Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/560/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203686
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203686.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daše Kontríkovej a členov

senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Martin Holič v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č. k. 19C/57/2013-49 zo dňa 26. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady škody
spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci vedenej
pod sp. zn. 11Er/675/2009. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, §
9 ods. 1, 2 § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 2, § 44 ods. 2 zák.
č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (EP). Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že vychádzajúc z

vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. Dňa 13.10.2009 bola Okresnému súdu
Senica doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a Okresný súd Senica dňa
01.12.2010 v časti žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a
v časti poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, teda nie s omeškaním viac ako 19 mesiacov,
ako nesprávne uvádza žalobca v žalobe. Žalobca odvodzoval svoj nárok na zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy z nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd

Senica v exekučnom konaní, ktorý Okresný súd Senica nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote. Podľa skutkových okolností uvedených v žalobe tak malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v čase od začatia exekučného konania
dňa 24.08.2009 do vydania rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie dňa 01.12.2010,
ktorým vymedzením skutkového základu uplatneného nároku je súd v prejednávanej veci viazaný.
Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na
prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva.

V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či
priebeh rozhodcovského konania. V exekučnom konaní zistil súd rozpor exekučného titulu so zákonom,
a preto v časti žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesenímzamietol a v časti poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Predmetná exekúcia bola skončená
vymožením pohľadávky žalobcu. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských

rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov
podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv, keď objektívne nebolo možné rozhodnúť v zákonnej
lehote vzhľadom na potrebu skúmať aj dôležitosť rozhodnutia pre ďalšie vzťahy účastníkov konania
a priebeh konania. Vplyv udelenia poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie dňa 01.12.2010
na priebeh exekučného konania nebol preukázaný, keďže exekúcia sa skončila vymožením celej

pohľadávky s príslušenstvom i s trovami exekúcie. Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci v danej
lehote vydanie rozhodnutia o poverení súdneho exekútora na vykonanie exekúcie nepresadzoval
zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia nedomáhal. Žalobca síce v žalobe uvádza
urgencie adresované exekučnému súdu a žiadosti o poskytnutie informácie o stave konania, avšak v
predmetnom exekučnom spise sa žiadne takéto podania žalobcu nenachádzajú (vychádzajúc z obsahu
exekučného spisu). Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by v dobe odo dňa doručenia žiadosti

o udelenia poverenia až do dňa udelenia poverenia bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda, že
uvedená doba viedla k strate jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav
a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých iných exekučných
veciach žalobcu ako oprávneného bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Nepochybne poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu

exekútorovi udelené. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, nakoľko pojem zbytočné prieťahy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S poukazom na konkrétne okolnosti prípadu sa postup Okresného súdu
Senica nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné

prieťahy vzhľadom na objektívne dôvody, a to vydanie prvšieho rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti a až následné udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v časti. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne také pochybenia, ktoré
by viedli ku konštatovaniu, že sa dopustil nesprávneho úradného postupu a z pohľadu súdnictva
vzhľadom na dôležitosť rozhodnutia sa o dobe rozhodovania súdu dá hovoriť ako o prijateľnom časovom

intervale. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik
zodpovednostištátu,atonesprávnyúradnýpostuporgánuverejnejmoci,ktorýnesprávnyúradnýpostup
nebol v konaní preukázaný. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať, že by mu v
súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci vznikla akákoľvek majetková škoda, či
ujma. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Žalobca si uplatnil

nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho, aby ich bližšie
špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo pohľadávky dlžníkov, aký
počet pohľadávok spravoval pomocou informačného systému, kto mu spravoval a udržiaval informačný
systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný už tým,
že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená to, že vznik

nákladov žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní na správu a vymáhanie pohľadávky nie je
v príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Žalobca svoje tvrdenia o
vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladoval a určenie výšky majetkovej
škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. Na podporu svojej argumentácie predložil žalobca listinný
dôkaz - Znalecký posudok číslo 1/2014 zo dňa 17.01.2014 vypracovaný Ekonomickou univerzitou v

Bratislave, Znaleckým ústavom. Z uvedeného znaleckého posudku vyplynulo, že v prípade neskorých
rozhodnutí o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie a neskoro vydaných poverení na vykonanie
exekúcie predstavovala majetková škoda na jednu žalobu sumu 30,76 eura a v prípade neskorých
rozhodnutí o žiadosti o zmenu exekútora predstavovala majetková škoda na jednu žalobu sumu 31,68
eura. Predloženie uvedeného znaleckého posudku nemení nič na vyššie uvedených záveroch súdu,

keďžeodpoveďnaúlohuuloženúznaleckémuústavujespracovanávšeobecnenavšetkyžalobypodané
žalobcom na súdy v Slovenskej republike a vychádza pri mzdových nákladoch z priemernej hodnoty
nominálneho fondu za obdobie rokov 2009-2012 a z priemernej hodinovej mzdy pracovníkov za obdobie
rokov 2009-2012, pri nákladoch na poštovné z porovnania nákladov za časové obdobie rokov 2006 -
2012 so zohľadnením zvýšenia poštovného za uvedené roky, pri nákladoch na telekomunikačné služby

z porovnania nákladov na telekomunikačné poplatky od rôznych mobilných operátorov za obdobie rokov
2006 - 2012, pri nákladoch na tlač z analýzy nákladov od roku 2008 do 18.02.2009 a od 18.02.2009
do roku 2012, pri nákladoch na úpravu informačného systému z priemerných nákladov za rok 2008
a časť roka 2009. Výsledkom znaleckého posudku je tak určenie priemernej výšky majetkovej škodyna jednu žalobu, čo nie je individualizáciou tvrdenej majetkovej škody v konkrétnom prípade. Takýto
znalecký posudok nie relevantným dôkazom o výške tvrdenej škody žalobcu v tom ktorom konkrétnom
spore a navyše vychádza len z v konaní nepreukázaných údajov poskytnutých žalobcom znaleckému

ústavu. Všetky vyššie konštatované skutočnosti, a to nepreukázanie nesprávneho úradného postupu,
reálnenepreukázanievznikuškody,chýbajúcapríčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupom
a vznikom škody, boli dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť. O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď plne úspešnej žalovanej náhradu trov konania
nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa
domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9

ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám

nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd
tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku.Vdanomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčením
zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej
súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať

platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu
za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na
výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so

zákonom.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej O.s.p.), po

zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez

nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., zverejnením vyhlásenia termínu rozhodnutia na
úradnej tabuli súdu podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne písomné vyhotovenie

rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na
zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu je potrebné dodať nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica vo veci

11Er/675/2009, ku ktorému malo dôjsť nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok, domáhal náhrady majetkovej škody v celkovej výške 125 eur. Táto škoda predstavuje podľa
žalobcu náhradu účelne vynaložených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávok v období nečinnostisúdu. Zároveň si žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1045 eur (55 eur za
každý mesiac omeškania) s tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom

čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty s omeškaním viac ako devätnásť
mesiacov.

Z obsahu spisu súd zistil, že exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým bola Okresnému súdu Senica v
konaní pod sp. zn. 11Er/675/2009 doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
13.10.2009, povinná V. A., nar. XX.XX.XXXX, o vymoženie 760,23 eur. Okresný súd Senica uznesením
č. k. 11Er 675/2009-16 zo dňa 01.12.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania prevyšujúcej zákonný úrok z omeškania stanovený

podľa § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z., (neprimerane vysoká suma ako sankcia spojená s nesplnením
záväzku povinnej, podľa § 53 os. 1 OZ neprijateľná zmluvná podmienka). Okresný súd Senica poveril
dňa 01.12.2010 vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pre vymoženie istiny
760,23 eura s príslušenstvom v zmysle zákona a trov exekúcie. Súdny exekútor vrátil dňa 24.10.2011
poverenie z dôvodu, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to

aj z ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s
príslušnou právnou úpravou. Ide o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci, alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.

Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 EP, keď rozhodnutie vydal po uplynutí lehoty 15
dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.05.2010, teda v rozhodnom období, súd preskúma

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul. Ak
súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto

uzneseniu je prípustné odvolanie.

Je pravdou, že v danej veci nedošlo zo strany Okresného súdu v Senici k vydaniu poverenia v lehote
15 dní v súlade s cit. ust. zákona, ale samotné nedodržanie procesnej lehoty ešte neznamená, že
došlo zároveň k prieťahom v konaní a k nesprávnemu úradnému postupu súdu. Pri posudzovaní a

vyhodnocovaní nesprávneho úradného postupu je vždy potrebné zohľadniť aj individuálne okolnosti
prejednávanej veci.Podľa dôvodovej správy k cit. novele k zák. č. 412/2012 Z.z. návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko
existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím ústavnej sťažnosti v súlade s ust. § 127 ods.
1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný
súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v
konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej

sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu

škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a
právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa
(krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd
SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval,
že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v

takomtoprípadepreskúmavanýsúdomnižšiehostupňa,čojezjavneabsurdnéauvedenélenpotvrdzuje,
že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR. Vzhľadom na
vyššie uvedené návrh zákona výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady
škody v konaní podľa zák. č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté týmto
oprávneným orgánom.

Ako na to poukazuje citovaná dôvodová správa k novele k zák. č. 412/2012 z logiky veci vyplýva, že
konštatovať prieťahy v súdnom konaní môžu len vymenované touto právomocou nadané kompetentné
inštitúcie, pričom tak nemôže urobiť súd v občianskom súdnom konaní o nárokoch uplatnených v zmysle
zák. č. 514/2003 Z.z. Tieto závery pritom musia logicky platiť bez ohľadu na to, či to bolo v rozhodnom

období zakotvené priamo a výslovne v zákone. Takýto záver preto bolo nevyhnutné vyvodiť i pred
novelou § 9 ods. 2 cit. zák. výkladom cit.§ 9 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom do 31.12.2012.

I v prípade nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti exekútora na vydanie poverenia,
čo je daný prípad, by vzhľadom na absenciu rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov

nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, a žaloba by i tak musela byť zamietnutá.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka

existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a

nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane závislého výroku o náhrade trov

konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) ako v celom rozsahu vecne správny s použitím
ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto mu v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust.
§ 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi.

Žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil (a podľa
obsahu spisu mu ani žiadne nevznikli), odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.