Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. december 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/274/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213202223
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8213202223.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so
sídlom Politických věznů 1272/21, Nové Mesto, 11 000 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zast.
Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: W. W. K., bytom N.
XX, štátnej občianke Slovenskej republiky, o zaplatenie 492,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 4C/66/2013-92 zo dňa 23.07.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1. stupňa.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol.

Vyslovil, že účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 39; 52 ods. 1 až 4; 53 ods. 1, 2, 4 písm. a), k), l),
ods. 5 Občianskeho zákonníka, §§ 2 písm. a), b); 3 ods. 1, 2; 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, § 25 ods. 1, 2, 5; čl. XII. zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 265 Obchodného zákonníka, §§ 2 ods. 1; 3; čl. I. §
10, 11, 14 ods. 1; 17; 20; 23 ods. 1; 33 ods. 1; 38 ods. 1; 44 ods. 3; 48 ods. 1; čl. I. § 77 ods. 1; 78 a
aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS.

Konštatoval, že po vykonanom dokazovaní zistil, že nie je možné priznať žalobcovi navrhované plnenie,
a to v žiadnej časti. Preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Vychádzal z toho, že súd je povinný v
spotrebiteľských veciach skúmať aj právny vzťah, ktorý zmenka zabezpečuje a posudzovať ho podľa

právnych predpisov, upravujúcich spotrebiteľské právo.

Vzhľadom k tomu, že predmetná zmenka bola vystavená v prospech veriteľa a jej prvého majiteľa,
ktorý je podnikateľom, vykonávajúcim svoju podnikateľskú činnosť aj poskytovaním úverov nebankovým
spôsobom, bol tu reálny predpoklad, že právo uplatňované v danom konaní zo zmenky môže mať právny
základ v spotrebiteľskom vzťahu.

V súvislosti so skúmaním, či v danom prípade ide o spotrebiteľský právny vzťah, súd prvého stupňa
konštatoval, že vzhľadom na povahu účastníkov konania a predmet zmluvy ide o spotrebiteľský právny
vzťah, a to aj bez ohľadu na to, že žalobca v zmluve uviedol, že úver bol žalovanej poskytnutý na účel
výkonu povolania. V tomto konaní sa nejedná o zmenkové konanie, súd preto ani nerozhodol vydanímzmenkového platobného rozkazu a nemožno sa preto odvolávať iba na ustanovenia zákona č. 191/1950
Zb. Súd aplikuje v rámci rozhodovania o právnych vzťahov medzi účastníkmi aj všetky právne predpisy,
ktoré sa vzťahujú na ochranu spotrebiteľa.

Súd prvého stupňa ďalej posudzoval platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako celku, pričom konštatoval,
že platnosť spotrebiteľskej zmluvy bola nevyhnutným predpokladom pre následné posudzovanie
zabezpečovacej zmenky, ktorá zabezpečovala pôvodný záväzkový právny vzťah a plnenie z ktorej, bolo
predmetom tohto konania.

Žalovaná podpísala zmluvu o úvere spolu so zmenkou tak, ako jej tieto písomnosti boli predložené,
bez znalosti obsahu písomností, bez znalosti predmetných právnych inštitútov (úver, zmenka,
rozhodcovskádoložkaapod.),ktoréjejnebolivysvetlené,bezmožnostispoluvytvoriť,aleboakýmkoľvek
spôsobom ovplyvniť ich obsah. Možnosť súdu skúmať charakter jednotlivých zmluvných podmienok
z úradnej povinnosti predstavuje prostriedok vhodný k dosiahnutiu toho, aby konkrétny spotrebiteľ

nebol zneužívajúcou podmienkou viazaný, a tým zabraňovať k ďalšiemu používaniu zneužívajúcich
podmienok v zmluvách uzatváraných medzi spotrebiteľmi a podnikateľmi.

Zmluva, ktorou bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 300,- eur obsahuje poplatok za uzavretie zmluvy
vovýške264,-eur,čočiní88%zpožičanejsumy. Čoobsahujeuvedenýpoplatokjebližšiešpecifikované

v článku 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z ktorého vyplýva, že predmetný poplatok je
tvorený z jednej tretiny z dohodnutého úroku a z dvoch tretín z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie
zmluvy, bez bližšieho uvedenia obsahu a konkrétnej výšky týchto nákladov.

Zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán a to najmä, ale nielen v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch
(zmluvná pokuta, blankozmenka, uznanie dlhu a pod.) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne
len na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami
brániť. Rovnosť a vyváženosť práv a povinností zmluvných strán nie je zmluvou zabezpečená, práve
naopak, zmluva obsahuje samé povinnosti dlžníka, sankcie za porušenie povinností v neprimeraných

výškach - napr. zmluvná pokuta 312,- eur (dohodnutá v článku 6 VZP v prípade porušenia povinnosti
iba dlžníka, v prípade porušenia povinnosti veriteľom nebola dohodnutá žiadna sankcia pre veriteľa),
zmluvné pokuty vo výške 10,- eur ( v prípade omeškania sa so splatnosťou viac ako 7 dní) a 20,- eur ( v
prípade omeškania sa so zaplatením 4 a viac splátok, alebo ich častí) opäť dohodnuté ako povinnosť
iba pre dlžníka, bez ohľadu na výšku poskytnutého úveru, ďalej samé práva a výhody veriteľa (zmenka,

uznanie dlhu, dohoda o zrážkach zo mzdy, rozhodcovská doložka, súhlas na sprístupnenie údajov zo
sociálnej poisťovne, súhlas na spracovanie osobných údajov), všetko povinnosti a okolnosti, zaťažujúce
iba dlžníka bez akejkoľvek obdobnej zmluvnej povinnosti na strane veriteľa.

Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach

zmluvy, ako aj na neprimerane vysoký poplatok za spracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou, výška 176 Eur ( 2/3 zo sumy 264 Eur) ktorého predstavuje 58,67%
z celého objemu úveru (pričom sa podľa názoru súdu jedná o skryté úroky v celkovej výške 264 Eur,
predstavujúce 88% z poskytnutej sumy), sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V rozpore s dobrými mravmi je pritom nielen obsah

zmluvy ale aj samotný účel zmluvy (získať na úkor slabšej strany - spotrebiteľa neprimerane vysoký
zisk). Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že Dohoda o vyplnení zmenky je neplatná, rovnako ako celá
úverová zmluva. Navyše zmenka nemala byť veriteľom prijatá v zmysle § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001

Z.z. účinného k 20.11.2009.

Keďže je neplatná cela úverová zmluva, teda v rámci nej aj ustanovenie článku 17 všeobecných
zmluvných podmienok, ktorý upravuje dohodu o vyplnení zmenky. Takáto zmenka na základe neplatnej
spotrebiteľskej zmluvy vôbec nemala byť vyplnená, ani následne indosovaná a nemožno na jej základe

uplatňovať akékoľvek nároky. K absolútnej neplatnosti súd prihliada ex offo. Predložená zmenka, aj
keď obsahuje všetky náležitosti zmenky, nezabezpečuje konkrétny záväzkový vzťah, a to vzťah z
poskytnutého úveru medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou. Absolútna neplatnosť zmluvy
o úvere ako aj jej článku 17, ktorý je súčasťou zmluvy, a to dohody o zabezpečení zmenkou a vyplneníbianco zmenky, sama o sebe nie je dôvodom neplatnosti zmenky. Neplatnosť uvedenej dohody však
znamená neexistenciu kauzálneho vzťahu medzi konkrétnou pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala
zabezpečovať.

V uvedenom prípade teda nedošlo k platnému vzniku zmenkového záväzkového vzťahu. Ak aj zmenka
vyplnenábola(napriektomu,žeprávonajejvyplnenieremitentovinevzniklo),niejemožnésanazáklade
nej úspešne domáhať akýchkoľvek práv (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.5.2008 sp.zn.
4 Obo 161/2007).

Vzhľadom k tomu, že súd mal preukázanú absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere, súčasťou ktorej bola
v bode 17 Dohoda o vyplnení zmenky z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, na základe takto neplatnej
dohody nevzniklo právnemu predchodcovi právo bianco zmenku vyplniť, ako ani právo na základe
zmenky požadovať plnenie vzťahujúce sa k uvedenému úverovému právnemu vzťahu. Vzhľadom k
tomu, že toto právo nevzniklo právnemu predchodcovi žalobcu, nemohlo indosovaním ani prejsť na

žalobcu. Navyše dohoda o vyplnení zmenky bola súčasťou Všeobecných zmluvných podmienok
vopred pripravených právnym predchodcom žalobcu. Žalovaná nemala možnosť ju žiadnym spôsobom
ovplyvniť. Dohodou o vyplnení bianco zmenky sa zmluvné strany dohodli, že dlžník vystaví zmenku,
v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktorú vyplnení
veriteľ, a ktorá bude pozostávať zo všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi

vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takto formulovaná dohoda o vyplnení bianco zmenky predstavuje pre
spotrebiteľa dohodu vykazujúcu znaky zjavnej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, teda opäť ďalšie dôvody
jej neplatnosti v zmysle neprijateľných zmluvných podmienok (napr. § 53 ods. 4 písm. a/ OZ).

V zmysle predmetného zákonného ustanovenia teda veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o. mohol v prípade

platnosti tejto spotrebiteľskej zmluvy vyplniť zmenku nanajvýš na sumu 390,- eur ( 300,- eur plus 30
%). To, že vyplnil zmenku na sumu 492,- eur znamená porušenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. .
Zmenku takto vyplnenú veriteľ nesmel prijať a už vôbec ju nesmel ďalej postupovať.

Aj v prípade, ak by súd nedospel k záveru o neplatnosti úverovej zmluvy a následnej nemožnosti vzniku

práva na vyplnenie blankozmenky, plnenie, ktorého sa žalobca domáha voči žalovanej, by nemohol
priznať, nakoľko také rozhodnutie by navodilo stav, že žalovaná by na svoj úver poskytnutý vo výške
300,- eur, a ktorý by sa v prípade platnosti úverovej zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov
( pre nedostatok zákonných náležitostí), bola povinná uhradiť:
a/ zmenkovú sumu 492,- eur,

b/ úroky 0,25% denne zo sumy 492,- eur od 28.5.2010 do zaplatenia, čo predstavuje ku dňu vyhlásenia
rozsudku 1.867,14 eura,
c/ úroky 6% ročne zo sumy 492,- eur od 11.8.2010 do zaplatenia, čo ku dňu vyhlásenia rozsudku
predstavuje 116,70 eura
d/ zmenkovú odmenu vo výške 1,64 eura,

spolu teda žalobca požaduje od žalovanej na zaplatenie poskytnutej sumy 300,- eur sumu 2.477,48
eura, aj to vypočítané ku dňu vyhlásenia rozsudku, čo predstavuje 825,83 % požičanej sumy. Táto
suma by sa zároveň každým rokom neprimerane zvyšovala o 91,25 % tejto sumy + o 6 % úrokov z tejto
sumy. Vydanie takéhoto absolútne nespravodlivého rozhodnutia nie je v právnom štáte prípustné.

Prvostupňový súd ďalej konštatoval postup prvého majiteľa zmenky v rozpore s § 17 zákona č. 191/1950
Zb. a uviedol, že nakoľko zmenka bez ohľadu na jej abstraktnosť je právnym úkonom, každý právny
úkon, ktorý odporuje zákonu je absolútne neplatným právnym úkonom, pričom na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu súd v rámci občianskeho súdneho konania prihliada ex offo. Povinnosť súdu z úradnej
moci prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prelomuje aj zásadu stanovenú v článku I. §

17 zákona č. 191/1950 Zbierky, čo je vyjadrené aj v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Zbierky
zákonov. Odčlenenie zmenkového abstraktného vzťahu od spotrebiteľského vzťahu nie je možné,
pretože právo v spotrebiteľských vzťahoch bolo použitím zmenky regulované a obmedzené (§ 4 ods. 6
zákona č. 258/2001 Z. z.) a keďže sa jedná o kogentnú úpravu, je nutné zo zákona skúmať podmienky
vystavenia zmenky a jej prípustnosť.

Veriteľ a prvý majiteľ zmenky indosoval zmenku na žalobcu následne potom, čo súd zastavil exekučné
konanie vedené veriteľom na základe tej istej zmenky, na základe ktorej uplatňuje žalobca svoj nárok v
tomto konaní. Túto skutočnosť je možné zistiť z predmetného exekučného konania, kde to jasne vyplývaz kópie danej zmenky ( ešte nie je indosovaná). Veriteľ teda po zistení, že práva zo zmenky nemôže s
úspechom uplatniť podľa právneho poriadku SR, indosoval túto zmenku na žalobcu, ktorý je právnickou
osobou v Českej republike, v snahe postupovať podľa nariadenia 861/2007, pričom chcel dosiahnuť

cieľ, ktorý mu už raz právoplatne priznaný nebol. Veriteľ postupoval na škodu dlžníka v snahe docieliť
následkyspojenésindosovanímzmenky,uvedenév§17zák.č.191/1950Zb.,atovylúčiťvočimajiteľovi
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom.
Prvý majiteľ previedol rubopisom na žalobcu tisíce takýchto zmeniek a je teda jasný účelový postup
oboch, veriteľa aj žalobcu.

Žalobca teda indosoval splatnú zmenku, pričom sa jedná o vlastnú zmenku, zročnú na videnie a uplatnil
si v rozhodcovskom konaní aj príslušenstvo v zmysle § 48 zák. č. 191/1950 Zb.. Samotná zročnosť
zmenky nastala 10.8.2010, keďže žalobca ( a predtým aj veriteľ) požadovali 6% úroky v zmysle § 48 zák.
č. 191/1950 Zb. od 11.8.2010, ako to vyplýva zo samotnej zmenky. Zmenka však bola indosovaná až po
uplynutí lehoty na protest v zmysle § 44 a § 21 a nasl. zák. č. 191/1950 Zb., preto má indosament iba

účinky obyčajného postúpenia, aj voči žalobcovi teda možno uplatniť všetky námietky, ako proti prvému
majiteľovi. To, že k tomu došlo po uplynutí lehoty na protest je zrejmé z písomností, ktoré tvoria obsah
tohto konania, pretože návrh na začatie exekučného konania so zmenkou, na ktorej chýba indosament
bol podaný na Okresnom súde Bardejov až 14.2.2011, pričom zmenka bola sročná 10.8.2010, teda
po uplynutí zákonných lehôt na protest. V tomto prípade je teda vyvrátená domnienka, ustanovená v

§ 20 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb., pretože bolo preukázané, že indosament, ktorý je nedatovaný,
bol na zmenku napísaný po uplynutí lehoty na protest. V dôsledku tohto postupu veriteľa v rozpore
s § 17 zák. č. 191/1950 Zb. možno proti žalobcovi teda namietať aj námietky, ktoré by bolo možné
namietať voči prvému majiteľovi, teda to, že zmenka nebola vyplnená podľa dohody veriteľa a dlžníka
(§ 10 zák. č. 191/1950 Zb.). Keďže takáto dohoda o vyplnení zmenky ( článok 14 VZP) je neplatná v

zmysle predchádzajúcich konštatovaní súdu a teda neexistuje, je na mieste právny záver, že veriteľ
neoprávnene vyplnil zmenku bez toho, aby existovala platná dohoda s dlžníkom o tom, ako ju vyplniť.

K námietkam žalobcu, že nemá vedomosť o iných vzťahoch žalovaného a pôvodného vlastníka zmenky,
že žalobca netvrdil skutočnosti o inom vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a žalovanou, nie

je teda nositeľom dôkazného bremena a že súd je v sporovom konaní povinný prihliadať len na také
tvrdenia, ktoré sú produkované účastníkmi konania, prvostupňový súd konštatoval, že aj keď je iného
názoru o vedomosti žalobcu o tomto právnom vzťahu veriteľ - dlžník, nariadil vo veci pojednávanie a
oboznámil celý exekučný spis so všetkými súvisiacimi písomnosťami, ktoré sú potrebné pre ujasnenie
postupu súdu a právneho vzťahu, ktorý je v tomto konaní dôležitý.

Žalobca nadobudol od prvého majiteľa zmenky v počte mnoho tisíc kusov a vzhľadom na to, že sa jedná
o podnikateľov (pričom žalobca mal pôvodne v predmete podnikania činnosť ekonomických poradcov a
jej bývalý konateľ pôsobí v spoločnostiach Lawyer partners a.s., Two lawyers s.r.o., TOP INNOVATIONS
s.r.o. a Lawyers group s.r.o., ktoré mali, alebo majú vo svojej činnosti okrem iného aj vymáhanie súdnych

a mimosúdnych pohľadávok, činnosť organizačného a ekonomického poradcu, faktoring a forfaiting), je
na mieste konštatovanie, že vzťahy prvého majiteľa zmenky a žalovanej boli žalobcovi známe aj pred
začatím tohto konania a že veriteľ indosovaním zmenky, vystavenej žalovanou, postupoval v rozpore
s § 17 zákona č. 191/1950 Zb.. Žiaden z účastníkov nie je povinný v spotrebiteľskom vzťahu vznášať
akékoľveknámietky,súdknimprihliadaexoffo.Súdmákdispozíciisúdnymateriálexekučnéhokonania,

v ktorom už raz zastavil exekučné konanie na základe tej istej zmenky, z akej žalobca vychádza pri
uplatňovaní svojho nároku v tomto konaní. Tá istá zmenka a rovnako spotrebiteľský vzťah s ňou súvisiaci
je potrebné preskúmať aj v tomto konaní a súd tak učinil.

K námietkam žalobcu, že požadovanie iných dokumentov než zmenky je nezákonné, že zmenka

je samostatným a abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju podmieňovať
inými okolnosťami, než sú uvedené na zmenku, že zmenkový záväzok je priamy, bezpodmienečný,
nesporný, abstraktný a samostatný a celkom nezávislý od zabezpečovanej pohľadávky, že súd nie je
oprávnený z úradnej povinnosti skúmať, či ide o spotrebiteľský vzťah, prvostupňový súd konštatoval,
že pri spotrebiteľskom záväzku, z ktorého plynie titul vystavenia zmenky, neplatí všeobecná teória o

abstraktnosti zmenky a jej prísnej formálnosti. Práve naopak, konajúci súd musí v záujme naplnenia
noriem na ochranu spotrebiteľa a ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
a plneniami z nich naplniť kogentné ustanovenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zabezpečiť, aby spotrebiteľ neprijateľnými zmluvnýmipodmienkami a plneniami z nich plynúcimi nebol vôbec viazaný. Tento pozitívny záväzok štátu vo vzťahu
keurópskemuprávuvosvetlezásadylojalitymôžebyťnaplnenýibatak,žekonajúcisúdpreskúmakauzu
zmenky a zmluvný titul, podľa ktorého sa postupník plynúcich nárokov domáha. Je tak zrejmé, že pri tzv.

spotrebiteľskej zmenke musí súd venovať žalovaným nárokom inú mieru kvalifikovanej pozornosti ako
v prípade obchodnej zmenky. V opačnom prípade by konajúci súd porušil práva spotrebiteľa a záväzky
Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii.

K námietkam žalobcu, že súd nerešpektuje § 17 Zákona zmenkového a šekového a že žalovaná

mohla vzniesť námietky, čo neučinila a súd nemôže suplovať jej úlohu, súd prvého stupňa konštatoval,
že v tomto konaní bolo preukázané, že prvý majiteľ zmenky a zároveň remitent konal vedome na
škodu žalovanej ako dlžníka, pretože previedol na žalobcu zmenku následne na to, čo exekučný
súd nepriznal prvému majiteľovi zmenky plnenie a exekučné konanie, vedené na základe exekučného
titulu, ktorým bola tá istá zmenka, zastavil. Napriek tomu, že žalovaná v konaní vyslovene nenamietala,
že zmenka je neplatná, súd skúmal jej platnosť, pretože mal za to, že princíp „vigilantibus iura

sripta sunt" (právo patrí bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Na túto vec sa vzťahuje viacero právnych
predpisov (Občiansky zákonník, zákon o ochrane spotrebiteľa, zákon o spotrebiteľských úveroch, zákon
o zmenkách), pričom je nepochybné, že vzhľadom na rozsiahlosť a dynamickosť právnej úpravy,
spotrebiteľ nemôže dokonale poznať každý z vyššie uvedených zákonov. Neinformovanosť spotrebiteľa,

resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. Podľa rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ z 16.11.2010 práve vo veci Pohotovosť, s.r.o. C-76/10, bolo rozhodnuté Súdnym
dvorom EÚ, že vnútroštátny súd má v každom štádiu konania vrátane výkonu rozhodnutia povinnosť
aj bez návrhu posúdiť nekalé povahy sankcií (a nielen sankcií, ale akýchkoľvek zmluvných dojednaní)
obsiahnutých v zmluve o úvere, ak má súd k tomuto účelu k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom

a skutkovom stave. V bode 37 tohto rozhodnutia proti Pohotovosti, s.r.o. je uvedené, že sa vychádza
z účelu právnej úpravy Smernice č. 93/13 a to že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah. V bode 38 uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora je jasne

uvedené, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné, pričom ide o kogentné ustanovenia,
ktoré nie je možné zmeniť. Ich cieľom je nastolenie formálnej rovnováhy vyplývajúcej zo zmluvy medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a nahradiť ich skutočnou rovnováhou a zaviesť s nimi rovnosť
medzi účastníkmi právneho vzťahu. Odčlenenie zmenkového abstraktného vzťahu od spotrebiteľského
vzťahu nie je možné, pretože práve v spotrebiteľských vzťahoch bolo použitie zmenky regulované a

obmedzené v § 4 ods. 6 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v rôznom znení do 31. 12. 2007
a od 1. 1. 2008. Posledná platná právna úprava v § 17 ods. 3 z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch dokonca zmenku v spotrebiteľských úveroch úplne zakazuje. Pokiaľ by došlo k odčleneniu
abstraktného vzťahu zo zmenky, súd by nemohol v tomto prípade aplikovať ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa, čím by došlo k zmareniu účelu spotrebiteľského práva. V takomto prípade by zmluva mohla

obsahovať viaceré neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré by však súd nemohol skúmať, čím by bolo
spotrebiteľovi odopreté jeho právo na právnu ochranu.

K námietke žalobcu, že rozhodnutie Nemeckého najvyššieho súdu z roku 1965 je takmer 50 rokov staré
a nemožno ho aplikovať a akékoľvek rozhodnutie nemeckého súdu nemôže negovať právnu úpravu SR,

prvostupňový súd konštatoval, že Zákon zmenkový a šekový je ešte starší ( r. 1950), nereflektujúci na
jeho zneužívanie v spotrebiteľských vzťahoch, pretože bol prijatý v čase, kedy jej zneužívanie nebolo tak
časté a v takom veľkom rozsahu. Zmenka navyše ako právny inštitút listiny osvedčujúcej dlh vystaviteľa
má svoj pôvod v dávnej minulosti.

K námietke žalobcu, že súd postupuje vytýčením pojednávania mimo režimu nariadenia 861/2007, súd
prvého stupňa konštatoval, že v zmysle článku 5 nariadenia môže vytýčiť pojednávanie aj v prípade,
ak o to žiadny účastník nepožiada, ak to považuje za vhodné. Je to právo súdu postupovať tak v
zmysle citovaného nariadenia a žiaden z účastníkov nemôže toto právo súdu obmedziť tým, že nežiada
pojednávanievytýčiť.Vzmyslečlánku9ods.1predmetnéhonariadenia,súdurčujeurčíspôsobarozsah

vykonávania dôkazov potrebných na rozhodnutie podľa pravidiel, ktoré sa vzťahujú na prípustnosť
dôkazov, je len na ňom, aký spôsob, rozsah a postup pri dokazovaní zvolí. Podľa článku 9 ods. 2
uvedeného nariadenia súd alebo tribunál si môže vyžiadať znalecký posudok alebo ústne svedecké
výpovede, iba ak je to nevyhnutné na vydanie rozsudku. Súd potreboval objasniť spotrebiteľskývzťah, ktorý súvisí s nárokom žalobcu, za týmto účelom pojednávanie nariadil, žalobcu s tým oboznámil
a umožnil žalobcovi aj žalovanej vyjadriť sa k všetkému, čo súd považoval za potrebné oboznámiť a
vykonať v rámci dokazovania. Umožňovalo mu to jednak nariadenie 861/2007 ako aj O.s.p., subsidiárne

použiteľný vo svojich ustanoveniach §§ 120 a nasl.

K námietke žalobcu, že súd v sporových konaniach vykoná len dokazovanie, ktoré účastníci navrhnú,
prvostupňový súd konštatoval, že v zmysle § 120 ods. 1 tretej vety O.s.p., súd môže výnimočne vykonať
aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd

môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci.

V tejto prejednávanej veci bol takýto postup súdu nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci. Občiansky súdny
poriadok je subsidiárne použiteľný pre nariadenie 861/2007. Preto je postup súdu v zmysle § 120 ods.
1 tretej vety O.s.p. oprávnený.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku.

Konštatoval, že žalobca bol v konaní celkom neúspešný, súd mu teda náhradu trov konania nepriznal.

V celom rozsahu úspešnej žalovanej súd rovnako náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne
nevznikli. Žalobca sa v tomto konaní domáhal aj nároku na náhradu trov voči vedľajšiemu účastníkovi
E. I. T. T. M. K., ktorý oznámením, doručeným súdu dňa 24.6.2013 do tohto konania vstúpil na strane
žalovanej a oznámením, doručeným súdu dňa 22.11.2013 z konania vystúpil. Žalobca zároveň vzniesol
aj námietku neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Keďže vedľajší účastník z konania

vystúpil, súd o námietke neprípustnosti nerozhodoval, keďže dôvod pre jej rozhodovanie pominul.
Zároveň vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol v konaní neúspešný v celom rozsahu, nemal nárok
na trovy konania ani voči žalovanej, ani voči vedľajšiemu účastníkovi na jej strane, po dobu trvania
takéhoto účastníctva v tomto konaní.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

V odvolaní namietal, že žalovaný nedoručil súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s čl. 5 ods.3 alebo
6 Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods.3 Nariadenia. Žalobca ani žalovaná
dokazovanie úverovou zmluvou, či ďalšími listinnými dôkazmi vôbec nenavrhli. Podľa ust. § 120 O.s.p.

dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza
len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ust. §
120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie,
ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie
nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť

príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného
doterajšieho dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej
sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas
písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania vykonaného na základe návrhov sporových strán
nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto

konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje
právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom,
ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobil, musia
byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej

týmto nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej a bez legitímneho podnetu na
ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa.
Žalovaná sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolávala, uplatnenú pohľadávku nerozporovala,
svojím konaním ju prakticky uznala. Súd prvého stupňa navyše pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho
nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaná so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.

r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou
zmenkou a že žalovaná uzatvorila zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údajne nesporné skutočnosti
však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy
nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd prvého stupňa mohol dospieť k nespornostitýchto skutočností. K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov
ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je
samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať či podmieňovať

inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení
o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu.
Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní uplatňuje
bezpodmienečný záväzok žalovanej, že za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval ako by išlo
o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. žalobca nesúhlasí s tým, že súd je v tomto konaní

oprávnený z úradnej povinnosti skúmať, či ide o spotrebiteľský vzťah. Súd prvého stupňa neuvádza
žiadne argument a rozsudok je nepreskúmateľný. Žalobca skutočnosti o existencii iného vzťahu medzi
pôvodným majiteľom zmenky a žalovanou vôbec netvrdil, teda nebol nositeľom dôkazného bremena.
Súd si sám vytvoril pochybnosť o tom, že by medzi predchádzajúcim majiteľom zmenky a žalovanou
mohol existovať iný záväzkový vzťah, než aký je predmetom tohto súdneho konania. Súd prvého
stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o

vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez
návrhu. Vo vzťahu k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala
predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku uviedol, že zákon č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na
zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len

výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Prípustné sú akékoľvek
zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o
vyplňovacom práve.

Prvostupňovýsúdvyhodnotilzmenkuakoneplatnýprávnyúkonauplatnenýnárokzozmenkyakozjavne

neopodstatnený a pohľadávku za neprípustnú. Uvedený záver súdu však vychádza len z kauzálnych
námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade
neprípustné. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a remitentom po indosovaní zmenky je irelevantný. V
danom prípade boli splnené všetky podmienky konania v zmysle O.s.p. a nárok je vymáhateľný súdnou
cestou.Vkonanívedenompodsp.zn.C-419/11,naktorésúdprvéhostupňapoukázal,jeriešenácelkom

odlišná prejudiciálna otázka, než by sa mohla týkať prejednávanej veci. V konaní sa dospelo k záveru,
že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s dobrými mravmi, a teda v tejto
časti považoval súd prvého stupňa zmenku za čiastočne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Zmenku
pritom vystavil samotný žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal a išlo o prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba
zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola mu známa v čase vystavenia zmenky. Žalovaný teda

mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25 % denne a s takouto sadzbou
zmenkového úroku jednoznačne súhlasil.

Odvolateľ ďalej namietal, že rozhodnutie Najvyššieho nemeckého súdu nemôže negovať aplikáciu
platnej právnej úpravy, ktorá je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu
vyhovie a prizná mu náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ), vzhľadom
na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v

súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na
úradnej tabuli súdu dňa 01.12.2015 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Zmluvnápodmienka,ktoránebolaindividuálnedohodnutásapovažujezanekalú,aknapriekpožiadavke
dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,

ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, akcelkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu (čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách).

Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok (čl. 6 ods. 1 Smernice).

Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá

je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To

neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka).

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo
sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému

záväzku žalovanej (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo
Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 17.06.2009. Žalobca nadobudol práva zo zmenky indosamentom
od remitenta zmenky POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka
bola vystavená podľa slovenského práva, miesto vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území
SR. Odvolateľ nespochybňuje v podanom odvolaní postavenie žalovanej ako spotrebiteľa.

V zmluve o úvere zo dňa 17.06.2009 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovanej (meno a
priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené
nie sú. Kolónky umožňujúce identifikovať žalovaného ako subjekt konajúci v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo

živnostenského registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) vyplnené neboli. Z iných konaní je pritom
známe, že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce činnosť na základe
iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom a
prideleným identifikačným číslom. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere
má oporu vo vykonanom dokazovaní.

Nie sú dôvodné odvolacie námietky spochybňujúce postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ako ani
námietky týkajúce sa skúmania charakteru vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
súdom.

Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov

alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 28, Cofidis, C-473/00, Zb.
s. I-10875, bod 32).Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo

Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

Je rozhodným konštatovanie, že aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť
spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú smernica priznáva

spotrebiteľom, sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom
uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z
dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. (rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C -473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo dňa
16.11.2010)Ochranaspotrebiteľajepredmetomverejnéhozáujmuajenevyhnutnáprezvýšenieživotnej

úrovne a kvality života občanov.

Ani proces podľa nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Inak by išlo celkom iste o konštrukciu s cieľom obísť
princípy únijného práva a o obohacovanie sa na úkor iného s popieraním vlastných princípov únie.

Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov. Ústavné články o súdnej ochrane (čl. 46 a nasl.), čl. 6 Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd spolu s Občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné požiadavky
spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný súd, keď v jednom zo

svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať
k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom
právnych predpisov ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel
toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou”(porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp.zn. II.ÚS
222/07).

Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, príp. uplatneniu práv
zo zmenky, je súd oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť predmetnej zmenky a dohody o jej
vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, oprávnenosť postupu
pri vypĺňaní blankozmenky a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok dohodnutých v spotrebiteľskej

zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje, a ktorou bolo vydanie zmenky
predvídané. V prípade zistených nedostatkov je súd povinný tak, ako to správne urobil súd prvého
stupňa,konštatovaťrozporprávuplatnenýchzozmenkysozákonom.Akmábyťzabezpečenénaplnenie
cieľa sledovaného právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, je nutné umožniť súdu skúmať charakter
právneho vzťahu, na základe ktorého došlo k vystaveniu zmenky a v prípade zistenia, že ide o vzťah

spotrebiteľský, podrobiť skúmaniu zmluvné podmienky z hľadiska ich neprijateľnosti. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na závery NS SR vyslovené v stanovisku č. 93/2015 zo dňa 20.10.2015, v
zmysle ktorého, ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemal možnosť hodnotiť
obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok či zhodnotiť
platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi

a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 Zákona zmenkového a šekového by
spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich
práv. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je
zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v
prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex offo, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu

súd musí prihliadať ex lege. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň
dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu normu účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyjadrených v rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 7Co 339/2014 zo dňa 26.02.2015, v ktorom uviedol: „V prejednávanom spore

predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej
republike,ktorýnáslednesvojeprávavyplývajúcezozmenkyuplatňujepredsúdomSlovenskejrepubliky
v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného Nariadením Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.07.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásadepísomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu
k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ
by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo

veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež použitím príslušného tlačiva. Znenie
Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné dôkazné prostriedky ako príslušné
tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou
zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č. 861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov
pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických

a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej
zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s
malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne
pojednávanie pokiaľ to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa tohto nariadenia je
preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu

sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom členského štátu v ktorom
sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať

aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie

zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z

predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky

námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,

ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane

ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie

je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa“.Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť záver odvolacieho súdu o tom, že vyhodnotenie
dojednania o vyplnení zmenky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda jej neplatnosti v zmysle §
53 Občianskeho zákonníka súdom prvého stupňa bolo nesprávne.

Odvolací súd ďalej uvádza, že žalovaná zmenka obsahuje pod zmenkovou sumou text: „zmenkový úrok
0,25 % denne od 28. mája 2010“. Zmenka teda umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 0,25 %
denne,čoročnepredstavuje91,25%.Takýtozmenkovýúrokjevrozporesozásadoudobrýchmravov,čo
spôsobuje jeho neplatnosť (§ 39 OZ v nadväznosti na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z dôvodu, že

bolúrokvovýške0,25%dennenazmenkepredformulovaný,nedošlokjehoindividuálnemudojednaniu.
Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak
zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3
Smernice).

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako
vecne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca, ktorý si uplatnil trovy odvolacieho

konania v odvolacom konaní úspešný nebol a žalovaná si trovy odvolacieho konania neuplatnila, žiadne
trovy odvolacieho konania jej ani nevznikli, odvolací súd rozhodol tak, že náhradu trov odvolacieho
konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.