Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. marec 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/127/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614201874
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2614201874.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátu:JUDr.DašaKontríkováačlenieksenátu:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkyne: M. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. E. XXX, zastúpená: Mgr. Milan Sadloň, advokát, so sídlom V. Paulínyho - Tótha 30, Senica, proti
žalovanému: Z. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. E. XXX, zastúpený: JUDr. Ján Pekar, advokát, so sídlom
Potočná 191/39, Skalica, o zaplatenie 1.352,68 eura, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Senica, č. k. 11C/171/2014-57 zo dňa 12. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 95,71 eura v
lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa súd žalobu žalobkyne zamietol a žalobkyňu zaviazal
zaplatiťžalovanémunáhradutrovkonaniavovýške81eur anáhradutrovprávnehozastúpeniavovýške
368,45 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok po právnej stránke súd odôvodnil §
126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a skutkovo tým, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobkyňa sa domáhala od žalobcu zaplatenia sumy 1.352,68
eura z toho dôvodu, že na základe právoplatného rozsudku o rozvode manželstva jej boli zverené deti

účastníkov do osobnej starostlivosti, pričom žalobkyňa deti zastupuje a spravuje ich majetok. Žalovaný
bol disponentom účtu o stavebnom sporení, kde sa deťom ukladali peniaze jednak zo spoločných
prostriedkov účastníkov, ale aj peniaze, ktoré deti dostali darom od príbuzných pri príležitosti rôznych
sviatkov. Súd považoval za preukázané, že sporný účet o stavebnom sporení bol založený rodičmi detí
počas ich manželstva, pričom na účte bola časť peňazí (v presne nezistenej výške) pochádzajúcich z
pôvodne založených a zrušených vkladných knižiek detí, časť peňazí poskytoval na účet žalovaný zo
svojej mzdy. Podľa názoru súdu do 30.04.2012, t.j. do právoplatnosti rozsudku o rozvode išlo o spoločné

prostriedky oboch účastníkov, ktoré bolo potrebné posúdiť ako dar poskytnutý deťom účastníkov. Či aj
po rozvode zasielal žalovaný finančné prostriedky na sporný účet s úmyslom darovať ich deťom, by
bolo vecou ďalšieho dokazovania. Súd po vykonanom dokazovaní uzavrel, že finančné prostriedky na
účte patria deťom účastníkov (Z., nar. XX.XX.XXXX a Z. U., nar. XX.XX.XXXX) a jedine tieto osoby
sú aktívne legitimované na podanie žaloby o vydanie veci v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka. Z
dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie preto súd žalobu zamietol ho. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania, ktoré v rozsudku boli bližšie

špecifikoval.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu,
podľa § 205 ods. 2 písm f) O.s.p. z dôvou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa pochádza z nesprávnehoprávneho posúdenia veci. V odvolaní uviedla, že súd posúdil aktívnu legitimáciu na strane žaloby
na základe aplikácie nesprávnej právnej normy, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len
OZ). Naproti tomu neaplikoval právnu normu zodpovedajúcu obsahu sporu § 126 ods. 2 OZ, podľa

ktorého obdobné právo na ochranu ako vlastník má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. Je
nepochybné, že peniaze na účte v banke sú pohľadávkou proti banke, teda majetkovým právom v
zmysle § 118 OZ spadajú pod pojem veci. Tak vlastník, ako aj oprávnený držiteľ majú právo na ochranu
proti tomu, kto do ich práva neoprávnene zasahuje. Súd v rozsudku o rozvode manželstva účastníkov
rozhodol, že maloleté deti budú na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti žalobkyni a

uložil jej povinnosť deti zastupovať a spravovať ich majetok. Správa majetku je osobitným prípadom
zákonného zastúpenia maloletých v rozsahu, k ktorom nie sú maloleté deti spôsobilé na právne úkony.
Ide teda o špeciálny prípad zákonného zastúpenia. Správca majetku detí je povinný sa o majetok detí
starať s náležitou starostlivosťou. Náležitá starostlivosť nie je totožná s odbornou starostlivosťou, avšak
zahŕňa v sebe taký rozsah povinností, ktorý zabezpečí minimálne zachovávať spravované majetkové
hodnoty v nezmenšenej miere najmä tým, že vylúči neprimerané riziká na majetkových právach dieťaťa.

Je nepochybné, že správca je oprávneným držiteľom veci a majetkových práv dieťaťa až do doby,
kým vlastník, dieťa, nenadobudne také vôľové a rozumové schopnosti, ktoré by ho oprávňovali s
vecou nakladať. Rodič ako správca majetku teda rozhoduje autonómne o spôsobe výkonu správy nad
majetkom dieťaťa. V konaní bolo preukázané, že prostriedky na účte stavebného sporenia založeného
na meno Z. U. mladšieho pochádzali z darov darovaných pri rôznych príležitostiach deťom. Je pritom

irelevantné, či na účet boli vložené konkrétne darované bankovky, alebo na základe dohody oboch
rodičov boli darované peniaze minuté na bežné výdavky a rovnaká suma bola poukázaná na účet
stavebného sporenia. Rovnako je irelevantné, či celá nasporená suma pochádza len z darov tretích
osôb maloletým deťom, alebo či sú tam aj peňažné dary oboch rodičov svojim deťom. Do právoplatného
skončenia manželstva boli oprávnení spravovať majetok deti obaja rodičia, ktorý sa dohodli, že otec

maloletých detí bude s peniazmi disponovať. Po rozvode sa situácia zmenila a jedinou oprávnenou
osobou na spravovanie majetku detí v bežných veciach zostala žalobkyňa. Správu majetku v rozsahu
1300 eur nemožno považovať za výnimočnú. Preto nie je dôvodné pristúpiť na spoločnú správu oboma
rodičmi. Je nepochybné, že otec považoval peniaze prevedené zo stavebného sporenia jeho syna na
svoj osobný účet stavebného sporenia za prevod vlastných peňazí, ktoré mu zostali po rozdelení BSM.

Jeho tvrdenie o tom, že prostriedky takto nasporené chcel v budúcnosti odovzdať svojim deťom, je
účelové. Jeho praktické kroky vedúce k scudzeniu peňazí patriacich deťom svedčia o tom, že im ich
zobral a plánoval použiť pre vlastnú potrebu. Matka ako správkyňa majetku detí je oprávnená nakladať
s týmto majetkom v súlade so zákonom. Ako zákonný zástupca má minimálne rovnaké práva ako
majetkovýopatrovník,ktoréhobysúdistilustanovil,akbynerozhodolosprávemajetkujednýmzrodičov.

Z právnej literatúry vyplýva, že držba má viacero významov. Jedným z nich je, že ak niekto má právny
titul, aby s vecou nakladal ako s vlastnou, ale v skutočnosti ju nemá vo svojej moci, potom subjekt
tohto právneho titulu má právo, aby mu bola vec vydaná z dôvodu práva držby. Z vedených dôvodov
žalobkyňa navrhla, aby ich odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu 17.02.2015 prostredníctvom
právneho zástupcu. Vo vyjadrení uviedol, že interpretácia § 126 a § 129 OZ žalobkyňou je nesprávna.
Postavenie správcu majetku maloletých detí nie je možné v žiadnom prípade stotožňovať s pojmom
oprávnený držiteľ. Z výkladu pojmu držiteľ je zrejmé, že ide o buď takú osobu, ktorá nakladá s vecou

ako vlastnou, alebo ide o osobu, ktorá vykonáva právo pre seba. Správca majetku maloletého dieťaťa,
v tomto prípade žalobkyňa nespĺňa ani jednu z podmienok pre to, aby mohla byť označená ako držiteľ,
pretože sa nemôže chovať k veci s úmyslom mať ju pre seba, lebo ide o majetok maloletých detí.
Žalobkyňa si je sama vedomá, že jej peniaze nepatria, z toho dôvodu je nesprávny záver žalobkyne o
tom, že je oprávneným držiteľom peňazí, ktorých zaplatenia sa domáha. Matka maloletých detí je len

zástupkyňou detí, čo znamená, že koná za iného, v jeho mene a práva a povinnosti vznikajú priamo
zastúpenému, teda deťom. Je nesprávne tvrdenie žalobkyne o tom, že majetkový opatrovník môže so
spravovaným majetkom nakladať ako s vlastným, teda na vlastný účet, dokonca aj vlastným menom. Z
uvedených dôvodov žalovaný navrhol vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a uplatnil
si náhradu trov odvolacieho konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej

služby v sume 95,71 eura.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu protiktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a

dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením vyhlásenia termínu rozhodnutia na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3
O.s.p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť správnosť záverov súdu prvého stupňa, ktorý
návrh žalobkyne zamietol. Žalobkyňa sa ako matka, spravujúca majetok detí po rozvode (na základe
rozsudku o rozvode a úprave práv a povinností rodičov na čas po rozvode, právoplatnom dňa

30.04.2012), domáhala od žalovaného (otca maloletých detí) zaplatenia sumy 1.352,68 eura, ktoré boli
na účte stavebného sporenia založeného žalovaným na meno syna účastníkov Z. U. ml. Súd žalobu
zamietol s odôvodnením, že ak žalobkyňa tvrdí, že peniaze patria deťom, tak len deti účastníkov, ako
vlastníci nasporenej sumy na účte o stavebnom sporení sú oprávnené (v súlade s § 126 OZ) sa domáhať
ich vydania a žalobkyňa nie v spore aktívne legitimovaná. Žalobkyňa v odvolaní namieta, že súd

nesprávne právne posúdil žalobu podľa § 126 ods. 1 OZ, mal vec posúdiť podľa § 126 ods. 2 OZ a
žalobkyňa je aktívne legitimovaná na podanie žaloby ako oprávnená držiteľka, pričom jej právo držby
spornej sumy vyplýva z rozsudku Okresného súdu Senica (právoplatného dňa 30.04.2012), ktorým jej
boli deti zverené do osobnej starostlivosti a je oprávnená deti zastupovať a spravovať ich majetok.

S názorom žalobkyne uvedenom či už v žalobe, alebo odvolaní, že by bola aktívne legitimovaná na
podanie žaloby o zaplatenie spornej sumy podľa § 126 OZ (či už ods. 1 a lebo 2) nemožno súhlasiť.

Podstatou vlastníckych žalôb (podľa § 126 OZ) je právo vlastníka veci v prípade, že do absolútneho
vlastníckeho práva niekto neoprávnene zasiahne, podať žalobu, ktorej obsahom je povinnosť narušiteľa

vec vydať alebo upustiť od ďalších neoprávnených zásahov. Osoba aktívne legitimovaná na podanie
žalobyjevlastníkveci,alemôžetobyťajoprávnenýdržiteľ(alebooprávnenýdetentor).Medziúčastníkmi
nie je sporné, že suma peňazí, ktorá je predmetom sporu bola sporená pre budúce potreby dvoch
synov účastníkov, ktorí sú maloletí. Sama žalobkyňa tvrdí, že sa nepovažuje za vlastníčku peňazí ale za
oprávnenú držiteľku. Podľa ustanovenia § 126 ods. 2 OZ ide o žalobu oprávneného držiteľa voči tretím

osobám, ktoré do práva držiteľa mať vec u seba neoprávnene zasahujú. Ak napríklad zasahuje do
práva držiteľa vlastník, musí sa držiteľ svojho práva domáhať podľa tej normy, ktorá mu umožňuje mať
vec u seba (napríklad podľa ustanovení o nájme veci), nie však podľa § 126 ods. 2 OZ. Toto ustanovenie
má význam predovšetkým pre detentora a ochrana oprávneného držiteľa vyplýva aj z § 130 ods. 2 OZ.
Náležitosti a hmotnoprávne podmienky žaloby upravenej týmto ustanovením sú zhodné s vlastníckymi

žalobami, avšak s tým rozdielom, že žalobca nepreukazuje vlastníctvo, ale iné právo mať vec u seba.

Žalobkyňa tvrdí, že má právo mať peniaze u seba, z dôvodu, že podľa rozsudku, ktorým bolo manželstvo
účastníkov rozvedené, boli maloleté deti zverené do jej starostlivosti a žalobkyňa má právo deti
zastupovať a spravovať ich majetok. Peniaze, ktorých sa žalobkyňa domáha, nie sú jej vlastníctvom,

sama žalobkyňa tvrdí, že vlastníkmi peňazí sú maloletí synovia účastníkov. Žalobkyňa je zákonným
zástupcom maloletých detí, ale rovnakým zákonným zástupcom je aj žalovaný, ich otec. Žalobkyňa ako
zákonná zástupkyňa detí v rámci správy majetku detí môže konať len v mene detí a na ich účet, čo
vylučuje jej tvrdenie, že by mala alebo musela mať peniaze detí k dispozícii. Rodičovské práva majú
obaja rodičia v rovnakej miere (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine). Žalobkyňa netvrdí, že by bol žalovaný,

ako otec detí obmedzený pri výkone rodičovských práv. Obmedziť výkon rodičovských práv niektorého z
rodičov podľa Zákona o rodine možno len rozhodnutím súdu. Len v prípade existencie rozhodnutia súdu
o obmedzení rodičovského práva žalovaného zastupovať deti a spravovať ich majetok by bolo možné
dospieť k záveru, že žalovaný nie je spôsobilý disponovať finančnými prostriedkami, ktoré by mali v
budúcnosti patriť jeho deťom. Uvedený rozsudok (o rozvod a úpravu práv a povinností rodičov k deťom)

neoprávňuje žalobkyňu žiadať od žalovaného, aby jej zaplatil spornú sumu peňazí a žalovanému takúto
povinnosť nemožno uložiť, pretože nárok žalobkyne nemá oporu v hmotnom práve (v Zákone o rodine).Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci vôbec nemôže ísť o nárok žalobkyne uplatnený
podľa § 126 OZ, pretože sama žalobkyňa tvrdí, že nie je vlastníkom veci a vyššie uvedené vylučuje,
že by mohlo ísť o oprávnenú držbu, keďže ako zákonná zástupkyňa môže pri správe majetku detí vždy

konať len v mene a na účet detí a rovnaké právo má i žalovaný, ako otec detí.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej, s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
V odvolacom konaní úspešnému žalovanému v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni. Odvolací súd priznal
žalovanému uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia
za jeden úkon právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu 17.02.2015 á 71,37 eura, + náhrada hotových
výdavkov á 8,39 eura + 20 % DPH v sume 15,95 eura.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.