo
deklaruje aj rozsudok Súdneho dvora zo dňa 22.12.2010 vo veci C 279/2009. Na podporu svojich tvrdení
poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR - uznesenie zo 17.10.2013 sp.zn. 3MCdo/30/2012 a
zároveň poukázal na obsah uvedeného rozhodnutia. V tejto súvislosti rovnako poukázal aj na Nález

Českej republiky sp.zn. IV ÚS 2513/09 z 2.2.2010 (N 17/56 Sb NU 169).

V nadväznosti na vyššie uvedené vedľajší účastník zastával názor, že v danom prípade išlo o trovy
právneho zastúpenia, ktoré bezprostredne súviseli s konaním, právny úkon vyjadrenie k žalobnému
návrhu, nepochybne takýmto úkonom je.

Právny zástupca vedľajšieho účastníka podal vyjadrenie k žalobnému návrhu až potom, čo sa dôkladne
oboznámil s obsahom žalobného návrhu a jeho príloh, pričom vedľajší účastník svoje právne a skutkové
posúdenie prípadu vykonal pri prvom úkone, ktorý mu patril, preto nie je tento úkon ani nadbytočným
a bolo spôsobilé pozitívne ovplyvniť rozhodnutie súdu v prospech spotrebiteľa. Tento úkon nebol ani

nadmerný, uplatnená hodnota trov konania je vypočítaná v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z.

Z týchto podstatných dôvodov je potrebné považovať trovy právneho zastúpenia za nanajvýš účelné
aj s prihliadnutím na charakter sporového procesu, v ktorom vznikli a ktorý sa vyznačuje prvkami
kontradiktórnosti. Vedľajšiemu účastníkovi bol daný priestor, aby sa k veci vyjadril, chránil práva

spotrebiteľa, čo aj pri prvom úkone, ktorý mu patril, urobil.

Žalobca, ako ani vedľajší účastník sa k vzájomne podaným odvolaniam písomne nevyjadrili, rovnako sa
nevyjadrila k odvolaniu žalovaná.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ako ani
vedľajšieho účastníka nie sú dôvodné.

Odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu

prvého stupňa a na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalobcu a vedľajšieho
účastníka, odvolací súd uvádza nasledovné:

Žalobca v podanom odvolaní namietal predovšetkým zákonnosť postupu súdu prvého stupňa, keď s
odkazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prihliadal na premlčanie nároku

žalobcu.

Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada
aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,
vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť

alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával.

Zákon č. 102/2014 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 250/2007 Z. z. okrem iného aj o citované
ustanovenie, nadobudol účinnosť 1. mája 2014. Odvolateľ správne poukázal na to, že prechodné

ustanovenie k úpravám účinným od 1. mája 2014 (§ 29b) sa týkalo len nového § 5a zákona, teda
zákonodarcanestanovilžiadneintertemporálnepravidláprenovozavedenéustanovenie§5b.Vzhľadom
na odvolacie námietky žalobcu bolo preto potrebné posúdiť, či citované ustanovenie má povahuhmotnoprávnu alebo procesnú a určiť časovú pôsobnosť tejto normy, teda či dopadá aj na spory začaté
pred jej účinnosťou.

O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho
predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje. Ak právna norma
reguluje vzájomné subjektívne práva a povinnosti svojich adresátov priamo, nesprostredkovane súdnym
zásahom, pôjde o normu hmotnoprávnu. Procesné právo naopak stelesňuje všetky tie normy, ktoré
regulujú ľudské správanie v konaní zameranom na poskytovanie súdnej ochrany pred súdnymi orgánmi

(Doc. N.. I. D., PhD., Fakulta práva Paneurópskej vysokej škody Právnickej fakulty UK v Bratislave v
článku k výkladu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa).

Odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie § 5b zákona na ochranu spotrebiteľa má procesný
charakter. Vyplýva to predovšetkým z gramatického výkladu tohto ustanovenia „orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu...“, ktoré nepochybne svedčí o procesnej

činnosti súdu, pretože len v rámci procesnoprávneho vzťahu môže príslušný orgán, v tomto prípade súd,
konať a rozhodovať o nárokoch (zo spotrebiteľskej zmluvy). Taktiež spojenie „aj bez návrhu“ je pojmom
predovšetkým procesného práva a znamená, že súd môže na niektoré právne skutočnosti prihliadať
aj bez návrhu. Pokiaľ žalobca namietal, že premlčanie je inštitútom hmotného práva, odvolací súd to
nespochybňuje, ale poukazuje na to, že ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa používa pojem

premlčanie len v súvislosti s prihliadaním na skutočnosti, ktoré bránia priznať plnenie zo spotrebiteľskej
zmluvy. Dopĺňa pravidlo ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že ak nepôjde
o nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka
uplatnenú v konaní pred súdom, ak však pôjde o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prihliadne
na márne uplynutie premlčacej lehoty - na premlčanie i bez návrhu dlžníka. Vzhľadom na uvedené

odvolací súd vychádzal zo záveru, že ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je predovšetkým
ustanovením o procesnej činnosti orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, a preto má
procesnoprávny charakter.

Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nemohol aplikovať ustanovenie §

5b zákona č. 250/2007 Z. z. v prejednávanej veci, ktorá napadla na súd skôr, ako toto ustanovenie
nadobudlo účinnosť. Táto odvolacia námietka žalobcu nie je dôvodná vzhľadom na procesný charakter
citovaného ustanovenia, ktoré znamená, že citované ustanovenie ako procesná norma pôsobí odo dňa
nadobudnutia účinnosti na všetky spory prebiehajúce na súde. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie §
5b nepôsobí spätne, ale súd je povinný ho aplikovať v spotrebiteľských sporoch, ak rozhoduje v čase

po účinnosti tohto ustanovenia, t. j. po 1.5.2014, teda aj v tých spotrebiteľských sporoch, ktoré napadli
na súd pred týmto dátumom a súd o nich nerozhodol.

Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvého stupňa
porušil princíp legitímneho očakávania a predvídateľnosti postupu súdu, lebo v čase podania žaloby

ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa neplatilo a žalobca ani existenciu takéhoto ustanovenia
nemohol predvídať. Je pravdou, že žaloba v predmetnej veci bola doručená súdu prvého stupňa
21.8.2013, teda pred účinnosťou ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Už v čase podania
žaloby však žalobcovi uplynula trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva proti žalovanej zo
spotrebiteľskej zmluvy, čo muselo byť žalobcovi známe. Musel preto počítať s tým, že v dôsledku

oneskoreného uplatnenia práva môže toto svoje právo stratiť, osobitne v súvislosti s uplatnením práva
zo spotrebiteľskej zmluvy, kedy právne predpisy poskytujú spotrebiteľom ako slabšej zmluvnej strane
zvýšenú ochranu. Z uvedeného vyplýva, že postavenie žalobcu a žalovanej v čase podania žaloby a
v čase rozhodovania súdu prvého stupňa sa nijako nezmenilo, keďže už v čase podania žaloby sa
právo žalobcu o zložku právneho nároku oslabilo, hoci podmienene (vzhľadom na to, že žalobca uplatnil

nárok po uplynutí premlčacej doby), preto okolnosť, že námietku premlčania nevzniesla žalovaná,
ale v súlade s platnou právnou úpravou na uplynutie lehoty na uplatnenie práva zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliadal súd z úradnej povinnosti, nemohla byť porušená dôvera žalobcu založená na princípe
legitímnych očakávaní, keď sám žalobca sa neriadil zásadou vigilantibus iura scripta sunt a uplatnil na
súde premlčané právo.

Dôvodné nie je ani odvolanie žalobcu keď namietal, že súd prvého stupňa nesprávne vychádzal z
trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka, hoci právny vzťah účastníkov konania jezaložený úverovou zmluvou, ktorá je upravená len v Obchodnom zákonníku, pričom Obchodný zákonník
má komplexnú úpravu premlčania, ktorú bolo v prejednávanej veci potrebné aplikovať.

Zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 8.10.2007 o úvere je zároveň spotrebiteľskou zmluvou v
zmysle § 23a ods. 1 zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
t.j. 8.10.2007. V zmysle tohto zákonného ustanovenia spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté
podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky zmluvy, ktorých charakteristickým
znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy

podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Právny vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou je vzťahom občianskoprávnym, čo platí aj v
prejednávanej veci. Uvedená zmluva o revolvingovom úvere je zmluvou spotrebiteľskou aj v zmysle
zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Spotrebiteľský charakter zmluvy účastníkov konania nenamietal ani žalobca, tvrdil však, že premlčanie
je potrebné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý upravuje úverovú zmluvu.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na

prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Je pravdou, že zmluvu o úvere ako absolútny obchodný vzťah upravuje len Obchodný zákonník. Ak je
však zmluva o úvere zmluvou o spotrebiteľskom úvere, z hľadiska poradia aplikovateľnosti Obchodný

zákonník musí ustúpiť, lebo prednosť má spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle, t.j. Občiansky
zákonník a ďalšie predpisy upravujúce vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Normy obchodného
práva sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom
zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. V predmetnej veci sa teda primárne použije
špeciálny predpis - Zákon o spotrebiteľských úveroch a ak tento určitú otázku neupravuje, nastupuje

po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe predovšetkým úprava
Občianskeho zákonníka týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv. To znamená, že Obchodný zákonník sa
môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a v jeho vykonávacích
predpisoch.

Otázkou, aký právny predpis je potrebné aplikovať na posúdenie premlčania v spotrebiteľských veciach,
sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 5 M Cdo 20/2009 zo dňa 25.1.2011 a uzavrel,
že pre dôvodnosť vznesenej námietky premlčania je podstatné posúdenie, či ide o obchodnoprávny
vzťah, kedy je namieste použitie štvorročnej premlčacej doby alebo občianskoprávny vzťah, kedy je
potrebné aplikovať trojročnú premlčaciu dobu v zmysle Občianskeho zákonníka. Z tohto uznesenia ďalej

vyplýva, že vzťahy zo spotrebiteľských zmlúv sú vzťahmi občianskoprávnymi, a teda je potrebné na nich
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (vrátane ustanovení o premlčaní).

Z týchto dôvodov námietku premlčania nie je možné posúdiť podľa Obchodného zákonníka, pretože
táto úprava je v neprospech spotrebiteľa, keďže s uplatnením Obchodného zákonníka je spojená

dlhšia (štvorročná) premlčacia doba a spôsobuje menej priaznivé postavenie spotrebiteľa ako dlžníka.
Prednosť majú preto ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní (§ 100 a nasl.), ktoré súd
prvého stupňa aj správne aplikoval na prejednávanú vec a dospel k správnemu právnemu záveru o
premlčaní žalobcom uplatňovanej pohľadávky v trojročnej premlčacej dobe, vzhľadom na povinnosť
súdu vyplývajúcu z § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prihliadať zo zákona na

premlčanie v spotrebiteľskej zmluve.

Odvolací súd v súlade so závermi súdu prvého stupňa konštatuje, že žalobca svoj nárok uplatnil po
uplynutí trojročnej premlčacej doby v zmysle ustanovení §§ 100 a 101 Občianskeho zákonníka, právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa je správne a žalobcom uplatnené odvolacie námietky nie sú

dôvodné.

Odvolací súd v súlade so závermi súdu prvého stupňa konštatuje aj vecnú správnosť jeho rozhodnutia
o trovách konania, pokiaľ vyvodil záver o neúčelnosti trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníkav prejednávanej veci a pokiaľ v nadväznosti na to nepriznal vedľajšiemu účastníkovi konania na strane
žalovanej ním uplatnené trovy právneho zastúpenia.

V tejto súvislosti, ako aj k dôvodom rozhodnutia súdu prvého stupňa považuje odvolací súd za potrebné
len doplniť, že účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc možno vyvodiť z čl. 47 Ústavy SR. V
podstate to znamená, že trovy právneho zastúpenia treba považovať za účelne vynaložené trovy. Každý
má právo na to, aby bol zastúpený advokátom. Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo obranu
práva sa nemôžu posudzovať ako celok. Aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože

mal plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. To platí ako na
trovy, ktoré boli označené ako nevyhnutné i pre trovy právnej pomoci. Nárok na náhradu trov právneho
zastúpenia však nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez uvedenia
nových procesne významných skutočností. To platí aj na podania advokáta, ktoré neobsahujú žiadne
skutočnosti vzťahujúce sa na predmet sporu, na skutočnosti, ktoré zostali medzi účastníkmi konania
sporné a treba ich dokazovať, nakoľko sú významné na posúdenie veci samej.

Účelom vstupu vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa je nesporne ochrana práv spotrebiteľov
ako žalovaných v súdnych konaniach. Úloha vedľajšieho účastníka v konaniach o uplatnení práv
zo spotrebiteľských zmlúv od 1.5.2014 už nie je tak nevyhnutná pre ochranu práv žalovaných, ako
spotrebiteľov, ako to bolo do 1.5.2014, pretože zákonom č. 102/2014 Z.z. bolo do zákona č. 250/2007

Z.z. o ochrane spotrebiteľa zavedené nové ustanovenie § 5b v znení „orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskejzmluvy(tedaajsúd)prihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.“ Znamená to, že súdy od 1.5.2014

musia z úradnej povinnosti a to aj v súdnych konaniach začatých pred 1.5.2014, pretože citované
ustanovenie§5bzák.č.250/2007Z.z.ukladásúdu,ktorýrozhodujeonárokochzospotrebiteľskejzmluvy
vo veci, o ktorej ešte súd meritórne nerozhodol, aby aplikoval ust. § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. a to
aj v tomto konaní, ktoré začalo 21.8.2013, kedy žalobca podal predmetnú žalobu. Toto ustanovenie
zákona má procesný charakter, teda súd ho aplikuje v čase svojho rozhodovania. Takýto výklad a

aplikácia ustanovenia § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vychádza z ústavných princípov
legitímnych očakávaní účastníkov konania v súdnom konaní.

K úvahe vedľajšieho účastníka (okrem iného), že je potrebné považovať trovy právneho zastúpenia za
nanajvýš účelné aj s prihliadnutím na charakter sporového procesu, odvolací súd zhodne so závermi

súdu prvého stupňa má za to, že vstup vedľajšieho účastníka do konania sám o sebe bez ďalšieho
neodôvodňuje priznanie náhrady trov konania a to s poukazom na tú skutočnosť, že vedľajší účastník pri
oznámení vstupu do konania (doručené 9.5.2014) zároveň žiadal o doručenie návrhu na začatie konania
a jeho príloh. Bez znalosti vedľajšieho účastníka o konkrétnej veci a jej skutkových okolnostiach, ťažko
možno hovoriť o prevzatí a príprave právneho zastúpenia. Preto aj plnomocenstvo udelené združením

advokátovi je iba všeobecným, bez konkretizácie prejednávanej veci.

Navyše aj keď vedľajší účastník cestou zvoleného právneho zástupcu namietal nekalé podmienky v
zmluve uzavretej účastníkmi konania (spotrebiteľskej zmluve), od ktorej žalobca odvodzoval uplatnený
nárok, prvostupňový súd z úradnej povinnosti prihliadol na zavedené nové ustanovenie § 5b zák.č.

250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa na premlčanie uplatneného práva žalobcu, čo bolo dôvodom aj
zamietnutia žaloby. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že v konečnom dôsledku úkon právnej služby
(vyjadrenie k žalobnému návrhu) nebol spôsobilý pozitívne v prospech účastníka ovplyvniť rozhodnutie
súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil, vrátane výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a vedľajšieho účastníka.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a
účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca, ako ani vedľajší účastník

neboli v tomto konaní úspešní a žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.