Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. jún 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/155/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225921
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Porubänová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112225921.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v právnej veci žalobkyne

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO 35 807 598, právne zastúpenej
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO 36 864
421, proti žalovanej Slovenská republika, v konaní zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o zaplatenie 175,00 Eur a iné s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia v konaní o prejudiciálnych
otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR

Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, sa
z a m i e t a . Návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR
v konaní o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd, s a z a m i e t a.

II. Žaloba s a z a m i e t a .

III. Žalovanej s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

IV. Žalobkyni s a náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňasažalobou,doručenoutunajšiemusúdudňa27.09.2012,domáhalaprotižalovanejzaplatenia
náhrady majetkovej škody vo výške 175,00 € a náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 110,64 € z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedla, že
Okresný súd Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podanú ňou zvoleným exekútorom vo veci dlžníka (povinného) D. BE.j pod pridelenou sp. zn. súdneho

exekútora EX 12062/2011. Exekučný súd následne vydal poverenie na vykonanie exekúcie pod číslom
5309*006963. Žalobkyňa následne pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej
súdnym exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísala dňa
02.09.2010 a podala postupom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh
na zmenu súdneho exekútora, pričom legitímne očakávala, že súd jej svojou činnosťou poskytne
súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, t.j. že dôjde k reálnej zmene súdneho exekútora
rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Nestalo sa tak, i keď podaný návrh spĺňal všetky

zákonné formálne i materiálne podmienky. Pri tom pri rozhodovaní o zmene exekútora je založená
zákonná povinnosť rozhodnúť do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného. Súd však v tejto lehote
nerozhodol o ňom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného v čase podania návrhu, a to
napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiuspoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o návrhu po uplynutí zákonnej lehoty a
bol bezdôvodne nečinný viac ako 71 dní. Žalobkyňa sa dozvedela o všetkých okolnostiach priebehu
skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jej práv a spôsobenej škody, po doručení uznesenia

exekučného súdu zo dňa 12.11.2010 o zmene súdneho exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením
uznesenia). Žalobkyňa požadovala majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím
exekučného súdu o nej. V tomto období vynaložila na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných

výkonov svojich zamestnancov s pomocou informačného systému sumu 70,00 €, na udržiavanie
a správu informačného systému sumu 40,00 €, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
exekútorom sumu 50,00 € a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, ako aj na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnomsúdesumu15,00€.Celkovovynaložilamárnesumu175,00€.Náhradunemajetkovejujmyv

peniazochpožadovalažalobkyňazdôvodu,žesamotnékonštatovanieporušeniaprávanarozhodnutiev
stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažovala za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa
jej názoru dôsledkom nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v
konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobkyne. Márnym plynutím času boli totiž

reálne ohrozené legitímne očakávania žalobkyne, že nastanú účinky predpokladané ustanovením § 44
ods. 8 Exekučného poriadku a že dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu
a účinnému vymoženiu jej pohľadávky. Došlo aj k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením
procedúry zmeny exekútora: a) k zániku povinného, b) k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným a c) k insolvencii povinného. Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

uviedla taktiež neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným a právne nezdôvodniteľným časovým omeškaním došlo
rovnako k zániku plánovaných podnikateľských aktivít žalobkyne a vzniku neistoty v plánovaní ďalších
podnikateľských postupov a aktivít. Žalobkyňa si uplatňovala primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške cca 663,88 €

(20.000,00 Sk) za rok, čo je 55,32 € za mesiac. V prejednávanej veci žiadala náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 110,64 €. Žalobkyňa podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "Zákon č. 514/2003 Z.z.") písomnou žiadosťou požiadala
žalovanú o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby žalovaná
pozitívne nereagovala. Žalobkyňa žiadala aj náhradu trov konania.

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 17.09.2013 č. k. 15C/155/2012-22 bola žaloba zamietnutá
a žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.06.2014 č. k. 5Co/440/2013-46 bol rozsudok

okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že tým, že súd prvého stupňa si nesplnil svoju poučovaciu povinnosť v zmysle §
120 ods. 4 O. s. p. .

Po vrátení veci okresný súd nariadil termín pojednávania na deň 18. 6. 2015, s tým, že si v rámci

doručovania predvolania splnil poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Svoju neúčasť
žalovanáneospravedlnila.Žalobkyňanavrhlazrušiťnariadenépojednávaniezdôvoduporušeniazásady
nestrannosti súdu a sudcu až do konečného ústavne konformného rozhodnutia Ústavného súdu SR na

základe jej ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne o tom, že zákonná sudkyňa
v tejto veci nie je vylúčená z jej prejednania a rozhodnutia. Opätovne tiež namietala zaujatosť všetkých
sudcov Okresného súdu Trenčín. Vzhľadom na podanú ústavnú sťažnosť mala za to, že sú dané dôvody
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. , a preto navrhla
konanie v predmetnej veci prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jej ústavnej

sťažnosti. Z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 12.09.2013 č. k. II. ÚS 436/2013-11 bolo zistené,
že o ústavnej sťažnosti žalobkyne ústavný súd rozhodol tak, že ju pre nedostatok právomoci ústavného
súdu na jej prerokovanie odmietol. Dôvod uvádzaný žalobkyňou tak už v súčasnosti neexistuje, nakoľko
jej ústavná sťažnosť bola právoplatne odmietnutá.Žalobkyňa ďalším podaním navrhla konanie prerušiť z dôvodu, že Okresný súd Prešov v konaní
pod sp. zn. 7C/6/2010 uznesením zo dňa 07.10.2013 v súlade s ustanovením § 109 ods. 1

písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o
4 prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná 1/ - Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR. Žalobkyňa návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p. odôvodnila tým, že pre ďalší priebeh a rozhodnutie v predmetnej právnej veci má zodpovedanie
prejudiciálnych otázok v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 zásadný

význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti
postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu,
ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. S poukazom na navrhované prerušenie konania
žalobkyňa zároveň ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní, a to vzhľadom k tomu, že o jej návrhu
je potrebné rozhodnúť uznesením, voči ktorému je prípustné odvolanie, a teda jej účasť na pojednávaní
žalobkyňa vyhodnotila na neúčelnú. Súd z úradnej činnosti zistil, že uznesenie Okresného súdu Prešov

zo dňa 07.10.2013 č. k. 7C/6/2010-269 o prerušení konania, na ktoré
poukazovala v návrhu na prerušenie konania žalobkyňa, odvolaním napadla práve žalobkyňa
POHOTOVOSŤ, s.r.o., pričom Krajský súd v Prešove dňa 23.12.2014 uznesenie Okresného súdu
Prešov zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V konaní pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn.
7C/6/2010 je zároveň žalobkyňou fyzická osoba a žalovanými sú 1/ SR - Ministerstvo spravodlivosti

SR a 2/ Pohotovosť, s.r.o., s tým, že konanie je vedené ako žaloba o náhradu škody pre porušenie
práva Európskej únie. Okresný súd Prešov následne uznesením zo dňa 12.03.2015 č. k. 7C/6/2010-316
opätovne prerušil konanie vedené v tejto veci a vec predložil podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie a čl. 19 ods. 3 písm. b) Zmluvy o Európskej únii Súdnemu dvoru Európskej únie na zodpovedanie
5 prejudiciálnych otázok uvedených v tomto uznesení.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. súd môže konanie prerušiť aj v prípade, ak prebieha konanie, v
ktorom sa rieši predbežná otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na
takéto konanie podnet. Toto ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená
prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných

situácií, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe
vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť, nie však povinnosť. Prerušenie
podľa tohto ustanovenia bude odôvodnené v konaniach, v ktorých výsledok iného začatého konania
môže relevantne ovplyvniť výsledok iného konania, a to toho, v ktorom bolo konanie prerušené. Tento
záver sa uplatní najmä v prípade, ak toto konanie vecne (skutkovo) súvisí s týmto konaním, resp. môže

významne ovplyvniť jeho výsledok, keď je vhodné vyčkať na výsledok tohto ďalšieho konania tak, aby
sa súd vlastným predbežným posúdením otázok, ktoré sa riešia v inom konaní, nedostal do rozporu s
právoplatným rozhodnutím súdu.

Vzhľadom k predmetu sporu, ktorý je prejednávaný na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010,

ako aj zistenie, že uznesenie Okresného súdu Prešov o prerušení konania, na ktoré žalobkyne v návrhu
na prerušenie poukazovala a ktorým tento návrh odôvodňovala, bolo odvolacím súdom zrušené, mal
súd za to, že ani tento návrh žalobkyne na prerušenie konania nie je dôvodný. V konaní pred Okresným
súdomPrešovježalobkyňažalovanou2/avtomtokonaníideonáhraduškodyzdôvoduporušeniapráva
Európskejúnie,pričomvpredmetnejprávnejveciidenaopakonárok,ktorýmápodľažalobkynevyplývať

z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, keď súd o tejto rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej doby tak, že túto zamietol.

Preto súd oba návrhy žalobkyne na prerušenie konania zamietol.

Súd rovnako na opätovne podanú námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté
odvolacím súdom, podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadal. Súd tak v konečnom dôsledku dôvod neúčasti
žalobkyne na pojednávaní neuznal za ospravedlniteľný. Pri tom účasť účastníka konania na pojednávaní
je jeho právom, ktoré v danom prípade nebolo využité. Súd posudzoval žiadosť žalobkyne o zrušenie
nariadeného pojednávania v súvislosti s uplatňovaným procesným právom a ak sa žalobkyňa na

pojednávanie riadne nedostavila a nepresvedčila sa tým, či súd vyhovie alebo nevyhovie jej žiadosti o
odročenie, musí znášať sama aj následky svojej neprítomnosti. Preto súd vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.Žalovaná vo vyjadrení k žalobnému návrhu žiadala tento v celom rozsahu zamietnuť, pretože žalobkyňa
nepreukázala splnenie základných zákonných podmienok potrebných na priznanie náhrady škody podľa
Zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázala na nedostatky žaloby, resp. jej zmätočnosť, taktiež nie sú uvedené

spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje
ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa
žalobkyňa dozvedela o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalobkyňa nepriložila
ani jeden relevantný dôkaz. Žalobkyňa síce uviedla časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný
spis, ale v skutočnosti celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno

znáša sama. Nie je pravdou, že žalobkyňa nemá vedomosť o spisových značkách ňou uvádzaných
exekučných konaní, pretože jej boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora.
Neoznačenie spisovej značky, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu (teda nesplnenie
zákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoréÚstavnýsúdSRodmietolsťažnosti
žalobkyne na porušenie ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. II. ÚS 211/2012, IV. ÚS
366/2012, IV. ÚS 374/2012). Žalobkyňa v danom prípade neoznačila titul nároku na náhradu škody,

pričom namieta "nezákonné konanie" v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z
takto formulovanej žaloby nie je teda jednoznačne jasné, na základe akého titulu si uplatňuje škodu,
keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobkyňa jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov
si uplatňuje svoj nárok. Čo sa týka prieťahov, žalobkyňa neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikla na

odstránenie neželaného stavu, t.j. či využila možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné
prieťahy v konkrétnom konaní, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná tiež poukázala na
to, že žaloba bola podaná na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie
písomného nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., keď poškodený
má právo domáhať sa náhrady škody až po uplynutí týchto 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé

žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody boli doručené žalovanej dňa
23.04.2012), preto je nárok na súde predčasne uplatnený. Žalovaná poukázala na to, že napriek výzvam
na doplnenie žiadosti žalobkyňa neposkytla nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí a tým zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jej nároku na náhradu
škody, a preto žalovaná ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z.z.

nárok žalobkyne nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. zároveň ustanovuje
všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci
pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou, pričom splnené musia byť všetky tri podmienky súčasne (kumulatívne). Pri posudzovaní otázky

nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote žalovaná poukazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení Zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom žalobkyňa dosiaľ dôkazy potrebné pre

posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložila. K otázke nerozhodnutia o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná uviedla, že všeobecným
predpokladom na zmenu exekútora je návrhu oprávneného na zmenu exekútora spolu s uvedením
exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. Žalovaná pripúšťa, že v niektorých jednotlivých
prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o

návrhochoprávnenej(žalobkyne)nazmenuexekútorapouplynutízákonomstanovenej30-dňovejlehoty
od doručenia takejto žiadosti, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému
súdu plnú súčinnosť. V takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú lehotu na
rozhodnutie o návrhu žalobkyne na zmenu exekútora. Žalobkyni zároveň nebránilo nič v tom, aby využila
účinný prostriedok nápravy, ktorým by bolo bezpochyby podanie sťažnosti predsedovi príslušného

súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak žalobkyňa tento
prostriedok nevyužila, zanedbala tak svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho
zákonníka, keďže si nepočínala tak, aby nedošlo ku škode na jej majetku. Žalovaná poukázala na
judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.

2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich
nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl.
48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom a lehotyuvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00). Vzhľadom na povahu

úkonu (rozhodnutie o zmene exekútora), zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo,
nečinnosť žalobkyne i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na
vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie
exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora),
nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať

za zbytočné prieťahy, a teda nesprávny úradný postup. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona
č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody
vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo
výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v
právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom

rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudského práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Žalobkyňa si ale vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných
prieťahov nesplnila povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania, a teda žalovaná nepovažuje

existenciu prieťahov za preukázanú. Zároveň tiež otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR v súlade so svojou ustálenou judikatúrou. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných

súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, keď by
mohla nastať aj situácia, že postup súdu vyššieho stupňa by bol preskúmavaný súdom nižšieho stupňa.
S poukazom na právnu úpravu žalovaná uviedla, že možno preto uzavrieť, že súd konajúci o náhrade
škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom
konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. V tejto

súvislosti žalovaná dala do
pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012 sp. zn. I. ÚS 476/2012, ktorým ústavný
súd rozhodoval o sťažnostiach žalobkyne a konštatoval, že o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide
vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05)... Ústavný

súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej povahy,
aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp.
že doba konaní vedených okresným súdom ... zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa § 6 ods. 1 dohovoru takým spôsobom,
že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03). Zároveň v súlade s

ustanovením § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatnených
nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23.04.2009, z dôvodu
uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Žalobkyňa sa v žalobe
okrem iného domáha náhrady materiálnej škody v paušálnej sume 175,00 €. Podľa názoru žalovanej
ale žalobkyňa nepreukázala existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za

hypotetické. Žalobkyňa doposiaľ neuniesla bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizovala, či si uplatňuje
skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobkyňou uvedenú paušalizáciu
vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného (skutočnú škodu), ani
za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa Zákona č.
514/2003Z.z.Požadovaťpaušálnesumyzaspomínanéveľmivšeobecneuvedenéčinnostijenesprávne

a účelové, nakoľko spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské úvery k svojej činnosti nepochybne potrebuje
a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Žalobkyňa si zároveň
uplatňuje neprimerané čiastky za administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné
výdaje, najmä s ohľadom na to, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí sa mohla hospodárnejšievykonať aj elektronicky. Od povinnosti riadne škodu preukázať žalobkyňu neodbremeňuje množstvo
podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného
tajomstva či dôverných informácií, ktorými odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Žalobkyňa sa

domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 663,88 € (na rok) podľa
toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie. K tomuto žalovaná uviedla, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému preskúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé
prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 € je nesprávna úvaha. Navyše
pri rozhodovaní ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre žalobkyňu, pričom v tomto prípade

ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ďalej žalovaná poznamenala, že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/675/2011). Žalobkyňa uviedla aj zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov, ale tieto bližšie nekonkretizovala a tiež nespresnila, v čom a ako situácia

ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské postupy. Žalobkyňa zjavne opomenula, že pri uplatňovaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať aj to, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením. Uvedené zo žaloby nevyplýva, a preto žalovaná nemá za preukázaný
ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Žalovaná
poukázala na ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2, ods. 3 Zákona č. 514/2003

Z.z., pričom so zohľadnením týchto ustanovení nie je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy
ani za situácie, ak by boli inak splnené predpoklady zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je
možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu,
a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti žalobkyne a povedomí, ktoré má žalobkyňa v súvislosti
s podnikaním vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť

na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila
najmä činnosť žalobkyne na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na
list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360
adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na
to, že v súvislosti s podnikaním žalobkyne dostala sťažnosti od slovenského združenia na ochranu

spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky, súvisiace najmä s nákladmi na úver vo
výške takmer 100%, ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, sankcie pri
nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. Žalobkyňa je vnímaná verejnosťou ako spoločnosť
využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových
osôb.Sprihliadnutímnacharakteristikupodnikateľskejčinnostižalobkynepovažuježalovanázakonanie

v rozpore s dobrými mravmi, ak si uplatňuje náhradu škody voči štátu, ktorá mala vzniknúť práve pri
negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobkyne. V zhrnutí svojho vyjadrenia žalovaná uviedla, že
žalobkyňa nepreukázala podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou súdu v
namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku
majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a škodou. Žalovaná má za to, že žalobkyňa si stav, v ktorom sa ocitla, zavinila
sama, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä v
súčasnosti je zrejmé, že žalobkyňa si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky, či už v
podobemajetkovejškody,alebonemajetkovejujmy.Žalovanásiuplatnilanároknanáhradutrovkonania.

Vyjadrenie žalovanej bolo dňa 04.05.2015 doručené právnemu zástupcovi žalobkyne.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žaloby, obsahu exekučného spisu Okresného súdu Trenčín
v predmetnej exekučnej veci, najmä poverenia exekučného súdu pre súdneho exekútora, návrhu
oprávnenej (žalobkyne) na zmenu súdneho exekútora, rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu,

pričom zistil tento skutkový stav veci:

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 26Er/362/2005, konkrétne zo žiadosti súdneho exekútora
z č.l. 1 spisu a poverenia z č.l. 10 spisu, vyplýva, že na žiadosť súdneho exekútora zo dňa 18.2.2005
Okresný súd Trenčín ako exekučný súd vydal dňa 14.3.2005 poverenie, ktorým súdneho exekútora

Bc.Ivonu Babuškovú poveril vykonaním exekúcie na vymoženie sumy 716,99 eur s príslušenstvom pre
oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o. od povinnej Beáty Beznákovej.Znávrhuoprávnenéhozč.l.26spisuauzneseniasúduzč.l.30spisuďalejvyplynulo,žeoprávnenýpodal
dňa 6.9.2010 Okresnému súdu Trenčín ako exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora.
Exekučný súd tomuto návrhu vyhovel uznesením č.k. 26Er/362/2005-30 zo dňa 12. novembra 2010.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetného návrhu na zmenu
súdneho exekútora, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia
dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca

sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na:
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa

práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31.08.2005 ak oprávnený požiada súd o zmenu
exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí
súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhuoprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Žalobkyňa v žalobe poukazovala na to, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia takéhoto návrhu. V predmetnej
veci žalobkyňa odôvodňovala nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom
stanovenej30-dňovejlehotynarozhodnutieojejnávrhunazmenuexekútoraavbezdôvodnejnečinnosti
(zbytočnými prieťahmi) v konaní, keď exekučný súd konal nesústredene a rozhodnutie vydal až po veľmi

dlhej dobe (v žalobe bola táto doba nečinnosti ďalej spresnená na 62 dní).

Súd, viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne žalobou (§ 153 ods. 2 O.s.p.), žalobnými tvrdeniami (§ 79
ods. 1 O.s.p.) a inými tvrdeniami (§ 101 ods. 1 O.s.p.) o právne významných skutočnostiach, z ktorých
žalobkyňa vyvodzovala uplatnený nárok, dospel po vyhodnotení vykonaného dokazovania k záveru, že
nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na

žalobkyňou tvrdenom skutkovom základe.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
kumulatívne splnenie 3 základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Nesprávny úradný postup je definovaný v ustanovení § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. a podľa
konkrétnych okolností bolo potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k
dosiahnutiu ktorého postup smeroval.

Je nepochybné, že exekučný súd v konaní pod sp. zn. 26Er/362/2005 nebol povinný rozhodnúť o návrhu
oprávnenej(žalobkyne)nazmenuexekútoravlehote30dníoddoručenianávrhu,nakoľkoustanovenie§
44 ods. 6 Exekučného poriadku (v spojení s § 238 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku) v znení účinnom
do31.08.2005žiadnulehotunavydanietakéhorozhodnutianeupravovalo.Bolotedanesprávnetvrdenie
žalobkyne, že došlo k omeškaniu viac ako 71 dní.

V posudzovanom prípade súd nutne zohľadnil aj to, že žalobkyňa v období september a november
2010 iniciovala značne vysoký počet podaných návrhov na zmenu exekútora v exekučných konaniach
vedených na Okresnom súde Trenčín. Zo záverov uvedených v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 520/2012 vyplýva, že Ústavný súd SR konštante judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné

množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd,
resp. štát, zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné
len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie. Ústavný
súd však konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudského práva na
ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda

o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami svojich podaní prispel k zaťaženosti súdu a
týmto k dlhšej dobe rozhodovania. V prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až
tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá
posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť je teda potrebné
zohľadniťpriposudzovaníkritériafaktickejzložitostiveci,oktorejsúdkonáakritériásprávaniažalobkyne

ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02)
zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci

pre účastníka (4). In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria
faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky,
ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania
sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým
množstvompodanísťažovateľkyipsofactozvyšujefaktickúzložitosťveci/vecízdôvodov,ktorévyplývajú

zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi
žalobkyne,čosanevyhnutnedostalodokonkurenciespovinnosťoutohtosúduposkytnúťsúdnuochranu
bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa preddotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci pre žalobkyňu je možné
konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre
žalobcu inak existenčný.

V prípade, ak by aj právna úprava upravovala lehotu na rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu
súdneho exekútora, tak súd poukazuje na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako
zbytočný. Ústavný súd SR totiž vyslovil názor, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom

ustanovených lehotách (IV. ÚS 471/2012). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej
činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

Ústavný súd tiež uviedol, že pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne pojem
v "primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak tento základný predpoklad
zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobkyni nevzniklo právo na náhradu škody z takto
uplatňovaného dôvodu.

Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Lennaokrajpretosúdlenpoznamenáva,žežalobkyňatiežnepreukázalavznikškody(majetkovejujmy),

keď vyúčtované režijné náklady nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané
na celkovú podnikateľskú činnosť žalobkyne, ktorá je podnikateľským subjektom, a preto náklady
vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu jej obchodnej činnosti nemožno považovať
za škodu. Podnikateľ musí znášať aj podnikateľské riziko, ktorým môže byť nepochybne aj ekonomický
neúspech obchodných prípadov. Z povahy a účelu ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku

účinného do 31.08.2005 je nepochybné, že aj keď nebola dodržaná zákonom stanovená lehota na
vydanie rozhodnutia o zmene exekútora, nemohla žalobkyni vzniknúť žiadna škoda, pretože všetky
potrebné úkony v rámci exekučného konania mal vykonávať pôvodne poverený exekútor. Žalobkyňa
nepreukázala ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu
nemajetkovej ujmy. V žalobe totiž vychádzala len z predpokladov, nepredložila žiadne dôkazy, ani

konkrétne tvrdenia, nezdôvodnila, aká nemajetková (morálna) ujma jej vznikla, vzhľadom na subjekt
žalobkyne, ktorý je právnickou osobou, neozrejmila závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Je tiež
nepochybné, že žalobkyňa naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd zdôrazňuje, že pocity
členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie a pod. sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo

675/2011). Je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa ako podnikateľský subjekt uzatvára obdobné zmluvy
s množstvom dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré žalobkyňa
ako nebankový subjekt poskytla, ako i výška zmluvných úrokov, pokút a pod. Príjmy žalobkyne z
týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu
mať veľký ekonomický dopad na žalobkyňu a jej ďalšiu existenciu. Súd tiež nezistil, že by v danej

exekučnej veci žalobkyňa chcela zvrátiť ten stav, v ktorom pociťovala neistotu, frustráciu a pod. Toto je
taktiež jeden z aspektov, na ktorý musí súd prihliadať. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu
príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Žalobkyňa nepreukázala, že
bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo
k vzniku tvrdenej škody.

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú. Nepriaznivé
procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazyalebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto neuniesol dôkazné bremeno).
Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ ide návrh žalobkyne na vykonanie listinného dôkazu - znaleckého posudku na preukázanie výšky
škody, ktorý dňa 11.06.2014 predložil súdu prostredníctvom súdnej správy (Spr 703/2014), súd tento
dôkaz v konaní nevykonal, nakoľko z výsledkov dokazovania mal
dostatok podkladov pre meritórne rozhodnutie a tiež s poukazom, že do obsahu základného práva na
vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred súdom navrhol, nepatrí

povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní
pred súdom v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia o veci súdu umožňuje vykonať len dôkazy,
ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Naviac znalecký posudok by mal preukázať
správnosť skutkových tvrdení žalobkyne a nemôže ich nahrádzať. Tvrdenia žalobkyne o škode sú
všeobecné po skutkovej stránke, sú vyjadrené len výslednou sumou, bez skutkovej a matematickej
špecifikácie. Neexistujúce všeobecné tvrdenia preto nemožno znalecky ani inak preskúmať. Už v čase

podania žaloby bolo povinnosťou žalobkyne produkovať všetky tvrdenia a dôkazy (§ 79 ods. 1, ods. 2
O.s.p.).

Ak žalobkyňa ďalej žiadala o vydanie medzitýmneho rozsudku, je potrebné zo strany súdu poznamenať,
že súdne rozhodnutie predstavuje základný procesný úkon súdu, postavený na ústavnoprávnom

princípe rozhodovacieho oprávnenia súdu autoritatívne určiť, čo je v danom konkrétnom prípade právo
a ako sa subjekty práva majú správať. Rozsudkom rozhoduje súd o veci samej a o celej prejednávanej
veci (§ 152 ods. 1 veta prvá a ods. 2 veta prvá O.s.p.), t.j. v prejednávanej veci na základe predmetu
konania o náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Nemožno teda pripustiť úvahu súdu v prejednávanej
veci o vydaní len čiastočného rozsudku ako určitej výnimky zo zásady povinného vyčerpania celého

predmetu konania tak, ako je pravidlo obsiahnuté v druhej vete ustanovenia § 152 ods. 2 O.s.p.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovanej, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok žalobkyne na náhradu škody nebol
preukázaný. Preto súd na námietku premlčania žalovanej neprihliadal.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnej
žalobkyni, pretože žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy konania ani nevyplynuli.

Podľa § 224 ods. 1, ods. 3 O.s.p. (s prihliadnutím na § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p.) v odvolacom konaní

úspešnej žalobkyni nepriznal súd náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej, pretože
žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín
písomne v dvoch rovnopisoch.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov

účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu,
dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).