Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/111/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312218056
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312218056.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s. r.
o., so sídlom Bratislava I. Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
advokát a konateľ, proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR,
Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nitra z 18. decembra 2013 pod č. k. 19C/37/2013-89 a
uzneseniu zo dňa 03.02.2014 pod č.k. 19C/37/2013-103 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľka domáhala od
odporkyne zaplatenia škody v sume 3.439 eur a nemajetkovej ujmy v sume 687,80 eura z dôvodu, že
Okresný súd Levice o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej 15

dňovej lehote na vydanie poverenia. V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na výsledky
vykonaného dokazovania najmä na obsah spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 13Er/796/2010, z
ktorého zistil, že oprávnená - navrhovateľka spísala pred súdnym exekútorom návrh na vykonanie
exekúcie 05.08.2010 a žiadosť o udelenie poverenia bola podaná súdnym exekútorom na súd dňa
14.10.2010. O jej návrhu rozhodol exekučný súd uznesením zo dňa 18.10.2010 tak, že žiadosť o
udelenie poverenia zamietol. Potom exekučné konanie uznesením zo dňa 27.09.2011 zastavil. V ďalšej
časti prvostupňový súd poukázal na ust. § 4, § 5, § 9, § 15, § 16, § 17, § 19 zák. č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a § 41,
§ 44 Exekučného poriadku. Uviedol, že navrhovateľka sa domáhala výlučne škody za nesprávny
úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote, že exekučný
súd skúmal opätovne jej právo na zaplatenie dlhu bez splnenia podmienok na takýto postup, čím
založil prekážku veci rozhodnutej. Uviedol, že v danom prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v
konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je dôvod na priznanie
nároku na náhradu škody, ak nejaká škoda vznikla. Ďalej poukázal na ust. § 41 ods. 2 písm. d/

zák. č. 233/1995 Z. z. v čase podania návrhu na vydanie poverenia a uviedol, že 15 dňová lehota
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. písm. c/ a d/
neplatila. Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 14.10.2010 a súd o nej rozhodol 18.10.2010, po
4 dňoch. Rozhodol teda v lehote a jeho postupom nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Údajnavrhovateľky, že k rozhodnutiu došlo po uplynutí viac ako 178 dní je nepravdivý. Predmetné exekučné
konanie je právoplatne skončené. Navrhovateľka sa domáhala náhrady škody na základe exekučného
titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Už z ustanovenia § 44 ods. 2 EP platného v čase podania

návrhu na vykonanie exekúcie vyplývalo oprávnenie exekučného súdu ex offo skúmať exekučný titul
nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska. V danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, a preto bolo potrebné ex offo skúmať, či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a
či tieto podmienky neobsahovala zmluva o úvere. Exekučný súd pre neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky žiadosť o udelenie poverenia po 4 dňoch zamietol. Vzhľadom k tomu, že u odporkyne nedošlo

cestou exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu, nezaoberal sa výškou majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, a preto neprihliadol na znalecký posudok predložený navrhovateľkou. Z uvedených
dôvodovnávrhzamietol. Otrováchkonaniarozhodolpodľa§ 142ods.1OSPtak,žeodporkyninepriznal
náhradu trov konania, keďže si žiadne nešpecifikovala a žiadne jej nevznikli.

Navrhovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods.

1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §
221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

V prvom bode navrhovateľka zdôvodnila odvolanie ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie

novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd
bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedla, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej

jej nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou.
Uviedla,žesúdnemôžezaložiťodôvodnenieozánikunárokunanáhraduškodyspôsobenejnesprávnym
úradnýmpostupomnanedôveryhodnostiúdajov.Nemalakdispozíciiexekučnýspisatak mohlaniektoré
skutočnosti len usudzovať. Preto označila ako dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov
nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a

to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej
neistoty uviedla, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Právna istota ohľadne riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského

súdu, ale len súdu exekučného. Namietala zamietnutie návrhu na doplnenie znaleckého dokazovania,
čím jej súd znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus
jej vzniku. V závere uviedla, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania
zákonnými lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej
uviedla, že Štrasburgský súd uviedol, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadoktakýmspôsobom,abyvyhovelpožiadavkámčlánku6ods. 1,zahrňujúcajprávonarozhodnutie

veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jej a to vo forme tej, že
nepresadzovala vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá. Z
uvedených dôvodov a vzhľadom na vytknuté procesné chyby žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadrila.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa
náležitosti§205anasl.OSP,preskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňa,byťviazanýrozsahom

a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,
pretože odvolací súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3
OSP) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil
skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to, že v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v odňatí

možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP). Odňatím možnosti konať v
zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky: 1/ odňatie
možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu

súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,
pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu,
ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov
priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Navrhovateľka uvedený dôvod odvolania nešpecifikovala, odvolací súd podrobil preskúmaniu konanie
pred súdom prvého stupňa a dospel k záveru, že prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil
žiadnej vady namietanej navrhovateľkou v dôvodoch odvolania. Vzhľadom k tomu, že nezistil vady
konania, pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého
stupňameritórnemupreskúmaniuazaoberalsaďalšímidôvodmiodvolanianavrhovateľky,spočívajúcimi

v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Levice 14.10.2010. Návrh na vykonanie
exekúcie oprávnená spísala do zápisnice pred súdnym exekútorom 05.08.2010. Súd uznesením z

18.10.2010 pod č. k. 13Er/796/2010-9 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 30.12.2010 pod č. k. 26/CoE 252/2010-27
napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18.03.2011. Po
rozhodnutí odvolacieho súdu oprávnená doručila súdu prípis 20.01.2011 o späťvzatí odvolania. Potom
uznesením z 27.09.2011 pod č.k. 13Er/796/2010-40 exekučné konanie zastavil, rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 11.11.2011.

Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15-dňová lehota na vydanie povereniaustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. v čase začatie exekučného konania neplatila. Odvolací
súd sa s týmto názorom prvostupňového súdu nestotožnil. Z ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku platného do 31.05.2011 vyplýva, že podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na

podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených a podľa písm.
i/, iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon. Od 01.06.2011
bolo novelizované citované znenie tak, že do písm. d/ bolo zakotvené: vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Písmeno i/ citovaného
ustanovenia zostalo bez zmeny. Predtým však zákonodarca zmenil ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku. Do 31.05.2010 ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uvádzalo, že súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie,
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu

je prípustné odvolanie. Novelou uskutočnenou zák. č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.06.2010
zákonodarca upravil citované ustanovenie tak, že doplnil za znenie do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c/ a d/. Z uvedeného postupu zákonodarcu vyplýva, že od 01.06.2010 zrušil lehotu na
vydanie poverenia v prípade, ak je exekučným titulom exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Až

následne v roku 2011 upravil ust. § 41 ods. 2 písm. d/ tak, že za exekučné tituly sa považujú vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Z uvedeného
dôvodu má odvolací súd za to, že až do novely do 31.05.2011 boli exekučnými titulmi rozhodcovské
rozsudky aj podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá v lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia. Tvrdenie navrhovateľky, že exekučné konanie sa začalo 05.08.2010 a k
rozhodnutiu došlo až po viac ako 178 dňoch od podania návrhu nie je pravdivé. Navrhovateľka spísala
návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora do zápisnice 05.08.2010.Súdny exekútor podal
návrh na vykonanie exekúcie na Okresný súd 14.10.2010 po uplynutí dvoch mesiacoch. Exekútor

nesplnil zákonnú 15 dňovú lehotu na podanie žiadosti o udelenie poverenia.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného od 01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľky o extenzívnom výklade ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Podľa názoru odvolacieho súdu, toto ustanovenie nie je možné vykladať
extenzívne. Upravuje totiž 15 - dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu
nasvedčuje tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo
úmyslom zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej

vetecitovanéhoustanoveniaaniesamostatnevtretejvete.Privýklade§ 44ods.2Exekučnéhoporiadku
treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného
práva upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby na vykonanie núteného výkonu
rozhodnutia.Prevýkladaaplikáciutohtoprávnehopredpisuplatíčlánok 2ods.2ÚstavySR,podľaktorej
štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví

zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z
doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15 - dňová lehota vzťahovala
len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 - dňová lehota na vydanie
povereniaupravenávdruhejvete§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvzťahovalaajnazamietnutiežiadosti
o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia

tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44
ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne
alebo negatívne v tam stanovenej lehote.Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že 15-
dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala a rozhodnutie bolo vydané po 4
dňoch od podanie žiadosti na vydanie poverenia, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k porušeniu

jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Tým nie je naplnený základný nárok navrhovateľky, z ktorého odvodzovala svoj nárok na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy. Prvostupňový súd sa správne vysporiadal s námietkou navrhovateľky o povinnosti
súdu v exekučnom konaní ex offo preskúmať rozhodcovský rozsudok. Z uvedených dôvodov odvolací

súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

K odvolacím dôvodom navrhovateľky, ktorými je odvolací súd v zmysle § 212 ods.1 OSP odvolací udáva:

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej
právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový súd

v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 do novely prijatej zák.
č. 412/2012 Z. z. Z obsahu zdôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu teda jednoznačne vyplýva,
že na daný právny stav správne aplikoval platnú právnu normu, preto odvolanie navrhovateľky v tejto
časti nie je dôvodné.

Ďalším dôvodom odvolania navrhovateľky bolo zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom založeným
na nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd sa s týmto odvolacím dôvodom vôbec nestotožnil, pretože
prvostupňový súd vo veci vykonal riadne dokazovanie, oboznámil sa s obsahom celého spisu
exekučného súdu, správne zistil skutkový stav, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval
na daný prípad. Svoje rozhodnutie nezaložil na uvedenom dôvode tvrdenom navrhovateľkou v dôvodoch

svojho písomného odvolania.

K odvolaniu navrhovateľky, týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že
navrhovateľke nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až
vydaním rozhodnutia vo veci. Exekučné konanie bolo právoplatne zastavené 10.04.2012, pričom

odvolací súd poznamenáva, že titulom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský
rozsudok. Navrhovateľka uplatňovala svoj nárok na vydanie poverenia na základe nulitného právneho
aktu, pre ktorý bolo exekučné konanie zastavené. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Prvostupňový súd zaviazal navrhovateľku uznesením z 03.02.2014 pod č.k. 19C 37/2013-103 na
zaplatenie súdneho poplatku v sume 20 eur za odvolanie s poukazom na položku 7 písm. a/ sadzobníka
súdnych poplatkov.

Navrhovateľka podala odvolanie proti uzneseniu. Namietala nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia a

aplikáciu položky 7a zákona o súdnych poplatkov. Uviedla, že z uvedenej položky vyplýva, že súdny
poplatok sa vyrubuje za žalobu na náhradu škody alebo nesprávnym úradným postupom. Spoplatneniu
podlieha iba žaloba a nie ďalšie úkony vo veci samej. Ďalej poukázala na ustanovenie § 18ca zákona
o súdnych poplatkoch, z ktorého vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú

splatnými po 30. septembri 2012. Návrh bol podaný pred 01.10.2012, preto je potrebné aplikovať stav
platný do 30.09.2012.

Odvolací súd sa s právnym názorom navrhovateľky nestotožnil, preto napadnuté uznesenie ako vecne
správne podľa § 219 OSP potvrdil.

Odvolací súd pred preskúmaním rozhodnutia z hľadiska jeho vecnej správnosti sa venoval námietke
navrhovateľkyspočívajúcejvnepreskúmateľnostirozhodnutiapreúplnúabsenciudôvodovjehovydania.

OdvolacísúdvtejtosúvislostipoukazujenajednotnúrozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSR(R111/98,

3Cdo 249/2008, 3Cdo 290/2008, 3 Cdo 49/2013, 3Cdo 266/2013, 2 MCdo 18/2008, 6 Cdo 25/2012, 7
Cdo/52/2011, 1 Cdo 181/2010) a Ústavného súdu (I.ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 141/2011,
IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012), z ktorých vyplýva, že konanie je postihnuté vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj vtedy, ak súd svoj právny záver riadne neodôvodnil,takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu
konania a nie procesnú vadu. Nesprávnosťou rozhodnutia je jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd
dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne nezdôvodní, neodníma účastníkovi konania

možnosť realizovať jeho procesné oprávnenie v zmysle „náležite skutkovo a právne argumentovať proti
rozhodnutiu v rámci využitia opravných prostriedkov“.

V danom prípade stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúcej len v
citácii aplikovanej právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného

odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP. Predmetom rozhodovania
je deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za navrhovateľkou podané odvolanie, čo z obsahu
zákonných ustanovení, zákona o súdnych poplatkoch, ktoré boli v napadnutom uznesení vymenované
(t.j. ustanovenie o vzniku poplatkovej povinnosti podaním odvolania o sadzbe poplatku v odvolacom
konaní, o poplatníkovi v odvolacom konaní, o konkrétnej položke zo sadzobníka súdnych poplatkov)
vyplýva v plnej miere a bez akejkoľvek pochybnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s

tvrdením, že dôvody rozhodnutia možno hádať, ako z obsahu odvolania vyplýva. Nie je podstatné,
či rozhodnutie súdu obsahuje ucelenú časť s výslovným uvedením nadpisu „odôvodnenie“ alebo
odôvodnenie nasleduje bezprostredne po výrokovej časti ako je to v predmetnom prípade. Podstatou
súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, nie prepiatý
formalizmus pri koncipovaný súdneho rozhodnutia.

K tvrdeniu navrhovateľky, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak
spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že
tento výklad navrhovateľky ignoruje ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch a to § 2 ods. 4 tohto
zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého

poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej
sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľky je účelový v rozpore
so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie
by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v
sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Je zjavné, že navrhovateľkou prezentovaný výklad je

tendenčný. Ani z dôvodovej správy, na ktorú odkazuje, nemožno žiadnym spôsobom vyčítať zámer
zákonodarcu oslobodiť predmetný druh konania od súdneho poplatku za odvolanie. Zavádzajúca je aj
citácia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý hovorí len to, že iné súdne konania
(nie odvolacie konania), než ktoré sú uvedené v prílohe zákona o súdnych poplatkoch nemôžu byť
analogicky spoplatnené. Záver o vylúčení analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,

nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom (poplatková povinnosť nebola stanovená
analogicky).

Nesprávnym je aj stanovisko odvolateľky k aplikácii ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch riešiaceho
určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30.09.2012 (ako je tomu i v predmetnom

prípade). Predmetné prechodné ustanovenia s cieľom predísť nežiaducej retroaktivite ustanovuje, že z
úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzby poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) do 30.09.2012
sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 (kedy bolo konanie o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia súdnych poplatkov) a to i keď sa

stanú splatnými po 30.09.2012.

V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý 30.01.2014, preto správne okresný súd pristúpil
k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Keďže
v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30.09.2012 nešlo ani o

úkon a o konanie začaté do 30.09.2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľke za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov jeho rozhodnutie je
vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 a § 151 ods. 1 veta
prvá OSP tak, že odporkyni nepriznal náhradu trov konania, pretože takýto nárok v priebehu konania
neuplatnila.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.