Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. február 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/267/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114216688
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6114216688.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa Home
Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, proti odporcovi
R. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. R. XXX, XXX XX P. P., za účasti vedľajšieho účastníka na
strane odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, občianske združenie so sídlom
Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, v konaní o zaplatenie
368,31 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.

k. 12C/185/2014-62 zo dňa 30. 12. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok vo výroku, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol a v súvisiacom výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 43,93 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr.
Andreja Cifru, advokáta, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 97,06 €
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 21. 12. 2012 do zaplatenia v lehote 30 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku titulom plnenia zo zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej medzi
účastníkmi konania dňa 21. 01. 2011.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vyššie uvedená úverová zmluva o

spotrebiteľskomúvereneobsahujevšetkyzákonompredpísanénáležitosti,keďabsentujeúdajotermíne
konečnej splatnosti, o ročnej percentuálnej miere nákladov, o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a o priemernej hodnote
ročnej percentuálnej miery nákladov, v dôsledku čoho sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) v spojení s § 9 ods. 2 písm. f), písm. j), písm. k) a písm. y)
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov,vzneníúčinnomkudňuuzatvorenia

spotrebiteľskej zmluvy, t. j. do 30. 11. 2011 (ďalej v texte len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).

Keďže podľa výpisu z úverového účtu odporcu predloženého navrhovateľom odporca čerpal finančné
prostriedky v zmysle vyššie uvedenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 377,06 €, a počas trvaniazmluvy uhradil navrhovateľovi spolu 280,00 €, potom súd návrhu čiastočne vyhovel a zaviazal odporcu,
uhradiť navrhovateľovi 97,06 € ako rozdiel medzi poskytnutými finančnými prostriedkami a uhradenými
finančnými prostriedkami (377,06 € - 280,00 €).

Z dôvodu omeškania odporcu s plnením peňažného dlhu vznikol navrhovateľovi podľa § 369
Obchodného zákonníka nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa predpisov Občianskeho práva.
V súlade s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, v znení účinnom do 31. 01. 2013

(ďalej v texte len „nariadenie“), následne okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť z dlžnej sumy
97,06 € úrok z omeškania vo výške 8,75% od 21. 12. 2012 (deň určený navrhovateľom v oznámení o
odstúpení zo zmluvy, t. j. 15 deň od odoslania výzvy) do zaplatenia, keďže omeškanie s plnením dlhu
ku dňu rozhodnutia trvalo.

Vo zvyšnej časti okresný súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, a to v časti, v ktorej sa

navrhovateľdomáhalododporcuzaplateniasumynad97,06€,nakoľkoposkytnutýúversapovažovalza
bezúročný a bez poplatkov z dôvodov uvedených vyššie. Uvedený návrh preto nie je dôvodný ani v časti
uplatnených vyčíslených úrokov z omeškania zo sumy prevyšujúcej sumu 97,06 €, ktoré si navrhovateľ
vyčíslil vo výške 44,90 €.

O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., a to v spojení s § 93 ods. 4 veta
prvá O. s. p. tak, že vedľajšiemu účastníkovi na strane v konaní úspešnému odporcovi, priznal právo na
náhradu trov konania voči navrhovateľovi. Úspech navrhovateľa predstavoval 26 %, úspech odporcu 74
%, odporcovi tak vznikol nárok na náhradu trov konania vo výške 48 %. Okresný súd tiež zdôraznil, že
vedľajší účastník vstupuje do celého konania na strane účastníka, a nie iba do jeho časti, preto pokiaľ

vedľajší účastník vyčíslil trovy konania z tarifnej hodnoty 271,25 €, v ktorej navrhol návrh zamietnuť,
nemožno mu tieto trovy priznať v plnej výške, nakoľko by tým došlo k popretiu zásady zodpovednosti
za výsledok (zásadu úspechu). Právny poriadok podľa neho neumožňuje vstup vedľajšieho účastníka
do konania iba v časti uplatňovaného nároku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá O. s. p. ) odvolanie
navrhovateľ. Odvolanie podal proti tej časti rozsudku, v ktorej bol jeho návrh v prevyšujúcej časti
zamietnutý, ako aj vo výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka. Uviedol, že k vyjadreniu
vedľajšieho účastníka predloženého v prvostupňovom konaní sa nemal možnosť vyjadriť, preto až
v odvolaní naň adekvátne reaguje a namieta, že spolu s revolvingovým úverom poskytol odporcovi

aj kreditnú kartu, ktorú mohol tento používať na klasické nákupy v predajniach a postupne sa
peniaze z účtu odpočítavali, až kým nevyčerpal disponibilný zostatok. Revolvingový úver mal následne
splácať. Okrem samotného nákupu mohol odporca taktiež počítať aj s výberom hotovosti. Podľa vyššie
uvedeného preto konštatoval, že vzhľadom na charakter revolvingového úveru, t. j. skutočnosť, že
navrhovateľ a ani odporca nemôžu vedieť a ani nevedia pri uzatváraní zmluvy určiť kedy a koľko z

úveru bude čerpané, nie je možné presne stanoviť výšku poskytnutého úveru, pretože pri takomto
type úveru sa zásadne definuje len výška úverového rámca, ktorá v tomto prípade bola 320 €. Pokiaľ
ide o variabilnú úrokovú sadzbu, táto závisí od čerpania predmetného úveru odporcom. Podmienky
úpravy tejto variabilnej úrokovej sadzby sú stanovené v Sadzobníku poplatkov a odmien, ktorým je
odporca viazaný. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, ktorý vo svojom

rozhodnutí rieši výpočet RPMN pri revolvingových úveroch a zotrváva na tom, že neuvedenie RPMN
v zmluve o revolvingovom úvere je v súlade so zákonom platným v čase uzatvorenia revolvingového
úveru.

Na záver sa navrhovateľ odvolal aj proti výroku o trovách, ktoré súd priznal vedľajšiemu účastníkovi,

ktoré neboli podľa neho vynaložené účelne, ak vedľajší účastník nepodal žiadne vyjadrenie a nijako
sa nezapríčinil o ochranu odporcu v predmetnom spore. Naviac, Ministerstvo hospodárstva poskytuje
dotácie spotrebiteľským združeniam, udeľuje dotáciu na zastupovanie spotrebiteľov v konaní pred
súdmi. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v časti, v ktorej sa navrhovateľ odvoláva
a vrátil ho okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vedľajší účastník na strane odporcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozhodnutie
prvostupňového súdu považuje za správne po stránke právnej i skutkovej, nakoľko jeho vydaniu
predchádzalo dostatočné zistenie skutkového stavu a náležitá aplikácia relevantných právnychpredpisov na predmetnú spotrebiteľskú vec. Opätovne poukázal na to, že ročná úroková sadzba nebola
uvedená určito a jasne, čo možno považovať za dojednanie v neprospech spotrebiteľa. Navrhovateľ iba
formou odkazov na ďalšie dokumenty, ku ktorým odporca svojím podpisom ani nepristúpil, informoval

spotrebiteľa o zásadných náležitostiach úverovej zmluvy, ako aj o poplatkoch, ktoré majú byť účtované
spotrebiteľovi s úverovou zmluvou. Navrhovateľ neuviedol ani ďalšiu obligatórnu náležitosť, a to výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov, a iných poplatkov. V predmetnej zmluve je výška mesačnej
splátky vyjadrená percentuálne, a takto dojednaná výška mesačnej splátky je nepresná, nejasná a nie
je z nej zrejmé, akú sumu odporca za poskytnutie služby, t. j. za čerpanie peňažných prostriedkov v

skutočnosti platí. Odporca - spotrebiteľ tak nemá vedomosť o skutočnosti, za akú cenu si peňažné
prostriedky požičiava. Ak úverová zmluva po formálnej stránke síce špecifikuje výšku mesačnej splátky,
táto špecifikácia je pre spotrebiteľa nepresná, nejasná, a to napriek tomu, že spotrebiteľ má voči
dodávateľovi služby postavenie tzv. slabšej zmluvnej strany, z čoho možno vyvodiť, že je nevyhnutné,
aby dodávateľ postupoval pri dlhodobom poskytovaní peňažných prostriedkov transparentne. V tejto
súvislosti poukázal aj na ust. § 5 ods. 1 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa platného a účinného

ku dňu uzavretia zmluvy.

K náhrade trov konania uviedol, že na podporu odporcu zaslal súdu dňa 28. 10. 2014 vyjadrenie, v
ktorom uviedol skutkové a právne dôvody, ktoré preukazovali nedôvodnosť nároku navrhovateľa v ním
uplatňovanom rozsahu. Zdôraznil, že združenie nemá záujem poškodzovať záujmy dodávateľov, ale

jeho cieľom je chrániť oprávnené záujmy spotrebiteľov tam, kde dochádza k ich narušovaniu nekalými a
nezákonnými postupmi dodávateľov. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v celom
rozsahu potvrdil a zaviazal navrhovateľa aj na náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti
zamietol (výrok v poradí II.) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (výrok v poradí III.) podľa §
219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Výrok, ktorým okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 97,06 € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 21. 12. 2012 až do zaplatenia v lehote 30 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia, nebol odvolaním napadnutý, preto v zmysle § 206 ods. 2 O. s. p.
zostáva nedotknutý.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že na uvedený vzťah je potrebné
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch ( ďalej v texte len „Zákon o spotrebiteľských úveroch “) účinný v čase uzavretia zmluvy.

Jedným z viacerých dôvodov, pre ktoré považoval okresný súd úver poskytnutý navrhovateľom
odporcovi za bezúročný a bez poplatkov bola aj okolnosť, že uvedená zmluva o revolvingovom úvere
uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 21. 01. 2011 neobsahovala obligatórne náležitosti v zmysle § 9
ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétne konečnú splatnosť revolvingového úveru v zmysle

§ 9 ods. 2 písm. f) tohto zákona. Okresný súd dôvodne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia
na str. 4 na tú skutočnosť, že podľa Hlavy 7. - Ukončenie úverovej zmluvy, úverových zmluvných
podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s. (ďalej len „úverové zmluvné podmienky“ ) je zmluva o
spotrebiteľskom úvere uzatvorená na dobu neurčitú. Zmluva teda neobsahuje termín konečnej splatnosti
úveru (nie dobu trvania zmluvy), a tento nedostatok nemožno nahradiť apelovaním navrhovateľa na

potencionálnu aktivitu spotrebiteľa, čiže odporcu, vedúcu k určeniu termínu konečnej splatnosti úveru
matematickými operáciami z iných v spotrebiteľskej zmluve dostupných údajov. Spotrebiteľovi musí byť
pred vstupom do úverového vzťahu zrejmé, aby mohol zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania a tým
uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi, resp. dodávateľmi.

K uvedenému aj odvolací súd poznamenáva, že zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 21. 01. 2011
termín konečnej splatnosti neobsahuje. Nie je totiž povinnosťou spotrebiteľa, aby si sám vypočítal a
vyhodnotil údaje v zmluve uvedené, ak túto povinnosť ukladá dodávateľovi zákon, a žiadne z jeho
ustanovení nerobí zákonnou výnimku týkajúcu sa úveru vo forme revolvingu. Preto pokiaľ navrhovateľtvrdí, že vzhľadom na charakter revolvingového úveru, teda skutočnosť, že navrhovateľ a ani odporca
nemôžu vedieť a ani nevedia pri uzatváraní zmluvy určiť, kedy a koľko z úveru bude čerpané, nie je
možné presne stanoviť ani samotnú výšku poskytnutého úveru, jeho odvolacia námietka neobstojí.

Pojem „termín“ predstavuje presné časové vymedzenie. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru v zmluve nie je uvedený a to ani tak, aby sa dal bez pochybností určiť odkazom na dohodnutý
termín splatnosti jednotlivých splátok a ich počet. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť v zmluve
vyjadrený presným termínom, a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany,

pričom odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade išlo o náležitosť predpokladanú zákonom.

Výklad ponúkaný navrhovateľom je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy, pretože
ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie
zistiť alebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak
navrhovateľ predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania

úveru výpočty. Uvedené je i v priamom rozpore s tým, že v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) Zákona
o spotrebiteľských úveroch vyžaduje zákon pre spotrebiteľskú zmluvu výšku, počet a termíny splátok
istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
a samostatným ustanovením v § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje,

aby bol okrem týchto skutočností uvedený i termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, teda,
zákon uvedené náležitosti zmluvy výslovne odlišuje a neumožňuje uvedenie náležitostí obsiahnutých v
ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) len odkazom na prípadný výpočet z údajov obsiahnutých ako náležitosť
zmluvy v ust. § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Naviac, odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je
uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá
je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení
vzhľadom na formulárovú predtlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ
sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo

zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.

Hlavný význam ust. § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch spočíva v tom, aby spotrebiteľ bol
už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, v akej výške, ako dlho je povinný plniť si svoje

povinnosti vyplývajúce zo zmluvy. Vyžaduje sa teda presná časová špecifikácia termínov splatnosti
jednotlivých splátok a konečnej splatnosti celého úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe
vstupných údajov. Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými
operáciami premietol do konkrétnych časových údajov, ktoré budú termíny splátok a konečnú splatnosť
úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná zmluva tieto presné údaje neobsahuje, nemožno mať za to,

že tieto nedostatky možno nahradiť apelovaním na potencionálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu
termínu konečnej splatnosti úveru matematickými operáciami z iných dostupných údajov v zmluve.

Odvolací súd sa ďalej stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve nie je uvedený údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítanej

nazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy,ktorýsavyžadujepodľa§9ods.2písm.j)Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Taktiež predmetná zmluva neobsahuje údaj o výške, počte, termíne splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, ktorý sa vyžaduje podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských
úveroch, keď pri výške mesačnej splátky je uvedené, že predstavuje 4% z dlžnej čiastky. Zmyslom tohto
ustanovenia je, aby spotrebiteľ pri podpise zmluvy bol informovaný o presnej výške každej jednotlivej

mesačne splátky spotrebiteľského úveru a tiež termín splatnosti každej jednotlivej splátky. Pokiaľ zmluva
neobsahovala presnú výšku mesačnej splátky, nemožno mať za to, že tento nedostatok možno nahradiť
opätovne len apelovaním na aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu jej výšky matematickými operáciami
z iných, v zmluve dostupných údajov. Naopak, aj podľa odvolacieho súdu je potrebné trvať na tom, aby
výška mesačnej splátky bola uvedená zreteľne v plnej výške tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom

do úverového vzťahu zohľadniť dostupné údaje uvedené dodávateľom a tým uskutočniť najvhodnejšiu
voľbu medzi viacerými úverovými produktmi, príp. dodávateľmi.Na záver odvolací súd poznamenáva, že neobstojí ani námietka navrhovateľa uvedená v odvolaní, že
variabilná úroková sadzba uvedená v zmluve vo výške 26,28%, 11,88% závisí od čerpania predmetného
úveruodporcom.Ročnáúrokovásadzbamusíbyťvypočítanánazákladeurčitýchúdajov.Výpočtomteda

možno dospieť k jednému konkrétnemu výsledku, a tým je vylúčená možnosť uvedenia ročnej úrokovej
sadzby v určitom rozpätí. Odvolací súd teda uzatvára, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá
dňa 21. 01. 2011 neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, keď absentuje údaj o termíne konečnej
splatnosti o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, o výške, počte, termíne splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov a o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov, preto podľa § 11 ods. 1,

písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Pokiaľideoprávnyzáverokresnéhosúdu,ževzmluveospotrebiteľskomúvereabsentujeúdajotermíne
konečnej splatnosti, o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, o výške, počte a termíne splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, uvedené právne závery neboli namietané ani v samotnom odvolaní
navrhovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd preto dospel k správnemu právnemu záveru, podľa ktorého
zaviazal odporcu uhradiť navrhovateľovi sumu 97, 06 € ako rozdiel medzi poskytnutými finančnými
prostriedkamiauhradenýmifinančnýmiprostriedkami(377,06€ -280€). Zároveň okresnýsúddôvodne
v tomto rozsahu priznal navrhovateľovi i úrok z omeškania v zmysle § 369 Obchodného zákonníka v

spojení s § 3 ods. 1 nariadenia a správne v prevyšujúcej časti návrh zamietol.

Odvolací súd považuje za vecne správne i rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania, podľa
ktoréhoodporcovivznikolnároknanáhradutrovvrozsahu 48%poodpočítaníjehoneúspechu.Rovnaký
nárok podľa § 93 ods. 4, prvej vety O. s. p. prináleží aj vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na jeho

strane, nakoľko tento vstúpil do celého konania na strane odporcu, a nie iba do jeho časti, a preto jeho
vyjadrenie, že „v ostávajúcej časti o zaplatenie 97,06 € porušenie spotrebiteľských práv nenachádzame,
preto v tejto časti konania nevystupujeme a nevyjadrujeme sa k nej“, nevzal okresný súd dôvodne pri
rozhodovaní o náhrade trov konania na zreteľ. Pokiaľ teda vedľajší účastník vyčíslil trovy konania z
tarifnej hodnoty 271,25 €, v ktorej navrhol návrh zamietnuť, nebolo mu možné tieto trovy priznať v plnej

výške, nakoľko by tým došlo k popretiu zásady zodpovednosti za výsledok. Právny poriadok neumožňuje
vstup vedľajšieho účastníka do konania iba v časti uplatňovaného nároku.

Námietka navrhovateľa v odvolaní týkajúca sa okolnosti, že trovy konania priznané vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcu neboli vynaložené účelne, odvolací súd poznamenáva nasledovné :

Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ podal žalobu, predmetom ktorej boli nároky vyplývajúce z
uzavretej úverovej zmluvy s odporcom. Následne po doručení listinných dôkazov bol oznámený zo
stranyvedľajšiehoúčastníkavstupdokonaniastým,žekjehovstupudokonaniadošlodňa19.08.2014.
Vyjadrenie vedľajšieho účastníka v predmetnej právnej veci zo dňa 29. 10. 2014 obsahovalo, okrem

iného i skutočnosti, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonom obligatórne vyžadované
náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol
a vyhlásil rozhodnutie tak, že v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, pričom poukázal na to, že zmluva o
revolvingovom úvere neobsahovala zákonom vyžadované obligatórne náležitosti, preto považoval úver
poskytnutý odporcovi za bezúročný a bez poplatkov. Procesná aktivita vedľajšieho účastníka evidentne

súvisela s ochranou spotrebiteľa, ktorej sa priznáva význam pri zvyšovaní kvality života spotrebiteľov
(porovnaj rozsudok súdneho dvora Mostaza Claro C-168/05, bod 37, cit.: „Okrem toho, smernica, ktorá
smeruje k posilneniu ochrany spotrebiteľa, predstavuje podľa článku 3 ods. 1 písm. t) ES opatrenie
nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Spoločenstvu, najmä, na zvýšenie životnej úrovne a kvality
života v celom Spoločenstve. Takýmto prostriedkom ochrany môže byť aj inštitút náhrady trov konania, v

rámci ktorého nemožno poprieť aj jeho sankčnú povahu.“ (pre porovnanie uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14. 9. 2011 sp. zn. 7MCdo 4/2010, podľa ktorého ,,vo všeobecnosti platí,
že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia.
Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania...“, tiež uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.6.2011 sp. zn. II. ÚS 281/2011). Uvedený sankčný aspekt nie

je preto dôvodné popierať aj pri viac menej svojvoľnom podávaní návrhov na priznanie nedovoleného
plnenia. Dôležitá je pri trovách konania aj ich náhradová funkcia (porovnaj napr. nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2004, sp. zn. II. ÚS 31/04, podľa ktorého „pri tomto výklade treba
venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmieobmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a
v čl. 1 Dodatkového protokolu“.

Občiansky súdny poriadok v § 24 a nasl. umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní
zástupcom, ktorého si zvolí. Takýmto zástupcom môže byť i advokát. Služba advokáta je pochopiteľná
a logická, pretože úspech v súdnom konaní je determinovaný nielen tým, kto a aké právo má,
ale aj schopnosťou toto právo uplatniť, teda procesnoprávny aspekt. Náklady s tým spojené sú v
zásade účelné. Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka

dať sa zastupovať v konaní advokátom. V množstve súdnych sporov už pomoc združenia pri
vstupe do konania môže voči navrhovateľovi pôsobiť odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc
si neopodstatnenosť uplatňovaného nároku berie svoju žalobu späť, preto odvolací súd považoval
rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne, ak tento považoval trovy konania vynaložené
vedľajším účastníkom na strane odporcu za účelné.

Na záver odvolací súd poznamenáva, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát,
podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to
s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu
skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne
so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.

Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania,
avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená
všetkým.

Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s
cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov.
Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu
podnikateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté
rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť prostriedkov pri

vzniku vzťahu spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné
vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu
tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej
strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o
dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné

a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je
nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej
úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi
choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere
druhéhoúčastníkazmluvnéhovzťahuvpoctivosťjednaniadodávateľaatakémutonepoctivémujednaniu

nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho
zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa). V praxi sa zásada poctivosti
prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť, ak sa jedná o zmluvu formulárovú,
má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Napr.
zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výrazne menšej veľkosti než

okolitý text a nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru.
Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Ako už bolo
uvedené vyššie i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky - zmluvné
dojednania uplatniť, pričom nemusia byť osobitne podpísané, avšak ich aplikácia má nielen formálne
obmedzenia, o ktorých už odvolací súd pojednával, ale i obsahové obmedzenia. Obchodné podmienky,

či zmluvné dojednania v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť najmä k tomu, aby nebolo nevyhnutné
do každej zmluvy uvádzať dojednania technického či vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť
k tomu, aby do nich dodávateľ v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej skryl
dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa
najpravdepodobnejšie uniknú. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu

so spotrebiteľom poctivo a takémuto konaniu dodávateľa nie je možné priznať právnu ochranu.Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku
návrh zamietol podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil, vrátane súvisiaceho výroku o
náhrade trov konania.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania, vychádzal odvolací súd z ust. § 224 ods. 1 O. s.
p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. . Úspešný vedľajší účastník na strane odporcu si právo na náhradu
trov odvolacieho konania uplatnil riadne a včas, preto odvolací súd vedľajšiemu účastníkovi na strane
odporcu náhradu trov odvolacieho konania priznal podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej v texte len „vyhláška“), a to za jeden úkon
- vyjadrenie na odvolanie vo veci samej zo dňa 27. 02. 2015 vo výške 28,22 € (§ 10 ods. 1 vyhlášky,
§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky ) + 1 x režijný paušál vo výške 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 20%
DPH z odmeny advokáta, jeho výdavkov aj náhrad cestovného vo výške 7,32 (§ 18 ods. 3 vyhlášky).
Spolu tak odmena advokáta predstavuje sumu 43,93 €, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia
a ktoré je navrhovateľ povinný nahradiť na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka, advokáta, v

zmysle ust. § 149 ods. 1 O. s. p., do troch dní.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.