Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/21/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2013899323
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2013899323.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej
a Mgr. Fedora Benku v právnej veci navrhovateľky: Z. Y., bytom I. XX, zast. advokátom: JUDr. Tibor
Sanák, Trnava, Námestie SNP 2, proti odporcom: 1/ Ing. S. K., bytom C., G. XX/X, 2/ MUDr. J. M., bytom
H., D. XX, zast. splnomocnenkyňou: Doc. Adriana Švecová s.r.o., Bratislava, Kominárska 2, IČO: 47 240
318 a 3/ MUDr. N. I., bytom R., M. XX, zast. splnomocnenkyňou: Doc. Adriana Švecová s.r.o., Bratislava,

Kominárska 2, IČO: 47 240 318, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní účastníkov proti rozsudku
Okresného súdu Piešťany z 13. septembra 2012 č. k. 7C/88/2008 - 217, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej týkajúcej sa určenia
vlastníctva navrhovateľky i v časti trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a v napadnutej
zamietajúcej časti vo veci samej p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I/ určil, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou parc. č.
244/4, druh pozemku - trvalý trávnatý porast, vo výmere 8613 m2 a parc. č. 246, druh pozemku - orná

pôda vo výmere 49076 m2, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie I., II/ vo
zvyšnej časti sa návrh zamietol a III/ o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo
na ich náhradu. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 80 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 116 ods. 1 a 2 a §
566 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.1951 do 1.4.1964. Vecne záverom o existencii
dvojitého zápisu vlastníckeho práva k parc. č. 244/4 a 246 zapísaných na liste vlastníctva č.

XXX (pôvodne č. XX) ako aj liste vlastníctva č. XXX (parc. č. 244 a 246) v prospech navrhovateľky
ako aj v prospech odporcov v prvom až treťom rade, pretože práve deklaratórnym rozhodnutím súdu
dôjde k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania ohľadne ich právneho vzťahu k predmetným
nehnuteľnostiam. Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950 bolo možné
nadobúdať vlastnícke právo k nehnuteľnosti, zapísanej do pozemkovej knihy spravidla len
vpisom do pozemkovej knihy. Z tzv. intabulačného princípu však existoval celý rad výnimiek. Občiansky
zákonník č. 141/1950 Zb. dňom 1. januára 1951 zrušil tento intabulačný systém tým, že

vlastnícke právo k nehnuteľným veciam sa nadobúdalo už samotnou zmluvou (§ 111 ods. 1) a zápis do
pozemkovej knihy mal už len deklaratórny charakter (§ 112). V danom prípade navrhovateľka odvodzuje
svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam od Výmeru o vlastníctve pôdy Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave č. II 933/48 zo dňa 20.4.1948 vydaného podľa
nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku
Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov.

Výmer je prídelovým rozhodnutím, ktoré má charakter vkladuschopnej verejnej listiny, a to napriek tomu,
že Výmer neobsahuje určenie prídelovej ceny a predpokladá jej neskoršie určenie. Pokiaľ ide o bod
II. Výmeru, v ktorom je uvedené, že výška prídelovej ceny bude určená v prídelovej listine, ktorú vydáPovereníctvopôdohospodárstvaapozemkovejreformy,tujepotrebnépoukázaťnaustanovenie§1ods.
l nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia
č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR., ktoré umožňovalo prideliť prídel

ešte pred zaplatením prídelovej ceny s tým, že prídelová listina je v zmysle § 1 ods. 2 tohto nariadenia
verejnou listinou zakladajúcou vlastníctvo prídelcov. Zo znenia Výmeru vyplýva, že výška prídelovej
ceny bude určená v neskôr vydanej prídelovej listine. I keď listina o určení prídelovej ceny
nebola v konaní doložená, súd je názoru, prídelová cena zaplatená bola, pričom súd vychádza z obsahu
odpisu prídelovej listiny Okresného národného výboru v Hlohovci, kde sa konštatuje, že prídelca nie je

evidovaný v zozname dlžníkov v rámci pozemkovej reformy. Správnosť Výmeru a jeho súlad s vtedy
platnými predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt treba považovať za
právny akt bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135 ods. 2 O. s. p. vychádzať. Ani v prípade,
ak by rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom vykazovalo vady, nemožno takéto rozhodnutie
označiť za nulitný (neexistujúci) akt. Za nulitný akt totiž možno považovať len taký akt, ktorý bol vydaný
nepríslušným orgánom štátnej správy, teda nad rámec právomoci toho-ktorého orgánu. Pokiaľ bolo

rozhodnutie vydané v rámci právomoci príslušného orgánu, jeho zákonnosť je možné preskúmavať
len procesným postupom v rámci správneho súdnictva; nepodlieha však preskúmaniu všeobecným
súdom. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn.
4 Cdo 123/2003, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 44/2004, v ktorom vyslovil
názor, že výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli aj sú v súčasnosti dokladmi o

vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, že mimo rámec
správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu, že
ho môže preskúmavať len so zreteľom na to, či ide akt nulitný (ničotný) ako i že nulitným aktom je
správnyaktvydanýtzv.absolútnevecnenepríslušnýmsprávnymorgánom.TenistýzáverzaujalNajvyšší
súd Slovenskej republiky tiež v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 110/2000, ktorý bol uverejnený v

časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/2001 ako aj v rozsudku z 27. novembra 2007 sp.
zn. 2 Cdo 337/2006, obdobne aj v uznesení sp. zn. 4 Sž 88/1995, ktoré bolo uverejnené v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 65/1995 a v uznesení sp. zn. 4 Sž 34/1997,
ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 77/1998
(pozri rozsudok NSSR sp. zn. 3Cdo 45/2008). Keďže navrhovateľka odvodzuje svoje vlastnícke právo k

sporným nehnuteľnostiam aj titulom vydržania, tak pre závery o dobromyseľnosti právnych predchodcov
navrhovateľky postačovalo, že od 28.4.1948 žili v dobrej viere, že právny titul existuje a na základe
neho sa stali vlastníkmi predmetu vydržania. Navrhovateľka odvodzuje svoje vlastnícke právo titulom
dedenia po svojich právnych predchodcoch. Predmetné rozhodnutie bolo vydané štátnym orgánom, o
správnosti ktorého navrhovateľka nemala pochybnosť, na základe neho bol povolený vklad vlastníckeho

právavprospechnavrhovateľky.Vužívanínehnuteľnostinavrhovateľkuanijejprávnychpredchodcovod
pridelenia nehnuteľností nik nerušil a ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nebolo žiadnym spôsobom
spochybňované, a to až do oznámenia Správy katastra o dvojitom zápise vlastníckeho práva. Preto
možno konštatovať, že ako u navrhovateľky, tak i u jej právnych predchodcov bola naplnená požiadavka
dobromyseľnej držby ako aj požiadavku uplynutia vydržacej lehoty, ktorá v súlade s § 116 ods. 1 a 2,

§ 566 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka uplynula dňa 1.1.1961. Pokiaľ išlo o pochybnosti odporcov
v prvom až treťom rade o možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním počas doby, kedy
navrhovateľka, resp. jej právni predchodcovia neobhospodarovali extravilánové nehnuteľnosti, pretože
boli v užívaní družstva, tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že oprávnenie držiteľa vec užívať,
neznamená, že v prípade nehnuteľností má vec osobne obhospodarovať. Oprávnenie vec užívať môže

byť realizované i sprostredkovane prostredníctvom iného užívateľa - tu: družstva. V danej dobe držitelia
rovnako ako vlastníci prenechávali vec do užívania družstvu, ich právo vec užívať bolo obmedzené z
dôvodu nastolených pomerov minulého režimu (preto nemôže byť v súčasnosti vyhodnocované na úkor
dobromyseľných držiteľov), pričom toto obmedzenie rovnako dopadalo i na vlastníkov nehnuteľností. Z
uvedenej premisy vychádzal aj zákonodarca v ustanovení § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb.. Preto

nemožno prijať záver, že vydržacia doba sa vnesením nehnuteľností do užívania družstva prerušila.
Odporcovia 1/ až 3/ si vlastníctvo odvodzovali od vlastníckeho práva ich právnej predchodkyne J. I..
Predmetom dedičského konania po poručiteľke J. I. boli len nehnuteľnosti zapísané vo vl. č. 34. Z
pozemnoknižnej vložky prvostupňový súd zistil, že parcely na nej uvedené boli predmetom konfiškácie
v zmysle nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nar. č. 64/1964 Sb. n. SNR (č.d.69/48). Tento

záver súdu podporuje i rozhodnutie Konfiškačnej komisie v Hlohovci zo dňa 27.1.1948, ktoré síce
rozhodlo o nekonfiškovaní v ňom uvedených nehnuteľností, avšak zároveň uložilo žiadateľom, aby si
podali žiadosť o bezplatný knihovný prevod na základe uvedeného rozhodnutia. Uvedené rozhodnutie
nie je opatrené pečiatkou právoplatnosti a vzhľadom na existenciu odvolania Miestneho národnéhovýboru v Merašiciach je otázne, či niekedy nadobudlo právoplatnosť. Ak by aj súd ustálil že predmetné
rozhodnutie Konfiškačnej komisie je právoplatné, z pozemnoknižnej vložky č. 34 však nezistil, že by
žiadatelia o uvedený prevod niekedy požiadali. Z uvedeného dôvodu vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam mohli žiadatelia na základe tohto rozhodnutia nadobudnúť až s účinkami od 1.1.1951,
keďže v rozhodnutí je konštatované, že ide o verejnú listinu i pre vklad vlastníckeho práva podľa
pozemnoknižného poriadku. Od 1.1.1951, ako už bolo uvedené, platil nový Občiansky zákonník,
ktorý odstránil intabulačný princíp ako podmienku nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Navrhovateľka, resp. jej právni predchodcovia si vlastnícke právo odvodzujú okrem administratívneho

rozhodnutia aj titulom vydržania predmetných nehnuteľností. Ide o originálny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva. Účelom zavedenia inštitútu vydržania ako spôsobu nadobudnutia vlastníckeho
práva je, že určitú dobu trvajúci faktický stav je potrebné posudzovať ako stav právny za predpokladu,
že predmetom vydržania je objekt spôsobilý vydržania, ide o oprávnenú držbu po dobu minimálne 10
rokov (od účinnosti zákona č. 141/1950 Sb.) a subjekt je v zmysle platných právnych predpisov spôsobilý
nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu vydržania. U navrhovateľky, resp. jej právnych predchodcov

došlo k naplneniu všetkých atribútov nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ide tu o originálny
spôsobnadobudnutiavlastníckehopráva,ktorýmaprednosťpredderivatívnymspôsobomnadobudnutia
vlastníckeho práva, preto súd návrhu navrhovateľky v časti o určenie vlastníckeho práva k parc. č. 244/4
a 246 zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. I. vyhovel. V danom prípade navrhovateľka správne
určila okruh pasívne legitimovaných účastníkov konania, keď v zmysle predložených identifikácii

pozemnoknižných parciel je zrejmé, že tieto majú pridelené nové parcelné čísla, avšak sú vedené na
tzv. hluchom liste vlastníctva, čo je dané tým, že na ich vysporiadanie bude potrebný geometrický
plán, aby mohli byť zapísané na liste vlastníctva registra C. Jednotlivé novovytvorené parcely však nie
sú vo vlastníctve iných vlastníkov, ani nie sú vedené na žiadnom liste vlastníctva registra C a sú len
zaznamenanénaidentifikáciiparciel,pričompôvodnépozemnoknižnéparcely,ktorésúnevysporiadané,

sú vedené v poznámke listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. I.. Čo sa týkalo zamietajúcej časti, súd prvého
stupňa z identifikácie parciel zistil, že parcela 33/3 zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. 120 je v
súčasnosti vedená na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. 33/3 a 33/4. Ako bolo uvedené, vlastníctvo,
resp. spoluvlastnícky podiel k parcelám zapísaným v pozemnoknižnej vložke č. 120 vo vlastníctve J. I.
nebol predmetom dedičstva. Pokiaľ ide o parcely č. 33/3 a 33/4, k týmto parcelám je ako vlastníčka

vedená len navrhovateľka. Jej vlastnícke právo k uvedeným parcelám nie je zo strany odporcov v prvom
až treťom rade spochybňované, preto z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu, súd prvého
stupňa návrh o určenie vlastníckeho práva k parc. č. 33/3 a 33/4 zapísaných na liste vlastníctve č.
XXX, k. ú. I., zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ak mal
účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny

z účastníkov nemá na náhradu trov právo. V danom prípade mali obe procesné strany len čiastočný
(polovičný) úspech, preto súd o trovách konania rozhodol v zmysle vyššie citovaného ustanovenia.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie všetci účastníci konania.

Navrhovateľka podala odvolanie čo do zamietajúcej časti, ktorou prvostupňový súd zamietol jej návrh
na určenie vlastníckeho práva k parcele č. 33/3 a 33/4 zapísanej na LV č. XXX, k. ú. I.,
pretože nepreukázala naliehavosť právneho záujmu na takéto určenie a taktiež podala odvolanie aj
do trov konania. V odôvodnení uviedla, že v rámci prevencie a odstránenia stavu právnej neistoty sa
domáhala určenie vlastníckeho práva aj k parc. č. 33/3 zastavaná plocha o výmere 845 m2 a parc. č.

33/4 záhrada o výmere 608 m2 nachádzajúcich sa v k. ú. I., pretože došlo k spochybňovaniu výmeru o
vlastníctve pôdy zo dňa 20. apríla 1948 spolu s prídelovou listinou v prospech C. X. a manželky
Y., rodenej W., čo priamo ohrozilo aj jej vlastnícke právo k parc. č. 33/3 a 33/4.

Odporcovia 2/ a 3/ podali odvolanie čo do výroku, ktorým bolo určené vlastnícke právo v prospech

navrhovateľky a odvolanie do trov konania. Uviedli, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené na
nesprávnom právom posúdení veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. a súd na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. a taktiež
konanie má inú vadu, pre ktoré napadnuté rozhodnutie nie je správne v zmysle ustanovenia § 205
ods. 2 písm. b) O. s. p.. Sú presvedčení, že ak by súd neporovnával určenie vlastníckeho práva

v prospech navrhovateľky alebo odporcov tak by musel prísť k záveru, že na strane odporcov nie
je navrhovateľkou žalovaný kompletný okruh účastníkov konania. Nikdy netvrdili, že sú vlastníkmi
nehnuteľnosti, avšak tvrdili, že vlastníkmi nehnuteľnosti boli ich právni predchodcovia a tak nemôže byť
za vlastníčku určená navrhovateľka. Rozhodnutie súdu považuje za zmätočné aj vzhľadom k aktívnejlegitimácii samotnej navrhovateľky, pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne
nevyplýva, či sporné nehnuteľnosti možno považovať za skonfiškované, resp. nie. Súd prvého stupňa
skonštatoval, že boli naplnené znaky dobromyseľnej držby na strane rodičov navrhovateľky a taktiež

bolanaplnenápodmienkatrvaniaoprávnenejdržby,akoajto,žeodovzdaniepredmetnýchnehnuteľností
do užívania družstva v roku 1957 neprerušilo oprávnenú držbu rodičov navrhovateľky, pretože išlo o
dôvody nastolených pomerov minulého režimu. Tu odignoroval skutočnosť, že aj právni predchodcovia
odporcov boli v rovnakej situácii, kedy sa vzhľadom na minulé spoločenské zriadenie ani v tom
čase nemohli domáhať nápravy a vydania svojho vlastníctva. Z uvedeného je zrejmé, že súd ako

orgán reprezentujúci štátnu moc na území SR, ktorá je právnym nástupcom aj ČSSR z dôvodov
pochybení v ochrane vlastníckeho práva celkom diskriminačne poskytol ochranu právnym predchodcom
navrhovateľky, avšak ju už nijako neposkytol právnym predchodcom odporov. Od roku 1957 predmetné
nehnuteľnosti užíva PD Dolné Otrokovice a to až do súčasnosti. Trvanie oprávnenej držby právnymi
predchodcami navrhovateľky tak mohlo začať najskôr v roku 1948, pričom toto bolo prerušené v roku
1957 a ani do dnešného dňa sa neobnovilo, teda pred uplynutím dĺžky trvania oprávnenej držby počas

10 rokov. Navrhovateľka sa však nikdy nestala držiteľkou predmetných nehnuteľností (parc. č. 244/4
a 246) a ani to v konaní netvrdila. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa taktiež vyplýva, že
navrhovateľka sa na základe dedičského konania stala vlastníčkou predmetných nehnuteľností a to par.
č. 244/4 a 246 len v podiele 1/2 - v dedičskom konaní po poručiteľke Y. X., tzn., že by sa mohla stať
vlastníčkou predmetných nehnuteľností len v podiele 1/2, vo zvyšnej časti sa určeným vlastníkom môže

stať jej otec, po ktorom musí prebehnúť riadne dedičské konanie. Odporcovia 2/ a 3/ navrhovali, aby
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu navrhovateľky zamietne a uloží jej
povinnosť zaplatiť im trovy konania.

Odporkyňa 1/ podala odvolanie čo do výroku, ktorým bolo určené vlastnícke právo v prospech

navrhovateľky. Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu v tejto časti
zamietol. Poukázala na neobjektívne posúdenie platnosti listín súdom prvého stupňa v prospech
navrhovateľky a v neprospech odporcov, ale najmä na absenciu náležitosti prídelovej listiny na
základe, ktorej mali predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť právni predchodcovia navrhovateľky, kde
predovšetkým poukázala na to, že vôbec nebolo brané do úvahy rozhodnutie konfiškačnej komisie

v Hlohovci, ktorá na svojom zasadnutí dňa 27. januára 1948 rozhodla o nekonfiškovaní okrem iných
aj predmetných nehnuteľností v katastrálnom území I., ktoré rozhodnutie bolo vydané na základe
listu Povereníctva Slovenskej Národnej rady zo dňa 26. septembra 1945, ktoré oznámilo MNV
(roľnícku komisiu) v Merašiciach, aby sa nerobili kroky k prideleniu týchto nehnuteľnosti vzhľadom
na predpokladané prinavrátenie vlastníctva. Prvostupňový súd taktiež konštatoval, že z potvrdenia

Obecného úradu Merašice zo dňa 24.7.2012 mal zistené, že predmetné pozemky dostali v druhej
pozemkovej reforme a tieto v dobrej viere, že im patria užívali rodičia navrhovateľky. Takéto potvrdenie
bez vypovedajúcej hodnoty má aj odporcovia a to vyjadrenie Obecného úradu Merašice zo dňa
18.2.1991, kde vtedajšia starostka obce M. Y. dala k predmetným pozemkom vyjadrenie v
tom smere, že ,,im nie je známe, ako s nimi bolo po roku 1946 narábané“.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania účastníkov
celú vec, keď odhliadajúc od napadnutia rozsudku vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách
konania a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok možno považovať za vecne správny len v časti výroku II. a naopak na správnosť

predbežne nemožno usúdiť vo výroku I.

Podľa názoru odvolacieho súdu neexistoval dôvod, pre ktorý by nemala byť prijatá argumentácia
pojatá súdom prvého stupňa do odôvodnenia napadnutého rozsudku a slúžiaca na podporu takéhoto
rozhodnutia vo vzťahu k výroku II. rozsudku súdu prvého stupňa. Dôvody, pre ktoré nešlo žalobe v tejto

časti vyhovieť, totiž súd prvého stupňa predostrel spôsobom nevykazujúcim žiadne zjavné skutkové,
právne ani logické medzery a preto by postačovalo i len konštatovanie správnosti okresným súdom
použitých dôvodov (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacou
námietkou navrhovateľky, naznačujúcou naliehavý právny záujem na požadovanom určení je však
žiaduce doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa § 80 písm. c/ O. s. p.) je základným procesným
predpokladom každej určovacej žaloby (s výnimkou určení s prezumovaným, teda predpokladaným
naliehavým právnym záujmom, o aký prípad však v prejednávanej veci nešlo), pričom bez existencietakéhoto predpokladu je vylúčené zaoberanie sa konkrétnou žalobou vecne. Uvedené znamená, že
v konaní o určenie existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu je vyriešenie si otázky
existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu,

pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda
najmä dokazovanie zamerané na vecnú podstatu problému), kým naopak odpoveď záporná (rozumej
záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby
(nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane
práv účastníkov procesne prípustným spôsobom - ktorým je spravidla buď iné než požadované určenie

alebo naopak plnenie, pokiaľ takáto cesta pravda vôbec existuje).

Odvolací súd má za to, že navrhovateľka mala osvedčiť potrebu naliehavého právneho záujmu na určení
vlastníctva a na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý
tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho
usporiadanie). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem

na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (navrhovateľka).
Pokiaľ chce navrhovateľka osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať
na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť
súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná
žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov

konaniaalebovytvárapevnýzákladprejehousporiadanie).Určovacívýrokrozsudkuspravidlanahrádza
listinu, ktorá môže byť podkladom pre zápis zmeny vlastníctva v evidencii nehnuteľností a okrem toho
navrhovateľka môže ním preukazovať toto svoje právo i na iné účely. Vzhľadom na skutkové okolnosti
súdenej veci má odvolací súd za to, že takýmto zvoleným procesným prostriedkom by sa mohli domáhať
nápravy odporcovia a nie navrhovateľka, ktorá je ako výlučná vlastníčka týchto nehnuteľností zapísaná

na liste vlastníctva č. 319 a to bez ohľadu na to či niekto spochybňuje Výmer o vlastníctve pôdy z
20. apríla 1948.

Odvolací súd preto vo veci samej, v časti zamietnutia návrhu, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Toto sa však nedalo povedať v prípade určenia vlastníckeho práva navrhovateľky (výrok I. rozsudku
súdu prvého stupňa), keď tu síce nebol dôvod spochybňovať záver súdu prvého stupňa o existencii
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ale po prejednaní veci dospel odvolací súd k
záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti je potrebné zrušiť.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. súd rozhodnutie zruší ak sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd dospel k záveru, že konanie súdu prvého stupňa je v danom prípade postihnuté procesnou

vadou citovanou v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p..
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný (zákonu sa priečiaci) procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v
občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá
je z hľadiska ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi
a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Podľaustanovenia§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Súd prvého stupňa sa týmto zákonným ustanovením dôsledne neriadil, keď dôvody uvedené v

rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k jeho výroku I. považuje odvolací súd za nejasné, neurčité
a nezrozumiteľné. Na jednej strane konštatuje, že navrhovateľka odvodzuje svoje vlastnícke právo
od Výmeru o vlastníctve pôdy Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave č.
II 933/48 zo dňa 20.4.1948 vydaného podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR o konfiškovaní aurýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
slovenského národa v znení neskorších predpisov a na druhej, že toto vlastnícke právo odvodzuje
od titulu vydržania. Z odôvodnenia rozsudku sa jednoznačne nepodáva či právni predchodcovia

navrhovateľky nadobudli predmetné nehnuteľnosti na základe Výmeru, ako verejnej listiny, o ktorom sa
v rozsudku tvrdí, že bol vydaný s platnými právnymi predpismi v čase jeho vydania a ktorý nie je možné v
súčasnosti preskúmavať a treba takýto akt považovať za bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135
ods.2 O. s. p. vychádzať alebo titulom vydržania, keďže ako opäť vyplýva z prvostupňového rozsudku
nebolopotrebnéskonečnouplatnosťouvyriešiťotázkuplatnostialeboneplatnostipredmetnéhoVýmeru.

Na mieste je v danej veci aj vyriešenie si otázky a to, ak by sa malo posudzovať nadobudnutie
vlastníckeho práva právnych predchodcov navrhovateľky (ktorí fyzicky predmetné pozemky nikdy
neobhospodarovali) na základe vydržania, keď títo žili vo viere, že právny titul (Výmer o vlastníctve
pôdy č. II 933/48 zo dňa 20.4.1948) existuje, tak je potrebné sa vysporiadať aj s tým, že na strane
právnych predchodcov odporcov taktiež existoval taký právny titul (rozhodnutie konfiškačnej komisie

v Hlohovci, zo dňa 27. januára 1948 o nekonfiškovaní okrem iných aj predmetných nehnuteľností) na
základe, ktorého sa mohli domnievať, že sú vlastníkmi predmetných pozemkov, ktoré taktiež fyzicky
nikdy neobhospodarovali.

Vzhľadom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v odvolaniami

odporcovnapadnutejčastitýkajúcejsavýrokuI.jevrozpore spožiadavkoupreskúmateľnosti
apresvedčivostisúdnychrozhodnutí.Konaniepredprvostupňovýmsúdomjetakpostihnutévadou,ktorá
malazanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Vzhľadomnauvedenúvadubolopotrebnérozhodnutie
odvolacieho súdu zrušiť podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.), aby opätovne rozhodol o veci v časti, v ktorej ostala predmetom konania,

o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (čl. I. § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.