Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/937/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113202941
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7113202941.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu

JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu: A. banka Z. a.s., C. XX,
R., IČO: XX XXX XXX, zast. V. kanceláriou V. s.r.o., N. X/A, N., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému:
M. O., nar. XX.X.lXXX, O. č. XX, G., zast. opatrovníčkou: W. W., zamestnankyňou Okresného súdu
Košice I, o zaplatenie 149,51 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I
č.k. 35C/116/2013-52 z 8.7.2014 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.
Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal právo na náhradu

trov konania.

Svojerozhodnutieodôvodniltým,žežalobcasapodanoužaloboudomáhal,abysúdzaviazalžalovaného
k zaplateniu sumy 149,51 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 75,11 eur
od 30.4.2008do zaplatenia ako ak náhradu trov konania. Uviedol, že žalobca a žalovaný uzatvorili
1.8.2006 zmluvu č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému službu Povolené
prečerpanie na osobnom účte a žalovaný prostredníctvom svojho účtu vykonával bezhotovostné a

hotovostné platobné operácie na ťarchu osobného účtu. Žalovaný počas trvania platnosti zmluvy
prečerpal sumu vo výške 75,11 eur predstavujúcu nepovolený debetný zostatok. Povolením čerpania
peňažných prostriedkov do výšky debetného limitu na účet došlo k platnému a účinnému uzatvoreniu
zmluvy o poskytnutí služby - Povolené prečerpanie na osobnom účte. Výšku a účinnosť debetného
limitu banka oznámila majiteľovi účtu formou výpisu z technického systému banky na adresu na
zasielanie výpisov v zmysle zmluvy. V zmysle zmluvy je zároveň banka za poskytnutie produktov/služieb
oprávnená účtovať si poplatky podľa sadzobníka poplatkov v platnom znení a všetky takéto poplatky

účtuje na ťarchu účtu zriadeného na základe zmluvy, ktorého sa poskytnutie produktu/služby týka, resp.
na ťarchu akéhokoľvek iného účtu majiteľa účtu vedeného v banke. Vzhľadom k tomu, že žalovaný
nedoplnil zostatok na svojom účte minimálne o čiastku nepovoleného debetného zostatku zvýšenú o
ďalšie položky stanovené v zmluve a sadzobníku poplatkov, žalobca 29.4.2008 odstúpil od zmluvy z
dôvodu podstatného porušenia zmluvných podmienok a vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy
149,51 eur, ktorá pozostáva z istiny 75,11 eur a sankčného úroku z omeškania vo výške 74,40 eur. Za
rozhodujúci dátum pre určenie základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska resp. Európskej

centrálnej banky žalobca považuje deň 30.4.2008, t.j. deň nasledujúci po dni odstúpenia od zmluvy.

Keďže sa žalovaný v mieste bydliska nezdržiaval, jeho iný pobyt súd nezistil s poukazom na ust. § 29
O.s.p. ustanovil žalovanému na zastupovanie v konaní opatrovníka.Citujúc ust. § 200ea, § 115a ods. 1, 2 O.s.p. súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania.

Z vykonaného dokazovania - zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb z
1.8.2006 súd zistil, že na základe uvedenej zmluvy bol pre žalovaného zriadený rastový osobný účet.
Zároveň zmluva obsahovala návrh na uzatvorenie zmluvy o vydanie a používanie platobnej karty s
denným limitom 3.000,00 Sk. V bode IV. zmluva obsahovala návrh majiteľa účtu (žalovaného) na

uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby Povolené prečerpanie na osobnom účte s tým, že v danej
kolónke bolo zaškrtnuté slovíčko „nie“. Dňa 1.8.2006 bol uzatvorený aj dodatok k zmluve o účte - bonus
pre klientov č.d.: 01, na základe ktorého banka poskytla žalovanému uvítací bonus v balíku služieb
„Výhoda“,ktorývirtuálnybonusslúžilvýlučnenaodpočítavaniepoplatkovbankyúčtovanýchzamesačné
poplatky za balík a za poplatky nad rámec balíka.

Listom z 23.4.2008 banka (žalobca) oznámila žalovanému, že k 1.8.2007 na jeho účte je vykazovaný
debetný zostatok v aktuálnej výške 949,05 Sk a že odstupuje od príslušnej zmluvy o uvedenom účte
dňom doručenia oznámenia a že nasledujúci pracovný deň bude jeho účet zrušený. Dňom doručenia
odstúpenia zaniknú všetky zmluvy o poskytovaní produktov/služieb, ktoré sa viažu výlučne k zrušenému
účtu.

Citujúc ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 4, § 53 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 100 ods. 1, 2, §
101 Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným
bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva (teda zmluva o zriadení rastového osobného účtu s balíkom
„Výhoda 50“). Žalovaný pri uzatvorení zmluvy odmietol uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služby

- Povolené prečerpanie na osobnom účte. Ak aj došlo ku konkludentnému prijatiu návrhu zmluvy
o poskytovaní služby - Povolené prečerpanie na osobnom účte bankou, a to povolením čerpania
peňažných prostriedkov do výšky debetného limitu, žalobca nijakým spôsobom túto skutočnosť súdu
neosvedčil, nakoľko nedoručil súdu žiadny relevantný dôkaz, najmä výpis banky zaslaný žalovanému,
v ktorom by žalobca oznámil žalovanému výšku a účinnosť debetného limitu. Už len z tohto dôvodu súd

návrhu žalobcu na zaviazanie žalovaného na úhradu žalovanej sumy titulom povoleného prečerpania
na osobnom účte nemohol vyhovieť.

Súd mal následne za preukázané, že 29.4.2008 žalobca odstúpil od predmetnej zmluvy a od 30.4.2008
je žalovaný v omeškaní s plnením svojho peňažného dlhu. Porovnaním dátumov splatnosti daného

záväzku žalovaného voči žalobcovi (t.j. 30.4.2008) a dátumom podania žaloby 7.2.2013, musel súd
konštatovať, že tento nárok je ku dňu podania žalobného návrhu premlčaný, ku ktorej skutočnosti súd s
poukazom na ustanovenie § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa prihliada ex offo. Vzhľadom
na túto skutočnosť súd považoval nárok žalobcu za premlčaný a žalobu v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a vyslovil,
že neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací dôvod zakladal na ust. § 205

ods. 2 písm.a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.f/ a h/ O.s.p., na ust. § 205 ods. 2 písm.c/, d/ a f/ O.s.p..

V podanom odvolaní žalobca poukázal na obsah zmluvy uzavretej účastníkmi dňa 1.8.2006, na
jednotlivé články zmluvy, spôsob výpočtu debetného zostatku, ktorý pozostáva z nedoplatkov na
poplatkoch, úrokov a poplatkov za upomienky, vrátane sankčného úroku.

V odvolaní namietal zákonnosť postupu súdu, ktorý na premlčanie prihliada ex offo, tento postup súdu
a jeho rozhodnutie podľa žalobcu odporujú ustanoveniam zákona č. 250/2007 Z.z. a sú v rozpore so
základnýmiústavnýmiprincípmi.Žalobcapoukázalnato,žekonanievovecisazačalodoručenímžaloby
súduprvéhostupňadňa7.2.2013ažalovanýnevzniesolvpriebehukonanianámietkupremlčania.Tvrdil,

že súd prvého stupňa nebol oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, lebo ide o postup založený na
retroaktívnejaplikáciiustanovenia§5bzák.č.250/2007Z.z.,keďžetotoustanovenienadobudloúčinnosť
dňom 1.5.2014 a podľa prechodného ustanovenia § 29b citovaného zákona, spätná účinnosť novej
úpravy sa vzťahuje len na niektoré ustanovenia, medzi ktoré však nie je zaradené ustanovenie § 5b.Zdôraznil, že súd prvého stupňa porušil zákaz spätnej pôsobnosti právnych noriem, pretože aplikácia §
5b zák. č. 250/2007 Z.z. v postupe a rozhodnutí súdu predstavuje retroaktívnu zmenu hmotnoprávneho

postavenia účastníkov zmluvného vzťahu, ktorý existoval v deň podania žaloby. Žalobca mal za to,
že citované ustanovenie sa vzťahovalo len na postup súdu v konaní, ktoré začalo od účinnosti § 5b,
lebo jeho dôsledkom je zásah do hmotnoprávnej pozície účastníkov konania, nie do ich procesného
postavenia. Vzhľadom na to, že nová právna úprava bola zavedená od 1.5.2014, žalobca považoval
postup súdu v konaní, ktoré sa začalo pred účinnosťou novely za retroaktívne a nezákonné.

Žalobca napadol postup súdu prvého stupňa aj z hľadiska porušenia princípu legitímneho očakávania
a predvídateľnosti postupu súdu, keďže v čase podania žaloby neplatilo žiadne ustanovenie, podľa
ktorého súd prihliada na premlčanie aj bez námietky dlžníka a takéto ustanovenie žalobca nemohol ani
predvídať. Žalobca citoval čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a mal
za to, že súd prvého stupňa zasiahol do jeho základného práva garantovaného Ústavou SR na súdnu

ochranu, lebo rozsudkom nesprávne posúdil prejednávanú vec (IV. ÚS 77/02).

Opatrovníčka žalovaného sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez

nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu
prvého stupňa. Na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalobcu, odvolací súd
uvádza nasledovné:

Žalobca v podanom odvolaní namietal predovšetkým zákonnosť postupu súdu prvého stupňa, keď s
odkazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa prihliadal na premlčanie nároku
žalobcu.

Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada
aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,
vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával.

Zákon č. 102/2014 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 250/2007 Z. z. okrem iného aj o citované
ustanovenie, nadobudol účinnosť 1. mája 2014. Odvolateľ správne poukázal na to, že prechodné
ustanovenie k úpravám účinným od 1. mája 2014 (§ 29b) sa týkalo len nového § 5a zákona, teda
zákonodarcanestanovilžiadneintertemporálnepravidláprenovozavedenéustanovenie§5b.Vzhľadom

na odvolacie námietky žalobcu bolo preto potrebné posúdiť, či citované ustanovenie má povahu
hmotnoprávnu alebo procesnú a určiť časovú pôsobnosť tejto normy, teda či dopadá aj na spory začaté
pred jej účinnosťou.

O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho

predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje. Ak právna norma
reguluje vzájomné subjektívne práva a povinnosti svojich adresátov priamo, nesprostredkovane súdnym
zásahom, pôjde o normu hmotnoprávnu. Procesné právo naopak stelesňuje všetky tie normy, ktoré
regulujú ľudské správanie v konaní zameranom na poskytovanie súdnej ochrany pred súdnymi orgánmi
(Doc. M.. O. S., PhD., Fakulta práva Paneurópskej vysokej školy Právnickej fakulty UK v Bratislave v

článku k výkladu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa).

Odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie § 5b zákona na ochranu spotrebiteľa má procesný
charakter. Vyplýva to predovšetkým z gramatického výkladu tohto ustanovenia „orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu...“, ktoré nepochybne svedčí o procesnej

činnosti súdu, pretože len v rámci procesnoprávneho vzťahu môže príslušný orgán, v tomto prípade súd,
konať a rozhodovať o nárokoch (zo spotrebiteľskej zmluvy). Taktiež spojenie „aj bez návrhu“ je pojmom
predovšetkým procesného práva a znamená, že súd môže na niektoré právne skutočnosti prihliadať
aj bez návrhu. Pokiaľ žalobca namietal, že premlčanie je inštitútom hmotného práva, odvolací súd tonespochybňuje, ale poukazuje na to, že ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa používa pojem
premlčanie len v súvislosti s prihliadaním na skutočnosti, ktoré bránia priznať plnenie zo spotrebiteľskej
zmluvy. Dopĺňa pravidlo ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že ak nepôjde

o nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka
uplatnenú v konaní pred súdom, ak však pôjde o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prihliadne
na márne uplynutie premlčacej lehoty - na premlčanie i bez návrhu dlžníka. Vzhľadom na uvedené
odvolací súd vychádzal zo záveru, že ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je predovšetkým
ustanovením o procesnej činnosti orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, a preto má

procesnoprávny charakter.

Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nemohol aplikovať ustanovenie §
5b zákona č. 250/2007 Z. z. v prejednávanej veci, ktorá napadla na súd skôr, ako toto ustanovenie
nadobudlo účinnosť. Táto odvolacia námietka žalobcu nie je dôvodná vzhľadom na procesný charakter
citovaného ustanovenia, ktoré znamená, že citované ustanovenie ako procesná norma pôsobí odo dňa

nadobudnutia účinnosti na všetky spory prebiehajúce na súde. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie §
5b nepôsobí spätne, ale súd je povinný ho aplikovať v spotrebiteľských sporoch, ak rozhoduje v čase
po účinnosti tohto ustanovenia, t. j. po 1.5.2014, teda aj v tých spotrebiteľských sporoch, ktoré napadli
na súd pred týmto dátumom a súd o nich nerozhodol.

Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvého stupňa
porušil princíp legitímneho očakávania a predvídateľnosti postupu súdu, lebo v čase podania žaloby
ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa neplatilo a žalobca ani existenciu takéhoto ustanovenia
nemohol predvídať. Je pravdou, že žaloba v predmetnej veci bola doručená súdu prvého stupňa
7.2.2013, teda pred účinnosťou ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Už v čase podania

žaloby však žalobcovi uplynula trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva proti žalovanej zo
spotrebiteľskej zmluvy, čo muselo byť žalobcovi známe. Musel preto počítať s tým, že v dôsledku
oneskoreného uplatnenia práva môže toto svoje právo stratiť, osobitne v súvislosti s uplatnením práva
zo spotrebiteľskej zmluvy, kedy právne predpisy poskytujú spotrebiteľom ako slabšej zmluvnej strane
zvýšenú ochranu. Z uvedeného vyplýva, že postavenie žalobcu a žalovanej v čase podania žaloby a

v čase rozhodovania súdu prvého stupňa sa nijako nezmenilo, keďže už v čase podania žaloby sa
právo žalobcu o zložku právneho nároku oslabilo, hoci podmienene (vzhľadom na to, že žalobca uplatnil
nárok po uplynutí premlčacej doby), preto okolnosť, že námietku premlčania nevzniesla žalovaná,
ale v súlade s platnou právnou úpravou na uplynutie lehoty na uplatnenie práva zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliadal súd z úradnej povinnosti, nemohla byť porušená dôvera žalobcu založená na princípe

legitímnych očakávaní, keď sám žalobca sa neriadil zásadou vigilantibus iura scripta sunt a uplatnil na
súde premlčané právo.

Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní len poukazoval na obsah Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní
bankových produktov a služieb uzavretej účastníkmi 1.8.2006 a poukazoval aj na jednotlivé články

tejto zmluvy vrátane spôsobu výpočtu ním uplatneného nároku, odvolací súd k tomuto len dodáva,
že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 1.8.2006 je zároveň spotrebiteľskou zmluvou v
zmysle ust. § 23a ods. 1 zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, t.j. 1.8.2006. V zmysle tohto zákonného ustanovenia spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých

charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Právny vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou je vzťahom občiansko-právnym, čo platí aj v
prejednávanej veci.

V zmysle ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj
všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak
je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, z hľadiska poradia
aplikovateľnosti,Obchodnýzákonníkmusíustúpiť,leboprednosťmáspotrebiteľsképrávovširšomslova
zmysle, t.j. Občiansky zákonník a ďalšie predpisy upravujúce vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ.Normy Obchodného práva sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v
Občianskom zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. V predmetnej veci sa teda primárne
použije špeciálny predpis - Zákon o spotrebiteľských úveroch a ak tento určitú otázku neupravuje,

nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe predovšetkým
úpravaObčianskehozákonníkatýkajúcasaspotrebiteľskýchzmlúv.Toznamená,žeObchodnýzákonník
sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a v jeho vykonávacích
predpisoch.

Prednosť majú preto ustanovenia Občianskeho zákonník o premlčaní (§ 100 a nasl.), ktoré súd
prvého stupňa aj správne aplikoval na prejednávanú vec a dospel k správnemu právnemu záveru o
premlčaní žalobcom uplatňovanej pohľadávky v trojročnej premlčacej dobe, vzhľadom na povinnosť
súdu vyplývajúcu z § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa prihliadať zo zákona na premlčanie
v spotrebiteľskej zmluve.

Odvolací súd v súlade so závermi súdu prvého stupňa konštatuje, že žalobca svoj nárok uplatnil po
uplynutí trojročnej premlčacej doby v zmysle ust. § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka, a preto právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa je správne.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a
účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol v tomto konaní úspešný
a žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.